Vahy Main
 
IUS ECCLESIAE ET VERITAS
Ius et iustitia XVI Časopis v PDF Archív Tiráž Kontakt
 
2/2011
úvodník
Liturgické a disciplinárne zákony
Mons. prof. Ján Duda, PhD.

dokumenty
Kňazská rada
Kongregácia pre klerikov

náučné články
Vylúčenie dobra vernosti
Mons. prof. Ján Duda, PhD.

O spomínaní mena biskupa v eucharistickej modlitbe
Dr. JCLic. Jozef Skupin

Úkon beatifikácie a kanonizácie z liturgického hľadiska
PaedDr. Anna Dudová, PhD.

Povinnosť účasti na sv. omši, ak nasleduje po nedeli prikázaný sviatok
Mons. Prof. Ján Duda, PhD.

informácie
Nové tváre v Rímskej kúrii
Dr. JCLic. Jozef Skupin
 
 
 
Valid HTML 4.0 Transitional
 
Valid CSS!

Vylúčenie dobra vernosti

Mons. prof. Ján Duda, PhD.

Prstene

Úvod


Klasické predkoncilové príručky kánonického manželského práva (1) zaraďujú bonum fidei seu fidelitatis k „dobrám manželstva“ odvodeným od primárneho cieľa manželstva ako prirodzenej ustanovizne.(2) Ak primárnym cieľom manželstva bolo procreatio atque educatio prolis (porov. kán. 1013)(3) a bonum prolis je prvým dobrom, ktoré kánonická tradícia prevzala od sv. Augustína ako známe tria bona matrimonii (bonum prolis, bonum fidei seu fidelitatis, bonum sacramenti seu indissolubilitatis),(4) potom ďalšie dve dobrá sú logickým vyústením, resp. posilnením či dôslednejším vyjadrením prvého dobra. Lenže ak tretie dobro manželstva čiže bonum sacramenti sa spájalo s nerozlučiteľnosťou manželstva ako podstatnou vlastnosťou manželstva ako prirodzenej ustanovizne zdá sa, že rovnako druhé dobro manželstva čiže bonum fidei seu fidelitatis sa spájalo s jednotou manželstva.(5) Katechizmus Katolíckej cirkvi, aj keď sa odvoláva skôr na koncilovú náuku a pokoncilové pápežské magistérium, venuje vernosti manželskej lásky dostatok pozornosti.

Ale dobro vernosti zdôvodňuje nielen zo samého manželstva ako prirodzenej ustanovizne, ale najmä z manželstva ako sviatosti čiže opiera sa najmä o teologické dôvody.(6) Kódex kánonického práva Jána Pavla II. má už jasno v tom, kde patrí dobro vernosti. Že z doktrinálneho hľadiska ide síce o dobro, ktoré má svoje korene v manželstve samom ako v prirodzenej ustanovizni (=unitas, jednota je podstatnou vlastnosťou každého, aj iba prirodzeného, manželstva, kán. 1056), ale aj vo sviatostnej hodnosti manželstva (Kristus povýšil manželstvo medzi pokrstenými na sviatosť, kán. 1055, § 1). Z procesného hľadiska však ide o samostatný a od jednoty odlíšený titul manželskej nulity, formulovaný v kán. 1101, § 2 ako „aliquam essentiale elementum.“(7) V rotálnej jurisprudencii táto samostatnosť titulu manželskej nulity sa od roku 1963 postupne presadila.(8) Táto prvá úvodná poznámka sa ukazuje ako potrebná z hľadiska „ukotvenia“ dobra vernosti z doktrinálneho i procesného hľadiska.(9)

Druhú poznámku treba azda venovať manželskému súhlasu vo vzťahu k dobru vernosti. Manželstvo vzniká zásadne úkonom vôle (kán. 1057, § 1), „ktorým sa muž a žena neodvolateľnou zmluvou navzájom odovzdávajú a prijímajú, aby ustanovili manželstvo“ (kán. 1057, § 2). Ak dobro vernosti Kódex kánonického práva chápe ako súčasť manželskej simulácie, nakoľko tento titul nulity patrí do rámca kán. 1101, § 2 (=matrimonii aliquod essentiale elementum) to znamená, že nestačí len absencia vôle voči dobru vernosti, ale – pre nulitu – je potrebné dokázať vôľu „contra“ čiže existenciu vôle smerujúcej dôrazne proti dobru vernosti. Kán. 1101, § 2 to vyjadruje formuláciou „positivo actu voluntatis excludat [...] matrimonii essentialem aliquam elementum.“ Ide o parciálnu, nie absolútnu, simuláciu. Ale dôležité je poznamenať, že kým omyl ohľadom jednoty, nerozlučiteľnosti a sviatostnej hodnosti, ak determinuje vôľu, môže byť príčinou nulity manželstva (porov. kán. 1099), nie je tomu tak v prípade omylu ohľadom dobra vernosti.(10) Ak sa však zoberie do úvahy otázka: aký rozdiel môže byť medzi „vylúčením prostredníctvom pozitívneho úkonu vôle“, ktorý sa spomína v kán. 1101, § 2 na jednej strane a na druhej strane „omylom [...] determinujúcim vôľu“, ktorý sa spomína v kán. 1099, zdá sa, že v cirkevnom súdnictve de facto v tom veľký rozdiel nebude, aj keď treba uznať, že niečo iné je „vylúčenie (lat. excludat)“ a niečo iné je „omyl (lat. error)“, ktorý determinuje vôľu. Lebo v jednom i druhom prípade ide o deformovaný manželský súhlas. Ale kán. 1099 už nie je témou tohto príspevku.

Keďže v kauzách manželskej nulity sa cirkevné súdy nižšieho stupňa majú pridržiavať jurisprudencie Rímskej Roty z dôvodu zachovania jednoty v oblasti jurisprudencie,(11) tento príspevok je rozdelený na tri krátke časti. V prvej časti sa venuje pozornosť dobru vernosti v rotálnej jurisprudencii Coram De Jorio spred roka 1983. V druhej časti sa venuje pozornosť rotálnej jurisprudencii po roku 1983 a konkrétne rozsudkom vylúčenia dobra vernosti Coram Faltin a v tretej časti niektorým rotálnym rozsudkom publikovaným v poslednom zväzku Decisiones týkajúcim sa dobra vernosti.(12) Rok 1983 je tu spomínaný z dôvodu promulgácie Kódexu kánonického práva Jána Pavla II., ktorý je platný dodnes.(13)



I. Decisiones selectae „coram De Jorio“


Mons. Arturo De Jorio sa stal auditorom Apoštolského Tribunálu Rota Romana za Jána XXIII. v roku 1959 a bl. Ján Pavol II. ho vymenoval za Dekana Rímskej Roty v roku 1982, kde zotrval až do svojej emeritúry. V roku 1985 vydala Rota Romana ako Supplementum časopisu Monitor Ecclesiasticus jeho „sententiae selectae“, kde významné miesto zastávajú práve Rozsudky „ob exclusum bonum fidei.“(14) Nachádzajú sa tam rozsudky od roku 1963 (Mediolanen. z 30. 10. 1963, Parisien. zo 17. 6. 1964, Angelorum in California z 26. 2. 1969, Mediolanen. z 27. 10. 1971, Pittsburgen. z 13. 6. 1973, Argentinen. z 28. 7. 1976, Buscoducen. zo 4. 2. 1976) až do roku 1976 (spolu 7 Rozsudkov Coram De Jorio: všetky sa týkajú titulu nulity „vylúčenie dobra vernosti“, niektoré sú v prospech nulity, iné v prospech platnosti manželstva). Zaujíma nás jeho argumentácia meritórna, ale aj procesná, čiže aké sú nástroje dokazovania a akú váhu dáva jednotlivým procesným dôkazom.


1. Mediolanen. z 30. októbra 1963

Zdá sa, že dôležitým prelomovým rozsudkom z doktrinálneho i procesného hľadiska je Rozsudok Mediolanen. coram De Jorio z 30. októbra 1963.(15) Ide o prípad manželskej kauzy, ktorú riešil v prvej inštancii regionálny cirkevný súd v Miláne, v druhej inštancii regionálny cirkevný súd v Janove a napokon v tretej inštancii Rota Romana v Ríme. Manželstvo bolo uzavreté v roku 1937 po jednoročnej známosti a uzavreli ho muž a žena obaja ako 26 roční. V roku 1953 muž opustil manželku a dve deti a odsťahoval sa k svojim rodičom. Žena podala libellum 30. decembra 1954, v ktorom sa dožadovala vyhlásiť nulitu na základe štyroch titulov nulity: a. ob vim ac metum, b. ignorantiam absolutam actus coniugalis, c. exclusum a viro bonum fidei ac sacramenti, d. inhumanam rationem viri in copula perficienda. Cirkevný súd však v Dekréte o dosvedčení sporu akceptoval prvé tri, posledný nie a 21. septembra 1958 vydal rozsudok v prospech neplatnosti manželstva avšak iba ob exclusum a viro bonum fidei. Cirkevný súd druhej inštancie v Janove riešil toto manželstvo vo všetkých štyroch bodoch, ktoré žiadala žena, pričom iba jeden riešil ako v druhej inštancii a ostatné ako v prvej inštancii, ale vo všetkých vyniesol negatívny rozsudok. Rímska rota prijala túto kauzu na riešenie v roku 1962, ale akceptovala iba jeden titul a to ten, na základe ktorého prvá inštancia deklarovala manželstvo za neplatné, ale druhá inštancia to nepotvrdila čiže ob exclusum a viro bonum fidei. A hoci Rímska rota nepotvrdila nulitu manželstva v tretej inštancii, predsa tento rozsudok sa považuje za veľmi dôležitý pre ďalšiu rotálnu jurisprudenciu v oblasti právnej náuky. Sudcami v tejto kauze boli De Jorio (ponens), Anné a Palazzini.(16)


1.1. V čom spočíva vylúčenie vernosti?

Časť In Iure čiže tá, kde sa nachádza náuka v rozsudku, je zhrnutá v bodoch 3 až 7. Argumentácia v bode 3 začína tvrdením, čo platilo v náuke, ktorú kánonisti prijali vlastne od teológov, o troch dobrách manželstva: vernosti, potomstva a nerozlučiteľnosti. Tieto tri dobrá, podľa tejto náuky, sú základom manželstva. Ale tu rotálni audítori neargumentujú, iba konštatujú, že táto náuka je jasne preukázateľná.(17) A vzápätí to začína, že oni s touto náukou nesúhlasia v tej oblasti, ktorá sa týka interpretácie dobra vernosti a následne tvrdia, že výklad dobra vernosti sa nemá odvodzovať od kán. 1086, § 2 CIC 1917, ale od kán. 1081, § 2 CIC 1917. Dôvodom ich tvrdenia je, že „niekto môže svojou vôľou vylúčiť jednotu v manželstve, ale pritom sa môže zaviazať k vernosti voči jednej, dvom, trom alebo niekoľkým konkrétnym ženám.“ Naozaj, manželstvo je zväzkom jedného muža a jednej ženy, čo je vyjadrené podstatnou vlastnosťou jednoty manželstva. Na druhej strane, muž môže svojou vôľou chcieť byť verným napr. dvom ženám súbežne, čím by vlastne vylučoval jednotu manželstva.(18) To nové, čo prináša Mediolanen. z 30. 10. 1963, spočíva v „premiestnení“ odvodenia interpretácie vylúčenia dobra vernosti z kán. 1086, § 2 na kán. 1081, § 2 a jeho „odtrhnutí“ od podstatnej vlastnosti jednoty, resp. aby sa tieto dva tituly nulity nepovažovali za identické alebo za navzájom prekryté, ako sa to chápalo v tradičnej dovtedajšej rotálnej jurisprudencii, pritom dôraz postavili na exkluzivite manželského práva i povinnosti na toho druhého, s ktorým uzavrel manželstvo (Mediolanen. coram De Jorio z 30. 10. 1963, bod 3).(19)

V štvrtom bode rozsudok uvádza dôvod tejto zmeny: správne pochopenie náuky sv. Tomáša Akvinského.(20) A následne v piatom bode už jasne rozsudok formuluje, v čom môže spočívať vylúčenie vernosti vôľou kontrahenta, resp. vylúčenie exkluzivity práva na toho druhého („...ius in corpus... in ordine ad actus per se aptos ad prolis generationem.“ – kán. 1081, § 2 CIC 1917) a zhrnuli to do štyroch bodov: a. kontrahent v manželskom súhlase zakotví nejaké obmedzenie (lat. aliqua limitatio), ktoré je proti povinnosti zachovať manželskú vernosť; b. kontrahent má vôľu sám seba zaviazať (uzavretím manželstva), ak si ponechá zároveň nejakú reštrikciu; skrátka, chce dve veci, ktoré si navzájom odporujú: i manželstvo, i nebyť verným; c. kontrahent sa vôľou zaväzuje k manželke a rovnako k tretej osobe; d. svojou vôľou si kontrahent ponechá možnosť (lat. facultas) nezachovať vernosť.(21) Žiada sa zdôrazniť, že zásadne vôľa porušiť vernosť je dôležitá, nie skutky dokonaného alebo nedokonaného cudzoložstva čiže faktické porušenie manželskej vernosti. Potom, že táto vôľa „proti dobru vernosti“ existuje v čase uzavierania manželstva. A treba ísť ešte ďalej: táto vôľa „proti“ manželskej vernosti má prevažovať nad vôľou chcieť manželstvo alebo, ak sa to formuluje negatívne, ak by nemal dosiahnuť svoju „rezervu“, nechcel by ani samé manželstvo. Ostáva teda otázkou, či tu ide alebo nejde, a v tom druhom prípade do akej miery, o nejaký druh podmienky, ktorú si kontrahent stanoví ako úkon vôle pri uzavieraní manželstva.


1.2. Ktoré sú závažné procesné dôkazy?

Mediolanen. coram De Jorio z 30. 10. 1963 poukazuje na závažné procesné dôkazy, o ktoré sa môžu sudcovia oprieť pri posudzovaní vylúčenia dobra vernosti v bodoch 6 a 7. Nevysvetľujú celú náuku ohľadom hodnotenia dôkazov, ale sústredili sa na confessio iudicialis a na confessio extraiudicialis toho, kto sa simulácie dopustil. Samotné súdne alebo mimosúdne priznanie na nulitu nestačí, ale sú potrebné ďalšie dôkazy a indície (bod 6). Na druhej strane, ak by aj kontrahent popieral vylúčenie vernosti pred súdom, ale jeho skutky v čase krátko pred a po uzavretí manželstva by dosvedčovali niečo iné, spolu s inými dôkazmi a indíciami, môžu dokázať nulitu.

Ktoré konkrétne dôkazy a ako ich súdne vyhodnocovať, je už predmetom cirkevných predpisov,(22) kánonickej doktríny týkajúcej sa vyhodnocovania dôkazov,(23) ale i otázky formovania morálnej istoty vo vedomí a svedomí každého zainteresovaného sudcu.(24) Pokiaľ ide o súdne vyhodnotenie dôkazu priznania pred súdom (confessio iudicialis), keďže sa to výslovne spomína v bodoch 6 a 7 Mediolanen. coram De Jorio z roku 1963, v kauzách manželskej nulity to nemá plnú dôkaznú hodnotu, pretože kauzy manželskej nulity sú predmetom verejného záujmu;(25) avšak môže mať plnú dôkaznú hodnotu, ak to má súd potvrdené aj inými dôkazmi alebo dôkaznými prvkami (indície, nepriame dôkazy a pod.) a svedectvami dôveryhodnosti.(26) V CIC 1917 sa ako dôkaz uznával iba confessio stránok čiže priznanie k niečomu, čo slúži v prospech odporcu, ale jednoduchá výpoveď stránok sa ako dôkaz nepripúšťala. Preto sa Mediolanen. coram De Jorio z 30. 10. 1963 sústredil zásadne na confessio iudicialis et extraiudicialis.

V krátkosti sa dotknem časti In facto: žena, aktorka kauzy, sa ukázala ako nedôveryhodná (inak napísala v žalobe, inak vypovedala na súde); muž, odporca, bol vyzvaný súdom, aby priznal, ak je to pravda, že pri uzavieraní manželstva mal vôľu byť neverný. Priznal, že mal túžby a želania voči iným ženám, ale nie žeby chcel byť neverný manželke. Vylúčenie vernosti nepotvrdili ani svedkovia.


2. Parisien. coram De Jorio zo 17. júna 1964

Žena vo veku 23 rokov sa vydala za 21 ročného muža 31. marca 1950. K prvému vážnemu nedorozumeniu medzi nimi došlo už v auguste toho istého roku, lebo žena zistila, že muž má známosť s inou ženou. Lenže ju presvedčil, že medzi nimi nie je nič a žena sa uspokojila a ostala s ním žiť a porodila aj dieťa. 23. septembra 1953 však žena podala libellum na Metropolitný cirkevný súd v Paríži, kde sa spor ťahal až do 7. novembra 1960, kedy sudcovia rozhodli pro nullitate. Žena sa odvolala na Rímsku Rotu, ktorá sa kauzou zaoberala v druhej inštancii. Opäť o nej rozhodovali De Jorio ako ponens, potom Anné a Rogers. Kauzu riešila Rota v štyroch tituloch nulity: vylúčenie manželstva zo strany muža (simulatio totalis), vylúčenie nerozlučiteľnosti, vylúčenie detí a vylúčenie dobra vernosti. Rozhodnutie bolo vydané 17. júna 1964, ktorým bola potvrdená nulita, avšak iba ob exclusum fidei.(27)



2.1. Vylúčenie dobra vernosti

Z doktrinálneho hľadiska tento rozsudok vzhľadom na rozsudok Mediolanen. z 30. 10. 1963 neprináša nejaké ďalšie novoty, skôr je výrazne obmedzený, pretože samotný rozsudok, nakoľko sa musel zaoberať v časti In Iure i v časti In Facto až štyrmi titulmi nulity, je dosť rozsiahly, ale titulu quoad exclusionem boni fidei seu fidelitatis je venovaný jediný bod (b. 7). Z procesného hľadiska sa opäť zdôrazňuje confessio iudicialis stránky, čo však samo osebe nestačí na nulitu, ale sú potrebné ďalšie dôkazy a indície. Confesio iudicialis sa považuje za minimálny základ, nie však za dostatočný.

Ostávajú však ďalšie doktrinálne otázky: v čom vlastne spočíva vylúčenie dobra vernosti? Je to záväzok muža voči viacerým ženám (dnes už treba hovoriť aj o mužoch v prípadoch homosexuality) alebo oslobodenie sa od záväznosti k jednej žene? Zdá sa, že odpoveď dáva ďalšia Sententia coram De Jorio z 13. 6. 1973 (Pittsburgen.) ako aj nulitu potvrdzujúci Dekrét coram De Jorio z februára 1976, kde sa píše, že „cum exclusio boni fidei patretur ad sese exsolvendum ab obligatione contracta non ad obligationes multiplicandas.“(28)


2.2. Faktické hľadisko

Z faktického hľadiska sa muž priznal k známosti v čase uzatvárania manželstva, pred uzavretím manželstva i po uzavretí manželstva, čiže došlo ku confessio iudicialis. Išlo o konkrétnu ženu, ktorá žila v Anglicku, s ktorou si telefonoval i písal. Jeho manželka vedela o tejto známosti pred uzavretím manželstva a svoje zasnúbenie podmienila požiadavkou, aby sa inej ženy vzdal. On jej to vtedy sľúbil, ale už pred uzavretím manželstva to porušil a svoju vôľu ponechať si obidve ženy si ponechal aj v čase uzavretia manželstva. Auditori Rímskej Roty konštatovali rozpoltenosť vôle muža „mať obidve ženy“, hoci – keďže v Európe nejestvuje bigamia – jednu mal ako manželku, ale druhú tiež mal ako svoju (ius in proprium corpus aequa portione inter M. et MC dividendo).

V prospech nulity boli rozhodnuté aj ostatné spomínané rozsudky coram De Jorio (Angelorum in California z 26. 2. 1969; Mediolanen. z 27. 10. 1971; Pittsburgen. z 13. 6. 1973; Argentinen. z 28. 7. 1976; i nulitu potvrdzujúci dekrét: Buscoducen. zo 4. 2. 1976). Zo 7 publikovaných prípadov manželskej nulity z dôvodu vylúčenia dobra vernosti bolo 6 rozsudkov pro nullitate a 1 pro vinculo; pritom až v 6 prípadoch šlo o vylúčenie dobra vernosti zo strany muža a iba v 1 prípade zo strany ženy (Argentinen. z 28. 7. 1976).


II. Sententiae selectae coram Faltin


Slovenského pátra Daniela Faltina, minoritu, ktorý v roku 1950 ušiel do Ríma pred komunistickým režimom, vymenoval za audítora Rímskej Roty bl. Ján Pavol II. v roku 1986. V Archíve Spišského biskupstva sa zachovali niektoré jeho rozsudky v pôvodine, ktoré si on držal vo svojom osobnom archíve. Klaretián a procesualista Manuel Arroba na jeho adresu raz poznamenal, že „dosť ťažko sa ho počúva, ale keď píše, robí to veľmi dobre.“(29) Zdá sa, že stojí pre nami úloha, ak to tak môžem nazvať, aby sme rotálnu jurisprudenciu Daniela Faltina nenechali nepovšimnutú, ale naopak, aby sme vyhodnotili (mám na myslí nielen seba, ale kánonistov zo Slovenska) jeho prácu, jeho odbornú činnosť, jeho príspevok k rozvoju kánonickej manželskej doktríny v rotálnej jurisprudencii. Do istej miery toto bolo aj dôvodom, prečo som siahol práve po rotálnych rozsudkoch coram Faltin týkajúcich sa vylúčenia dobra vernosti.

Vybral som dva Rotálne rozsudky coram Faltin ob exclusum bonum fidei: Firmana seu Anconitana z 24. 5. 1991 (P.N. 15.036), Reg. Ligustici seu Ianuen. z 21. 7. 1995 (Prot. n. 16.324).


1. Firmana seu Anconitana coram Faltin z 24. mája 1991

Je to kauza manželskej nulity, ktorú v prvej inštancii riešil cirkevný súd v Ancone (Taliansko), kde skončila „pro vinculo“. Rota Romana riešila tento spor v II. inštancii (Faltin ako ponens, potom Serrano a Bruno). Išlo o spor staršieho manželského páru. Aktorom bol muž narodený v roku 1935 a bol od svojej manželky mladší o 11 rokov (ona bola narodená v roku 1924). Od roku 1946 boli snúbencami, od roku 1952 žili v spoločnej domácnosti a cirkevný sobáš bol 28. apríla 1962. Z manželstva sa narodili dve deti (syn v roku 1962 a dcéra v roku 1964). V roku 1975 sa manželstvo rozpadlo a v roku 1984 muž podal libellum na cirkevný súd, v ktorom žiadal vyhlásenie nulity manželstva ob exclusionem bonorum prolis et fidei zo svojej strany. V roku 1988 cirkevné fórum I. inštancie potvrdilo platnosť manželstva. Patrón aktora sa odvolal na Rímsku rotu a žiadal pridať ďalší titul nulity, aby sa ním Rota zaoberala v I. inštancii, incapacitas assumendi zo strany muža aktora v zmysle kán. 1095, b. 3 CIC. Rota to akceptovala a riešila spor vo všetkých troch tituloch nulity. Spor skončil rozsudkom pro vinculo.(30)


1.1. Argumentácia v merite kauzy

Keďže spor sa riešil v troch tituloch nulity, nebolo dostatok priestoru venovať sa vylúčeniu vernosti azda tak, ako by som si to želal z hľadiska výkladu celej náuky. Aj keď manželstvo bolo uzavreté v čase CIC 1917, Daniel Faltin – pre presnosť – cituje aj kán. 1101, § 2 CIC 1983, čo vlastne znamená, že chápe bonum prolis a bonum fidei ako podstatný prvok manželstva (aliquod matrimonii essentiale elementum). Potom cituje z rozsudku Romana coram Pinto z 19. 1. 1979, že „fidei bonum excludit qui, voluntatis actu positivo aut conditione, intendit non se obligare ad fidelitatem servandam...“ Ale na druhej strane Faltin rozlišuje medzi úmyslom (=vôľou, lat. intentio) nupturienta quoad obligationem a quoad adimpletionem a dodáva, že samotné nedodržanie manželskej vernosti (adimplendi) nerobí manželstvo neplatným, ale iba vôľa (intentio) nedodržať manželskú vernosť a táto vôľa musí existovať v čase sobáša.(31)


1.2. Procesná argumentácia

Z procesnej argumentácie Daniel Fatin uvádza, že sa žiada confessio iudicialis alebo extraiudicialis (insuspecta čiže bez podozrenia), ako aj svedectvá svedkov hodných dôvery, ďalšie vhodné dôkazy a dokumenty.(32)

Žiaľ, ako možno vidieť, nie je tu dostatočný výklad rotálnej jurisprudencie ani v oblasti merita vylúčenia vernosti, ani v oblasti zdôvodnenia procesnej časti. Nepochybne to bolo z toho dôvodu, že kauzu riešila Rímska rota v troch tituloch nulity a napriek tomu, že rozsudok má 31 strán A4, nedalo sa venovať vylúčeniu vernosti dostatok priestoru.


2. Reg. Ligustici seu Ianuen. z 21. júla 1993

To, čo nemohol dať Faltin rozsudku z roku 1991, v hojnej miere dal rozsudku coram Faltin z 21. júla 1993, ktorý je venovaný iba tomuto jednému titulu nulity a má 47 strán A4. Bola to kauza manželskej nulity, ktorú v I. inštancii riešil Cirkevný súd Ligurie v Janove (Taliansko) a v II. inštancii Cirkevný súd regiónu Piemont. Išlo o manželstvo muža (nar. 1951), ktorý sa oženil cirkevne s o rok mladšou ženou 12. júna 1975. Po sobáši boli manželia istý čas v USA, ale vrátili sa. V roku 1983 sa bezdetné manželstvo rozpadlo a muž v roku 1989 podal libellum na cirkevný súd, v ktorom žiadal o nulitu ob exclusum bonum fidei et sacramenti sua ex parte. V roku 1990 súd I. inštancie deklaroval nulitu, ale iba z dôvodu vylúčenia vernosti zo strany muža. Súd II. inštancie vydal rozsudok pro vinculo. Tak sa kauza ocitla na Rímskej Rote v III. inštancii, ktorá kauzu riešila iba z dôvodu vylúčenia dobra vernosti zo strany muža aktora.


2.1. Vylúčenie dobra vernosti

Tu opäť je možné vidieť, že napriek tomu, že manželstvo bolo uzavreté v čase CIC 1917, hneď na úvod časti IN IURE Faltin cituje kán. 1101, § 2 CIC 1983 a následne ho vysvetľuje v súlade s dovtedajšou rotálnou jurisprudenciou. Najprv sa zaoberá právnym úkonom všeobecne citujúc autorov (Tocanel, De Giudice a Sentenciu coram Wynen. Z roku 1945). Podstatnú časť tu tvorí náuka, že manželstvo je konsenzuálna zmluva, ktorá vzniká právnym úkonom spočívajúcim v prejavení vôle manželstvo uzavrieť; je to však celkom špecifická, zvláštna zmluva.(33)

Aj v bode 7, 2 cituje autorov (Ferrara, Gasparri, D´Annibale) a vysvetľuje, že treba robiť rozdiel medzi „simuláciou“ a „dissimulaciou“: prvá je fikcia (dáva sa manželský súhlas navonok, ktorý sa v skutočnosti nedáva; niet vôbec úmyslu, je to iba fikcia manželstva), druhá nie je fikcia, ale deformácia súhlasu.(34)

Potom v bode 7, 3 vysvetľuje rad radom dikciu kán. 1101, § 2 CIC 1983. Ako dôležité tu považujem citovať jeho slová, že „nestačí jednoduchá vôľa proti nejakému podstatnému prvku manželstva (t.j. vlastnosti, ale i prvkom), ani vôľa interpretujúca“, ale „stačí vôľa virtuálna hoci aj implicitná.“ Faltin potom vysvetľuje podrobnejšie a hovorí o vôli aktuálnej (voluntas seu intentio actualis), o vôli virtuálnej (kedysi danej a neodvolanej čiže trvajúcej v danom momente), o vôli habituálnej (kedysi danej a neodvolanej, ktorá však nemá vplyv na actus humanus) a vôli interpretatívnej či interpretujúcej (je síce v intelekte, ale nedeterminuje vôľu, preto by sa malo skôr hovoriť nie o vôli, ale o presvedčení človeka). V prípade parciálnej simulácie – píše Faltin (b. 7, 5) – dáva kontrahent dve protichodné vôle: dáva vôľu v prospech manželstva, ale rovnako dáva vôľu proti podstatnému prvku manželstva. Potom si kladie otázku: v čom vlastne spočíva rozdiel medzi totálnou simuláciou a parciálnou? Najprv cituje rozsudok coram Wynen z roku 1939, ktorý tvrdí, že rozdiel je v predmete: ak sa simulácia týka manželstva, je totálna, ak nie, je parciálna. Zase Dino Staffa tvrdí opak: nie v predmete, ale v subjekte sa tvorí rozdiel. Po Stafovi Fatin cituje Pedroniho, ktorý to vyjadril takto: „Pri totálnej simulácii absentuje vôľa úplne, pretože neexistuje vôľa uzavrieť manželstvo ustanovené Kristom ani iný tomuto viac či menej podobný zväzok... Ak snúbenec vo svojom vnútri vôľou vylúči tri dobrá manželstva alebo hoci len iba jedno dobro manželstva a vie aké konzekvencie vyvodzuje z toho kánonický právny poriadok, a aj napriek tomu trval na ich vylúčení, vylučoval tým samým činom priamo samé manželstvo (sic!) A keď kontrahent o tej kánonickoprávnej konzekvencii nevie, nemožno hovoriť o absolútnej, ale iba parciálnej simulácii, pretože tam exituje vôľa chcieť manželstvo, ale nie také, aké bolo ustanovené Stvoriteľom, lebo vylučuje to, čo k podstate manželstva prináleží.

Potom pokračuje vo vysvetľovaní. Dobro vernosti prináleží k podstate manželstva, je podstatným prvkom manželstva a spočíva v „povinnej manželskej vernosti“. Následne cituje 1 Kor 7,4, kde apoštol hovorí, že (v manželstve) telo ženy patrí jej mužovi a naopak telo muža patrí žene a tak sa opäť dostáva k „exkluzívnemu právu na telo manžela (manželky).“ Tu sa Daniel Faltin dostáva k doktríne, ktorú vo svojich rozsudkoch vysvetľoval De Jorio, ale došiel k nemu postupne. Citujúc Sentenciu coram Matioli z 30. 10. 1953, poukázal na 4 možnosti vylúčenia dobra vernosti: a) obmedzenie (limitatio) dané vôľou: proti vernosti; b) nechce uzavrieť iné manželstvo, iba reštriktívne (také, ktoré mu umožní sexuálnu slobodu s inými); c) pozitívna vôľa chcieť sa zaviazať aj tretej osobe; d) fakultu rezervovať si možnosť porušiť vernosť. Potom vysvetlil aj náuku v rozsudkoch De Jorio, ktoré už boli spomínané. Na záver meritórnej časti Faltin ešte cituje zásadnú vetu z rozsudku coram Pompedda Mediolanen. zo 16. februára 1972: „Fidei bonum excluditur ubi alteruter vel uterque contrahens positive respuit obligationem ad fidelitatis servandam seu non assumit eiusmodi obligationem...“ A potom pokračuje aj vo vymenovávaní resp. upresňovaní možnosti: kontrahent (vôľou) ius in suum corpus poskytuje aj tretej osobe; alebo postačuje, aby toto exkluzívne právo chcel dať (inej žene) v ďalšom zväzku (ak by chcel paralelný zväzok, bolo by to proti jednote); alebo by si ponechal možnosť manželského adultéria.

Veľmi pekne to Faltin vysvetlil citujúc dekana Roty arcibiskupa Fioreho, ktorý v jednom svojom rozsudku z roku 1981 (Romana) napísal: „Operari sequitur esse.. voluntas naturaliter movetur ad actum congruentem cum praeconcepta sententia, incarnata quasi in eius constituta persona“ a dekan Roty dodáva, že kontrahent nepácha škody a nespravodlivosť manželstvu iba vtedy, keď odopiera (denegat) svojej manželke exkluzívne právo v poriadku zameranom na consortium totius vitae (porov. Ef 5,25-33; Mt 19,6), ale aj vtedy, ak zotrváva v zlých a hriešnych mravoch v manželskom živote a, samozrejme, aj vo vzťahu k iným osobám, porušujúc mnohorakým spôsobom manželskú vernosť, lebo koná to, na čo nemá právo. V takýchto prípadoch dobro vernosti nie je ničím, iba prázdnym slovom. Pri skúmaní ohľadom manželskej vernosti nemožno si nevšímať mravnosť konania kontrahenta a vedieť ju posúdiť.


2.2. Procesné dokazovanie

Aj u Faltina je základom pre dokazovanie confessio simulantis. Avšak pri čítaní, čo pod tým rozumie, vysvitne nasledovné. Confessio simulantis považuje za priame dokazovanie, ktoré však rozlišuje na confessio iudicialis a na confessio extraiudicialis. Mimosúdne priznanie však ešte rozlišuje na slovné a faktické: simulant sa môže priznať nielen svojimi slovami, ale aj skutkami.(35)

Ďalej Faltin vysvetľuje aj nepriame dokazovanie, a to na základe zisťovania príčiny simulácie (causa simulandi), ktorá nesmie zamieňať príčinu „contrahendi“. Príčina simulácie nemusí byť objektívne závažná, stačí, aby bola závažná subjektívne.

Iste, iba toto pre dokázanie vylúčenia vernosti nestačí. Sú potrebné aj ďalšie dôkazy, dôkazné elementy a indície.


Záver


Na záver niekoľko poznámok. Pápež každý rok v januári alebo februári prijíma sudcov a pracovníkov Rímskej roty na osobitnej audiencii a vo svojich príhovoroch neprestáva usmerňovať ich prácu. Ale zároveň im pripomína, že ich rozsudky sú vzorom a majú vplyv na prácu a argumentáciu cirkevných súdov nižšej inštancie. Z tohto dôvodu každý cirkevný sudca, advokát a iní pracovník súdu musí reflektovať rozsudky Rímskej Roty a nakoľko sa to len dá, má rešpektovať právnu argumentáciu rotálnych rozsudkov s cieľom nadobudnúť právnu istotu v tých kauzách, v ktorých rozhoduje.

Ak pred rokom 1983 (pred promulgáciou Kódexu kánonického práva) sa titul nulity vylúčenia vernosti v kauzách manželskej nulity formoval a dôležitú úlohu tu urobil Mons. De Jorio, po roku 1983 viac šlo o správny výklad, meritórny i procesný, Kódexu kánonického práva, k čomu výraznou mierou prispel aj rotálny sudca slovenského pôvodu Mons. Daniel Faltin. Preto jeho rozsudkom, najmä na Slovensku, by sme mali venovať primeranú pozornosť a učiť sa aj od neho.




Autor:
Mons. prof. Ján Duda, PhD.

Recenzenti:
Doc. JCDr. Miloš Pekarčík, PhD.
ThDr. Alojz Frankovský, PhD.

Bibliografia:
Kódex kánonického práva, latinsko-slovenské vydanie, Trnava 1996: Spolok sv. Vojtecha. Rotálne rozsudky coram Faltin, In: Archív Spišského biskupstva. SACRA ROTA ROMANA, Coram De Jorio, Decano: Sententiae selectae (Monitor Ecclesiasticus, Suppl.) Roma 1985. Katechizmus Katolíckej cirkvi, Trnava 1999 : Spolok sv. Vojtecha. FUNCZIK, Emil: Katolícke manželské právo (druhé vydanie). Trnava : SSV 1944. SIPOS, Stephanus: Enchiridion Iuris Canonici (editio quarta). Pécs 1940. CASTAGNO, José: Il sacramento del matrimonio, vol. II., Roma 1991. PONTIFICIUM CONSILIUM DE LEGUM TEXTIBUS, Instructio Dignitas connubii servanda a tribunalibus diocesanis ae interdiocesanis in pertractandis causas nullitatis matrimonii. Libreria editrice vaticana, 2005. WERNZ, J. – VIDAL, P.: Ius canonicum VI. Roma 1949. ARROBA, M.: Diritto processuale canonico, Roma 1990. GROCHOLEWSKI, Z.: Morálna istota ako kľúč na čítanie noriem procesného práva, Spišské Podhradie : Kňazský seminár biskupa Jána Vojtaššáka, 1999.

Poznámky:
1. Spomeniem aspoň tieto príručky: FUNCZIK, Emil: Katolícke manželské právo (druhé vydanie). Trnava: SSV 1944. 245 s. SIPOS, Stephanus: Enchiridion Iuris Canonici (editio quarta). Pécs 1940. 1076 s. Známy bratislavský profesor kánonického práva Emil Funczik sa vôbec nezaoberá témou dobra vernosti, drží sa prísne textu Kódexu 1917, kde sa toto dobro nikde výslovne nespomína.
2.Toto tvrdenie vyplýva z toho, ako sa bonum fidei interpretovalo v predkoncilových príručkách kánonického práva. Ale neskôr, ako je známe z rotálnych rozsudkov, došlo k priradeniu tohto dobra k dobru jednoty – porov. SACRA ROTA ROMANA, Coram De Jorio, Decano: Sententiae selectae (Monitor Ecclesiasticus, Suppl.) Roma 1985, s. 45.
3. Kán. 1013 CIC 1917, § 1: „Matrimonii finis primarius est procreatio atque educatio prolis: finis secundarius mutuum adiutorium et remedium concupiscientiae.“ § 2: „Essentiales matrimonii proprietates sunt unitas ac indissolubilitas, quae in matrimonio christiano peculiarem obtinent firmitatem ratione sacramenti.“ Kódex 1983 v kán. 1055 uvádza, že manželstvo má dva ciele už zo svojej samej prirodzenosti (čiže ako prirodzenej ustanovizne) a to „dobro manželov“ (lat. bonum coniugum“) a „plodenie a výchova detí“ (lat. procreatio et educatio prolis). Kým CIC 1917 rozlišoval medzi primárnym a sekundárnym cieľom manželstva (lat. finis primarius, finis secundarius), CIC 1983 toto rozlíšenie nemá. Podľa niektorých autorov tieto ciele treba rozlišovať podľa toho, ktorý je uvedený ako prvý, ten je primárny, druhý je sekundárny. Podľa iných autorov sa to už nerozlišuje. Podľa ďalších prvý cieľ je obsiahnutý v druhom a druhý v prvom.
4. „Tri dobrá manželstva“ ako odvodené od náuky sv. Augustína – porov. SIPOS, Stephanus, Enchiridion..., s. 492, CASTAGNO, José: Il sacramento del matrimonio, vol. I., Roma 1991, s. 60.
5. „Questi tre elementi vengono chiamati dalla tradizione teologica e canonistica, bona matrimonii [...] L´attuale Codice, come pure il Codice 1917, non adoperá mai questa terminologia, mentre la locuzione bona matrimonii viene spesso usata dalla Giurisprudenza, dal Magistero ecclesiastico a dalla Dottrina degli autori [...] I bona matrimonii sono tre: a.bonum prolis che sta a significare la generatio atque educatio prolis del can. 1055, b. bonum fidei o fedeltá, che nei canoni 1056, 1101 § 2, 1134, viene chiamata unitas, c. bonum sacramenti ché é lo stesso dell´indissolubilitas o vincolo perpetuo dei cann. 1056, 1057 § 2, 1101 § 2, 1134“ - CASTAGNO, José: Il sacramento del matrimonio, vol. I., Roma 1991, s. 61 – 62.
6. Prirodzené zdôvodnenie manželskej vernosti Katechizmus Katolíckej cirkvi formuluje takto:„Manželská láska samou povahou vyžaduje od manželov neporušiteľnú vernosť. Vyplýva to z daru seba samých, ktorým sa manželia odovzdávajú jeden druhému. Láska chce byť definitívna. Nemôže trvať iba do nového rozhodnutia. Toto dôverné spojenie čiže vzájomné darovanie dvoch osôb, ako aj dobro detí, vyžadujú úplnú vernosť manželov a dôrazne požadujú ich nerozlučiteľnú jednotu (Gaudium et spes, 48)“ - bod 1646. Teologické zdôvodnenie formuluje Katechizmus Katolíckej cirkvi v bode 1647 takto: „Najhlbším dôvodom je vernosť Boha svojej zmluve a vernosť Krista svojej Cirkvi. Sviatosť manželstva robí manželov schopnými, aby túto vernosť predstavovali a vydávali o nej svedectvo.“ Katechizmus Katolíckej cirkvi, Trnava: SSV, 1999, s. 416.
7. Kán. 1101, § 2: „Ak však niektorá stránka alebo obidve stránky pozitívnym úkonom vôle vylučujú samo manželstvo alebo niektorý podstatný prvok (lat. matrimonii essentiale elementum) alebo niektorú podstatnú vlastnosť manželstva, uzavierajú ho neplatne“ - Kódex kánonického práva, latinsko-slovenské vydanie, Trnava : SSV, 1996. S. 409. Podčiarknutie je moje.
8. Porov. SACRA ROMANA ROTA, Coram De Jorio, Decano: Sententiae selectae..., s. 45. Zdá sa, že Mons. De Jorio bol prvým, ktorý v rotálnej jurisprudencii začal presadzovať vernosť ako samostatný titul nulity a odlišný od jednoty v jednej svojej známej rotálnej sentencii Mediolanen. z 30. 10. 1963. Ale k tejto téme sa ešte vrátim.
9. Bolo potrebné poukázať na to, kde sa vôbec v cirkevnej manželskej legislatíve dobro vernosti vzalo, ako sa vyvíjalo a prečo sa toto dobro stalo predmetom defektného manželského súhlasu.
10. Jednoducho preto, že kán. 1099 výslovne menuje jednotu, nerozlučiteľnosť a sviatostnú hodnosť manželstva, nie manželskú vernosť.
11. „Ad obtinendam preterea in tota Ecclesia illam unitatem fundamentalem iurisprudentiae, quam exigunt causae matrimoniales, necesse est ut omnia tribunalia inferioribus gradus ad Tribunalia Apostolica prospiciant, scilicet ad Tribunal Rotae Romanae, cuius est unitati iurisprudentiae consulere et, per proprias sententias, tribunalibus inferioribus auxilio (Pastor bonus, čl. 126)“ - PONTIFICIUM CONSILIUM DE LEGUM TEXTIBUS, Instructio Dignitas connubii servanda a tribunalibus diocesanis ae interdiocesanis in pertractandis causas nullitatis matrimonii. Libreria editrice vaticana, 2005, s. 16 – 17.
12. Apoštolský tribunál Rota Romana publikuje každoročne niektoré vybrané rozsudky vo zväzkoch známych ako SRRD = Sacrae Romanae Rotae Decisiones alebo RRD (Romanae Rotae Decisiones) alebo jednoducho Decisiones. V roku 2010 bol publikovaný doteraz posledný zväzok.
13. Kódex kánonického práva promulgoval Ján Pavol II. apoštolskou konštitúciou Sacrae disciplinae leges 25. 1. 1983 a vstúpil do platnosti 27. 11. 1983.
14. SACRA ROMANA ROTA, Coram De Iorio, Decano: Sententiae selectae. Roma 1985, s. 45 – 90.
15. Bol to prvý rozsudok týkajúci sa „dobra vernosti“ v kauze manželskej nulity, v ktorej bol Mons. De Jorio sudcom ponensom. Sebastiano Villeggiante napísal, že týmto rozsudkom sa odrazu Mons. De Jorio ocitol „sám proti všetkým“: „Solo contro tutti, perché? Perché egli é stato il primo che nella giurisprudenza rotale ha distinto la proprietá essenziale dell´unitá del matrimonio dal bonum fidei, invocando, e giustamente, l´autoritá di San Tommaso. Ció egli ha fatto con la sua prima sentenza sul bonum fidei, la Mediolanen. del 30 ottobre 1963...[...] Nominato Uditore il 23 gennaio 1959, quella era la prima sentenza sul bonum fidei, il capo di nullitá che nella giurisprudenza non aveva mai avuto tanta fortuna, per il „desiderio – come egli denunciava – tuendi validitatem innuberabilium matrimonium, quae adulterio foendantur“ - In: SACRA ROMANA ROTA, Coram De Jorio, Decano: Sententiae selectae. Roma 1985, s. 45. De facto to znamená, že dovtedajší sudcovia Rímskej Roty neboli neznalí problematiky, ale doktrínu rotálnej jurisprudencie v oblasti „dobra vernosti“ nechceli riešiť z pastoračných dôvodov, aby „nespustili lavínu“ nových manželských nulít. Mons. Arturo De Jorio ako mladý a čerstvo menovaný audítor Rímskej Roty – podľa môjho úsudku – sa smelo pustil do problému, až odrazu zistil, že sa nachádza „solo contro tutti“ alebo „solo contro veteres (starším audítorom)“. Mons. De Jorio však vo svojom postoji i argumentácii vytrval a jeho náuka sa síce pomaly a postupne, ale predsa napokon presadila v jurisprudencii Rímskej Roty. A aj vďaka tomu, že sa jeho náuka presadzovala postupne a pokojne i časovo primerane dlho, napokon bola akceptovaná a ukázalo sa, že obavy zo samostatnosti tohto titulu nulity sa – podľa mňa – nepotvrdili. Na druhej strane ostane už iba hypotetickou otázka, či by sa boli obavy potvrdili, ak by sa akceptácia náuky Mons. De Joria nebola konala pokojne a postupne.
16. Celý Rotálny rozsudok coram De Jorio z 30. októbra 1963 je v latinčine publikovaný v SACRA ROMANA ROTA, Coram De Iorio, Decano: Sententiae selectae. Roma 1985, s. 50 – 61.
17. „Canonistae, vestigia veterum Theologorum prementes, fundamentum matrimonium ponunt tria bona, nempe fidem, prolem et sacramentum (indissolubilitatem), quibus exclusis coniugum consistere non potest. Id est onmino probandum“ - Mediolanen. coram De Jorio (30. 10. 1963), bod 3.
18. Porov. SIPOS, Stephanus: Enchiridion Iuris Canonici, Pécs 1940, s. 603.
19. Kán. 1081, § 2 CIC 1917: „Consensus matrimonialis est actus voluntatis quo utraque pars tradit et acceptat ius in corpus, perpetuum et exclusivum, in ordine ad actus per se aptos ad prolis generationem.“ Podčiarknutie je moje.
20. „Angelicus Doctor Nobis videtur id unum docuisse: matrimonium est nullum, si in ipso consensu praestando uterque vel alteruter coniux excluserit intentionem generandi prolem vel debitum servandi fidem, contra est validum, etiamsi de facto generatio prolis naturaliter non sequatur vel perversa voluntate impediatur, aut pactio coniugalis non servetur, quia esse rei non pendet ab usu suo“ - Mediolanen. coram De Jorio (30. 10. 1963), bod 4.
21. „Aliis verbis, in hoc exclusivum jus indubitanter laeditur seu excluditur, quando: a) aliqua limitatio apponitur consensui, quae sit contraria debito fidei servandae; b) intentio proditur se non aliter obligandi in contrahendo, nisi cum restrictione: i.e. excluso onere se aliis non commiscendi; c) positiva obligatio contrahitur cum tertio rem habendi; d) facultas reservatur non osservandi fidem“ – Mediolanen. coram De Jorio (30. 10. 1963) bod 5.
22. V CIC 1917 sa tieto predpisy nachádzali v kánonoch 1747 – 1836 (titullus X: de probationibus) a konkrétne manželských káuz sa týkajú kánony 1974 – 1982. Po vydaní CIC 1983 bola vydaná aj Inštrukcia Dignitas connubii (2005) Pápežskej rady pre výklad legislatívnych textov, kde sú zhrnuté cirkevné predpisy týkajúce sa prípadov manželskej nulity v článkoch 155 – 216.
23. Pokiaľ ide o CIC 1917 napr. WERNZ, J. – VIDAL, P.: Ius canonicum VI. Roma 1949. Pokiaľ ide o CIC 1983 napr. ARROBA, M.: Diritto processuale canonico, Roma 1990.
24. K morálnej istote pozri: GROCHOLEWSKI, Z.: Morálna istota ako kľúč na čítanie noriem procesného práva, Spišské Podhradie : Kňazský seminár biskupa Jána Vojtaššáka, 1999.
25. Spomínaný rozsudok sa opiera o predpis kán. 1751 CIC 1917, kde sa tvrdí, že pri kauzách privátneho záujmu confessio iudicialis stránky má plnú dôkaznú hodnotu; nie však pri kauzách verejného záujmu, kde prináležia kauzy manželskej nulity.
26. „Le dichiarazioni (delle parti) non confesionali [...] anche nelle cause di bene pubblico, queste dichiarazioni, quando sono suffragate da altri elementi di prova, pur non pieni come sono gli indizi a gli ammennicoli, possono permettere di raggiungere un grado di certezza suffciente, chc ecomunque rimane alla discrezionalitá del giudice (c. 1531 § 1 e 1536). Le confessioni giudiziali (delle parti) sono prova piena legale nelle cause di interese privato... per le cause di nullitá si deve osservare il c. 1679 che per tale pienezza richiede al giudice di avvalersi di testimonianze sulla credibilitá delle persone e di usare altri indizi“ - ARROBA, Manuel: Il diritto processuale canonico, Roma 1990, s. 362. Podobne je to vyjadrené aj v kán. 1536 § 2 CIC 1983 a v Dignitas connubii, čl. 180, § 1: „Confessiones et aliae partium declarationes iudiciales vim probandi habere possunt, a iudice aestimandam una cum ceteris causae adiunctis, at vis plenae probationis ipsis tribuit nequit, nisi alia accedant elementa probatoria quae eas omnino corroboret (can. 1536 § 2).“
27. SACRA ROMANA ROTA, Coram De Jorio: sententiae selectae, Roma 1985, s. 62 – 77. Species facti sa nachádza v bodoch 1 – 2 Parisien. coram De Jorio zo 17. júna 1964.
28. Buscoducen. coram De Jorio: Decretum ratihabitationis diei 4 febr. 1976, bod 2 (s. 89).
29. Poznal som sa s pátrom Faltinom a Arroba bol mojim profesorom procesného kánonického práva.
30. Firmana seu Anconitana z 24. mája 1991 coram Faltin, body 1 – 7.
31. Firmana seu Anconitana z 24. mája 1991 coram Faltin, body 8 – 9.
32. „Simulatio consensus probanda est iudicialiter ex confessione iudiciali vel insuspecta extraiudiciali simulantis necnon ex testibus fide dignis, instrumentis vel documentis congruis“ - bod 10.
33. Reg. Ligustici seu Ianuen. coram Faltin z 21. júla 1993, bod 7, 1.
34. „Simulamus enim quid non est, dissimulamus quod est“ - bod 7, 2.
35. „Simulandi confessio fieri potest non tantummodo per dicta, sed per facta...“ (bod 11).


Hore