Vahy Main
 
IUS ECCLESIAE ET VERITAS
Ius et iustitia XVI Časopis v PDF Archív Tiráž Kontakt
 
2/2011
úvodník
Liturgické a disciplinárne zákony
Mons. prof. Ján Duda, PhD.

dokumenty
Kňazská rada
Kongregácia pre klerikov

náučné články
Vylúčenie dobra vernosti
Mons. prof. Ján Duda, PhD.

O spomínaní mena biskupa v eucharistickej modlitbe
Dr. JCLic. Jozef Skupin

Úkon beatifikácie a kanonizácie z liturgického hľadiska
PaedDr. Anna Dudová, PhD.

Povinnosť účasti na sv. omši, ak nasleduje po nedeli prikázaný sviatok
Mons. Prof. Ján Duda, PhD.

informácie
Nové tváre v Rímskej kúrii
Dr. JCLic. Jozef Skupin
 
 
 
Valid HTML 4.0 Transitional
 
Valid CSS!

Úkon beatifikácie a kanonizácie z liturgického hľadiska

PaedDr. Anna Dudová, PhD.

Beatifikácia

Náčrt problému


Úkon kanonizácie má aj svoj liturgický aspekt a práve tomuto aspektu sa chceme venovať v tejto štúdii. Pretože práve v tomto liturgickom úkone sa nachádza, okrem iného, aj teologický význam a zmysel. A zdá sa, že liturgia kanonizácie je veľmi mladá a do istej miery sa tvorí a formuje aj v súčasnosti, hoci by sme sa mohli nazdávať, že je to už niečo definitívne ustálené. V krátkosti sa dotkneme preto histórie kanonizačných úkonov z historického hľadiska, potom si pripomenieme formuly beatifikácie a kanonizácie a napokon si poukážeme na ich teologickú hodnotu.


Historický vývin kánonizačnej liturgie


Spočiatku sa nijaká kanonizačná liturgia nekonala. Kresťania však mali vo veľkej úcte tých kresťanov, ktorí umreli za Krista mučeníckou smrťou, čo považovali za najväčší prejav lásky voči Bohu, a boli presvedčení, že mučeníci si „obmyli svoje rúcho v krvi Baránka“ a ihneď zaujali miesto v nebeskom kráľovstve. Preto mali v úcte ich telesné ostatky, prosili ich o príhovor u Boha. Deň ich smrti považovali za deň ich narodenia pre nebo. Neskôr vznikali Aktá, ktoré obsahovali správy o tom, ako mučeníci umreli. Z týchto správ sa vyvinuli celé martyrológiá. Tieto správy kresťania čítavali pri hroboch zosnulých mučeníkov najmä v deň ich umučenia. Situácia sa radikálne zmenila, keď cisár Konštantín dal roku 313 kresťanom slobodu, čo znamenalo vlastne výrazný pokles počtu mučeníkov. A tak sa do popredia dostala iná forma hrdinského života pre Krista: vyznávači. Boli to kresťania, ktorí sa utiahli do samoty na púšť, kde trávili svoj život v úplnej samote, v modlitbe a uvažovaní o Kristovi a večnej spáse. A toto bola taktiež určitá radikálna forma náboženského života, ktorá si vyžadovala veľké odriekanie a, ak to tak možno povedať, do istej miery pripomínala mučeníctvo, lebo tento život taktiež pramenil z lásky ku Kristovi. Tu patrila aj kategória kresťanov, ktorí veľa trpeli pre Krista, ale mučenie prežili. O nich sa tiež napísali Aktá alebo aj zbierky zázračných znamení, ktoré sa stali na ich príhovor. Z liturgického hľadiska možno povedať, že čítanie životného príbehu svätca mučeníka alebo vyznávača bolo akousi prvotnou liturgickou formou jeho verejného kultu.

Dosť výrazným posunom v liturgickom chápaní uctievania svätých bol úkon „elevatio“ čiže exhumácia, vyzdvihnutie ostatkov mučeníka alebo vyznávača a ich prenesenie na dôstojnejšie miesto. Tento liturgický úkon obvykle povoľoval alebo aj vykonával miestny biskup, preto ich aj v súčasnosti nazývajú biskupskými kanonizáciami. Na niektorých miestach biskupské kanonizácie sa praktizovali veľmi dlho, takmer celý stredovek a to aj napriek tomu, že od čias vrcholného stredoveku pápeži dôrazne prikazovali, že povolenie verejného kultu pripadá iba pápežovi. Biskupské kanonizácie ako ďalšiu liturgickú formu úkonu priznania verejného kultu možno považovať za ďalší krok k súčasnej liturgickej forme úkonu beatifikácie a kanonizácie. Treba si všimnúť, že „elevatio“ aj dnes zohráva pri úkonoch beatifikácie svoj zmysel (exhumácia ostatkov bl. biskupa Gojdiča či aj exhumácia ostatkov bl. Jána Pavla II.)

Od 11. storočia sa začína presadzovať zásada, že iba rímsky veľkňaz je pastierom univerzálnej Cirkvi a iba on vlastní právomoc povoliť verejný kult nejakej osobe, a to ako v niektorej partikulárnej Cirkvi, tak aj v rámci celej Cirkvi. Pápež Alexander III. sa o tejto právomoci jasne vyslovil vo svojom liste Aeterna et incommutabilis zo 6. júla 1171 adresovanom švédskemu kráľovi. Dekrétom Audivimus vyhradil udeľovanie dovolenia verejného kultu pápežovi. Pápežská kanonizácia čoraz častejšie nadobúdala pevnejšiu formu, až sa nakoniec stala jedinou a výlučnou formou vyhlásenia za svätého. A tak sa cesty pápežov v 11. a 12. storočí často stávali príležitosťou na exhumáciu a prenesenie telesných pozostatkov svätcov. Táto zásada sa stala univerzálnou normou pre celú Cirkev rozhodnutím pápeža Gregora IX., ktorý v roku 1234 vo svojich Dekretáliách promulgovaných bulou Rex pacificus uvádza, že „bez pápežského dovolenia nikto nesmie byť uctievaný ako svätý.“(1) Išlo vlastne o pokračovanie praxe „elevatio“, ktorého predpokladom však bolo pápežské povolenie.

Od 14. storočia sa začala rozširovať iná prax. Svätá Stolica začala udeľovať povolenia vzdávať verejný kult na konkrétne miesta a konkrétnym božím služobníkom, ktorých proces kanonizácie sa ešte nezačal alebo ešte nebol ukončený. Tento druh povolenia verejného kultu, ktorý sa udeľoval vždy so zreteľom na budúcu kanonizáciu, sa považuje za začiatok liturgického úkonu beatifikácie. Boží služobníci, ktorým týmto spôsobom bola povolená verejná úcta, sa počnúc pápežom Sixtom IV. (1483) začali nazývať „blahoslavenými“ a tak definitívne došlo k právnickému rozlíšeniu medzi titulom „blahoslavený“ a titulom „svätý“. Dovtedy v tejto oblasti panovala nejednotnosť. Beatifikácia, ako ju poznáme v súčasnej dobe, začala vznikať až od 15. storočia. Pápež Lev X. v roku 1515 aj beatifikáciu vyhlásil za rezervovanú pápežovi. Beatifikáciou pápež, po získaní dôkazov o hrdinskom praktizovaní čností a o pravosti zázrakov, ktoré sa stali na príhovor Božieho služobníka, apoštolským listom vo forme tzv. breve vyhlásil ho za ctihodného a povolil k nemu verejný liturgický kult určitej skupine veriacich (diecéze, národu, inštitútu zasväteného života a pod.).(2) V roku 1588 pápež Sixtus V. zriadil Kongregáciu pre rítus,(3) ktorej pripadla úloha udeľovať povolenia verejného kultu. Od 17. storočia sa beatifikácia považovala za samostatný právny inštitút, po ktorom nemusí nutne nasledovať kanonizácia, avšak beatifikácia sa považovala za nutnosť, aby niekto mohol byť kanonizovaný.


Liturgický vývin kanonizácie


Z liturgického hľadiska kardinál Saraiva, bývalý prefekt Kongregácie pre kauzy svätých, člení kanonizáciu na štyri obdobia.(4) Za prvé považuje obdobie do roku 1662, kedy rítus povolenia verejného kultu pápež prenechával miestnemu biskupovi, ako aj určenie dňa jeho sviatku. Druhé obdobie trvalo značne dlho, od roku 1662 až do roku 1968. Prvým slávnostným úkonom beatifikácie bolo blahorečenie Františka Saleského 8. januára 1662 v Bazilike sv. Petra a pozostávalo z dvoch častí. Dopoludnia sa prečítalo breve Alexandra VII., ktorým udelil pápež Františkovi Saleskému titul „blahoslavený“, a potom nasledovala sv. omša, ktorej predsedal miestny biskup zo Soisons. Druhá časť sa konala popoludní, kedy sám pápež zišiel do svätopeterskej baziliky, aby si uctil nového blahoslaveného a udelil plnomocné odpustky všetkým účastníkom liturgického úkonu beatifikácie. Tretím obdobím sú roky 1971 – 2004.

Dňa 17. októbra 1971 pri beatifikácii Maximiliána Kolbeho popoludní Pavol VI. zostúpil do svätopeterskej baziliky vzdať úctu novému blahoslavenému a udeliť odpustky. Zmena spočívala v tom, že vtedy po prvý raz v dejinách prečítal oficiálnu formulu aktu blahorečenia sám pápež. Počnúc rokom 1975 Pavol VI. začal aj predsedať beatifikačnej sv. omši. V súčasnosti platí rozhodnutie Benedikta XVI. z roku 2005, aby od 14. mája 2005 predsedal beatifikačnej sv. omši a čítal beatifikačnú formulu prefekt Kongregácie pre kauzy svätých alebo iný pápežom poverený kardinál alebo biskup. Formula rítu beatifikácie z 23. 10. 2010, ktorá sa nachádza v apoštolskom liste Benedikta XVI., znie takto: „My, akceptujúc túžbu nášho brata Enrica Masseroniho, arcibiskupa Vercelli a mnohých ďalších bratov v episkopáte a veriacich, po vypočutí stanoviska Kongregácie pre kauzy svätých, našou apoštolskou autoritou dovoľujeme, aby sa ctihodná Božia služobníčka Alfonsa Clerici, rehoľníčka Sestier Najdrahšej Krvi z Monzy, odteraz a v budúcnosti nazývala „blahoslavenou“ a aby sa slávil jej sviatok na miestach a podľa zásad právom na to stanovených každý deň v roku v deň jej narodenia pre nebo a to 14. januára. V Mene Otca i Syna i Ducha Svätého.“(5)

Rítus kanonizácie spojený s udelením titulu svätý je podobný, ale kanonizačná formula je iná. Sv. omši predsedá sám pápež a on číta aj formulu kanonizácie. Formula kanonizácie zo 17. 10. 2010, ktorú čítal pápež Benedikt XVI.: „Ku cti Najsvätejšej Trojice a pre povýšenie katolíckej viery a upevnenie kresťanského života, na základe autority nášho Pána Ježiša Krista, svätých apoštolov Petra a Pavla a na základe našej autority, po dlhom zvažovaní a vzývaní Božej pomoci vypočujúc si aj stanovisko našich bratov v episkopáte, vyhlasujeme a ustanovujeme za svätých blahoslaveného Stanislawa Kazimierczyka, André Basettu, Candidu Mariu de Jesús Cipitria y Bariolu, Mary of the Cross MacKillop a Battistu da Varano a zapisujeme ich do zoznamu svätých a nariaďujeme, aby v celej Cirkvi boli nábožne uctievaní ako svätí. V Mene Otca i Syna i Ducha Svätého.“(6)


Teologická hodnota liturgických úkonov beatifikácie a kanonizácie


Zdá sa, že nejestvuje úplná zhoda v tom, akú teologickú hodnotu pripisuje Cirkev týmto úkonom.(7) Doposiaľ prevláda presvedčenie, že liturgický úkon beatifikácie nie je definitívnym úkonom pápežského magistéria, čo dokazoval aj fakt, že obrady beatifikácie nevykonával sám pápež, ale miestny biskup a aj keď sa táto prax zmenila Pavlom VI. v roku 1971 pri beatifikácii Maximiliána Kolbeho, opäť sa k nej vrátil pápež Benedikt XVI. a od roku 2005 predsedá obradom beatifikácie spravidla prefekt Kongregácie pre kauzy svätých alebo pápežom poverený biskup.(8) Kardinál Saraiva vidí teologickú rozdielnosť teologickej hodnoty beatifikcie a kanonizácie, ktorú odvodzuje od ich liturgických formulácií. Kým liturgická formula úkonu beatifikácie je „dovolením verejného kultu“ a pridelením titulu „blahoslavený“,(9) formula kanonizácie nesie už jasné znaky definitívneho čiže slávnostného pápežského magistéria: dovolávanie sa autority Ježiša Krista, apoštolov Petra a Pavla i vlastnej pápežskej autority, formulácia „vyhlasujeme, nariaďujeme, ustanovujeme“ a priznanie titulu „svätý“. Všimnime si túto už raz citovanú formula kanonizácie zo 17. 10. 2010, ktorú čítal pápež Benedikt XVI.: „Ku cti Najsvätejšej Trojice a pre povýšenie katolíckej viery a upevnenie kresťanského života, na základe autority nášho Pána Ježiša Krista, svätých apoštolov Petra a Pavla a na základe našej autority, po dlhom zvažovaní a vzývaní Božej pomoci vypočujúc si aj stanovisko našich bratov v episkopáte, vyhlasujeme a ustanovujeme za svätých blahoslaveného Stanislawa Kazimierczyka, André Basettu, Candidu Mariu de Jesús Cipitria y Bariolu, Mary of the Cross MacKillop a Battistu da Varano a zapisujeme ich do zoznamu svätých a nariaďujeme, aby v celej Cirkvi boli nábožne uctievaní ako svätí. V Mene Otca i Syna i Ducha Svätého.“(10) Podľa bývalého prefekta Kongregácie pre kauzy svätých kardinála Saraivu je kanonizácia najvyšším stupňom, ktorým Cirkev povyšuje Božieho služobníka k úcte oltára a liturgická kanonizačná formulácia má povahu definitívneho rozhodnutia čiže slávnostného neomylného pápežského magistéria, kým blahorečenie spočíva v povolení verejného kultu v rámci určitého územia alebo komunity.(11) Po ňom to zopakoval aj súčasný prefekt tej istej kongregácie v roku 2011.(12) Obaja toto svoje tvrdenie opierajú o tvrdenie Benedikta XIV. v jeho knihe De Servorum Dei beatificatione et Beatorum canonisatione z roku 1740.(13) To znamená, že toto tvrdenie, aj keď nie je článkom viery, nie je dogmou, ale je to stáročné presvedčenie Cirkvi, vyjadrené v jej liturgických modlitbách a úkonoch.(14)


Záver


Svätosť patrí k podstate Cirkvi, preto sa Cirkev nemôže zrieknuť tejto veľkej a dôležitej úlohy vyhlasovať niektorých svojich príkladných členov za blahoslavených alebo svätých aj liturgickým úkonom, aby ostatným veriacim poslúžili ako príklad i povzbudenie kráčať i túžiť po svätom živote. Liturgický úkon mal v rôznych obdobiach rôzne formy, ale vždy tu zohrávala dôležitú úlohu intuícia viery veriaceho ľudu a jeho presvedčenie o svätosti života konkrétneho človeka. Liturgický úkon tu však zohráva taktiež dôležitú úlohu, lebo sám najvyšší veľkňaz ako nástupca apoštola Petra a zástupca Ježiša Krista na tejto zemi povoľuje (pri beatifikácii) alebo nariaďuje (pri kanonizácii) verejný kult ku konkrétnej osobe mučeníka alebo vyznávača.


Autor:
PaedDr. Anna Dudová, PhD.

Recenzenti:
ThDr. Alojz Frankovský, PhD.
Dr. JCLic. Jozef Skupin

Poznámky:
1. Porov. SARAIVA MARTINS, J. Zu den neuen Verfahrensbestimmungen für die Zeremonie von Seligsprechungen. A tiež DUDA, J. Pojem mučeníctva a heroickej čnosti v procesoch kanonizácie, s. 34.
2. SARAIVA MARTINS, J. Zu den neuen Verfahrensbestimmungen für die Zeremonie von Seligsprechungen.
3. Kongregáciu pre rítus založil pápež Sixtus V. (1585 – 1590) Apoštolskou konštitúciou Immensa aeterni Dei z 22. januára 1588 a poveril ju okrem iného kanonizačnými záležitosťami. ŠÚTOR, F. Kanonizácia svätých. (1. časť). In Bulletin. Slovenskej spoločnosti kánonického práva 1 Ročník II., č. 1. Spišská Kapitula : SSKP, 1996, s. 40.
4. Porov. SARAIVA MARTINS, J. Zu den neuen Verfahrensbestimmungen für die Zeremonie von Seligsprechungen.
5. AMATO, A. Dôležitosť beatifikácie a kanonizácie : príhovor pri príležitosti otvorenia študijného roka 10. januára 2011. [online]. (10.01.2011) [cit. 2011-02-04]. Dostupné na: http://duda.kapitula.sk.
6. AMATO, A. Dôležitosť beatifikácie a kanonizácie.
7. František Šútor poukazuje na problémy dvojakého druhu: prvým je podľa neho diskusia o tom, či kanonizačné kauzy sú alebo nie sú súdnym procesom a druhý je o teologickej hodnote beatifikačného a kanonizačného pápežského výroku. Porov. ŠUTOR, F. Kanonizácia svätých. (1. časť). In: Bulletin. Spišská Kapitula: SSKP, roč. 2 (1996) č. 1, s. 40 – 41. Na tie isté aspekty poukazujú aj ďalší autori vo svojich prácach alebo iných publikáciách. Porov. RODRIGO, R. Manuale per istruire i processi di canonizzazione, Roma: Institutum historicum augustianorum recolectorum. 1991, s. 29 – 30.
8. Tento argument vychádza aj z tvrdenia kardinála Saraivu, bývalého prefekta Kongregácie pre kauzy svätých, z jeho príhovoru predneseného 29. 9. 2005. Porov. SARAIVA MARTINS, J. Zu den neuen Verfahrensbestimmungen für die Zeremonie von Seligsprechungen.
9. AMATO, A. Dôležitosť beatifikácie a kanonizácie : príhovor pri príležitosti otvorenia študijného roka 10. januára 2011. [online]. (10.01.2011) [cit. 2011-02-04]. Dostupné na: http://duda.kapitula.sk. Formula rítu beatifikácie z 23. 10. 2010, ktorá sa nachádza v apoštolskom liste Benedikta XVI. znie takto: „My, akceptujúc túžbu nášho brata Enrica Masseroniho, arcibiskupa Vercelli a mnohých ďalších bratov v episkopáte a veriacich, po vypočutí stanoviska Kongregácie pre kauzy svätých, našou apoštolskou autoritou dovoľujeme, aby sa ctihodná Božia služobníčka Alfonsa Clerici, rehoľníčka Sestier Najdrahšej Krvi z Monzy, odteraz a v budúcnosti nazývala „blahoslavenou“ a aby sa slávil jej sviatok na miestach a podľa zásad právom na to stanovených každý deň v roku v deň jej narodenia pre nebo a to 14. januára. V Mene Otca i Syna i Ducha Svätého.“
10. AMATO, A. Dôležitosť beatifikácie a kanonizácie.
11. Porov. SARAIVA MARTINS, J. Zu den neuen Verfahrensbestimmungen für die Zeremonie von Seligsprechungen.
12. Porov. AMATO, A. Dôležitosť beatifikácie a kanonizácie.
13. „Doctores... tradunt Beatificationem esse actum, quo Summus Romanus Pontifex indulgendo permittit aliquem Dei Servorum coli posse in aliqua Provincia, Diocesi, Civitate, aut Religiosa Familia Cultu quodam determinato, ac Beatorum proprio, usquequo ad solemnem eius Canonisationem deveniatur“ – BENEDICTUS XIV. De Servorum Dei beatificatione et beatorum canonisatione, Lib. I. cap. 39,5, s. 262.
14. Je to v zmysle zásady, že čo Cirkev verí, to sa modlí a naopak. Preto liturgia Cirkvi je zároveň aj vyjadrením viery Cirkvi.

Hore