Vahy Main
 
IUS ECCLESIAE ET VERITAS
Ius et iustitia XVI Časopis v PDF Archív Tiráž Kontakt
 
2/2011
úvodník
Liturgické a disciplinárne zákony
Mons. prof. Ján Duda, PhD.

dokumenty
Kňazská rada
Kongregácia pre klerikov

náučné články
Vylúčenie dobra vernosti
Mons. prof. Ján Duda, PhD.

O spomínaní mena biskupa v eucharistickej modlitbe
Dr. JCLic. Jozef Skupin

Úkon beatifikácie a kanonizácie z liturgického hľadiska
PaedDr. Anna Dudová, PhD.

Povinnosť účasti na sv. omši, ak nasleduje po nedeli prikázaný sviatok
Mons. Prof. Ján Duda, PhD.

informácie
Nové tváre v Rímskej kúrii
Dr. JCLic. Jozef Skupin
 
 
 
Valid HTML 4.0 Transitional
 
Valid CSS!

Kňazská rada

Kongregácia pre klerikov

Rada

Článok 97 Apoštolskej konštitúcie Pastor bonus o Rímskej kúrii zveruje do kompetencie Kongregácie pre klérus aj všetky otázky týkajúce sa kňazskej rady. V nižšie uvedenom texte v syntéze predkladáme niektoré aspekty tejto diecéznej inštitúcie, ktoré vymedzujú jej podstatný právno-doktrinálny rámec: niekoľko krátkych poznámok k definícii tejto ustanovizne, pohľad na presbytérium, z ktorého pochádzajú členovia kňazskej rady, niektoré spresnenia ohľadom „reprezentačnej“ povahy tejto inštitúcie, obsah účasti na vykonávaní správnej moci v diecéze, pôvod mandátu jej členov a jeho zánik, vzťah medzi kňazskou radou a pastoračnou radou.



1. Skupina a senát


Kán. 495 obsahuje definíciu kňazskej rady, ktorá má v určitom zmysle realistický opisný charakter. Ide o „skupinu kňazov (lat. coetus scilicet sacerdotum), ktorí reprezentujúc presbytérium, má byť akoby senátom biskupa s úlohou pomáhať biskupovi v správe diecézy podľa noriem práva, aby sa čo najväčšmi vzmáhalo pastoračné dobro tej časti (lat. portio) Božieho ľudu, ktorý je mu zverený.“

Kňazská rada v tejto definícii nie je pomenovaná termínom „kolégium“, ale jednoducho ako „skupina“ (lat. coetus) na odlíšenie od toho, čo sa tvrdí o „kolégiu konzultorov“, o ktorom sa píše v kán. 502, a o kapitule kanonikov, o ktorých sa píše v kán. 503. Táto terminologická odlišnosť nie je v podstate natoľko zdôvodnená, aby to dostatočne ospravedlňovalo jej opodstatnenosť. Naozaj, nie je možné objaviť nijakú podstatnú odlišnosť v tom, prečo sú konzultori nazývaní „kolégiom“ a kňazská rada „skupinou“ (lat. coetus). Je síce pravdou, že všetkých členov kolégia konzultorov menuje diecézny biskup, ale okruh kňazov, z ktorých si vyberá, je vopred predurčený (členov kolégia konzultorov si môže vybrať iba spomedzi členov kňazskej rady), ale tiež je pravdou, že kolégium konzultorov nezaniká v momente vzniku „sede vacante“ diecézy, kým kňazská rada zaniká. Avšak podobné znaky sú vlastné aj ekonomickej rade diecézy, a predsa sa nenazýva „kolégiom“.

Aj členovia kňazskej rady majú tak, ako je to v prípade nejakého kolégia, tú istú pozíciu rovnosti vzhľadom na poriadok týkajúci sa zvolania, aktivít i vyjadrení názoru; naviac, jej rozhodnutia, ak ich kánonické normy požadujú, môžu byť vyjadrené iba kolégiovým spôsobom: napríklad vyjadrenie stanoviska kňazskej rady ohľadom zriadenia nejakej farnosti je iba také stanovisko, ktoré vydala legitímne zvolaná kňazská rada podľa noriem práva.

Kňazská rada je nazvaná aj „senátom biskupa“. Toto pomenovanie bolo veľmi často kritizované z rôznych dôvodov. Preto tento názov bol najskôr stiahnutý, ale neskôr definitívne znova vložený do textu pri revízii Kódexu. Nižšie uvidíme, že tento názov musí byť naozaj chápaný ako „sui generis“, ak ho budeme konfrontovať so senátmi moderných demokratických systémov.



2. Reprezentuje presbytérium


Nemáme v úmysle vstupovať do diskusie o „identite“ diecézneho presbytéria, aj keď je mimo každej pochybnosti, že táto identita je založená na „prirodzených“ komponentoch presbytéria takých cirkevných štruktúr, akými sú tie, ktoré sú uvedené v kán. 368 a doplnené o personálnu prelatúru a o vojenský ordinariát, a práve toto je základom pre presnejšiu formuláciu takého organizmu, ktorého úlohou je poskytnúť pomoc biskupovi pri vykonávaní moci riadenia v jeho diecéze. Pristavíme sa iba faktickom „komponente“, ktorý je určený súčasnou legislatívou, ktorá v kán. 498 ohraničuje rámec tých kňazov, ktorí sú subjektmi pozvanými „k voľbe“ alebo „k byť zvolenými“ vo vzťahu ku kňazskej rade (voličské presbytérium v zmysle aktívnom i pasívnom). Je to práve tento kánon, ktorý toto presbytérium jasne identifikuje, hoci aj tu je potrebné nejaké to spresnenie.

Voličské presbytérium (čiže to, ktoré volí svojich zástupcov), ako to vyplýva z normatívy Kódexu, má praktickú povahu a berie do úvahy najmä špecifický cieľ kňazskej rady. Preto ho tvoria:

a) všetci kňazi, ktorí sú v diecéze inkardinovaní;

b) všetci svetskí kňazi neinkardinovaní v diecéze, kňazi inkardinovaní v rehoľných inštitútoch a spoločnostiach apoštolského života, ak bývajú v diecéze a vykonávajú pre jej dobro nejaký úrad;

c) „iní kňazi, ak majú v diecéze trvalé bydlisko alebo prechodné bydlisko“, ak je tak stanovené v štatúte kňazskej rady.

Táto legislatívna úprava nám umožňuje poukázať na podstatný, určujúci a neodmysliteľný princíp, ktorý musí mať kňaz, aby patril do voličského presbytéria diecéznej kňazskej rady: je to zväzok (hierarchickej) jednoty s diecéznym biskupom. To znamená, že voličské presbytérium diecézy pozostáva z kňazov, ktorí majú určitý vzťah s diecéznym biskupom a to jednak na báze inkardinácie alebo na báze osobitného úradu, alebo na báze osobitného určenia určeného štatútom, ktorý presnejšie určuje tento kontaktný bod medzi kňazom a diecéznym biskupom.

Aj hlbšia analýza kánona privádza tiež k presvedčeniu, že ďalším určujúcim (špecifickým) prvkom, aby nejaký kňaz mal aktívne alebo pasívne volebné právo, je, že musí mať, áno, on osobne, nejaký špecifický mandát (licenciu alebo dovolenie či už explicitné alebo implicitné) pre službu v diecéze.

Iné prvky, ako rezidovanie, trvale bydlisko, prechodné bydlisko, inkardinácia ako osobitný predpoklad, zasvätený život, sa musia považovať iba ta „právny predpoklad“ (lat. conditio iuris), ktoré eventuálne dávajú kňazovi „právnu spôsobilosť“ (lat. capacitas iuridica), nie však „právnu spôsobilosť konať“ (lat. capacitas agendi).

Niektorí zastávajú presvedčenie, že pokiaľ ide o svetských kňazov, jedinou požadovanou podmienkou je inkardinácia, a preto nie je viac potrebné odvolávať sa na podmienku služby v prospech diecézy. Na podporu svojho presvedčenia sa odvolávajú na presný textový výklad kánona a na to, čo sa o tom píše v Communicationes 13 (1981) s. 130 a Communicationes 14 (1981) s. 216.

Avšak tieto texty nevyvracajú to, čo bolo vyššie vysvetlené, skôr naopak, potvrdzujú to ako z hľadiska všeobecného charakteru, tak aj z hľadiska faktických prvkov. Je pravdou, že pokiaľ ide o svetských kňazov, kánon výslovne nespomína, že musia vykonávať nejakú službu. Ale výklad tohto kánona nemôže byť izolovaný a odtrhnutý od inej normatívy Kódexu. Kán. 17 nás učí, že „cirkevné zákony treba chápať podľa vlastného významu slov, aký majú v texte a kontexte...“, čo znamená, že zákon treba vykladať koordinovane s inými existujúcimi normami a, ešte všeobecnejšie, musí byť v harmonickom súlade s celým systémom kánonického právneho poriadku, ktorý je organicky štrukturalizovaný. Nedá sa prehliadnuť fakt, že právny inštitút inkardinácie má svoj vlastný vonkajší právne špecifický prejav. Normy Kódexu, ktoré vykresľujú používanie tohto právneho inštitútu evidentne dokazujú, že – v línii právnej normálnosti – sa nedá oddeliť inkardinácia od služby. Kán. 266, § 1 výslovne učí, že „prijatím diakonátu sa niekto stáva klerikom a inkardinuje sa do partikulárnej cirkvi alebo osobnej prelatúry, do služby ktorej bol povýšený.“ Ustanovuje sa tak bez možnosti nejasného výkladu, že inkardinácia je zameraná na službu, ktorá musí existovať ako faktická skutočnosť (existencia služby) alebo ako subjektívna situácia sama osebe možná aktualizácie (možnosť aktualizácie služby) alebo ako vzťah (k vykonanej službe) do takej miery, že nejaký kňaz môže prijať titul „emeritný“.

Inkardinácia sama osebe je nevyhnutná a užitočná pre Cirkev. Ale jej význam by nebol úplný, ak by nebola zameraná na službu. Inkardinácia slúži na jasné zistenie toho, kto je tým zodpovedným subjektom spôsobilým dať „kánonické poverenie“ čiže urobiť konkrétnou službu kňaza a potvrdiť, že nejestvujú viac klerici „bez predstaveného alebo potulní“ (kán. 265).

Aj podľa toho, čo je možné odvodiť z odpovede na bod 3 z Communicationes (s. 216¬¬ – 217), inkardinácia je určite „základom“ právnej spôsobilosti (lat. capacitas iuridica) mať aktívny a pasívny volebný hlas, ale aby sa vyhlo určovaniu patologických právnych situácií a so zámerom zachovať racionalitu samotnej právnej normy, inkardinácia musí mať právnu spojitosť so službou, aby mohla vygenerovať aj spôsobilosť právne konať (lat. capacitas agendi).

Pre presný právny výklad a pochopenie predpisu kán. 498, § 1, b. 1 sa musí brať do úvahy, že kým v prípade kňaza, ktorý vykonáva službu pre diecézu alebo čokoľvek, čím ho poveril sám biskup, si môžeme byť istí, že má aktívne a pasívne volebné právo na voľby do kňazskej rady, to isté nemusí platiť v prípade kňaza, ktorý je s diecézou zviazaný iba právnym inštitútom inkardinácie. Prípady, v ktorých existuje iba samotná inkardinácia bez možnosti, pokiaľ táto situácia trvá, právnej spätosti s úradom alebo iným poverením prijatým od biskupa, sú tie, ktoré sú odvodené od:

a) rozsudku alebo dekrétu, ktorým bol uvalený trest exkomunikácie;

b) úkonu inkardinácie, ktorý bol vykonaný iba formálne, pretože bol iba formálnym právnym úkonom pre kňaza určeného byť podriadeným inému predstavenému odlišnému od biskupa, ktorý inkardináciu udelil, a na vykonávanie iných úradov nezávislých od biskupa inkardinácie.

Zoberme do úvahy v krátkosti tieto prípady:

Všimnime si napríklad kán. 1364. V tomto kánone sa uvádza, že „apostata, heretik alebo schizmatik upadá do exkomunikácie už vyneseného rozsudku...“ Táto exkomunikácia môže byť v súlade so zákonom aj vyhlásená, zverejnená. Podľa kán. 1331, § 1, b. 3 sa zakazuje „zastávať akékoľvek cirkevné úrady, vykonávať služby alebo úlohy alebo robiť úkony moci riadenia.“ Klerik, ktorý by sa dostal do tejto situácie, ešte by nemusel byť prepustený z klerického stavu a teda, hoci by ešte bol v diecéze inkardinovaný, nemal by s ňou nijaký služobný stav dovtedy, dokedy by takáto situácia trvala. Preto je namieste otázka: tento kňaz, aj keď právne inkardinovaný v diecéze, má alebo nemá aktívne alebo pasívne volebné právo do kňazskej rady? Na túto otázku je možné dať jasne odpoveď, že nemôže mať pasívne volebné právo (právo byť zvolený), pretože nemá právnu možnosť zastávať a vykonávať nijaký cirkevný úrad čiže aj úrad člena kňazskej rady. Rovnako jasná je odpoveď aj v záležitosti jeho aktívneho volebného práva (práva voliť). Kán. 171, § 1, b. 3 stanovuje, že „hlasovať je nespôsobilý ten: [...] kto je postihnutý trestom exkomunikácie buď súdnym rozsudkom, alebo dekrétom, ktorým sa trest ukladá alebo vyhlasuje.“ Stojíme teda zoči-voči príkladu, ktorý potvrdzuje tézu, že samotná inkardinácia ešte nie je dostatočným dôvodom na právne konanie v prípade, o ktorom hovoríme (právo voliť a byť volený do kňazskej rady); iste, v kontexte cirkevnej legislatívy.

Ďalší príklad je trochu zložitejší. Ide o prípad kňazov, ktorí patria do spoločností apoštolského života alebo iným kňazským združeniam, od ktorých sa vyžaduje, aby boli inkardinovaní do nejakej diecézy, avšak aj z pohľadu právneho, ako aj faktického, sú úplne „odrezaní“ od biskupa svojej inkardinácie pri vykonávaní svojej kňazskej služby a podliehajú iba svojmu ordinárovi alebo predstavenému kňazského združenia. Vynecháme rôznosť možností, ktoré môžu vzniknúť z takýchto situácií a zoberieme si ako východisko iba prípad kňaza, ktorý má s diecézou svojej inkardinácie vzťah iba formálne fakticky čistej právnej inkardinácie, čo znamená, že s touto diecézou ho, okrem formálneho úkonu inkardinácie, nič iné nespája. Môže byť takáto právna situácia uznaná ako základ jeho práva pre voľby do kňazskej rady diecézy jeho inkardinácie na základe aktuálnych právnych noriem? V samom kánone (kán. 498) sa pre kňazov, ktorí sú členmi rehoľného inštitútu alebo spoločnosti apoštolského života, výslovne vyžaduje, aby vykonávali pre dobro diecézy nejaký úrad. Z toho vyplýva, že kňazi, spomínaní vyššie, bez tejto služby nemôžu byť nositeľmi práva konať (lat. potestas agendi). Táto faktická čiže iba formálna situácia týchto kňazov je analogicky podobná situácii tých kňazov, ktorí sú inkardinovaní do rehoľného inštitútu alebo do spoločnosti apoštolského života. Ich inkardinácia do diecézy sa prakticky „scvrkla“ do formálnej právnej fikcie (lat. fictio iuris), nakoľko negeneruje v kňazovi nijaké právne zväzky s autoritou jeho inkardinácie (diecéznym biskupom), ktoré právny inštitút inkardinácie sám osebe má za cieľ normálne vytvárať. K tomu možno dodať, že ako z aspektu pasívneho volebného práva, tak aj z vnútorného zamerania samotnej kňazskej rady: pomáhať diecéznemu biskupovi pri vykonávaní moci riadenia v diecéze sa takýto kňaz javí ako zjavne nevhodný pre takúto úlohu, ak nemá s biskupom nijaký vzťah, ani právny, ani skutočný. Nepriame potvrdenie tejto tézy možno nájsť v Direktóriu pre službu a život kňazov, kde sa uvádza: „...

Kňazi, inkardinovaní do diecézy, ale slúžia nejakému hnutiu schválenému kompetentnou cirkevnou vrchnosťou, nech sú si vedomí, že sú členmi presbytéria tej diecézy, v ktorej vykonávajú svoj úrad a že sú povinní úprimne s ňou spolupracovať.“

Na doplnenie tejto problematiky sú ešte dva typické príklady, ktoré si zaslúžia niektoré poznámky.

Prvým príkladom sú diecézni kňazi, ktorí zvyčajne vykonávajú svoju službu v diecéze odlišnej od diecézy svojej inkardinácie alebo pri niektorých cirkevných inštitúciách, napríklad, sú v službe konferencie biskupov alebo Svätej Stolice. Žiada sa poznamenať, že títo kňazi sa nachádzajú v úplne odlišnej právnej situácii, než to bolo vo vyššie uvedených prípadoch. Pretože títo kňazi nie sú spojení s ich vlastným biskupom iba úkonom ich inkardinácie, ale aj vzťahom priamej podriadenosti a vykonávajú svoju službu z poverenia svojho biskupa (resp. na základe jeho dovolenia či licencie), hoci priamym cieľom ich služby nie je dobro diecézy, v ktorej sú inkardinovaní. V prípade takýchto kňazov nachádzame ako zväzok inkardinácie, tak aj zväzok s vlastným biskupom, ako aj vykonávanie služby, pretože ju vykonávajú na základe poverenia či dovolenia vlastného biskupa.

Druhým príkladom je situácia svetských kňazov inkardinovaných do diecézy, ale ktorí sú de facto „bez služby“ nezávisle od toho, či bývajú na území diecézy, alebo mimo nej. Aj títo kňazi sa nachádzajú v osobitnej právnej situácii. Predovšetkým treba vedieť, že títo kňazi sa nachádzajú osobne v takej situácii, v ktorej by mohli prijímať nariadenia svojho biskupa a teda eventuálne aj možnosť prijať a vykonávať nejaký úrad či službu. Keď však z dôvodu neposlušnosti alebo nedbanlivosti by neakceptovali jeho poverenie, vtedy sa biskupovi priznáva možnosť odoprieť im, podľa noriem práva, vykonávanie aktívneho a pasívneho volebného práva. Táto právomoc priznaná biskupovi, ako je to uvedené v odporúčaniach publikovaných v Communicationes, je priamym dôkazom spojenia inkardinácie s vykonávaním úradu, aby kňaz mohol vykonávať svoje aktívne a pasívne volebné právo do kňazskej rady. Iste, ale ak sa právny predpoklad stane aj slobodným tak, že toto právo kňaza sa stane právne vykonávateľným v tom zmysle, že mu bol biskupom pridelený úrad a on ho vykonáva, tento kňaz znova môže uplatňovať svoje volebné právo, lebo kňaz nesmie byť nelegitímne pozbavený svojich práv.

Napokon ako poslednú poznámku uvádzame prípad, že na základe noriem Kódexu, je teoreticky možné, aby jeden a ten istý kňaz mohol mať volebné právo viacerých diecéznych presbytérií a byť aj členom viacerých kňazských rád. Stal by sa totiž členom presbytéria tých viacerých diecéz, v ktorých vykonáva svoj úrad v spojení s biskupmi týchto diecéz.



3. Zastupiteľskosť


Kňazská rada je jednak vo vzťahu s diecéznym biskupom, ale aj vo vzťahu so všetkými kňazmi diecézy. Je zastupiteľským orgánom diecézneho kňazstva.

Koncept zastupiteľstva sa dostal do predpisu kán. 495 s určitými ťažkosťami, pretože bol považovaný za protikladný, nakoľko by mohol navádzať k protikladným vzťahom, že na jednej strane sú kňazi a na druhej biskup. Nemožno však pochybovať, že aplikácia chápania kňazskej rady ako zastupiteľskej inštitúcie si žiada určité spresnenia z dôvodu správnosti jej chápania.

V civilnej spoločnosti je možné rozpoznať najmenej štyri typy zastupiteľstva: dobrovoľné zastupiteľstvo, potom legálne, organické a napokon politické. Pre našu štúdiu určite možno vylúčiť prvé tri, pretože sa vzťahujú na fyzickú osobu alebo na právnickú osobu, alebo na orgán, ktorý zastupuje nejaký právny subjekt. Ostáva ešte zástupnosť politická, ktorá je zástupnosťou na základe titulu vykonávať moc v sile mandátu obdržaného vo voľbách od subjektu, ktorý je vlastníkom tejto moci. Politická zástupnosť je delegáciou, poverením v tom zmysle, že tí, ktorí ju prijímajú, nemajú sami osebe skutočnú a vlastnú moc, ale je im zverené poverenie vykonávať tú moc, ktorá patrí inému subjektu čiže ľudu. Niektorí autori tvrdia, že táto zástupnosť nevytvára nijaký právny zväzok medzi poverujúcim a povereným subjektom; iní autori mu naopak priznávajú určitú právnu dôležitosť.

Aj keď niektoré prvky politickej zástupnosti možno nájsť v kňazskej rade, napriek tomu existujú dôvody, ktoré značne znižujú podobnosť medzi skutočnou zástupnosťou a tou, ktorú vykonávajú členovia kňazskej rady. Pretože treba mať pred očami fakt, že Cirkev je teologickou realitou. A tak nositeľom plnej suverenity v cirkvi nie je ľud (ako sociologická základňa moci), ale sám Ježiš Kristus. Okrem toho, prenos takzvanej moci nie je voľba vykonaná členmi spoločenstva, ale je to sviatostný prenos moci spresnený kánonickým poverením. Na druhej strane však určitá analógia s politickou zástupnosťou tu existuje. Všetci kňazi sú ustanovení prostredníctvom sviatostnej vysviacky a poslania za „nevyhnutných spolupracovníkov a radcov (biskupa) v Božom ľude“ (Presbyterorum ordinis, 7) a práve preto sa tým stali nositeľmi spoluúčasti na moci riadenia diecézy určitým spôsobom a pod autoritou biskupa. A nič neprekáža, ba za určitých okolností sa to dokonca odporúča, aby jej vlastník zveril túto právnu možnosť inému, ktorý sa tak stane jeho „politickým zástupcom“. Tak môžeme povedať, že tu došlo k prenosu výkonu práv: jednotliví kňazi spôsobom stanoveným autoritou cirkvi zveria výkon svojich konkrétnych práv iným, aby zabezpečili ich účinnosť alebo preto, že nejestvuje konkrétne nijaká iná možnosť pre ich vykonanie.

Ale táto „politická zástupnosť“ by bola aplikovateľná na kňazskú radu v plnej miere vtedy, ak by všetci jej členovia boli volení priamo presbytériom (ako sociologická základňa moci). Vieme však, že kňazská rada je skupinou kňazov, ale iba jedna jej časť je priamo zvolená. Hoci je to celá kňazská rada, ktorá má zastupovať diecézne presbytérium. Preto zástupnosť kňazskej rady je „sui generis“: je objektívne ustanovená, v súlade so zákonom cirkvi, aby zastupovala celé presbytérium. To znamená, že všetci členovia, zvolení alebo ustanovení z práva alebo menovaní biskupom, sú poverení vykonávať úkony právneho významu (konzultácie, vyjadrenie stanoviska, vykonania voľby atď.) ako prejav účasti kňazov diecézy pri výkone moci riadenia. Aj členovia ustanovení na základe práva alebo menovaní biskupom sú zástupcami presbytéria (nie biskupa), pretože ostávajú aj naďalej kňazmi a nijaký iný osobitný titul ich nezačleňuje inam vo vzťahu ku kňazskej rade ani vo vzťahu k presbytériu.

Je mimo každej diskusie, že naozaj existuje právny zväzok medzi kňazmi a budúcimi zvolenými členmi kňazskej rady, ktorý je bazálny čiže na počiatku, pretože udelenie mandátu je podľa platných noriem nevyhnutným úkonom. Avšak okrem tohto úkonu udelenia mandátu (ktorý stanovuje spojitosť s politickým zastupením), v princípe nevzniká nijaký iný právny zväzok medzi kňazmi voličmi a kňazmi zvolenými. Pretože to, čo jednotliví kňazi voliči dávajú členom kňazskej rady je konkrétna a účinná možnosť priamo participovať, aj v ich mene, na uplatňovaní moci v diecéze. Kňazi voliči nedávajú tým zvoleným takpovediac mandát povedať áno alebo nie na konkrétnu situáciu a podľa toho, ako zmýšľa ich voličská základňa, ale dávajú im iba všeobecný mandát. Preto, ak členovia kňazskej rady majú napríklad vyjadriť svoje stanovisko ku konkrétnej veci, sú viazaní priamo iba vlastnou zodpovednosťou voči spoločnému dobru, nie voči dobru niektorej časti či sektoru diecézy. Diecézne presbytérium pri úkone voľby členov kňazskej rady má voliť osoby, nie nejaký politický program.

Z týchto principiálnych tvrdení vyplýva, že zastupiteľskosť kňazskej rady vo vzťahu k rôznym službám alebo regiónom, alebo pastoračným zónam, rôznosti veku alebo generácii kňazov, z doktrinálneho hľadiska má spojitosť iba v momente kreácie kňazskej rady, ale po jej ustanovení nemá spojitosť s jej činnosťou.

Takzvané pastoračné zóny majú iba funkčný charakter, ktorý treba brať do úvahy, ale nesmie narúšať princíp, podľa ktorého zvolení kňazi niektorej konkrétnej pastoračnej zóny sú ustanovení, nie aby hájili záujmy iba jej záujmy, ale dobro celej diecézy. Lebo členovia kňazskej rady majú účasť na moci celej diecézy, preto ich úloha sa nemôže viazať na určitú časť diecézneho teritória, ako keby práve toto teritórium bolo určujúcim prvkom ich činnosti.



4. Účasť na moci


Kňazská rada je ustanovená preto, aby účinne pomáhala biskupovi pri moci riadenia diecézy. Nie je však „komorou reprezentantov alebo senátorov“. Nie je legislatívnym orgánom, ale vstupuje do sféry exekutívy alebo „rady“ v súlade s kánonickým právnym poriadkom.

Sú tu dva body, na ktoré treba dať dôraz: prvým je obsah mocenských aktivít, čiže ktoré veci patria do rámca účasti kňazskej rady na moci riadenia a druhým, kto je subjektom majúcim moc správy v diecéze tak, že to zahŕňa aj účasť kňazskej rady.

Do rámca mocenských aktivít vo všeobecnom zmysle patrí všetko, čo slúži na uskutočňovanie všeobecného dobra v technickom zmysle slova čiže ide o spôsob správnej organizovanosti života komunity, aby bola účinne fungujúcou komunitou. Toto spoločné dobro, zo statického aspektu, spočíva v správnom organizovaní sociálneho života podľa právnych noriem regulujúcich aktivity veriacich a inštitúcií v prospech ochrany spoločného dobra; z dynamického aspektu ide naopak o zložité verejné predpoklady, ktoré robia možným sociálny život a spoločnú činnosť s cieľom uplatniť spoločné ľudské dobrá.

Keď aplikujeme túto náuku na moc riadenia diecézy, ktorá tiež má spoločné dobro v technickom zmysle slova, možno povedať, že do rámca výkonu moci riadenia diecézy patrí všetko, čo slúži (normy, inštitúcie, činnosť) na kreáciu takých podmienok, ktoré robia možným, alebo aspoň uľahčujú možnosť, aby všetci veriaci mohli využiť spoločné nadprirodzené dobrá čiže dobrá, ktoré, v aktuálnom poriadku spásy, je možné využívať vo viditeľnej sfére. Bolo by asi nadprácou vypracovať nejaký zoznam biskupských úkonov, ktoré prináležia do rámca vykonávania moci riadenia už aj preto, že nie je možné de facto zoznam takýchto úkonov urobiť; aj spoločné dobro diecézy v technickom zmysle slova je predmetom vylepšeného chápania zmien podľa určitých historických a miestnym podmienok. Ale je z teoretického hľadiska má svoj význam povedať niekoľko pripomienok o tom, ktoré sú tieto úkony, vyžadujúce si pomoc kňazskej rady pri výkone moci riadenia v diecéze. A tu je evidentné, že posledné slovo bude patriť pozitívnemu právu, univerzálnemu i partikulárnemu, aby určilo osobitným spôsobom to, o ktoré konkrétne úkony ide. Avšak principiálne možno konštatovať, že rozsah možnej intervencie kňazskej rady nie nijako obmedzený iba rozsahom pastoračnej moci riadenia, ktorá prináleží diecéznemu biskupovi. Iste, niekedy dôvody vhodnosti tejto ingerencie môžu odporúčať, aby určitá oblasť bola rezervovaná výlučne do osobnej kompetencie diecézneho biskupa alebo do kompetencie iných úradov, alebo osôb, ale principiálne nič nie je samo osebe vyňaté z kompetencie intervencie kňazskej rady.

Pokiaľ ide o moc riadenia v presnom zmysle slova je jasné, že subjektom, ktorému je vykonávanie tejto moci plne zverené (v legislatívnej, súdnej a správnej) v rámci diecézy je diecézny biskup, ktorý pri jej vykonávaní sa musí pridržiavať toho, čo je pre diecézu dobré. Pozitívne právo môže tiež zasiahnuť do vykonávania (v zmysle distributívnom) súdnej a správnej moci a môže určiť aj niektoré osobitné podmienky, ktorými bude viazaný konať aj diecézny biskup (porov. napr. kán. 515, § 2 a kán. 1222, § 2), ale ostáva mimo každej diskusie, že principiálne vlastní kňazská rada takú moc riadenia, ktorá má „konzultačnú“ povahu.

Vo vzťahu k iným inštitúciám diecéznej kúrie, majúcim povahu výkonnej moci, má kňazská rada, keďže je úzko spojená s mocou diecézneho biskupa v celej jeho diecéze, má povahu dispozitívnu. Avšak vo vzťahu k celému diecéznemu presbytériu moc kňazskej rady nie je exkluzívna, pretože jej členmi nie sú všetci kňazi, ktorí tvoria diecézne presbytérium, ale ho iba zastupuje. Preto diecézny biskup v jednotlivých prípadoch, ak sa to vôbec dá zrealizovať, môže si vyžiadať stanovisko celého diecézneho presbytéria a to aj vtedy, ak si už predtým vypočul stanovisko kňazskej rady.

Skôr ako ukončíme tieto poznámky o moci riadenia sa ukazuje ako vhodné poznamenať, že konkrétny úkon moci riadenia nevznikne len tak z ničoho. Naopak, má svoju osobitnú históriu a realizuje sa z dôvodu konkrétnej príčiny a v konkrétnej situácii. Preto účasť na moci riadenia sa nerealizuje iba vtedy, ak sa žiada dať rozhodujúci hlas, ale aj vtedy, ak sa žiada dať hlas konzultačný, ak si to vyžadujú konkrétne problémy alebo sa črtajú konkrétne riešenia.

Súčasný Kódex kánonického práva poskytuje takúto oblasť účasti kňazskej rady na výkone moci riadenia:

- členovia majú právo určiť spomedzi seba dvoch účastníkov provinčného koncilu (kán. 443, § 3);

- musí sa vypočuť stanovisko kňazskej rady pre zvolanie diecéznej synody (kán. 461, § 1);

- členovia majú právo účasti na zvolanej diecéznej synode (kán. 463, § 1, b. 4);

- musí byť vypočuté jej stanovisko vo veciach vyššieho významu (kán. 500, § 2);

- musí byť vypočuté jej stanovisko, ak ide o zriadenie, zrušenie alebo úprava farnosti (kán. 515, § 2);

- musí sa vypočuť jej stanovisko, ak ide o normy, aké sú ciele milodarov, o ktorých sa píše v kán. 531;

- musí sa vypočuť jej stanovisko, ak ide o povolenie na výstavbu kostola (kán. 1215, § 2);

- musí sa vypočuť jej stanovisko, ak ide o rozhodnutie v prípade profanácie kostola (kán. 1222, § 2);

- musí sa vypočuť jej stanovisko, aby sa mohli určiť mimoriadne príspevky fyzickým alebo právnickým osobám (kán. 1263);

- musí byť vypočutá pri zriadení skupiny farárov, z ktorých sa vyberajú dvaja biskupom pre konzultovanie v prípadoch odvolávania farárov z úradu (kán. 1742).



5. Vznik a zánik mandátu člena kňazskej rady


O niektorých aspektoch tejto témy sme už hovorili v prípade voličského presbytéria. Sú však aj iné otázky, na ktoré treba hľadať odpovede a týkajú sa tejto oblasti. Berúc do úvahy rôzne názory zdá sa, žeby sa vzhľadom na dôvod účasti kňaza v kňazskej rade diecézy dalo zostaviť túto schému.

a) Vzdialeným dôvodom, ktorý umožňuje kňazovi stať sa kandidátom na člena kňazskej rady je jeho účasť v diecéznom presbytériu. Tento dôvod (stojací na dvoch prvkoch: kňazská vysviacka a kánonické poverenie) je spoločný pre všetkých kňazov a je vlastne vopred existujúcim procedurálnym predpokladom smerujúcim k vzniku členstva kňaza v kňazskej rade.

b) Následne dôjde, v súlade s príslušnými normatívnymi predpismi, k určeniu jednotlivých členov kňazskej rady. Týmto sa vygenerujú v prípade niektorých kňazov nové tituly vzhľadom na členstvo v kňazskej rade, ktoré možno zhrnúť na: dôvod členstva na základe práva (nazýva sa to tiež dôvod z úradu – ex officio); dôvod členstva pre nomináciu od diecézneho biskupa; dôvod členstva na základe zvolenia kňazmi (porov. kán, 497).

Dôvod členstva na základe zvolenia kňazmi má niektoré charakteristické špecifiká, na ktoré bude dobré poukázať. Kán. 147 na poverenie cirkevným úradom výslovne uvádza, že sa uskutočňuje „potvrdením alebo pripustením, vykonaným tou istou cirkevnou vrchnosťou, ak predchádzala (označeniu osoby) voľba alebo postulácia; napokon jednoduchou voľbou a prijatím voľby zo strany zvoleného, ak voľba nevyžaduje potvrdenie.“ A teraz otázka: zvolenie kňaza za člena kňazskej rady potrebuje potvrdenie od cirkevnej vrchnosti alebo nie? Aj keď to nijaký autor explicitne nespomína, ukazuje sa jasne, že ak kňaz bol riadne a zákonite zvolený za člena kňazskej rady, vlastní skutočné právo byť jej členom. Ide však o právo „sui generis“, pretože skôr, ako sa toto právo stane aj možným vykonávať ho, musí dôjsť k „ohláseniu“ (lat. proclamatio) tohto práva konkrétnej osoby a k „zriadeniu“ (lat. institutio“) kňazskej rady cirkevnou vrchnosťou ako skupiny kňazov, v rámci ktorej má zvolený kňaz svoj mandát. Aby vykonávanie cirkevného úradu člena kňazskej rady bolo efektívne, to závisí od toho, čo stanovuje univerzálne i partikulárne právo (to druhé nesmie byť v rozpore s tým prvým), aj kňazská rada potrebuje vlastniť kánonické poverenie (spočívajúce vo formálnom úkone vzniku kňazskej rady). Lebo po „označení osoby“ ešte nedošlo k „formálnemu úkonu vzniku“ a sacerdos designatus ešte nie je funkčným členom kňazskej rady dovtedy, dokedy nejestvuje dekrét diecézneho biskupa, ktorým sa vyhlási kňazská rada za ustanovenú a nevymenuje jej jednotlivých členov. To znamená, že konkrétnou príčinou účinného vykonávania úradu člena kňazskej rady je vlastne tento mandát od diecézneho biskupa. Preto po voľbe kňaza za člena kňazskej rady je nevyhnutné potvrdenie voľby diecéznym biskupom.

Ak je raz kňaz zvolený (vrátane vykonania potrebných formálnych úkonov, spočívajúcich v oznámení voľby a aj prijatia voľby zvoleným kňazom), nadobúda tento kňaz osobné právo stať sa členom kňazskej rady iba vtedy, ak sa naplní predpoklad ustanovený v kán. 149, § 1: „Aby mohol byť niekto vymenovaný do cirkevného úradu, musí byť v spoločenstve s cirkvou a byť súci čiže mať také vlastnosti, ktoré sa univerzálnym alebo partikulárnym právom alebo zákonom fundácie vyžadujú na tento úrad.“

Keď je kňaz raz ustanovený ako člen kňazskej rady, má právo zúčastňovať sa na jej činnosti až do jej „prirodzeného“ zániku, pokiaľ nejestvujú iné spôsoby zániku mandátu ustanovené kánonickou legislatívou. Kán. 184, § 1 uvádza šesť prípadov zániku cirkevného úradu: „...uplynutím vopred určeného času, dosiahnutého veku vymedzeného právom, zrieknutím sa, preložením, odvolaním, ako aj pozbavením.“ Ak aplikujeme tieto predpisy na člena kňazskej rady, k zániku jeho členstva nastáva, okrem riadneho zániku jeho mandátu, aj týmito spôsobmi: zrieknutím; pozbavením prostredníctvom trestného príkazu; exkomunikáciou alebo inými situáciami nezlučiteľnými s právnou spôsobilosťou vykonávať úrad členstva v kňazskej rade (kán. 171, § 1). Iné z uvedených spôsobov straty úradu, ktoré spomína kán. 184, sa nedajú aplikovať na stratu členstva v kňazskej rade. Kódex neuvádza prípad zániku členstva v kňazskej rade vtedy, ak člen kňazskej rady z nejakého právneho dôvodu prejde z jedného pastoračne vymedzeného územia diecézy do druhého, alebo pri zmene svojej príslušnosti k istej kategórii kňazov alebo pri zmene úradu. Avšak nesmie sa zabudnúť, že kán. 496 spomína vlastné štatúty kňazskej rady, kde môžu byť uvedené aj iné spôsoby zániku členstva spôsobom, ktorý nie je uvedený v univerzálnom práve. Na základe doktrinálnej analýzy sa rozšírilo presvedčenie, že nie je možné stratiť členstvo v kňazskej rade pri prechode z jedného pastoračne vymedzeného územia na iné alebo pri zmene úradu, ak ide o členov zvolených kňazmi pastoračne vymedzeného územia, pretože zvolení kňazi nie sú zástupcami kňazov konkrétneho pastoračne vymedzeného územia ani určitej kategórie kňazov, ani určitých pastoračných sektorov (napr. pastorácie mládeže a pod.). V praxi však stretávame, že takéto prípady straty členstva sa v štatúte nachádzajú ako osobitné formy straty úradu alebo ako automatickí kňazi náhradníci (vopred určení „ipso iure“ alebo „ipso facto“ alebo zmenou úradu v diecéze...). Právne určujúcim ostáva skutočnosť, či a ako sa tieto prípady výslovne v štatúte nachádzajú. Keď je tento spôsob jasne určený v štatúte kňazskej rady, nemožno ho považovať za „contra legem“. Avšak ak niektorý z týchto spôsobov nie je výslovne uvedený v štatúte ako norme partikulárneho práva, jedinou aplikabilnou legislatívou tu môže byť iba legislatíva univerzálneho práva.



6. Vzťah kňazskej rady s pastoračnou radou diecézy


Vzťah medzi kňazskou radou a pastoračnou radou je snáď najviac diskutovanou a najmenej pochopenou témou spomedzi nových právnych ustanovizní partikulárnej cirkvi. Zdá sa nám, že ťažkosti sa netýkajú oblasti doktrinálnej, ale skôr praktickej. Určitá ľahkosť pri zostavovaní kňazských rád a presné predpisy ohľadom nej spôsobili, že nadobudla jasnú prevahu: kňazské rady vznikali promptne a s dostatočným počtom svojich členov. Jasná právna pozícia kňazskej rady aj z praktickej stránky a jej jasné vymedzenie povahy v oblasti moci riadenia (aj s tým súvisiaci fakt, že sa biskupi preto neobávali jej zriadenia) spôsobili, že veľmi často, sa kňazská rada stala prakticky aj zároveň pastoračnou radou, ktorú tvorili, prirodzene, samí kňazi. Tento stav, ktorý bol rozšírený vo viacerých diecézach, privádzal k vážnemu premýšľaniu, či jedna alebo druhá rada nie je vlastne neužitočná. Ale z doktrinálneho hľadiska, podľa nášho presvedčenia, nejestvujú nijaké pochybnosti o osobitných odlišných cieľoch jednej i druhej rady.

Úlohou kňazskej rady je účinne pomáhať svojou radou diecéznemu biskupovi pri vykonávaní moci riadenia v diecéze.

Špecifickou úlohou pastoračnej rady je úloha študovať, objavovať a vyhodnocovať problémy v oblasti pastorácie v diecéze a robiť to organicky, objavovať to, čo je z hľadiska dôležitosti dominantným, a prioritným a navrhovať nástroje a prostriedky pre dosiahnutie praktických cieľov.

Obidve rady tak, ako ich predpisujú a popisujú dokumenty, jasne majú ten istý čiže identický obsah. Ale rozdiel medzi nimi je v odlišnosti ich vzťahu k problému a v tom ako sa s ním vysporiadavajú: kňazská rada sa zaoberá pastoračnými problémami z aspektu rozhodnutia ako ich riešiť (toto je predmet výkonu moci riadenia, na čom má kňazská rada spoluúčasť), kým pastoračná rada pastoračné problémy hľadá, študuje a posudzuje ich vážnosť a dôležitosť. Toto všetko správne vystihuje okružný list Omnes christifideles Posvätnej kongregácie pre klérus, kde sa uvádza: „Pokiaľ ide o pastoračné problémy spojené s výkonom jurisdikcie alebo moci riadenia, má diecézny biskup svoj vlastný senát, ktorý mu pomáha svojimi radami čiže kňazskú radu. Nič však nestojí v ceste, aby pastoračná rada neskúmala tieto pastoračné otázky a neposkytovala biskupovi návrhy riešenia, na vykonanie ktorých je potrebný jurisdikčný úkon: v takom prípade si biskup problém premyslí a vydá svoje jurisdikčné rozhodnutie potom, ako si vypočuje, ak je to potrebné, stanovisko kňazskej rady.“ Odtiaľ, ako aj z iných vecí, je možné správne lokalizovať úlohy jednej i druhej rady v ich vzťahu k biskupovi.

Schematicky to môžeme vyjadriť aj týmto spôsobom. Subjektom, ktorý je nositeľom plnej moci riadenia (ide o pastoračnú moc v jej rôznych prejavoch) v diecéze, je diecézny biskup (porov. Lumen gentium, 27). Vykonávanie tejto plnej moci diecéznym biskupom si žiada, aby skutočne poznal problémy jemu zverenej partikulárnej cirkvi a jej dary, ktoré jej nadelil Duch Svätý slobodne a v hojnej miere. Ale skôr, ako môže o nich rozhodovať, musí ich poznať. Pri tejto práci poznávania problémov i darov diecézy mu pomáha pastoračná rada. Po tomto poznaní však nastupuje dôležitá úloha biskupa, ako s poznanými problémami alebo darmi naloží, čiže nastupuje úloha rozhodovania, ktorá sa môže realizovať dvojakým spôsobom: diecézny biskup zoberie zodpovednosť rozhodnutia sám na seba a rozhodne o probléme sám autonómne alebo, a to je druhá možnosť (a práve táto druhá možnosť sa mu vážne odporúča), aby rozhodol spolu s tými, ktorí boli na to ustanovení ako jeho spolupracovníci prijatím sviatosti kňazstva a stali sa členmi kňazskej rady. Obidve rady však majú konzultačnú povahu. Nič sa nestane, ak v určitých prípadoch, určených univerzálnym alebo partikulárnym právom, stanovisko pastoračnej rady ohľadom určitých otázok a zase stanovisko kňazskej rady ohľadom iných otázok, sa stane určujúcim. Iste, v nijakom prípade stanovisko jednej alebo druhej rady sa nemôže stať záväzným, pokiaľ to za záväzné nepovažuje univerzálne právo alebo samotný diecézny biskup. Ale aj v týchto prípadoch táto záväznosť nevyplýva z povahy rady, ale z autority toho, kto má moc dať rade záväznú pastoračnú právomoc.

Z pochopenia cieľa kňazskej rady i cieľa pastoračnej rady vyplývajú dôležité praktické konzekvencie. Pre pastoračnú radu sa ukazuje lepšie, aby bola početnejšia čiže mala primeraný dostatok členov (netreba však ani v tomto preháňať a nevytvárať počtom veľké superštruktúry), kým pre kňazskú radu sa ukazuje lepšie, aby bola menej početná pri zachovaní svojej zastupiteľskej (diecézny klérus reprezentatívnej) povahy.

Práca pastoračnej rady sa má realizovať najmä v stálych pracovných skupinách a plenárne zasadania by mali byť relatívne zriedkavé a iba vo veľmi dôležitých prípadoch (ak sa v diecéze objavia situácie osobitne závažné a ťažké). Pre kňazskú rady by malo byť príznačné a normálne, že je možné ju zvolať ľahko a aj často. Pokiaľ ide – v prípade kňazskej rady – o existenciu komisie alebo inej pracovnej a študijnej skupiny ukazuje sa pochopiteľné, že s nimi ako stabilnými skupinami nepočíta. Snáď jediným stabilným orgánom v rámci kňazskej rady by mala byť kontrolná komisia, ktorej úlohou by bolo kontrolovať, či sa rozhodnutia kňazskej rady schválené diecéznym biskupom, a teda záväzné, realizujú v praktickom živote diecézy. Ak sa totiž venuje dostatočná pozornosť špecifickým a rozdielnym cieľom obidvoch rád, v operatívnej rovine to určite pomôže, aby sa vykonávanie pastoračnej jurisdikcie v diecéze stalo pružným a menej byrokratickým; pomôže, aby jednu a tú istú úlohu neriešili duplicitne viaceré inštitúcie, aby sa lepšie využil personálny potenciál a efektívnejšie využil aj čas.



7. Záver


Bude azda užitočné zakončiť tým, čo sa píše v predhovore Posvätnej kongregácie pre klérus v okružnom liste Presbyteri Sacra:

„Kňazi, svojou posvätnou vysviackou a kánonickým poverením, ktoré prijímajú od biskupa, sú povýšení do služby Krista učiteľa, kňaza a kráľa, prostredníctvom ktorej sa Cirkev na tejto zemi neustále formuje ako Boží ľud, Kristovo telo a chrám Ducha Svätého. A potom, nakoľko kňazská služba sa nemôže realizovať inak, ako v plnom hierarchickom spoločenstve celej cirkvi, nijaký kňaz nemôže plne vykonávať svoju službu, ak koná sám a na vlastnú päsť, a nezjednocuje svoje sily so silou iných kňazov pod vedením tých, ktorí majú moc spravovať Cirkev.

A biskupi, po prijatí kánonického poverenia, spravujú im zverené partikulárne cirkvi ako vikári a legáti Ježiša Krista, aby mohli správne plniť svoju úlohu spravovať svoju časť (lat. portio) Božieho ľudu, priberajú k plneniu tejto úlohy kňazov ako svojich nevyhnutných spolupracovníkov, ktorí od nich závisia pri vykonávaní svojej služby a s nimi sú spojení kňazskou hodnosťou.

Kňazi povolaní k službe Božiemu ľudu vytvárajú spolu so svojím biskupom jediné presbytérium, hoci majú rozličné úrady. Preto v každej diecéze medzi biskupom a všetkými kňazmi existuje hierarchické spoločenstvo, ktoré ich úzko zjednocuje a vytvára z nich členov jednej rodiny, v ktorej je biskup otcom (bod 1).“



Pôvodný text sa nachádza na internetovej stránke www.vatican.va



Z talianskeho jazyka preložil:
Mons. prof. Ján Duda, PhD.

Recenzenti:
Doc. JCDr. Miloš Pekarčík, PhD.
ThDr. Alojz Frankovský, PhD.


Hore