Vahy Main
 
IUS ECCLESIAE ET VERITAS
Ius et iustitia XVI Časopis v PDF Archív Tiráž Kontakt
 
1/2011
úvodník
Revidovanie trestného systému Cirkvi
prof. Ján Duda, PhD.

dokumenty
Úpravy noriem De gravioribus delictis
Kongregácia pre náuku viery

Motu proprio Sacramentorum Sanctitatis Tutela: historický úvod
Kongregácia pre náuku viery

komentáre
Význam publikovania nových noriem
o najťažších deliktoch
Federico Lombardi

Krátka relácia
o úpravách zavedených
v normách De gravioribus delictis
Kongregácia pre náuku viery

náučné články
Vplyv kardinála Ratzingera na revidovanie trestného kánonického systému
Mons. Juan Ignacio Arrieta

Rozdiel v právnej degradácii klerika „milosťou“ a „trestom“
prof. Ján Duda, PhD.

Teórie dôvodov trestného systému Cirkvi
prof. Ján Duda, PhD.

informácie
Zmeny v Rímskej kúrii
Dr. ICLic. Jozef Skupin
 
 
 
Valid HTML 4.0 Transitional
 
Valid CSS!

Vplyv kardinála Ratzingera na revidovanie trestného kánonického systému

Juan Ignacio Arrieta

Arrieta
J. Ex. Juan Ignacio Arrieta,
sekretár Pápežskej rady pre výklad legislatívnych textov

Pápežská rada pre legislatívne texty odošle v najbližších týždňoch vlastným členom a konzultorom návrh obsahujúci niektoré zmeny s cieľom reformovať šiestu knihu Kódexu kánonického práva, ktorá je základom celého trestného systému Cirkvi. Na tomto návrhu pracovala Komisia odborníkov počas takmer dvoch rokov a podrobila revidovaniu legislatívny text Kódexu z roku 1983 vo svetle nutných potrieb, ktoré sa v hojnej miere ukázali po vydaní legislatívneho textu. Zámerom je zachovať všeobecné princípy i počet kánonov, ale zároveň upraviť niektoré riešenia v spomínanom roku 1983, ktoré sa neskôr ukázali ako málo vydarené.

Pôvod tejto iniciatívy, na ktorej definitívne výsledky si ešte budeme musieť trochu počkať, lebo potrebujú kompletizáciu navrhnutých konzultovaných úprav ešte skôr, než text bude predstavený na schválenie najvyššiemu zákonodarcovi, siaha k mandátu, ktorý udelila Jeho Svätosť Benedikt XVI. predsedovi a sekretárovi tejto Pápežskej rady na prvej audiencii udelenej jej novému vedeniu dňa 28. septembra 2008 v Castel Gandolfo. Z priebehu tohto stretnutia, ako aj z konkrétnych technických ťažkostí, ktoré sa v tejto oblasti samovoľne ukázali, zjavne vyplýva, že súbor opatrení obsiahnutý v návrhu bude zodpovedať hlbokému presvedčeniu pápeža, ktoré dozrievalo rokmi jeho priamej skúsenosti v tejto oblasti, a jeho vážnej obave o integritu a vhodné nastolenie disciplíny vo vnútri Cirkvi; ide o presvedčenie a obavu, ktorá, ako uvidíme v nasledujúcich riadkoch, viedla kroky súčasného pápeža už od počiatku jeho pôsobenia v úrade prefekta Kongregácie pre náuku viery, napriek objektívnym ťažkostiam vyplývajúcim – okrem iného – z osobitného legislatívneho stavu, ktorý vtedy Cirkev prežívala v predvečer promulgácie Kódexu kánonického práva 1983. Aby sa to dalo lepšie zhodnotiť, je potrebné spomenúť niektoré osobitosti legislatívneho rámca, ktorý bol v tom čase načrtnutý.


Trestný systém Kódexu 1983

Trestný systém Kódexu 1983 je podstatne novým v porovnaní s predchádzajúcim Kódexom 1917 a vyplýva z ekleziologického kontextu náuky Druhého vatikánskeho koncilu. To potom znamená, že penálna disciplína sa inšpirovala aj kritériami subsidiarity a „decentralizácie“ (piaty direktívny princíp pre revíziu Kódexu prijatý Biskupskou synodou v roku 1967). Boli to pojmy použité na označenie osobitnej pozornosti venovanej partikulárnemu právu a najmä na iniciatívy jednotlivých biskupov pri výkone ich pastoračnej moci, keďže biskupi sú, ako učí koncil (LG 27), vikármi samého Krista v im zvereným diecézam. Vo väčšine prípadov Kódex naozaj zveril do rúk ordinárov miesta a rehoľným predstaveným rozhodnúť o vhodnosti či nevhodnosti trestať kánonickými trestami, ako aj o spôsobe ako to v jednotlivých konkrétnych prípadoch prakticky robiť.

Ale nové trestné kánonické právo poznačil ďalší faktor a ešte omnoho hlbšie: ide o právnické formality a modely garancie stanovené pre aplikáciu kánonických trestov (šiesty a siedmy direktívny princíp pre revíziu Kódexu). Tým, že sa po prvý raz v Kódexe objavili základné práva všetkých pokrstených, boli zároveň začlenené do Kódexu aj opatrenia na ich obranu a ochranu. Sčasti boli tieto opatrenia prevzaté zo systému kánonickej tradície Cirkvi, ale sčasti aj z iných právnych systémov, ktoré niekedy nie úplne zodpovedali tomu, čím je Cirkev na tomto svete. Iste, garančné opatrenia nemožno zanedbávať, najmä v trestnom práve určite nie, ale napriek tomu je potrebné ich vyvážiť, aby zodpovedali aj efektívnej ochrane kolektívnych záujmov. Skúsenosť z obdobia po vydaní Kódexu ukazuje, že niektoré technické postupy prijaté Kódexom ako garancia týchto práv neboli spôsobilé zabezpečiť ich spôsobom požadovaným Spravodlivosťou a že by mohli byť nahradené inými, ktoré by viac zodpovedali takej realite, akou je Cirkev. Ba viac, spomínané technické postupy boli v rôznych prípadoch objektívnou prekážkou, často neprekonateľnou pre nedostatok prostriedkov, na efektívne použitie penálneho systému. Musí sa povedať, aj keď sa toto konštatovanie môže zdať akokoľvek paradoxné, že VI. kniha Kódexu o trestných sankciách je spomedzi kníh Kódexu tou, ktorá mohla najmenej „profitovať“ z tých nepretržitých normatívnych turbulencií charakterizujúcich pokoncilové obdobie. Iné odvetvia kánonickej disciplíny mali v tom čase možnosť sa konfrontovať s reálnou situáciou Cirkvi prostredníctvom rôznych noriem vydaných ad experimendum, čo následne umožňovalo vyhodnotiť ich výsledky, či už boli pozitívne, alebo negatívne, v čase, keď dochádzalo k tvorbe noriem nového Kódexu. Trestné právo bolo v úplne opačnej situácii, a hoci bolo úplne nové alebo takmer úplne nové, bolo pozbavené spomínanej svojej praktickej „vhodnosti“, a tak vyrástlo doslova z nuly a našlo sa v Kódexe 1983. Počet deliktov bol drastický zredukovaný na zopár situácií osobitnej delikventnej závažnosti a potrestanie bolo zverené do rúk každého jedného ordinára a ordinári sa v týchto záležitostiach správali rôzne.

Žiada sa dodať, že práve v oblasti trestného kánonického práva, spomedzi všetkých sektorov kánonickej disciplíny, bolo možné pociťovať, a ešte aj dnes sa to dáva pocítiť, vplyv rozšíreného antijuridizmu, ktorý sa prejavoval okrem iného najmä fiktívnymi ťažkosťami spojiť v Cirkvi požiadavky pastoračnej lásky s požiadavkami spravodlivosti a dobrého výkonu moci riadenia. Ba dokonca aj niektoré kánony Kódexu sú formulované tak, že sa dovolávajú tolerancie, čo sa dalo vykladať aj tak, že to má odradiť ordinára od potrestania, a to aj vtedy, keď z princípu spravodlivosti k potrestaniu malo nevyhnutne dôjsť.

Tieto poznámky, ktoré prirodzene majú aj svoje „odtiene“, ktoré nie je možné vysvetliť na niekoľkých riadkoch, predstavujú vo všeobecnom zmysle slova niektoré línie penálneho systému súčasného Kódexu, v ktorom sa síce vo všeobecnom kontexte nachádzajú aj niektoré dôležité disciplinárne a mocenské inovácie Druhého vatikánskeho koncilu, ktoré sa však začali „kryštalizovať“ až po promulgácii Kódexu kánonického práva 1983.


Žiadosť Kongregácie pre náuku viery (február 1988)

V kontexte legislatívneho rámca, ktorý som sa usiloval tu predstaviť, je v ostrom kontraste list z 19. februára 1988 vtedajšieho prefekta Kongregácie pre náuku viery kardinála Jozefa Ratzingera adresovaný vtedajšiemu predsedovi Pápežskej komisie pre autentický výklad Kódexu kánonického práva. Ide o dôležitý a jedinečný dokument, ktorý poukazuje na negatívne konzekvencie, ktoré sa v Cirkvi začínajú prejavovať v kánonickom penálnom právnom systéme, ktorý bol promulgovaný iba pred piatimi rokmi. Tento dokument bol nanovo braný do úvahy pri spomínaných prácach realizovaných pri revidovaní VI. knihy Kódexu Pápežskom radou pre výklad legislatívnych textov.

Dôvod tohto listu je podrobne rozpísaný. Posvätná Kongregácia pre náuku viery bola v onom čase kompetentná navrhovať riešenia pri žiadostiach o udelenie dišpenzu od kňazských záväzkov, ktoré kňaz prijal na seba kňazskou vysviackou. Dišpenz sa udeľoval ako materské gesto milosti zo strany Cirkvi potom, ako na jednej strane boli podrobne a spoločne vzaté do úvahy všetky okolnosti konkrétneho prípadu a na druhej strane sa brala do úvahy objektívna závažnosť záväzkov, ktoré kňaz prijal na seba v momente kňazskej vysviacky pred Bohom a pred Cirkvou. Okolnosti, ktoré boli dôvodom niektorých podaných žiadostí o oslobodenie od záväzkov kňazstva, boli všeličím iným, iba nie tým, čo by si zaslúžilo, aby im Cirkev udelila milosť. Text listu kardinála Ratzingera je dostatočným vysvetlením tejto problematiky:

„Eminencia, naše dikastérium pri prešetrovaní žiadostí o udelenie dišpenzu od kňazských záväzkov, sa stretáva s prípadmi kňazov, ktorí sa počas výkonu svojej kňazskej služby stali vinnými ťažkého a škandalózneho správania sa, za čo by mali byť, podľa Kódexu kánonického práva, po predbežnom trestnom vyšetrovaní, potrestaní na to určenými trestami, nevylučujúc ani trest redukcie do laického stavu. Takéto potrestanie, podľa úsudku nášho dikastéria, by malo predchádzať vzhľadom na dobro nesmrteľných duší prípadnú následnú žiadosť o udelenie dišpenzu od kňazských záväzkov, pretože dišpenz sa chápe ako „milosť“ udelená v prospech prosebníka. Ale berúc do úvahy zložitosť procedúry určenie na riešenie takých prípadov načrtnutej v Kódexe, je pochopiteľné predpokladať, že pri ich riešení sa ordinári dostávajú do nemalých problémov a preto ich radšej ani nekonajú. Preto budem vďačný Vašej Eminencii, ak by mi mohla vyjadriť svoj cenný názor ohľadom možností nájsť, v určitých prípadoch, rýchlejšiu a jednoduchšiu procedúru.“

List poukazuje najmä na nesprávne nastavenie systému spravodlivosti pri udeľovaní „milosti“ pri dišpenzoch od kňazských záväzkov a navrhuje namiesto toho najprv prepustiť z klerického stavu ako potrestanie čiže ex poena. Pretože často cirkevná vrchnosť chcejúc sa vyhnúť „komplikovaným technickým procedúram“ stanoveným Kódexom na potrestanie kriminálnych činov, sa radšej utiekala nezriedka k nabádaniu, aby si delikvent podal „slobodne“ žiadosť o udelenie milosti prepustenia z klerického stavu z dôvodu zanechania vykonávania kňazskej služby. Takýmto spôsobom sa prichádzalo takpovediac k rovnakým praktickým výsledkom dostať nositeľa kňazskej hodnosti právne mimo kňazského stavu bez použitia trestného kánonického práva tým, že sa obišli neobľúbené a pre cirkevnú vrchnosť vždy veľmi chúlostivé právne trestné postupy. Toto bol ten „pastoračný spôsob“ riešenia problémov v Cirkvi eliminujúc všetko to, čo predpisovalo urobiť v takom prípade kánonické právo. Ale konajúc týmto spôsobom sa Cirkev zriekla vykonávania spravodlivosti a – ako to zdôvodňuje Ratzinger – sama sa nespravodlivo zachovala k tomu, čo sa nazýva „dobrom veriacich“. Toto bolo hlavným dôvodom žiadosti, z ktorej sa ukazuje potreba dať prednosť potrestaniu v takýchto prípadoch a to trestami určenými na to v kánonickom práve, ale prostredníctvom zrýchlenej a zjednodušenej procedúry namiesto tých, ktoré sa nachádzali v Kódexe kánonického práva.

Žiada sa zobrať tiež do úvahy, že hoci Kódex priznával osobitnú jurisdikciu Kongregácii pre náuku viery v trestnej matérii (KKP, kán, 1362, § 1, bod 1) a to aj mimo evidentnej doktrinálnej povahy ako napr. delikty herézy, ako aj najťažšie delikty týkajúce sa sviatosti pokánia, napr. delikt solicitácie, vôbec nebolo jasné vo vtedajšom normatívnom kontexte, ktoré iné kriminálne činy by sa mohli nachádzať v rámci trestnej jurisdikcie Kongregácie pre náuku viery. Kán. 6 Kódexu 1983 výslovne zrušil akýkoľvek penálny zákon dovtedy existujúci: nadobudnutím účinnosti tohto Kódexu sa úplne rušia: „...všetky trestné zákony, tak univerzálne, ako aj partikulárne, vydané Apoštolskou Stolicou, ak nie sú prevzaté do tohto Kódexu.“ A ešte predtým Apoštolská konštitúcia Regimini Ecclesiae universae z roku 1967, v ktorej bola zadefinovaná jurisdikcia jednotlivých dikastérii Rímskej kúrie, sa pri Kongregácii pre náuku viery obmedzila na konštatovanie, že tejto Kongregácii je zverená úloha „chrániť náuku týkajúcu sa viery a mravov na celom katolíckom svete“ (čl. 29). List prefekta Kongregácie pre náuku viery preto predpokladá, že právna zodpovednosť za dodržiavanie trestnej matérie leží na ramenách ordinárov a rehoľných predstavených tak, ako to vyplýva nakoniec zo samého Kódexu.


Odpoveď Pápežskej komisie pre výklad z marca 1988

Po troch týždňoch prišla odpoveď z vtedajšej Pápežskej komisie listom z dňa 10. marca 1988. Rýchlosť i obsah odpovede je možné pochopiť iba v kontexte osobitného časového momentu, v ktorom sa nachádzala promulgovaná trestná legislatíva: ešte sa len „včera“ skončilo úsilie a námaha sprevádzajúca kodifikačné práce, ktoré desaťročia zamestnávala Komisiu, a teraz musela pracovať na ďalších normách doplňujúcich novú cirkevnú disciplínu vyjadrenú v Kódexe, či už ide o normy univerzálne alebo partikulárne, ako aj normy vlastné regulujúce jednotlivé ustanovizne, ktoré boli nositeľmi moci riadenia Cirkvi. Ak teda na jednej strane odpoveď niesla znaky pochopenia a súhlasu s dôvodmi, predloženými Kongregáciou pre náuku viery, aby skôr ako by sa kňazom udelila milosť prepustenia z klerického stavu, by sa malo voči ním aplikovať trestné sankcie, na druhej strane predsa len odpoveď bola aj potvrdením, aby sa konalo v súlade s tým, čo bolo stanovené v len nedávno promulgovanom Kódexe kánonického práva, a to tými, ktorí sú nositeľmi jurisdikčnej moci a majú v kompetencii to robiť.

Text listu vtedajšieho predsedu Pápežskej komisie, ktorý poslal kardinálovi prefektovi Kongregácie pre náuku viery, vydáva svedectvo aj o situácii vtedajšieho momentu:

„Dobre chápem starosť Vašej Eminencie, že zainteresovaní ordinári nemali záujem najprv použiť svoju súdnu moc, aby primeranými trestami a pri rešpektovaní dobra veriacich potrestali Vami spomínané delikty. Napriek tomu sa nezdá, žeby to bol problém právnickej procedúry, ale je to problém zodpovednosti tých, ktorí sú nositeľmi moci riadenia v Cirkvi. V platnom Kódexe sú presne určené delikty, ktoré majú byť potrestané aj stratou klerického stavu: sú v kán. 1364, § 1; 1367; 1370; 1387; 1394 a 1395. Rovnako bola zjednodušená procedúra ich aplikácie vzhľadom na predchádzajúci Kódex 1917 a stala sa omnoho rýchlejšou a pružnejšou so zámerom stimulovať ordinárov k vykonávaniu ich mocenskej autority prostredníctvom vykonávania nevyhnutných súdov nad páchateľmi podľa noriem práva a trestať ich určenými trestami. Napokon zjednodušiť súdny proces za účelom uvaliť alebo vyhlásiť sankcie tak ťažké ako je prepustenie z klerického stavu alebo zmeniť súčasnú normu kán. 1342, § 2, ktorá zakazuje v týchto prípadoch postupovať mimosúdnou procedúrou administratívneho dekrétu (porov. kán. 1720), sa úplne nezdá byť vhodné. Lebo na jednej strane sa týmto dostáva do ohrozenia základné právo veriaceho na obhajobu v kauzách, ktoré sa týkajú stavu osôb, kým na druhej strane by došlo k uprednostňovaniu nechcenej tendencie, že – z dôvodu povinnej neznalosti alebo úcty k právu – by sa dostávalo do popredia nejednoznačne vykonávanie tzv. pastoračnej moci cirkevnej správy, ktorá vo svojej podstate vôbec pastoračnou nie je, lebo privádza k zanedbávaniu vykonávania cirkevnej autority a spôsobujúcej škody komunitám veriacich. Aj v iných ťažkých časoch života Cirkvi, prekrúcania ľudského svedomia a zanechávania cirkevnej disciplíny, pastieri Cirkvi neprestali vykonávať súdnu moc na ochranu najvyššieho dobra, ktorým je spása nesmrteľných duší.“

V liste sa potom vysvetľuje diskusia počas prác pri revidovaní Kódexu, ktorá predchádzala rozhodnutiu nezaradiť tzv. prepustenie z klerického stavu ex ufficio. Došlo sa k presvedčeniu, že kauzy, pri ktorých by sa mohlo eventuálne použiť prepustenie ex officio, by boli takmer všetky pre delikty, za ktoré je možné podľa Kódexu aj dnes udeliť trest prepustenia z klerického stavu. (porov. Communicationes 14/1982, s. 85) a tak vlastne z tohto dôvodu ani nové Normy o udelení dišpenzu od kňazského celibátu zo 14. októbra 1980 (AAS 72/1980, s. 1136–1137) akcentovali túto procedúru, ktorá bola neskôr prijatá, a nie tú, ktorá sa nachádzala v predchádzajúcich Normách z roku 1971 (AAS 63/1971, s. 303–308).

„Keď toto všetko berieme do úvahy – končí sa v odpovedi – táto Pápežská komisia zdieľa presvedčenie, že je nevyhnutné vhodne intervenovať u biskupov (porov. kán. 1389), aby vždy, keď sa to ukazuje ako nevyhnutné, neváhali použiť svoju súdnu a donucovaciu moc namiesto toho, aby predkladali Svätej Stolici žiadosti o udelenie dišpenzu od kňazských záväzkov.“

Hoci Komisia chápala dobre základnú požiadavku, že je potrebné chrániť „spoločné dobro veriacich, v skutočnosti považovala za príliš riskantné zrieknuť sa niektorých konkrétnych garancií v prospech jednotlivcov a bola skôr za dôraznejšiu aktivizáciu tej cirkevnej vrchnosti, ktorá nesie zodpovednosť za uvádzanie právnych noriem do života Cirkvi. Výmena listov oboch spomínaných dikastérií bola v svojom čase ukončená úctivou odpoveďou, ktorú dňa 14. mája nasledujúceho roka napísal vtedajší prefekt Kongregácie vtedajšiemu predsedovi Pápežskej komisie:

„Mám česť Vám oznámiť, že naša Kongregácia obdržala Vaše cenné stanovisko týkajúce sa možnosti nastolenia rýchlejšej a jednoduchšej procedúry v porovnaní s terajšou za účelom eventuálneho použitia sankcií kompetentnými ordinármi voči kňazom, ktorí sa stali vinnými za ťažké a škandalózne správanie. Chcem ubezpečiť Vašu Eminenciu, že všetko, čo bolo Vami napísané naša Kongregácia veľmi starostlivo preskúmala.“


Pastor bonus rozširuje kompetencie Kongregácie (jún 1988)

Diskusia sa ukazovala ako uzavretá, ale problém vyriešený nebol. Prvým náznakom zmeny bolo niečo úplne odlišné. Už po jednom mesiaci od ukončenia diskusie došlo k promulgácii Apoštolskej konštitúcie Pastor bonus, ktorá upravila komplex noriem týkajúcich sa Rímskej kúrie, stanovenej v roku 1967 apoštolskou konštitúciou Pavla VI. Regimini Ecclesiae universae, a znamenala aj reorganizáciu kompetencii jednotlivých dikastérií. V 52. článku Pastor bonus bola zavedená norma, ktorá je platnou i dnes, ktorá stanovila jasne, že výlučná penálna jurisdikcia v oblasti deliktov proti viere alebo sláveniu sviatostí prináleží Kongregácii pre náuku viery a že do oblasti tejto výlučnej jurisdikcie prináležia aj „najťažšie delikty spáchané proti mravom“. Kongregácia pre náuku viery „súdi delikty proti viere a ťažšie delikty proti mravom a sláveniu sviatostí, ktoré jej samej boli oznámené, a kde je to potrebné, pristupuje k vyhláseniu alebo uloženiu kánonických sankcií podľa normy práva či už všeobecného, alebo vlastného.“

Tento text evidentne nesie stopy Kongregácie pre náuku viery, ktorej predsedal kardinál Ratzinger, a stojí na báze jeho osobných skúseností, ako to bolo možno pozorovať vyššie. A ešte viac sa to ukáže, ak si zoberieme do úvahy predchádzajúce návrhy reformy Rímskej kúrie známe ako Schéma Legis Peculiaris de Curia Romana pripravenej tri roky skôr a ktorej text týkajúci sa Kongregácie pre náuku viery bol obmedzený na zopakovanie formulácie nachádzajúcej sa v Apoštolskej konštitúcii Pavla VI. z roku 1967: „delikty proti viere skúma, a to aj vtedy, ak sa má niekoho potrestať alebo trest deklarovať, podľa noriem práva“. (Schema Legis peculiaris de Curia Romana, čl. 36, Typis Polyglottis Vaticanis 1985, s. 35).

Právna úprava Apoštolskej konštitúcie Pastor bonus má, vzhľadom na predchádzajúcu situáciu, evidentný význam o to viac, že tentoraz k úprave došlo v rámci normatívy Kódexu kánonického práva a týkala sa deliktov, ktoré Kódex výslovne uvádzal; úprava teda nebola postavená na vlastnom práve samej Kongregácie. V rámci spomínaných kritérií subsidiarity a decentralizácie normatíva Pastor bonus realizovala niečo odlišné: právny úkon rezervovať Svätej Stolici (porov. KKP, kán. 381, § 1) celú kategóriu deliktov, ktoré Svätý Otec zveril do výlučnej jurisdikcie Kongregácii pre náuku viery. Nevie sa, či by došlo k tomuto rozhodnutiu, ktoré dominantne upravilo kompetencie Kongregácie pre náuku viery a dokonca k úprave kritérií, ktorými sa malo riadiť trestné právo a aplikácia kánonických trestov, ak by dovtedajší penálny systém bol naozaj funkčný. Avšak aj táto úprava sa ukázala v operatívnej fáze ako nepostačujúca. Totiž základnou požiadavkou právnej istoty bolo čo najskôr identifikovať, ktoré sú konkrétne tie najťažšie delikty ako proti mravom, tak aj tie spáchané pri slávení sviatostí a ktoré Pastor bonus zverila do jurisdikcie Kongregácie pre náuku viery a „vyňala“ ich z jurisdikcie ordinárov.


Dve dôležité a následné intervencie

Udalosti, o ktorých som písal doteraz, sa udiali v pomerne krátkom časovom úseku: počas niekoľkých mesiacov prvého polroka 1988. V nasledujúcich rokoch, ak to poviem všeobecne, sa stále vyvíjalo úsilie dať odpoveď na požiadavky, ktoré vznikli v trestnej oblasti Cirkvi, na základe všeobecných kritérií Kódexu kánonického práva 1983, ktoré boli podstatne zhrnuté v liste Pápežskej komisie pre výklad Kódexu kánonického práva. Naozaj, podnikali sa kroky s cieľom povzbudzovať k zásahom ordinárov miesta, nabádaním k osobitným procedúram konania alebo prostredníctvom osobitného práva a v dialógu so zainteresovanými konferenciami biskupov. Počas 90. rokov bolo množstvo takýchto aktivít a boli do nich zapojené rôzne dikastéria Rímskej kúrie. Toto tvrdenie sa dá veľmi ľahko podoprieť aj dokumentačne.

Skúsenosť však napriek tomu potvrdila nedostatočnosť týchto riešení a poukázala na potrebu siahnuť po iných riešeniach s razantným nádychom a na odlišnej úrovni. Dve intervencie osobitným spôsobom zmenili „obraz“ trestného kánonického práva. Na ich báze pracovala v týchto posledných mesiacoch Pápežská rada pre výklad legislatívnych textov a autorom obidvoch zásahov je aktuálny pápež, ktorý uvažuje s rovnakým ustarostením, vyjadreným už v liste v roku 1988.

Prvá iniciatíva, ktorá je dnes už všeobecne známa, sa týka prípravy Noriem tzv. najťažšie delikty, ktoré pripravovali v poslednom období 90. rokov. Účinnosť týchto Noriem stála na čl. 52 Apoštolskej konštitúcie Pastor bonus. Popisovali presne, ktoré sú to tie najťažšie delikty proti mravom a ktoré zasa pri slávení sviatostí, a ktoré patrili do exkluzívnej jurisdikcie Kongregácie pre náuku viery. Tieto Normy promulgované v roku 2001 sa nutne ukázali ako protikladná tendencia v porovnaní s doterajšími kritériami Kódexu pre aplikáciu penálnych sankcií a okamžite si „vyslúžili“ nálepku ako „centralistické“. V skutočnosti tieto Normy plnili úlohy „suplovania“ toho, čo doposiaľ nefungovalo: po prvé, operatívne poskytnúť riešenie vážnym problémom Cirkvi v rámci jej penálneho systému a po druhé, zabezpečiť, aby sa v týchto problémoch postupovalo jednotne pri podobných kauzách v rámci celej Cirkvi. Za týmto účelom musela Kongregácia pripraviť vnútorné procedurálne Normy a rovnako zreorganizovať dikastérium tak, aby zodpovedalo jej novým súdnym úlohám v súlade s procesnou normatívou Kódexu. V rokoch, ktoré nasledovali po spomínanom roku 2001 a na základe dosiahnutých právnych výsledkov, vtedajší prefekt Kongregácie obdržal od Svätého Otca ďalšie právomoci, dokonca zasahovať priamo do rôznych situácií až právomoc určovať nové cirkevné kriminálne činy. Pomaly sa presadzovalo presvedčenie, že „milosť“ dišpenzu od kňazských záväzkov a jeho následné zaradenie do laického stavu klerika-delikventa, je možné iba vtedy, ak klerik svoje spáchané delikty, aj keby boli veľmi ťažké, vyzná a v takomto prípade sa mu udelí milosť, ale „pre dobro Cirkvi“. Z toho istého dôvodu v niektorých veľmi ťažkých prípadoch, Kongregácia sa ani nepýta Svätého Otca a z úradu (ex officio) vynesie trest prepustenia z klerického stavu; to sa uplatňuje voči klerikom, ktorí sa dopustili obzvlášť závažných a škandalóznych kriminálnych činov. Všetky tieto úpravy sa dostali do Noriem de delictis gravioribus vydané Kongregáciou pre náuku viery v júli tohto roku. Je tu však aj ďalšia a menej známa iniciatíva súčasného pápeža, ktorej sa chcem dotknúť iba krátko, ale tiež prispela k úprave v panoráme aplikácie trestného práva v Cirkvi. Ide o jeho vplyv, ktorý vykonal ako člen Kongregácie pre evanjelizáciu národov pri príprave osobitných právomocí udelených tejto Kongregácii, aby dokázala dávať primeranú odpoveď, taktiež v zmysle princípu „suplovania“, na disciplinárne problémy na misijných územiach. Nie je vôbec ťažké pochopiť, ako mohla Kongregácia pre evanjelizáciu národov, ktorej teritoriálne ako misijné územie podlieha takmer polovica celého sveta, pri nedostatkoch a prekážkach každého druhu, aplikovať trestný systém Kódexu. Preto vo februári 1977 na Plenárnom zhromaždení, na ktorom bol relátorom práve kardinál Ratzinger, sa rozhodlo, že Kongregácia požiada Svätého Otca o udelenie osobitných právomocí, ktoré by umožňovali Kongregácii pre evanjelizácii národov intervenovať administratívnou trestnou procedúrou v určitých penálnych situáciách v súčinnosti s penálnymi predpismi Kódexu. Ako je známe, tieto právomoci boli udelené v roku 2008 a trochu neskôr analogicky boli udelené aj Kongregácii pre klérus (2009).


Záver

Zdá sa, že nie je potrebné dodávať nič viac. Na rôznych miestach už boli publikované štúdie, ktoré dostatočne vysvetlili úpravy, ktoré nastali v trestnom kánonickom práve Cirkvi, ako aj všetky jej iniciatívy. Budúcnosť ukáže, do akej miery tieto úpravy, ktoré sa v súčasnosti zavádzajú do VI. knihy Kódexu, vyhodnotiac aj udelené osobitné právomoci, dokážu prinavrátiť rovnováhu a poriadok. Teraz iba chcem poukázať na evidentný vplyv počas vyše dvadsaťročného úsilia modifikovať trestné cirkevné právo súčasného pápeža, a to aj do tej miery, že tento vplyv – spolu s mnohými inými konkrétnymi iniciatívami – bol naozaj vytrvalý a táto vytrvalosť je charakteristická pre aktivity Jozefa Ratzingera.


Autor:
Mons. Juan Ignacio Arrieta,
sekretár Pápežskej rady pre výklad legislatívnych textov

Z talianskeho jazyka preložil:
prof. Ján Duda, PhD.

Preklad revidovali:
Doc. JCDr. Miloš Pekarčík, PhD.
Dr. ICLic. Jozef Skupin
Hore