Vahy Main
 
IUS ECCLESIAE ET VERITAS
Ius et iustitia XVI Časopis v PDF Archív Tiráž Kontakt
 
1/2011
úvodník
Revidovanie trestného systému Cirkvi
prof. Ján Duda, PhD.

dokumenty
Úpravy noriem De gravioribus delictis
Kongregácia pre náuku viery

Normy motu proprio Sacramentorum Sanctitatis Tutela: historický úvod
Kongregácia pre náuku viery

komentáre
Význam publikovania nových noriem
o najťažších deliktoch
Federico Lombardi

Krátka relácia
o úpravách zavedených
v normách De gravioribus delictis
Kongregácia pre náuku viery

náučné články
Vplyv kardinála Ratzingera na revidovanie trestného kánonického systému
Mons. Juan Ignacio Arrieta

Rozdiel v právnej degradácii klerika „milosťou“ a „trestom“
prof. Ján Duda, PhD.

Teórie dôvodov trestného systému Cirkvi
prof. Ján Duda, PhD.

informácie
Zmeny v Rímskej kúrii
Dr. ICLic. Jozef Skupin
 
 
 
Valid HTML 4.0 Transitional
 
Valid CSS!

Úpravy noriem De gravioribus delictis

Kongregácia pre náuku viery

Prvá časť:
Základné normy


Čl. 1

§ 1. Kongregácia pre náuku viery súdi delikty proti viere a najťažšie delikty spáchané tak proti mravom, ako aj proti sláveniu sviatostí podľa čl. 52 apoštolskej konštitúcie Pastor Bonus (1) a kde je potrebné pristupuje k vyhláseniu alebo uloženiu kánonických sankcií podľa noriem práva, či už všeobecného alebo vlastného, pričom ostáva nedotknutá kompetencia Apoštolskej penitenciárie (2) a naďalej platí dokument Agendi ratio in doctrinarum examine. (3)

§ 2. V deliktoch, uvedených v § 1, má z rozhodnutia Rímskeho veľkňaza Kongregácia pre náuku viery právo súdiť kardinálov, patriarchov, legátov Svätej Stolice, biskupov, ako aj iné fyzické osoby, o ktorých sa hovorí v kán. 1405 § 3 Kódexu kánonického práva (4) a kán. 1061 Kódexu kánonov východných cirkví. (5)

§ 3. Kongregácia pre náuku viery súdi delikty vymedzené v § 1 podľa noriem nasledujúcich článkov.


Čl. 2

§ 1. Delikty proti viere, o ktorých sa hovorí v čl. 1, sú heréza, apostázia a schizma, podľa noriem kánonov 751 (6) a 1364 (7) Kódexu kánonického práva a kánonov 1436 (8) a 1437 (9) Kódexu kánonov východných cirkví.

§ 2. V prípadoch, o ktorých sa hovorí v § 1, má ordinár alebo hierarcha podľa právnych noriem oslobodiť, ak je to potrebné, od exkomunikácie latae sententiae a viesť súdny proces v prvej inštancii alebo mimosúdnu procedúru prostredníctvom dekrétu, pri zachovaní práva na odvolanie alebo rekurz na Kongregácii pre náuku viery.


Čl. 3

§ 1. Najťažšie delikty proti svätosti najvznešenejšej Obety a sviatosti Eucharistie vyhradené súdu Kongregácie pre náuku viery sú:

1. odnesenie alebo uchovávanie so svätokrádežným cieľom, alebo znesvätenie konsekrovaných eucharistických spôsobov, (10) o čom hovorí kán. 1367 Kódexu kánonického práva (11) a kán. 1442 Kódexu kánonov východných cirkví; (12)

2. pokus o liturgické slávenie eucharistickej Obety, o čom hovorí kán. 1378 § 2 n. 1 Kódexu kánonického práva; (13)

3. predstieranie liturgického slávenia eucharistickej Obety, o čom hovorí kán. 1379 Kódexu kánonického práva (14) a kán. 1443 Kódexu kánonov východných cirkví; (15)

4. koncelebrácia eucharistickej Obety spolu so služobníkmi cirkevných spoločenstiev, ktoré nemajú apoštolskú postupnosť a neuznávajú sviatostnú hodnosť kňazskej vysviacky, čo je zakázané kán. 908 Kódexu kánonického práva (16) a kán. 702 Kódexu kánonov východných cirkví, (17) ako aj trestné podľa kán. 1365 Kódexu kánonického práva (18) a kán. 1440 Kódexu kánonov východných cirkví. (19)

§ 2. Kongregácii pre náuku viery sa tiež vyhradzuje delikt spočívajúci v premenení jednej alebo obidvoch matérií so svätokrádežným cieľom v rámci alebo mimo svätej omše. (20) Ten, kto spácha takýto delikt, nech je potrestaný podľa závažnosti deliktu, nevynímajúc prepustením z klerického stavu alebo depozíciou.


Čl. 4

§ 1. Najťažšie delikty proti svätosti sviatosti zmierenia vyhradené súdu Kongregácie pre náuku viery sú:

1. rozhrešenie spolupáchateľa v hriechu proti šiestemu prikázaniu Desatora, o čom hovorí kán. 1378 § 1 Kódexu kánonického práva (21) a kán. 1457 Kódexu kánonov východných cirkví; (22)

2. pokus o sviatostné rozhrešenie alebo zakázané počúvanie sviatostnej spovede, o čom hovorí kán. 1378 § 2, bod 2 Kódexu kánonického práva; (23)

3. predstieranie sviatostného rozhrešenia, o čom hovorí kán. 1379 Kódexu kánonického práva (24) a kán. 1443 Kódexu kánonov východných cirkví; (25)

4. navádzanie na hriech proti šiestemu prikázaniu Desatora počas spovede, alebo pri jej príležitosti, alebo pod jej zámienkou, ako sa hovorí v kán. 1387 Kódexu kánonického práva (26) a kán. 1458 Kódexu kánonov východných cirkví, (27) ak ide o hriech s tým istým spovedníkom;

5. priame alebo nepriame porušenie spovedného tajomstva, o čom hovorí kán. 1388 § 1 Kódexu kánonického práva (28) a kán. 1456 § 1 Kódexu kánonov východných cirkví. (29)

§ 2. Naďalej ostáva v platnosti, ako je stanovené v § 1 bod 5, že súdu Kongregácie pre náuku viery je vyhradený aj najťažší delikt spočívajúci v zaznamenaní pomocou akéhokoľvek technického prostriedku alebo v zlomyseľnom rozširovaní pomocou spoločenských komunikačných prostriedkov vecí, ktoré povedal spovedník alebo penitent pri sviatostnej spovedi, či už pravej alebo falošnej. Ten, kto spácha takýto delikt, nech je potrestaný podľa závažnosti deliktu, nevynímajúc prepustením z klerického stavu alebo depozíciou, ak ide o klerika. (30)


Čl. 5

Kongregácii pre náuku viery je vyhradený aj najťažší delikt pokusu o sviatostnú vysviacky ženy:

1. naďalej ostáva v platnosti, ako je stanovené v kán. 1378 Kódexu kánonického práva, že ten, kto vykonal pokus udeliť posvätný rád, ako aj žena, ktorá neoprávnene prijala vykonanie pokusu o udelenie posväteného rádu, upadajú do exkomunikácie latae sententiae vyhradenej Apoštolskej stolici;

2. ak ten, čo neoprávnene vykonal pokus udeliť posvätný rád, alebo žena, ktorá prijala vykonanie pokusu o udelenie posvätného rádu, sú kresťanmi a podliehajú Kódexu kánonov východných cirkví, naďalej platí, ako je stanovené v kán. 1443 spomínaného kódexu, teda nech sú potrestaní najvyššou exkomunikáciou, ktorej sňatie je vyhradené Svätej stolici;

3. ak je ten vinník klerikom, môže byť potrestaný prepustením z klerického stavu alebo depozíciou. (31)


Čl. 6

§ 1. Najťažšie delikty proti mravom vyhradené súdu Kongregácie pre náuku viery sú:

1. delikt proti šiestemu prikázaniu Desatora spáchaný klerikom s osobou mladšou ako osemnásť rokov; v tomto bode sa maloletému rovná aj osoba, ktorá má trvale zníženú schopnosť používať rozum;

2. nadobudnutie alebo držanie alebo šírenie pornografických obrázkov osôb mladších ako štrnásť rokov s úmyslom smilstva klerikom, akokoľvek a akýmikoľvek prostriedkami.

§ 2. Klerik, ktorý spácha delikty, o ktorých sa hovorí v § 1, nech je potrestaný podľa závažnosti deliktu prepustením z klerického stavu alebo depozíciou.


Čl. 7

§ 1. Kriminálny čin deliktov rezervovaných Kongregácii pre náuku viery je premlčaný po dvadsiatich rokoch, ak Kongregácia v jednotlivých prípadoch túto lehotu premlčania nezruší.

§ 2. Počítanie lehoty premlčania sa riadi predpismi kán. 1362 § 2 Kódexu kánonického práva (32) a kán. 1152 § 3 Kódexu kánonov východných cirkví. (33) Avšak v prípade deliktu, o ktorom sa hovorí v čl. 6 § 1 bod 1, lehota premlčania sa začína počítať dňom, v ktorom maloletý dovŕšil 18 rokov.



Druhá časť:
Procedurálne normy


I. Zloženie a kompetencia tribunálu


Čl. 8

§ 1. Kongregácia pre náuku viery je Najvyšším apoštolským tribunálom latinskej cirkvi aj východných katolíckych cirkví, ktorý súdi delikty stanovené v predchádzajúcich článkoch.

§ 2. Tento Najvyšší tribunál súdi aj iné delikty, z ktorých bol vinník obvinený promótorom spravodlivosti v dôsledku spolupáchateľstva.

§ 3. Rozsudky tohto Najvyššieho tribunálu vydané v rámci jeho vlastnej kompetencie nepodliehajú schváleniu najvyššieho veľkňaza.


Čl. 9

§ 1. Sudcami tohto najvyššieho tribunálu sú zo zákona členovia Kongregácie pre náuku viery.

§ 2. Kolégiu sudcov predsedá, ako prvý medzi rovnými, prefekt kongregácie a ak je úrad prefekta vakantný alebo je prefekt hatený, sekretár kongregácie.

§ 3. Prefekt kongregácie môže menovať aj ďalších stálych alebo poverených sudcov.


Čl. 10

Je potrebné, aby boli za sudcov menovaní kňazi v zrelom veku, ktorí majú doktorát z kánonického práva, bezúhonnú povesť, a ktorí sa zvlášť vyznačujú právnickou rozvážnosťou a skúsenosťou, hoci by zároveň vykonávali úrad sudcu alebo konzultora v inom dikastériu Rímskej kúrie.


Čl. 11

Na prednesenie a odôvodnenie obvinenia je ustanovený promótor spravodlivosti, ktorým nech je kňaz s doktorátom z kánonického práva, bezúhonnej povesti, zvlášť sa vyznačujúci právnickou rozvážnosťou a skúsenosťou, ktorý bude vykonávať svoj úrad na všetkých stupňoch súdu.


Čl. 12

Na funkcie notára a kancelára sú určení kňazi, buď úradníci tejto kongregácie, alebo externisti.


Čl. 13

Funkciu advokáta a žalobcu zastáva kňaz s doktorátom z kánonického práva, ktorého schvaľuje predseda kolégia.


Čl. 14

V iných tribunáloch súdiacich kauzy, ktorých sa týkajú tieto normy, môžu platne zastávať úrady sudcu, promótora spravodlivosti, notára a patróna iba kňazi.


Čl. 15

Naďalej ostáva v platnosti nariadenie kán. 1421 Kódexu kánonického práva (34) a kán. 1087 Kódexu kánonov východných cirkví, (35) že Kongregácia pre náuku viery má dovolené udeľovať dišpenz od požiadavky na kňazstvo, ako aj na doktorát z kánonického práva.


Čl. 16

Zakaždým, keď ordinár alebo hierarcha má aspoň pravdepodobnú správu o najťažšom delikte, nech ju po predbežnom skúmaní dá na vedomie Kongregácii pre náuku viery, ktorá, ak kauzu z dôvodu osobitných okolností neprevezme na seba, nariadi ordinárovi alebo hierarchovi postupovať ďalej, pričom ostáva v platnosti právo odvolať sa na Najvyšší tribunál Kongregácie proti rozsudku vynesenom prvostupňovým súdom.


Čl. 17

Ak je prípad postúpený priamo na Kongregáciu bez toho, aby sa uskutočnilo predbežné skúmanie, môže toto skúmanie, ktoré podľa zaužívaného práva robí ordinár alebo hierarcha, vykonať samotná kongregácia.


Čl. 18

Kongregácia pre náuku viery môže v prípadoch, ktoré sú jej legitímne postúpené, sanovať spisy, pri zachovaní práva na obhajobu, ak boli porušené čisto procesuálne zákony zo strany nižších tribunálov, ktoré konajú z mandátu tejto kongregácie alebo na základe čl. 16.


Čl. 19

Pri zachovaní práva ordinára alebo hierarchu môže hneď od začiatku predbežného skúmania predseda súdneho senátu na návrh promótora spravodlivosti vykonať všetky opatrenia, ktoré umožňuje kán. 1722 Kódexu kánonického práva (36) a kán. 1473 Kódexu kánonov východných cirkví. (37)


Čl. 20

Najvyšší tribunál Kongregácie pre náuku viery súdi v druhej inštancii:

1. kauzy posudzované v prvej inštancii nižšími tribunálmi;

2. kauzy súdené v prvej inštancii týmto Najvyšším apoštolským tribunálom.



II. Súdny poriadok


Čl. 21

§ 1. Najťažšie delikty vyhradené Kongregácii pre náuku viery musia byť riešené v súdnom procese.

§ 2. Kongregácii pre náuku viery sa napriek tomu povoľuje:

1. v jednotlivých prípadoch, z vlastného popudu alebo na požiadanie ordinára či hierarchu, dovoliť riešiť prípad mimosúdnou procedúrou a rozhodnúť definitívnym dekrétom, o ktorom sa hovorí v kán. 1720 Kódexu kánonického práva (38) a kán. 1486 Kódexu kánonov východných cirkví; (39) ostáva však v platnosti, že trvalé odpykávacie tresty sa ukladajú iba na základe mandátu udeleného Kongregáciou pre náuku viery;

2. postúpiť najťažšie prípady na rozhodnutie priamo najvyššiemu veľkňazovi za účelom prepustenia z klerického stavu alebo depozície spolu s dišpenzom od záväzku celibátu, ak sa jasne preukáže, že delikt bol spáchaný, a po tom, ako vinník dostal možnosť obhajoby.


Čl. 22

Na súdenie jedného prípadu vymenuje prefekt senát zložený z troch alebo piatich sudcov.


Čl. 23

Ak pri podaní odvolania uvedie promótor spravodlivosti obvinenie, ktoré je špecificky iné než na prvom stupni, tento Najvyšší tribunál ho môže prijať a súdiť ako v prvej inštancii.


Čl. 24

§ 1. V prípade deliktov, o ktorých sa hovorí v čl. 4 § 1, nemôže tribunál zverejniť meno žalobcu, ani žalovaného a ani jeho patróna, ak k tomu žalobca nedal súhlas.

§ 2. Tribunál musí zvlášť pozorne posúdiť dôveryhodnosť žalobcu.

§ 3. Treba zabezpečiť, aby sa absolútne zabránilo akémukoľvek riziku porušenia spovedného tajomstva.


Čl. 25

Ak vyvstane vedľajší problém, kolégium rozhodne vo veci dekrétom s maximálnou rýchlosťou.


Čl. 26

§ 1. Pri zachovaní práva na odvolanie sa k tomuto Najvyššiemu tribunálu, nech už sa súdne konanie na inom tribunáli skončilo akokoľvek, nech sa všetky súdne spisy čo najskôr predložia z úradu na Kongregáciu pre náuku viery.

§ 2. Právo promótora spravodlivosti tejto kongregácie napadnúť rozsudok začína plynúť odo dňa, v ktorom bol rozsudok prvej inštancie oznámený prokurátorovi.


Čl. 27

Proti jednotlivým administratívnym spisom vydaným alebo schváleným Kongregáciou pre náuku viery v prípadoch týkajúcich sa vyhradených deliktov sa pripúšťa rekurz, predložený v zánikovej lehote šesťdesiatich užitočných dní na Riadnu kongregáciu tohto dikastéria, ktorá posúdi jeho meritum i jeho procesný súlad so zákonom, vylúčiac akýkoľvek ďalší rekurz, o ktorom hovorí čl. 123 apoštolskej konštitúcie Pastor Bonus. (40)


Čl. 28

Kauza sa stáva rozsúdenou:

1. ak je rozsudok vydaný v druhej inštancii;

2. ak odvolanie proti rozsudku nebolo podané do jedného mesiaca;

3. ak inštancia premlčala alebo sa vzdala odvolania;

4. ak bol vydaný rozsudok podľa normy čl. 20.


Čl. 29

§ 1. Súdne náklady sa platia podľa toho, ako je stanovené v rozsudku.

§ 2. Ak vinník nemôže platiť náklady, nech ich zaplatí ordinár alebo hierarcha, pod ktorého kauza spadá.


Čl. 30

§ 1. Kauzy tohto typu podliehajú pápežskému tajomstvu. (41)

§ 2. Ktokoľvek poruší toto tajomstvo alebo ľstivo či z vážnej nedbanlivosti spôsobí obvinenému alebo svedkom ďalšiu ujmu, nech je na žiadosť poškodenej strany alebo úradu potrestaný vyššou súdnou inštanciou náležitým trestom.


Čl. 31

V týchto prípadoch a spolu s týmito normami, ktoré sú pre tribunály latinskej cirkvi i východných katolíckych cirkví záväzné, sa musia aplikovať aj kánony oboch kódexov o deliktoch a trestoch a o trestnom procese jedného i druhého kódexu.


Text prekladu sa nachádza aj na internetovej stránke www.tkkbs.sk


Z latinského originálu preložila:
Mária Spišiaková, TK KBS

Poznámkami doplnil:
prof. Ján Duda, PhD.

Preklad revidovali:
Doc. JCDr. Miloš Pekarčík, PhD.
ThDr. Alojz Frankovský, PhD.

Poznámky:
1. Ján Pavol II., Apoštolská konštitúcia Pastor bonus o Rímskej kúrii 28. júna 1988, čl. 52, In: AAS 80 (1988) 874: „Skúma delikty proti viere, ako aj ťažšie delikty spáchané proti mravom a pri slávení sviatostí, ktoré jej boli oznámené a tam, kde je to potrebné, pristupuje k vyhláseniu alebo uloženiu kánonických sankcií podľa noriem práva či už všeobecného alebo vlastného.“
2. Ján Pavol II., Apoštolská konštitúcia Pastor bonus o Rímskej kúrii 28. júna 1988, čl. 118, In: AAS 80 (1988) 890: „Pre vnútorné fórum sviatostné ako aj nesviatostné udeľuje absolúcie, dišpenzy, zámeny, sanácie, odpustenia a iné milosti.“
3. Kongregácia pre náuku viery, Agendi ratio in doctrinarum examine 29. júna 1997, In: AAS 89 (1997) 830–835.
4. Kódex kánonického práva, kán. 1405, § 3: „Rímskej Rote je rezervované súdiť: biskupov v sporových záležitostiach pri zachovaní kán. 1419, § 2; opáta prímasa alebo najvyššieho opáta mníšskej kongregácie a najvyššieho predstaveného rehoľného inštitútu pápežského práva; diecézy a iné fyzické a právnické osoby cirkvi, ktoré nemajú iného vyššieho predstaveného iba Rímskeho veľkňaza.“
5. Kódex kánonov východných cirkví, kán. 1061: „Tribunálom Apoštolskej Stolice nutne podliehajú osoby, ktoré nemajú iného vyššieho predstaveného iba Rímskeho veľkňaza, či sú to fyzické osoby bez biskupskej hodnosti, ako aj právnické osoby, pri zachovaní kán. 1063, § 4, body 3–4.“
6. Kódex kánonického práva, kán. 751: „Herézou sa nazýva po prijatí krstu tvrdošijné popieranie nejakej pravdy, ktorú treba veriť božskou a katolíckou vierou alebo tvrdošijne pochybovanie o nej; apostázia je odvrhnutie kresťanskej viery ako celku; schizma je odmietnutie podriadiť sa najvyššiemu veľkňazovi alebo odmietnutie spojenia s členmi cirkvi, ktorí sú mu podriadení.“
7. Kódex kánonického práva, kán. 1364, § 1: „Apostata, heretik alebo schizmatik upadá do trestu exkomunikácie latae sententiae pri zachovaní platnosti kán. 194, § 1, bod 2; klerik môže byť okrem toho potrestaný trestami, o ktorých sa hovorí v kán. 1336, § 1, bod 1, 2, 3.“
8. Kódex kánonov východných cirkví, kán. 1364, § 1: „Kto tvrdošijne zapiera niektorú pravdu, ktorú treba veriť vierou božskou a katolíckou alebo ju kladie do pochybnosti alebo kresťanskú vieru úplne odmieta a zákonne napomenutý sa nespamätá, má byť potrestaný ako heretik alebo apostata väčšou exkomunikáciou, klerik okrem toho môže byť potrestaný inými trestami nevylučujúc prepustenie.“
9. Kódex kánonov východných cirkví, kán. 1437: „Kto odmieta zvrchovanosť najvyššej autority Cirkvi alebo spoločenstvo s veriacimi v Krista ktorí sú jej podriadení a zákonne napomenutý neprejaví poslušnosť, má byť potrestaný ako schizmatik väčšou exkomunikáciou.“
10. Pápežská rada pre výklad legislatívnych textov, Odpoveď na predloženú otázku 4. júna 1999, In: AAS 91 (1999) 918: „Otázka: či v kán. 1367 Kódexu kánonického práva a v kán. 1442 Kódexu kánonov východných cirkví sa má pod slovom „zahodiť“ chápať iba samotný úkon zahodenia alebo nie. Odpoveď: nie s vysvetlením. Vysvetlenie je, že ide o akýkoľvek úkon, ktorým sú Eucharistické spôsoby slobodne a ťažko dešpektujúcim úmyslom zneuctené a spadajú pod slovo „zahodenie“.“
11. Kódex kánonického práva, kán. 1367: „Kto konsekrované eucharistické spôsoby zahodí alebo ich so svätokrádežným cieľom odnesie alebo prechováva, upadá do exkomunikácie latae sententiae rezervovanej Apoštolskej Stolici; klerika možno, okrem toho, potrestať ešte aj iným trestom, nevynímajúc prepustenie z klerického stavu.“
12. Kódex kánonov východných cirkví, kán. 1442: „Kto Božskú Eucharistiu zahodí, alebo ju so svätokrádežným cieľom odnesie alebo prechováva, má byť potrestaný väčšou exkomunikáciou; a ak je klerik, aj inými trestami nevylučujúc prepustenie.“
13. Kódex kánonického práva, kán. 1378, § 2, bod 1: „Do trestu interdiktu latae sententiae alebo, ak ide o klerika, do trestu suspenzie latae sententiae upadá: 1. kto nie je kňazom a pokúša sa vykonať liturgickú eucharistickú obetu“.
14. Kódex kánonického práva, kán. 1379: „Kto, okrem prípadov uvedených v kán. 1378, predstiera vysluhovanie sviatosti, môže byť potrestaný spravodlivým trestom.“
15. Kódex kánonov východných cirkví, kán. 1443: „Kto predstieral slávenie Božskej liturgie alebo iných sviatostí, má byť potrestaný primeraným trestom, nevylučujúc väčšiu exkomunikáciu.“
16. Kódex kánonického práva, kán. 908: „Katolíckym kňazom je zakázané koncelebrovať Eucharistiu spolu s kňazmi alebo služobníkmi cirkví alebo cirkevných spoločenstiev, ktoré nemajú plné spoločenstvo s katolíckou cirkvou.“
17. Kódex kánonov východných cirkví, kán. 702: „Katolíckym kňazom je zakázané koncelebrovať Božskú liturgiu spolu s nekatolíckymi kňazmi alebo služobníkmi.“
18. Kódex kánonického práva, kán. 1365: „Za zakázané spoluúčinkovanie pri bohoslužbách má byť vinník potrestaný spravodlivým trestom“.
19. Kódex kánonov východných cirkví, kán. 1440: „Kto poruší normy práva o spoluúčasti na posvätných veciach môže byť potrestaný primeraným trestom.!
20. Kódex kánonického práva, kán. 927: „Nikdy nie je dovolené, ani v naliehavej krajnej potrebe, konsekrovať jednu matériu bez druhej alebo obidve mimo eucharistického slávenia“.
21. Kódex kánonického práva, kán. 1378, § 1: „Kňaz, ktorý koná proti predpisu kán. 977, upadá do trestu exkomunikácie latae sententiae rezervovanej Apoštolskej Stolici.“
22. Kódex kánonov východných cirkví, kán. 1457: „Kňaz, ktorý rozhrešil spolupáchateľa v hriechu proti čistote, má byť potrestaný väčšou exkomunikáciou pri zachovaní kán. 728, § 1, č. 2.“
23. Kódex kánonického práva, kán. 1378, § 2, bod 2: „Do trestu interdiktu latae sententiae alebo, ak ide o klerika, do trestu suspenzie latae sententiae upadá: .... 2. kto, okrem prípadu, o ktorom sa píše v § 1, hoci nemôže dať platné rozhrešenie, pokúša sa ho udeliť alebo počúva sviatostnú spoveď.“
24. Kódex kánonického práva, kán. 1379: „Kto okrem prípadov, o ktorých sa píše v kán. 1378, predstiera vysluhovanie sviatostí, má byť potrestaný spravodlivým trestom.“
25. Kódex kánonov východných cirkví, kán. 1443: „Kto predstieral slávenie Božskej liturgie alebo iných sviatostí, má byť potrestaný primeraným trestom, nevylučujúc väčšiu exkomunikáciu.“
26. Kódex kánonického práva, kán. 1387: „Kňaz, ktorý počas spovede alebo pri jej príležitosti alebo pod jej zámienkou navádza kajúcnika na hriech proti šiestemu prikázaniu Desatora, má byť pre závažnosť deliktu potrestaný suspenziou, zákazmi, odňatiami a v ťažších prípadoch má byť prepustený z klerického stavu.“
27. Kódex kánonov východných cirkví, kán. 1458: „Kňaz, ktorý počas spovede alebo pri jej príležitosti, alebo pod jej zámienkou navádza kajúcnika na hriech proti čistote, má byť potrestaný primeraným trestom nevylučujúc prepustenie.“
28. Kódex kánonického práva, kán. 1388, § 1: „Spovedník, ktorý priamo porušuje sviatostné tajomstvo, upadá do exkomunikácie latae sententiae rezervovanej Apoštolskej Stolici; kto však iba nepriamo, má byť potrestaný podľa závažnosti deliktu.“
29. Kódex kánonov východných cirkví, kán. 1456, § 1: „Spovedník, ktorý priamo porušil sviatostné tajomstvo, má byť potrestaný väčšou exkomunikáciou pri zachovaní kán. 728, § 1, č. 1; ak však toto tajomstvo narušil iným spôsobom, má byť potrestaný primeraným trestom.“
30. Kongregácia pre náuku viery, Dekrét na obranu dôstojnosti sviatosti zmierenia 23. septembra 1988, In: AAS 80 (1988) 1367.
31. Kongregácia pre náuku viery, Všeobecný dekrét o delikte pokusu sviatostnej vysviacky ženy 19. decembra 2008, In: AAS 100 (2008) 403.
32. Kódex kánonického práva, kán. 1362, § 2: „Premlčanie sa začína dňom, v ktorom bol delikt spáchaný alebo, ak ide o delikt trvajúci alebo ktorý sa stal návykom, dňom, v ktorom zanikol.“
33. Kódex kánonov východných cirkví, kán. 1152, § 3: „Premlčanie sa začína dňom, v ktorom bol delikt spáchaný, alebo ak ide o delikt trvajúci alebo habituálny, dňom, v ktorom zanikol.“
34. Kódex kánonického práva, kán. 1421, § 1: „V diecéze ustanovuje biskup diecéznych sudcov, ktorí majú byť kňazmi. § 2. Konferencia biskupov môže dovoliť, aby sa aj laici ustanovovali za sudcov, z ktorých jeden, ak je to potrebné, môže byť vybraný na zostavenie kolégia. § 3. Sudcovia majú byť bezúhonnej povesti a doktori alebo aspoň licenciáti kánonického práva.“
35. Kódex kánonov východných cirkví, kán. 1087: „§ 1. V eparchii majú byť eparchiálnym biskupom vymenovaní eparchiálni sudcovia, ktorí majú byť klerici.“ § 2. Patriarcha, po porade so stálou synodou alebo metropolitom, ktorý predsedá metropolitnej cirkvi sui iuris, po porade s dvoma eparchialnymi biskupmi najstaršími biskupskou vysviackou, môže dovoliť, aby aj iní veriaci v Krista boli vymenovaní za sudcov, z ktorých v prípade nevyhnutnosti jeden môže byť prijatý na vytvorenie kolégia; v ostatných prípadoch rozhoduje Apoštolskú Stolica. § 3. Sudcovia majú byť bezúhonnej povesti a doktori alebo aspoň licenciati kánonického práva, vyskúšaní v rozvážnosti a horlivosti za spravodlivosť.“
36. Kódex kánonického práva, kán. 1722: „Aby sa predišlo pohoršeniam, chránila sa sloboda svedkov a zabezpečilo sa uplatneniu spravodlivosti, ordinár po vypočutí promótora spravodlivosti a po predvolaní žalovaného môže v ktoromkoľvek štádiu procesu zabrániť vykonávanie posvätnej služby alebo nejakého cirkevného úradu alebo nejakej cirkevnej úlohy, uložiť mu alebo zakázať pobyt na istom mieste alebo území alebo mu aj zakázať verejnú účasť na Najsvätejšej Eucharistii; toto všetko treba po zaniknutí dôvodu odvolať a po zániku procesu sa všetko končí zo samého práva.“
37. Kódex kánonov východných cirkví, kán. 1473: „Hierarcha po vypočutí promótora spravodlivosti a po predvolaní obžalovaného môže v ktoromkoľvek štádiu a stupni trestného procesu zabrániť obžalovanému vykonávať posvätný stav, úrad, službu, alebo inú úlohu, uložiť mu alebo zakázať pobyt na istom mieste alebo území, alebo mu aj zakázať verejné prijímanie Božskej Eucharistie aby sa predišlo pohoršeniam, chránila sa sloboda svedkov a zabezpečilo sa uplatnenie spravodlivosti; toto všetko treba po zaniknutí dôvodu odvolať a po zaniknutí trestného procesu sa toto končí samým právom.“
38. Kódex kánonického práva, kán. 1720: „Ak ordinár usúdi, že treba postupovať mimosúdnym dekrétom: 1. ma žalovaného oboznámiť s obžalobou a dôkazmi a má mu ponúknuť možnosť brániť sa, iba ak by žalovaný na predvolanie sám nereagoval a nedostavil sa; 2. s dvomi prísediacimi dôkladne zvážiť všetky argumenty a dôkazy; 3. ak je delikt s istotou dokázaný a trestná žaloba nezanikla, má vydať dekrét podľa kánonov 1342-1350 a aspoň stručne vyargumentuje dôvody podľa práva a podľa skutočnosti.“
39. Kódex kánonov východných cirkví, kán. 1486: „§ 1. Pre platnosť dekrétu, ktorým sa ukladá trest sa vyžaduje, aby: 1. obvinený bol oboznámený so žalobou a dôkazmi potom, čo mu bola odovzdaná možnosť plného využívania práva na svoju obhajobu, ak to po predvolaní podľa normy práva, nezľahkovážnil; 2. ak prebehla ústna diskusia medzi hierarchom alebo jeho delegátom a obvineným v prítomnosti promótora spravodlivosti a notára; 3. v samotnom dekréte boli uvedené faktické a právne dôvody trestu. § 2. Avšak tresty, podľa kán. 1426, § 1, môžu byť uložené bez tejto procedúry len vtedy, keď je ich prijatie zo strany vinníka zrejmé písomne.“
40. Ján Pavol II., Apoštolská konštitúcia Pastor bonus o Rímskej kúrii 28. júna 1988, čl. 123, In: AAS 80 (1988) 891: „§ 1: Okrem toho skúma (Najvyšší tribunál apoštolskej signatúry) rekurzy predložené v zánikovej lehote tridsiatich užitočných dní proti jednotlivým administratívnym úkonom, či ich vyniesli dikastéria Rímskej kúrie alebo ich oni schválili, kedykoľvek sa vedie spor, či napadnutý úkon porušil niektorý zákon pri rozhodovaní alebo postupe. § 2: V týchto prípadoch okrem sporu o nezákonitosti môže, ak to autor rekurzu žiada, aj rozhodnúť o náhrade škody spôsobenej nezákonitým úkonom. § 3. Rozsudzuje aj iné administratívne kontroverzie, ktoré jej predkladá Rímsky veľkňaz aj dikastéria Rímskej kúrie, ako aj spory o kompetenciu medzi dikastériami Rímskej kúrie.“
41. Štátny sekretariát, Reskript z audiencie u pápeža dňa 4. februára, ktorým bol daný Všeobecný poriadok pre fóra Rímskej kúrie 30. apríla 1999, Všeobecný poriadok Rímskej kúrie, 30, apríla 1999, článok 36, § 2, In: AAS 91 (1999) 646: „S osobitnou starostlivosťou sa bude zachovávať pápežské tajomstvo v súlade s Inštrukciou Secreta continere zo 4. februára 1974.“ Štátny čiže pápežský sekretariát, Reskript z pápežskej audiencie, inštrukcia Secreta continere o pápežskom tajomstve 4. februára 1974, In: AAS 66 (1974) 89–92: „Čl. 1: „Pod pápežským tajomstvom sa má rozumieť: ... 4) Oznámenia mimosúdne prijaté o deliktoch proti viere a proti mravom a o deliktoch spáchaných proti sviatosti pokánia, ako aj o procesoch a rozhodnutiach, ktoré prináležia k týmto oznámeniam, pri zachovaní práv toho, kto bol autoritou poverený skúmať tieto oznámenia, ak by to bolo nevyhnutné pre jeho vlastnú obhajobu. Avšak meno oznamujúceho je možné prezradiť iba vtedy, ak to autorita bude považovať za vhodné, aby oznamovateľ a ten, ktorého on zažaloval, bol rovnako prezradený; ...“ (s. 90).
Hore