Vahy Main
 
IUS ECCLESIAE ET VERITAS
Ius et iustitia XVI Časopis v PDF Archív Tiráž Kontakt
 
1/2011
úvodník
Revidovanie trestného systému Cirkvi
prof. Ján Duda, PhD.

dokumenty
Úpravy noriem De gravioribus delictis
Kongregácia pre náuku viery

Normy motu proprio Sacramentorum Sanctitatis Tutela: historický úvod
Kongregácia pre náuku viery

komentáre
Význam publikovania nových noriem
o najťažších deliktoch
Federico Lombardi

Krátka relácia
o úpravách zavedených
v normách De gravioribus delictis
Kongregácia pre náuku viery

náučné články
Vplyv kardinála Ratzingera na revidovanie trestného kánonického systému
Mons. Juan Ignacio Arrieta

Rozdiel v právnej degradácii klerika „milosťou“ a „trestom“
prof. Ján Duda, PhD.

Teórie dôvodov trestného systému Cirkvi
prof. Ján Duda, PhD.

informácie
Zmeny v Rímskej kúrii
Dr. ICLic. Jozef Skupin
 
 
 
Valid HTML 4.0 Transitional
 
Valid CSS!

Teórie dôvodov trestného systému Cirkvi

prof. Ján Duda, PhD.

V súčasti sa v Cirkvi pokojne prijíma téza o rozlišovaní medzi hriechom a trestom. Rozlišuje to aj súčasný Kódex kánonického práva. Ak hriech a jeho odpustenie tvorí obsah štvrtej knihy Kódexu, kde sa píše o posväcovaní človeka, tak trest a aj oslobodenie od neho je predmetom šiestej knihy Kódexu, ktorá viac zapadá do jurisdikčnej moci Cirkvi a jej predmetom je usmerňovanie veriacich k spáse prostredníctvom vykonávania moci cirkevnou vrchnosťou. (1) V tejto štúdii chceme poukázať na dôvody existencie trestného systému Cirkvi alebo, ak to povieme inak, chceme sa pokúsiť nájsť odpoveď na to, prečo sa v Cirkvi trestá, prečo v Cirkvi existujú tresty. Pre hľadanie odpovede použijeme zdôvodnenia niektorých autorov a pokúsime sa vysvetliť ich teórie.


Existencia trestného systému Cirkvi


Aj keď Kódex Jána Pavla II. z roku 1983 nedefinuje cirkevný trest a ponecháva jeho definíciu kánonickej doktríne, všeobecne sa prijíma definícia Kódexu 1917, kde sa pod pojmom cirkevný trest chápe „pozbavenie nejakého dobra zamerané na nápravu delikventa a potrestanie deliktu, čo vykoná legitímna autorita.“ (2) Táto línia je v zásade zachovaná aj v Kódexe Jána Pavla II. z roku 1983, ktorý rozlišuje tresty medicinálne (zamerané na nápravu delikventa) (3) a odpykávacie (4) (zamerané na reakciu Cirkvi za prestúpenie trestného zákona, kde cirkevná vrchnosť zaujme oficiálny postoj k prestúpeniu trestného zákona čiže tu ide o určitý druh cirkevného magistéria, pretože oficiálne cirkevné postoje nie sú pre veriacich zanedbateľné). Čo je v hojnejšej miere zastúpené v Kódexe z roku 1983, sú trestné medicinálne prostriedky a skutky pokánia. (5)


Doktrinálne zdôvodnenia kánonického trestného systému


Pod pojmom doktrinálne zdôvodnenie máme na mysli náuku významných autorov, ktorí učili a písali o tejto problematike. Vybrali sme troch. Prvý svojim prináleží do prvej polovice minulého storočia a ďalší dvaja sú súčasnými autormi. D´Agostino je sekulárny filozof a právnik a Velasio De Paolis vysoký cirkevný hodnostár.


Joseph Latini

Joseph Latini v 20. rokoch minulého storočia vyučoval trestné právo na Právnickej fakulte existujúcej pri Rímskom kňazskom seminári, z ktorého neskôr vznikla súčasná Pápežská lateránska univerzita v Ríme. V roku 1924 vydal pre svojich študentov knihu trestného práva. (6) Zdá sa, že jeho podávaných teóriách trestného systému sa prelínajú filozofické dôvody s teologickými. Rozlišuje dva základné smery zdôvodňujúce existenciu trestného práva v spoločnosti. Prvým je tzv. pozitivistický smer (schola criminalis positiva) a druhým je tzv. klasický smer (schola criminalis classica).

Prvý smer je pozitivistický preto, lebo v zásade vychádza z princípu deliktu ako objektívneho existujúceho faktu: delikt sa jednoducho stal, existuje a spoločnosť na túto skutočnosť reaguje sankciou. Aj keď je tento smer prezentovaný veľmi zjednodušene, čo je vždy určité riziko vzhľadom na jeho výklad, žiada sa dodať, že v jeho rámci oscilujú rôzne doktrinálne autorské interpretácie. Latini cituje niektoré výroky v zásade intepretujúce tento smer. Veľmi výstižným je napríklad výrok, že „kriminálna antropológia prostredníctvom faktov dokazuje, že delikvent nie je normálnym človekom, ale patrí k osobitnej skupine, ktorá z dôvodov organických a psychických abnormálností reprezentuje v modernej spoločnosti primitívnu živočíšnu skupinu, v ktorej idey a morálne pocity, ak vôbec existujú, sú iba v embrionálnom štádiu.“ (7) Ale spoločnosť sa musí brániť proti ľuďom tohto typu a tak tento smer interpretuje existenciu trestného právneho systému ako sociologický systém postavený na obrane a reakcii spoločnosti proti nezdravým, protizákonným a pozitívne existujúcim javom v jej vnútri. Z tohto dôvodu tento doktrinálny smer veľmi často argumentuje štatistickými údajmi kriminality. (8) Možno povedať, že v tejto teórii sa môže nachádzať časť pravdy, pretože pri objektívnom pohľade na kriminálne činy sa človek nezriedka pýta, či to mohol vykonať „zdravý“ človek. (9) Na druhej strane, nedostatkom je, že viac alebo menej odmieta akceptovať ľudskú slobodu ako filozofický a teologický základ trestného systému. (10)

Klasický smer autor člení na tri teórie: teória spravodlivosti, teória užitočnosti a zmiešaná teória. (11) Teória spravodlivosti stojí na morálnom princípe spravodlivosti: dobro za dobro a zlo za zlo. Trestné právo je vlastne spoločnosťou aplikovaným zlom za to, že delikvent sa dopustil deliktu čiže zla, preto niektorí autori chápu túto koncepciu ako principiálne teologickú. (12) Iste, je to akýsi druh „spoločenskej pomsty“, miera ktorej je závislá od matérie deliktu a miery viny delikventom. (13) Azda nedostatkom tejto teórie je nestabilita chápania pojmu spravodlivosti ako morálnej alebo etickej kategórie v ľudskej spoločnosti a jej dopadom na trestné právo. Na druhej strane, pozitívom tejto teórie je fakt, že berie vykonávanie spravodlivosti z rúk jednotlivcov alebo jednotlivých skupín a kladie ju do „rúk“ úradným orgánom spoločnosti. (14) Teória užitočnosti stojí na princípe sociálnej užitočnosti aplikácie trestov. Bezprostrednou príčinou aplikácie trestu je škodovosť zapríčinená spáchaním deliktu, ale jej cieľom je, aby delikvent viac nepáchal delikty, ale aby sa aj v spoločnosti predchádzalo škodám zapríčinených páchaním trestných činov. To znamená, že trest má aj charakter prevencie, pretože nepriamo iných odrádza od páchania deliktov. (15) Pozitívom tejto teórie môže byť skutočná prevencia trestných činov. Negatívom je azda to, že až veľmi pripomína Kajfášovu teóriu voči Nevinnému (Ježišovi) u Jn 11,50, ktorý povýšil pokoj ľudu nad spravodlivosť voči jednotlivcovi. (16) Zmiešaná teória, ktorá sa nazýva aj eklektickou alebo ľudskou, sa snaží spojiť teóriu spravodlivosti s teóriou užitočnosti, a preto sa nazýva aj teóriou eklektickou alebo, podľa iných autorov, teóriou ľudskosti. (17) Napokon Latini pojednáva o právnickej teórii trestného systému, ktorú zhrnul do koncepcie „magisterium penale“. Táto koncepcia podľa neho spočíva v tom, že príčinou trestania je kriminálny čin ako úkon sociálnej nespravodlivosti, jeho cieľom je verejný poriadok v spoločnosti (znovunastolenie pokoja a správneho chápania vecí v spoločnosti narušenej spáchaným deliktom) a jeho mierou (trestu) je miera sociálnej škody. (18)


Francesco D´Agostino

Ide o súčasného pokoncilového autora, ktorý sa touto témou systematicky zaoberá v rámci filozofie a teológie práva v rôznych svojich štúdiách. (19) V čom on vidí fundament trestného práva, predstavujeme vo veľmi zjednodušenej forme na základe niektorých jeho štúdií. (20)

Na prvom mieste sa žiada poukázať na závažný problém chápania právnej teórie spravodlivosti v postmodernej dobe. Netvrdí, že právny koncept spravodlivosti bol v právnej doktríne bezproblémový aj v minulosti, ale predsa išlo o stabilnú doktrínu, že spravodlivosť prináleží do kategórie pojmov vyjadrujúcich určitú dokonalosť, určitú vnútornú hodnotu (za také sa považovali napr. pojmy ako pravda, dobro, krása...). Takto chápaná spravodlivosť síce nebola úplne presne teoreticky definovaná, ale vďaka tomu, že bola vyjadrením určitej formy dokonalosti a vnútornej hodnoty, bola plne akceptovateľná v praxi pri tvorbe právnej doktríny (donedávna sa to nazývalo aj právna dogmatika) (21), čo bolo úlohou právnikov, ako aj aplikácie pozitívneho práva, čo bolo zase úlohou sudcov. Skrátka, spravodlivosť ako vnútorne hodnotová kategória bola tým horizontom, ku ktorému hľadeli ako právnici, tak aj sudcovia a práve v ňom videli zmysel svojej práce. Postmoderná doba má tendenciu všetko prehodnocovať a meniť aj to, čo tu platilo stáročia. Tak aj chápanie spravodlivosti ako vnútorne hodnotovej kategórie obracia naruby, pretože popierajúc vnútorné hodnoty ho nahrádza koncepciou právnej možnosti. To znamená, že právne normy už nie sú platné preto, že sú spravodlivé (resp. ich vnútornou hodnotou sa nechce zaoberať), ale preto, že jednoducho tu sú, lebo ich chcel a ustanovil rozhodnutím svojej vôle zákonodarca. V práve sa táto tendencia prejavila najmä v radikálnej forme ako právny pozitivizmus: skutočným právom, skutočnou normou je iba to, čo je pozitívne formulovanou právnou normou. Napriek tomu D´Agostino neposudzuje toto chápanie práva ako svojvôľu či voluntarizmus zvrchovaného zákonodarcu, ale ako niečo, o čom je potrebné stále diskutovať, prehodnocovať, vyhodnocovať, verifikovať na základe praxe (nie na základe vnútornej hodnoty) a teda v konečnom dôsledku ako možnosť meniť zákony. (22) Zoči-voči tejto novej situácii v spoločnosti mnohí právnici a sudcovia sú zmätení. Kým niektorí reagovali na novú situáciu tak, že ostali verní pôvodnej a teda tradičnej koncepcii, že v pozitívnej normatíve naozaj hľadajú skutočne požiadavky práva (nie iba eventuálnej možnosti, ale objektívne a vnútorne hodnotovej kategórie), iní podľahli trendom doby a usilujú sa robiť taký výklad právnych noriem, aký oni sami (ako sudcovia) vyberú ako jednu z viacerých možností pri zachovaní logického výkladu noriem. Takto sa výklad právnych noriem, vždy v rámci možnosti daných formuláciou zákonov, dostal do istej miery do rámca vôle sudcu, ktorý z viacerých možností vyberie tú, ktorú chce a vie zdôvodniť odhliadnuc od jej vnútornej objektívnej hodnoty. (23)

Na druhom mieste sa žiada konštatovať, že ak je v kríze koncept spravodlivosti, o to viac je v kríze trestnoprávna spravodlivosť. Autor sa nebojí napísať, že v súčasnosti je trestnoprávna spravodlivosť „v epochálnej kríze, ktorá sa dotkla všetkých dnes existujúcich právnych poriadkov na svete a ktorá nie je následkom, ale príčinou až tragickej nefunkčnosti spoločenských ustanovizní.“ (24) Napriek tomu si kladie otázku: prečo je potrebné trestať? A dáva hneď aj odpoveď: „Pretože trest je nutne spätý so zodpovednosťou; zodpovednosť je neoddeliteľne spätá so slobodou a sloboda je principiálne podstatnou vlastnosťou človeka ako spoločenskej bytosti čiže bytosti, ktorá žije vo vzťahu s inými ľuďmi. Kriminálny čin sa rodí zo zneužitia slobody a narúša vyváženosť interpersonálnych vzťahov v spoločnosti a trest je reakciou spoločnosti na túto novú situáciu: „potrestanie nenavracia spoločenskú situáciu narušenú kriminálnym činom do pôvodného stavu, ale nastoľuje novú situáciu koexistenciálnej rovnováhy v spoločnosti.“ (25) Toto v plnej miere aplikuje aj na Cirkev, ktorá je špecifickou spoločnosťou a odlišuje právnu povahu trestov od sviatostného a mimosviatostného pokánia.

Napokon autor vyjadruje presvedčenie, že skutočným filozofickým i teologickým základom dôvodu prečo sa trestá, sú spravodlivosť a milosrdenstvo. (26) Po vysvetlení, že súčasní právnici majú obavy vykladať právne pojmy mimo právnych alebo filozofických koncepcií založených na právnej logike či empirickej skúsenosti a zdôvodňuje nedostatočnosť týchto koncepcii, prechádza k filozoficko-teologickej argumentácii. Autor píše: „Ako východiskový bod si volíme – s veľkou dávkou odvahy – cirkevnú náuku o treste večného zatratenia (pekla), ktorý je jedným z najviac škandalóznych doktrín pre kultúru súčasnej sekularizovanej spoločnosti.“ (27) V kresťanskej kultúre, ktorú považuje nielen za teologickú, ale aj filozofickú kategóriu, nachádza na jednej strane také pojmy ako sú milosrdenstvo, láska, milosť (božia), ale na druhej strane aj drsnosť, krutosť, ktorú reprezentuje kríž (Kristov). Boh sa mohol s hriechom Adama „vysporiadať“ rôznym spôsobom, ktorý by sa mu páčilo zvoliť. Ale aby človek pochopil nekonečnú Božiu lásku na jednej strane a na druhej strane závažnosť hriechu, bolo vhodné, že si nezvolil jednoduchú amnestiu, ale autentické prebolestné prijatie a prežitie trestu. A keďže trest nijakého človeka nemohol zadosťučiniť Bohu a prinavrátiť ľuďom stratenú bezúhonnosť pred Bohom, túto hrôzostrašnú úlohu vzal na seba Boží Syn, ktorý sa stal človekom a zomrel na kríži. Na kríži absolútne spoluexistujú trest i odpustenie, spravodlivosť i milosrdenstvo. Preto spravodlivosť a milosrdenstvo nemožno od seba oddeliť, lebo spravodlivosť bez milosrdenstva by bola pohrdnutím dôstojnosti človeka a trest násilím; ale rovnako milosrdenstvo bez spravodlivosti by sa mohlo zameniť za uznanie moci zla či vlastnej bezmocnosti. Preto trestanie nemusí byť nutne zlom, ale spôsobom opätovného nadobudnutia bezúhonnosti. D´Agostino priznáva, že uznáva užitočnosť i vhodnosť iných teórií zdôvodňujúcich trestanie za účelom resocializácie delikventov (psychologické, humanitárne a iné), ale „teóriu“, ktorú poskytuje kresťanská kultúra o spätosti spravodlivosti a milosrdenstva, poskytuje nielen teologický, ale aj filozofický fundament, prečo existuje trest, prečo je potrebné trestať a čo poskytuje trestanie spoločnosti i páchateľovi. (28)


Velasio De Paolis

Ak sa prví dvaja autori venovali právnemu fundamentu ako sekulárneho, tak aj kánonického práva, Velasio De Paolis sa zaoberá právnym základom kánonického práva, čo napokon vyplýva aj z jeho súčasného postavenia v Cirkvi. (29) Aj tu musíme jeho chápanie koncepcie základu kánonického práva podať zjednodušene s rizikom, že nebude úplne zodpovedať jeho chápaniu. Ale toto je iba zjednodušený výklad chápania jeho teórie a čitateľ vždy tento výklad má porovnávať s textom jeho štúdie, o ktorú sa opierame.

Velasio De Paolis konštatuje, že „diskusie o trestnom práve Cirkvi, o jeho existencii a legitimite ani v súčasnosti neprestávajú.“ Potom v krátkosti sumarizuje teórie, ktoré sú proti trestnému kánonickému právu: 1. sú to názory, ktoré vidia v prítomnosti donucovacej moci v Cirkvi ostrý protiklad so samotnou povahou a poslaním Cirkvi; (30) 2. iní odmietajú trestné kánonické právo preto, že – podľa ich mienky – vzniklo na báze chápania Cirkvi ako „právne dokonalej spoločnosti“ (societas iuridicae perfecta), ale keďže táto koncepcia chápania Cirkvi bola už prekonaná, je prekonaná aj potreba trestného kánonického práva; (31) ďalší navrhujú, že treba trestné kánonické právo nahradiť poriadkovými či disciplinárnymi predpismi; (32) a ešte ďalší vidia v trestoch kánonického práva viac pokánie než skutočné tresty a iní zase by radi videli Cirkev a jej učenie bez akýchkoľvek trestov. (33) Žiada sa poukázať sa fakt, že ide o teórie, ktoré vznikli po Druhom vatikánskom koncile s jasným zámerom: eliminovať v Cirkvi ak už nie celý jej právny systém, tak aspoň trestné kánonické právo. Niekde sa tieto teórie udržali dodnes, hoci v posledných dvoch desaťročiach sa čoraz viac stáva silnejším opačné úsilie. De Paolis potom, ako podrobil analýze niektoré z uvedených teórií a poukázal aj na ich „druhú stranu mince“ čiže nedostatky takejto prezentácie či odmietania kánonického trestného práva, ostro poznamenáva, že „žijeme v kultúre, ktorá stratila zmysel pre právo, ktoré je vlastné ľudskému rozmeru človeka a spoločnosti a ktoré sa opiera iba o pozitivizmus, relativizmus a sekularizmus.“ (34) Tieto tendencie mali svoj vplyv aj na chápanie trestného kánonického práva. Za jasnú odpoveď autora na to, čo tvorí fundament trestného kánonického práva, treba – podľa môjho názoru – považovať to vyjadrenie kardinála, kde sa odvoláva na „morálne a právne dedičstvo cirkevnej tradície v náuke Cirkvi“. (35) A tradičná náuka Cirkvi silne deklaruje, že donucovacia moc čiže trestné kánonické právo je „ius proprium et nativum“ Cirkvi (porov. kán. 1311), čo znamená že trestné kánonické právo je skutočným právom (nie iba nejakými poriadkovými disciplinárnymi normami), ktoré Cirkev dostala od svojho Zakladateľa, a že toto právo je aj „ius proprium“ čiže vlastným právom Cirkvi, čiže právom inšpirujúcim a i charakterizujúcim samu Cirkev. Cirkevné magistérium a celá Tradícia počas celej svojej histórie sa vždy znova a znova dovolávali uznania, že Cirkvi prináleží donucovacia moc (potestá coattiva) ako jej „ius nativum et proprium“ a vždy odsúdila opačné mienky. (36)


Záver


Na záver tejto krátkej štúdie prináleží aj povinnosť sformulovať niektoré tézy ako poznatky vyplývajúce z naštudovanej a prezentovanej matérie. Téma trestného práva vôbec, vrátane trestného kánonického práva, je zložitou i chúlostivou témou a diskusie o nej azda nikdy neprestanú pokiaľ ľudstvo bude existovať. Ďalej treba povedať, že aj keď trestné právo nikdy nebude dokonalé, predsa garantuje aspoň minimálnu spravodlivosť ľudskej koexistencie, lebo si azda už ani nevieme predstaviť spoločnosť bez právnych noriem čiže takú spoločnosť, kde vládne hrubá sila, nepísané záujmy rôznych ozbrojených či poloozbrojených skupín. A čo sa týka trestného kánonického práva, trest má svoje miesto v teológii vykúpenia a spásy a tu treba hľadať aj dôvod a základ jeho existencie.


Autor:
Prof. Ján Duda, PhD.

Recenzenti:
Doc. JCDr. Miloš Pekarčík, PhD.
ThDr. Alojz Frankovský, PhD.

Bibliografia:
DE PAOLIS, V. – CITO, D., Le sanzioni nella Chiesa, Urbaniana university press, Roma 2001. F. D´AGOSTINO, Filosofia del diritto, G. Giappichelli Editore, Torino 1993; F. D´AGOSTINO, Il diritto come problema teologico, G. Giappichelli Editore, Torino 1992; F. D´AGOSTINO, La sanzione nell´esperienza giuridica, G. Giappichelli Editore, Torino 1991. DUDA, J., Úvod do štúdia kánonického práva, Ružomberok 2007. LATINI, J., Iuris criminalis philosophici summa lineamenta, Roma 1924.

Poznámky:
1. V kán. 1572, ktorý je posledným kánonom Kódexu, sa píše, že spása duší „musí byť vždy v Cirkvi najvyšším zákonom“ a zákon je výkonom moci cirkevnej vrchnosti (porov. kán. 129 ako aj 135). K tejto téme pozri J. DUDA, Jurisdikcia, licencia, fakulta, In: Tribunál 2 (2007), s. 18.
2. Kán. 2215 Kódexu 1917: „Poena ecclesiastica est privatio alicuius boni ad deliquentis correctionem et delicti punitionem a legitima auctoritate inflicta.“
3. Sú to cenzúry: exkomunikácia, suspenzia a interdikt (kánony 1331–1335).
4. Kánony 1336–1338.
5. Kánony 1339–1340. Za trestné liečivé prostriedky sa považujú napomenutie a pokarhanie (kán. 1339) a za pokánie skutky náboženstva, nábožnosti alebo dobročinnej lásky (religionis vel pietatis vel caritatis opus – kán. 1340).
6. J. LATINI, Iuris criminalis philosophici summa lineamenta (ad usum scholarum Facultatis iuridicae Pontifici seminarii Romani), Romae 1924, 214 strán.
7. Tamtiež, s. 10. Autor cituje autora menom Henricus Ferri z jeho knihy Sociologia criminale.
8. Tamtiež, s. 19.
9. Je však známe, že miera trestu nezávisí iba od matérie trestného činu, ale aj od zdravia a úmyslu delikventa: chorých ľudí sa netrestá, ale lieči. Ale aj v tom prípade platí, že proti „chorým“ delikventom sa spoločnosť musí nejakým spôsobom brániť a to aj za cenu ich dočasnej alebo trvalej izolácie od spoločnosti.
10. Tamtiež, s. 22–23.
11. „Tres sunt igitur scholae criminalis clasicae theorie penales praecipue seu typicae, ad quarum unam vel alteram ceterae omnes, plus minus, referantur oportet: theoria iustitiae seu principii moralis; theoria utilitatis seu principii materialis; theoria mixta, utriusque huius principii comprehensiva“ – J. LATINI, Iuris criminalis philosophici lineamenta, Romae 1924, s. 25.
12. J. LATINI, Iuris criminalis philosophici lineamenta, Romae 1924, s. 36.
13. Teóriu spravodlivosti vystihujú výroky ako „punitur quia peccatum est“ alebo „malum meretur malum“.
14. Čo to v skutočnosti znamená, vyjadril bývalý taliansky prezident Oscar Luigi Scalfaro, ktorý bol zvolený bezprostredne po mafiánskom atentáte na protimafiánskeho sudcu Falconeho, ktorý zahynul vo svojom obrnenom aute so svojou manželkou a šoférom pred Palermom na Sicílii v roku 1992. Táto skutočnosť natoľko šokovala spoločnosť, že vtedajší parlament (dovtedy nie a nie sa dohodnúť na mene nového voleného prezidenta) okamžite na druhý deň zvolil za prezidenta Scalfaru. Novozvolený prezident reagujúc na fakt vraždy mafiánskou skupinou, povedal spoločnosti posolstvo, že napriek tomu, čo sa stalo, štát nesmie ísť cestou pomsty, ale jedine cestou zákona, pretože v opačnom prípade by prevzal mafiánske praktiky a sám by sa stal mafiou. A to aj napriek tomu, že úradné orgány spoločnosti konajú pomaly, byrokraticky, ale idú cestou dôkazov a cestou zákona. Vždy je to lepšia cesta než je unáhlenosť a omylnosť, ktorá je v prípade aplikácie trestov pre jednotlivcov niekedy až zničujúca.
15. Teóriu užitočnosti vystihuje výrok „punitur ne peccetur“, čím je zdôraznený prevenčný charakter trestného právneho systému.
16. Išlo o diskusiu vo veľrade: „Čo robiť? Tento človek (Ježiš) robí veľké znamenia. Ak ho necháme tak, uveria v neho všetci, prídu Rimania a zničia nám i toto miesto i národ. Ale jeden z nich, Kajfáš, ktorý bol veľkňazom toho roka, im povedal: „Vy neviete nič. Neuvedomujete si, že je pre vás lepšie, ak zomrie jeden človek za ľud, a nezahynie celý národ“ – Písmo sväté starého i nového zákona, Trnava 2004, s. 2041. Teória užitočnosti alebo prevencie sa nesmie stať nástrojom ospravedlnenia páchania nespravodlivosti spoločnosťou voči jednotlivcovi.
17. Porov. J. LATINI, Iuris criminalis philosophici lineamenta, Romae 1924, s. 34–37. Nie je dôležité ako autori svoje koncepcie nazývajú, ale ich spájanie či prepájanie teórie spravodlivosti s teóriou spoločenskej užitočnosti.
18. „Civilis auctoritatis magisterii penalis seu, quod idem est, socialis puniendi iuris rationale fundamentum est ordinis iuridici socialis seu politici, abusu humanae libertatis laesi, indeclinabilis ex parte civilis auctoritate restaurationis necessitas“- J. LATINI, Iuris criminalis philosophici lineamenta, Romae 1924, s. 41–42.
19. D´Agostino (1946) je Rimanom a dlhodobo sa zaoberá filozofiou a teológiou práva. Dlhú dobu vyučoval filozofiu práva mimo Ríma na Právnických fakultách najmä v Katánii na Sicílii. Od 90. rokov minulého storočia prišiel do Ríma a začal vyučovať filozofiu práva na tamojších Právnických fakultách a v poslednej dobe vyučuje aj teológiu práva na niektorých Pápežských fakultách kánonického práva v Ríme.
20. Predovšetkým sa opieram o jeho tri knižné publikácie: F. D´AGOSTINO, Filosofia del diritto, G. Giappichelli Editore, Torino 1993; F. D´AGOSTINO, Il diritto come problema teologico, G. Giappichelli Editore, Torino 1992; F. D´AGOSTINO, La sanzione nell´esperienza giuridica, G. Giappichelli Editore, Torino 1991.
21. Porov. J. DUDA, Úvod do štúdia kánonického práva, Ružomberok 2007, s. 22.
22. Stačí si spomenúť na hádky a polemiky opozície a koalície, diskusie, kde sa politici v parlamente vadia, argumentujú, vysvetľujú... každý po svojom. A aj na občanov to vplýva tak, že aj oni sa vadia o tom, čo je spravodlivé, čo je správne, čo je dobré. A opäť každý „vidí“ veci po svojom... Iní rezignujú, znechutení hádkami, a vypúšťajú oblasť verejnej správy zo svojho záujmu dovtedy, kým sa ich samých nejakým spôsobom bolestne nedotkne.
23. Porov. F. D´AGOSTINO, Filosofia del diritto, Torino 1993, s. 47–57. Ide o tretiu kapitolu, ktorá má názov „Aplikácia práva a teórie spravodlivosti“. Autor sa k problému chápania spravodlivosti v postmodernej dobe ešte raz vrátil v ôsmej kapitole, ktorá má názov „Spravodlivosť medzi modernou a postmodernou dobou“, kde hľadá východiská z tejto nie príliš lichotivej situácie a snaží sa hľadať nové pojmy, ktoré by snáď mohli primerane zastúpiť pôvodný pojem spravodlivosti. Ide vcelku o zaujímavé snaženie autora. Je tiež dôkazom, že právnici nie sú voči novovzniknutej situácii ľahostajní. Porov. Tamtiež, s. 111–127.
24. F. D´AGOSTINO, La sanzione nell´esperienza giuridica, Torino 1991, s. 114. Autor uvádza aj niektoré príznaky tejto krízy: zastaralosť trestných procesných noriem, abnormálne prieťahy v súdnom konaní, rastúci počet tých, ktorí porušili trestné zákony, avšak ich trestné činy ostávajú nevyšetrené a oni nepotrestaní, nekontrolovateľne rastúce nové a nové formy kriminálnych činov...
25. Ak dôjde k trestnému činu vraždy, potrestaním vraha sa nenavráti život zavraždenému, nevráti sa situácia existujúca pred spáchaním trestného činu, ale nastoľuje sa nová situácia sociálnej koexistencie. Ak sa kriminálnym činom páchateľ dostal „mimo“ normálnej spoločenskej koexistencie, prostredníctvom trestu sa opätovne dostáva do novej sociálnej koexistencie a na také miesto, aké mu v rámci novej situácie patrí.
26. Porov. F. D´AGOSTINO, La sanzione nell´esperienza giuridica, Torino 1991, s. 83–110.
27. Tamtiež, s. 91.
28. D´Agostino používa aj veľa výstižných vyjadrení iných autorov. Uvediem aspoň niektoré: „Boh hovorí milosrdenstvom, ktoré sa rodí v prísnosti tribunálu“ (Lévinas); „Láska, ktorá by zničila právo, by bola prameňom nespravodlivosti“ (Balthasar); „Spravodlivosť bez milosrdenstva by bola chudokrvnou spravodlivosťou, ktorá by z modlitby Otčenáš odstránila tú časť, kde sa hovorí, že odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame naším vinníkom“ (Keller) a „Ide o spravodlivosť, ktorá nežije na škodu nikoho, ale nie je ani nikomu na úžitok, ktorá chce iba pracovať a zarábať, nie však utrácať a ktorá vo svojej pracovitosti nachádza iba zisk, nie však radosť“ (Keller) – Tamtiež, s. 94–96.
29. Velasio De Paolis má 76 rokov, je kardinálom Svätej rímskej cirkvi a predsedom Prefektúry majetkových záležitostí Svätej Stolice a šéfom nútenej správy Kristových legionárov. Dlhé roky prednášal kánonické trestné právo na Pápežskej Urbanovej univerzite v Ríme. Vychádzame z jeho náuky, ktorú publikoval v druhom vydaní v roku 2001: V. DE PAOLIS – D. CITO, Le sanzioni nella Chiesa, Urbaniana University Press, Roma 2001. Publikoval však veľmi veľa najmä v Periodica de re canonica a iných rímskych časopisoch kánonického práva.
30. Napríklad argumentujú, že donucovacia sila (=trestné kánonické právo) je v protiklade s náboženskou slobodou (porov. DH 2) a vôbec s úkonom viery, ktorý má byť slobodným úkonom – Ako predstaviteľa tejto námietky cituje autor španielskeho autora J. Ramallu. Tamtiež, s. 57 a 61.
31. Tamtiež, s. 57–58.
32. Hlavným teoretikom tohto systému je – podľa autora – P. Huizing: Tamtiež, s. 63–64.
33. Tamtiež, s. 58.
34. Tamtiež, s. 75.
35. V. DE PAOLIS – D. CITO, Le sanzioni nella Chiesa, Urbaniana University Press, Roma 2001, s. 77
36. Tamtiež, s. 57.
Hore