Vahy Main
 
IUS ECCLESIAE ET VERITAS
Ius et iustitia XVI Časopis v PDF Archív Tiráž Kontakt
 
1/2011
úvodník
Revidovanie trestného systému Cirkvi
prof. Ján Duda, PhD.

dokumenty
Úpravy noriem De gravioribus delictis
Kongregácia pre náuku viery

Motu proprio Sacramentorum Sanctitatis Tutela: historický úvod
Kongregácia pre náuku viery

komentáre
Význam publikovania nových noriem
o najťažších deliktoch
Federico Lombardi

Krátka relácia
o úpravách zavedených
v normách De gravioribus delictis
Kongregácia pre náuku viery

náučné články
Vplyv kardinála Ratzingera na revidovanie trestného kánonického systému
Mons. Juan Ignacio Arrieta

Rozdiel v právnej degradácii klerika „milosťou“ a „trestom“
prof. Ján Duda, PhD.

Teórie dôvodov trestného systému Cirkvi
prof. Ján Duda, PhD.

informácie
Zmeny v Rímskej kúrii
Dr. ICLic. Jozef Skupin
 
 
 
Valid HTML 4.0 Transitional
 
Valid CSS!

Rozdiel v právnej degradácii klerika „milosťou“ a „trestom“

prof. Ján Duda, PhD.

Náčrt problému


Trestný kánonický systém Cirkvi predpokladá za niektoré závažné delikty spáchané členmi kléru trest prepustenia z klerického stavu. Je toto trestné prepustenie z klerického stavu zároveň oslobodením klerika od záväzkov kňazstva a celibátu alebo nie? Pretože Kódex kánonického práva v kán. 291 pozná aj „milosť“ (teda nie trest) oslobodenia od záväzkov kňazstva a celibátu, ktorá sa udeľuje ako milosť v prospech prosebníka. Ak by odpoveď znela, že síce cesta je odlišná, ale výsledok je ten istý, to by znamenalo, že de facto medzi klerikom delikventným recividistom na jednej strane a na druhej strane klerikom prosebníkom tu nie je rozdiel, lebo obaja dosiahnu, čo si želajú. V tejto krátkej štúdii sa pokúsim podať odpoveď na túto otázku.


1. List Kongregácie pre klérus z 18. apríla 2009


Kongregácia pre klérus Listom z uvedeného dňa oznámila všetkým diecéznym biskupom a rehoľným predstaveným v celej Cirkvi, že dňa 30. januára 2009 pápež Benedikt XVI. jej udelil osobitné právomoci ohľadom prepustenia z klerického stavu in poenam čiže nie ako milosti, ale ako trestu. Nie je mi známe, žeby tento List Kongregácie bol daný k dispozícii verejnosti, ale autori ho nielen spomínajú, ale opisujú aj jeho obsah. (1) Zdá sa, že problém dal do pohybu alebo sám kardinál Jozef Ratzinger ako prefekt Kongregácie pre náuku viery, alebo ľudia okolo neho a on si ich názor osvojil už v roku 1988. (2) Ale realitou sa to stalo až v tu spomínanom roku 2009, keď Jozef Ratzinger bol už 4 roky pápežom Benediktom XVI.

Z komentárov vyplýva, že List Kongregácie z 18. apríla 2009 má dva ciele. Chce najmä udržať vysokú úctu a kredit kňazskej služby v Božom ľude s maximálnym dôrazom na bezúhonnosť kňazskej existencie s Kristom a až na druhom mieste s dôrazom na kňazskú činnosť. Druhým cieľom listu je poskytnúť ordinárom a rehoľným predstaveným nové procedurálne možnosti na riešenie situácií, ktoré sa objavili v kňazských radoch v posledných rokoch, na ktorých riešenie sú už neúčinné procesy a procedúry nachádzajúce sa v Kódexe 1983. Z teologického aspektu má list viacero závažných tém a nemožno sa tu zaoberať každou. Zaujímavou sa ukazuje téma, že vzťah medzi Kristom, biskupom a kňazom nie je iba pracovným vzťahom, ale vzťahom postaveným na sviatostnom spoločenstve (i keď rozdielnom podľa stupňa vysviacky pokiaľ ide o biskupa a kňaza). Preto biskup musí naliehať na dodržiavanie noriem kánonického práva a minimalizovať ich porušovanie, lebo je to v prospech dobra spoločenstva veriacich. A na druhej strane, ak klerik porušuje cirkevné zákony a škandalizuje veriacich, vždy za svoje činy musí niesť osobnú zodpovednosť (iste, závisí to od jeho psychického zdravia), lebo ide o jeho sviatostnú a teda aj existenčnú zodpovednosť, ktorá nikdy nemôže byť definovaná ako súkromnou.


2. Prípady s možnosťou prepustenia z klerického stavu in poenam


2.1. Pokus klerika o manželstvo (kán. 1394, § 1)

Výklad tohto kánona je jasný: ide o „pokus“, čo znamená, že páchateľ vie, že jeho manželstvo bude pre Katolíckou cirkvou neplatné a vlastne z toho dôvodu sa tu hovorí „o pokuse“ uzavrieť manželstvo. Na druhej strane nejde o „predstieranie“ uzavretia manželstva (ako napr. v divadle), ale o vyjadrenie takej vôle uzavrieť „nejaké manželstvo“ (pred civilnou autoritou, pred iným cirkevným spoločenstvom napr. protestantov a pod.). Ďalším predpokladom je – podľa Kongregácie – že ani po napomenutí sa nespamätajú a pokračujú v tomto iregulárnom a škandalóznom živote a sami ani len nestoja o dišpenz od kňazských záväzkov.


2.2. Ťažký vonkajší hriech klerika proti šiestemu prikázaniu Desatora (kán. 1395)

Delikt je definovaný ako „vonkajšie a morálne pripočítateľné porušenie zákona, ku ktorému je pripojená sankcia“ (kán. 2195, § 1 CIC 1917). List Kongregácie neupresňuje bližšie, o aké hriechy by mohlo ísť. (3) Keďže ide o delikt, musí to byť vonkajší a nie iba vnútorný úkon, ktorý je morálne pripočítateľný. Ďalším predpokladom je, že musí to byť hriech spáchaný škandalóznym spôsobom, napr. spáchaný násilím, pod nátlakom vyhrážok, spáchaný verejne čiže pre ľuďmi, na verejnosti a s osobou mladšou ako 16 rokov (porov. kán. 1395, § 2). (4) Aj v tomto prípade platí, že vinníci sami ani len nestoja o dišpenz od kňazských záväzkov.


2.3. Úkon veľmi ťažkého porušenia zákona (kán. 1399)

Celý text kán. 1399: „Okrem prípadov stanovených v tomto alebo v iných zákonoch, za vonkajšie porušenie Božieho a kánonického zákona možno len vtedy potrestať spravodlivým trestom, keď zvláštna závažnosť vyžaduje potrestanie a nalieha na nevyhnutnosť, aby sa predišlo škandálu alebo aby bol škandál potrestaný.“

Záber tohto predpisu je veľmi široký: „Okrem prípadov stanovených v tomto alebo iných zákonov“, čo znamená, že môžu byť aj „Božie alebo kánonické zákony“ hodné trestnoprávnej ochrany. (5) Avšak je tu klauzula „len vtedy“ (možno potrestať) a následne nasledujú tri možnosti: 1. zvláštna závažnosť vyžaduje potrestanie (lat. cum specialis violationis gravitas punitionem postulat). Dôraz je tu postavený na pojme „gravitas“ prestúpenia Božieho alebo kánonického zákona. Podľa výkladu autorov posúdiť túto závažnosť leží na ramenách kompetentnej cirkevnej vrchnosti. (6) 2. alebo „nevyhnutnosť, aby sa predišlo škandálu“; opäť niektorí autori sa tu rozčuľujú, že je „absurdné“ trestať za niečo, čo sa ešte nestalo, trestať len tak akože preventívne (na výstrahu?); iní autori poukazujú, že „budúci škandál“ musí byť objektívne podložený, napr. recividívou delikventa a že teda tu nejde len o ľubovoľné preventívne trestanie dokonca trestom prepustenia z klerického stavu. (7) Nie bez problémov sa ukazuje aj to, ako možno „potrestať škandál“: je to znovunastolenie narušenej legálnej spravodlivosti? Alebo je to reakcia spoločnosti proti kriminálnikom? Alebo je to pokus o nápravu škôd? Či upokojenie cirkevného spoločenstva? Či náprava delikventa? Zdá sa, že najpriateľnejšou tézou je spojenie troch cieľov: 1. znovunastolenie legálnej spravodlivosti v spoločnosti, 2. upokojenie cirkevného spoločenstva, že opäť boli veci dané na pravú mieru (bonum comune alebo salus animarum), 3. náprava delikventa a jeho návrat na cestu spásy.


2.4. Zanechanie klerickej služby trvajúce najmenej 5 rokov

Klerik, ktorý opustí svoju klerickú službu, je obvykle potrestaný trestom suspenzie za neposlušnosť. Lenže trest suspenzie je medicinálnym trestom s cieľom zmeniť delikventa a v nedostatočnej miere berie do úvahy problém cirkevnej komunity, ako sa má k vinníkovi postaviť. Preto Kongregácia považuje suspenziu klerika za nedostatočné riešenie a umožňuje aplikovať trest prepustenia z klerického stavu pre dobro veriacich. Procesne to môže previesť aj ordinár s tým, že jeho rozhodnutie musí potvrdiť Kongregácia pre klérus. Podmienkou je: stabilita a nezvratnosť rozhodnutia klerika, ktorú predpis určil dobou piatich rokov. (8)


3. Škandály v Cirkvi


Považujem za dôležité dotknúť sa v poslednej dobe veľmi často používaného slova aj v súvislosti s Cirkvou: škandály. O škandále sa dá hovoriť zo sociologického hľadiska v tom zmysle, že každý človek alebo komunita má v rámci spoločenských vzťahov určité miesto, určitý sociálny status a podľa toho sociálneho statusu sa od neho očakáva isté správanie. Žiaľ, napriek tomu sa toto správanie vymyká z očakávaného rámca a dokonca vzbudzuje u iných pobúrenie či až sociálne odsúdenie. Ale o škandále sa dá hovoriť aj z teologického hľadiska. Napr. Katechizmus katolíckej cirkvi hovorí, že „kto škandalizuje, stáva sa pokušiteľom svojho blížneho“ (bod 2284) alebo ak škandál spôsobí človek, ktorý prijal na seba status morálnej autority (napr. ako kňaz) alebo je dokonca nositeľom cirkevnej jurisdikcie, aby viedol spoločenstvo k spáse, jeho škandalózne činy sú o to viac ťažšie a závažnejšie a najmä vysoko zavrhnutiahodné (porov. KKC body 2284 a 2287).

Sv. Tomáš Akvinský rozlišuje scandalum diabolicum (úmyselne (ne)konanie, aby iný človek alebo komunita sa stala skazenou, skorumpovanou a teda stabilne hriešnou), scandalum activum (úmyselne (ne)konanie za účelom uviesť druhého do hriechu), scandalum per accidens (úkon sám osebe je správny, ale iný človek sa dopustí hriechu pre svoje chápanie naklonené hriechu); scandalum passivum (úkon je správny a nemá prepojenie s hriechom iného, aj keď to niekto – pre vlastnú obhajobu – môže tak vykladať). (9)

Z právneho hľadiska má škandál tri prvky: vonkajšie prestúpenie božieho a kánonického zákona (delikvent „pošliapal“ boží alebo kánonický zákon, ktorý určuje, ako sa za určitých okolností správať, aby sme kráčali cestou spásy); morálne pripočitateľné čo nie je ničím iným, ako hriechom; trest ako reakcia minimalizovať pohoršenie, pričom pod pojmom pohoršenie sa chápe v tom najširšom zmysle (uvedenie do omylu, možnosť dať ospravedlniť vlastné hriechy, či dokonca zmeniť zmýšľanie iných natoľko, že hriechy prestanú považovať za zlo a zídu z cesty spásy). (10) Preto, ak Cirkev trestá škandály vo vlastných radoch, tieto tresty majú presne ciele:

1. Trestom sa „potvrdzuje“ znovunastolenie legálnej spravodlivosti a netreba zabúdať, že kánonické zákony sú zákonmi, ktoré nás vedú k spáse a „učia“ byť Božími synmi a dcérami už na tejto zemi ako príprava na nebo; toto znovunastolenie „pošliapanej“ spravodlivosti sa v Cirkvi nedoceňuje v miere, aká jej patrí.

2. Trestom sa predchádza alebo „reparuje“ pohoršenie v cirkevnej komunite: je hrozné, že ak sa netrestá, určité cirkevné spoločenstvo upadne do „presvedčenia“, že vlastne „delikvent“ mal pravdu. V prípade „prevencie“ ide o prípady recidívy (mnohým pedofilným zneužitiam sa mohlo predísť, keby bolo oznámené orgánom činným v trestnom konaní; keďže sa to nestalo, dochádzalo k ďalším a ďalším prípadom zneužívania, lebo bolo isté, že recividista sa svojich činov sám nedokáže zrieknuť.

3. Náprava delikventa aspoň v tom zmysle, aby pochopil svoje previnenia a v konečnom dôsledku si uchoval šancu na Božie milosrdenstvo a večnú spásu.


Záver


Odpoveď na otázku položenú v úvode, ako sa zdá, vieme. Pre delikventa nie je rozdiel, či je prepustený z klerického stavu in poenam, alebo prostredníctvom dišpenzu. V oboch prípadoch je oslobodený od záväzkov kňazskej vysviacky a celibátu, čo by v konečnom dôsledku znamenalo, že jeho stav v rámci Cirkvi je legitimizovaný, resp. sa stal legitímnym „laikom“ so všetkým, čo k tomu právne patrí. Ale sú tu aj iné zorné uhly pohľadu, ktoré je nutné brať do úvahy. Trest suspenzie nie je riešením pre dobro komunity veriacich, lebo pre nich aj „suspendovaný kňaz“ je vždy kňazom, nie laikom a majú naozaj pravdu. Jediným skutočným riešením je zaradiť ho, v súlade s jeho vôľou (dišpenzom) alebo aj proti jeho vôli (procedúrou in poenam) do laického právneho stavu, aby svojím „životom, ktorý je v rozpore so štýlom života klerika“ nezatieňoval a nezaťažoval kňazský stav a jeho dôstojnosť a neuberal mu na jeho mravnej autorite v súvislosti s tým, že biskupi a kňazi konajú „in personam Christi Capitis“ a reprezentujú Krista uprostred jeho ľudu a vedú ho k spáse.

Ale treba sa vrátiť ešte k postaveniu klerika, ktorý sa stal procedúrou prepustenia z klerického stavu in poenam „legitimizovaným laikom“ v tom zmysle, či má rovnaké práva a povinnosti v Cirkvi ako ostatní riadni laici? Či napr. má rovnaký prístup k prijímaniu sviatostí, na ktoré majú riadni laici právo, ak im v tom neprekáža legitímny zákaz? Zdá sa, že túto problematiku pápežské právomoci udelené Kongregácii pre klérus neriešia. Riešia to však všeobecné princípy trestného právneho systému Cirkvi. Principiálne je len veľmi ťažko akceptovateľné, aby klerik spáchajúci škandalózny kriminálny čin a trestnoprávnou procedúrou „vypudený“ z klerického stavu, bol zaradený právne medzi laikov bez akéhokoľvek trestu alebo pokánia a mal prístup k sviatostiam, akoby ani nič nespáchal. Preto aj keď treba posudzovať každý prípad osobitne, možno povedať, že takýto laicizovaný klerik musí byť cirkevnou vrchnosťou potrestaný alebo musí mu byť uložené aspoň náležité pokánie a až po určenej dobe pokornej a kajúcej akceptácie trestu alebo pokánia, môže byť pripustený k sviatostnému životu ako ostatní laici s právami i povinnosťami, ktoré sú vlastné ich stavu. Inak povedané: v Cirkvi sa musí robiť rozdiel medzi klerikom, ktorý bol oslobodený od záväzkov kňazského stavu a od kňazského celibátu pretože o to žiadal ako kajúci prosebník a najvyššia autorita Cirkvi mu to udelila ako „milosť“, a na druhej strane, klerikom, ktorý bol trestnoprávne „vylúčený“ z radov kléru z dôvodov spáchania cirkevného deliktu. Taktiež sa musí robiť rozdiel medzi laikom, ktorému prináležia všetky práva a povinnosti vyplývajúce z jeho stavu (vrátane práva prijímať sviatostí) a na druhej strane, do laického stavu zaradeným klerikom, ktorý bol vylúčený z klerického stavu z dôvodov páchania trestných činov.


Autor:
Prof. Ján Duda, PhD.

Recenzenti:
Doc. JCDr. Miloš Pekarčík, PhD.
ThDr. Alojz Frankovský, PhD.

Bibliografia:
Pramene: Katechizmus Katolíckej cirkvi, Trnava 1999. Codex iuris canonici Pii X pontificis maximi iussu digestus Benedicti Papae XV auctoritate promulgatus, praefatione E.mi Petri Card. Gasparri et indice analytico-alphabetico auctus, Typis polyglottis vaticanis, 1965. Kódex kánonického práva, latinsko-slovenské vydanie, Bratislava 1996.
Literatúra: ARRIETA, J. I., Vplyv kardinála Ratzingera na revidovanie trestného kánonického systému, In: Tribunál 1 (2011). ASTIGUETA, D. G., Facoltá concesse alla Congregazione per il Clero, In: Periodica de re canonica 99 (2010). ASTIGUETA D. G., Lo scandalo nel CIC: significato e portata giuridica, In: Periodica de re canonica 92 (2003). CALABRESE, A., Diritto penale canonico, Roma 1996. DE PAOLIS, V., Delicti contro il sesto comandamento, In: Periodica 82 (1993). CHIAPPETTA, L., Il Codice di Diritto Canonico, II vol., Roma 1988. Spisy sv. Tomáše Akvinského: Tteologická summa (red. P. Emilián Soukup, Ord. Pred.), Olomouc 1939.

Poznámky:
1. Spomína ho výslovne Mons. Juan Ignatio Arrieta, biskup, sekretár Pápežskej rady pre výklad legislatívnych textov v článku Vplyv kardinála Ratzingera na revidovanie trestného kánonického systému, In: Tribunál 1 (2011), s. 19 a D. G. ASTIGUETA, Facoltá concesse alla Congregazione per il Clero, In: Periodica de re canonica 99 (2010), s. 1-33.
2. Ratzinger v liste kardinálovi Larovi, predsedovi Pápežskej komisie pre výklad Kódexu, napísal: „Eminencia, naše dikastérium pri prešetrovaní žiadosti o udelenie dišpenzu od kňazských záväzkov sa stretáva s prípadmi kňazov, ktorí sa počas výkonu kňazskej služby stali vinnými ťažkého škandalózneho správania sa, že čo by mali byť potrestaní nevylučujúc ani trest redukcie do laického stavu...“ Potom píše, že ordinári netrestajú, ale radšej dávajú prednosť udeľovaniu dišpenzu. Lenže takto dochádza k poškodzovaniu dobra veriacich a ich škandalizácii aj preto, že takýto kňaz dostane od Cirkvi „milosť“ bez kajúcnosti a potrestania – In: J.I.ARRIETA, Vplyv kardinála Ratzingera..., s. 17.
3. O zložitosti problému píše L. CHIAPPETTA, Il Codice di Diritto Canonico, vol. I., Roma 1988, s. 796, poznámka pod čiarou č. 7.
4. O hriechoch proti šiestemu prikázaniu Desatora z právneho pohľadu píše: V. DE PAOLIS, Delicti contro il sesto comandamento, In: Periodica 82 (1993), s. 307. V tomto duchu vykladajú predpis autori ako napr. D. G. ASTIGUETA, Facoltá concesse alla Congregazione per il Clero, In: Periodica de re canonica 99 (2010), s. 9.
5. Či ide o delikty alebo nie, autori dosť polemizujú. Podľa niektorých ide o zákony, ktoré majú trestnoprávnu ochranu a v kán. 1399 sa duplicitne akcentuje možnosť potrestania. Podľa iných nejde v kán. 1399 o penálne, ale iné zákony. Zdá sa, že viac autorov sa prikláňa k druhej interpretácii.
6. Napr. A. CALABRESE, Diritto penale canonico, Roma 1996, s. 354.
7. D. G. ASTIGUETA, Facoltá concesse alla Congregazione per il Clero, In: Periodica de re canonica 99 (2010), s. 18–19.
8. D. G. ASTIGUETA, Facoltá concesse alla Congregazione per il Clero, In: Periodica de re canonica 99 (2010), s. 22–23.
9. Porov. Summa theologica II-II, q. 43. a 1.
10. D. G. ASTIGUETA, Lo scandalo nel CIC: significato e portata giuridica, In: Periodica de re canonica 92 (2003), s. 589–651.
Hore