Vahy Main
 
IUS ECCLESIAE ET VERITAS
Ius et iustitia XVI Časopis v PDF Archív Tiráž Kontakt
 
1/2011
úvodník
Revidovanie trestného systému Cirkvi
prof. Ján Duda, PhD.

dokumenty
Úpravy noriem De gravioribus delictis
Kongregácia pre náuku viery

Motu proprio Sacramentorum Sanctitatis Tutela: historický úvod
Kongregácia pre náuku viery

komentáre
Význam publikovania nových noriem
o najťažších deliktoch
Federico Lombardi

Krátka relácia
o úpravách zavedených
v normách De gravioribus delictis
Kongregácia pre náuku viery

náučné články
Vplyv kardinála Ratzingera na revidovanie trestného kánonického systému
Mons. Juan Ignacio Arrieta

Rozdiel v právnej degradácii klerika „milosťou“ a „trestom“
prof. Ján Duda, PhD.

Teórie dôvodov trestného systému Cirkvi
prof. Ján Duda, PhD.

informácie
Zmeny v Rímskej kúrii
Dr. ICLic. Jozef Skupin
 
 
 
Valid HTML 4.0 Transitional
 
Valid CSS!

Motu proprio Sacramentorum sanctitatis tutela: historický úvod

Kongregácia pre náuku viery

Levada
Kardinál William Joseph Levada,
prefekt Kongregácie pre náuku viery


Tento historický úvod vypracovaný Kongregáciou pre náuku viery podrobne opisuje a vysvetľuje najdôležitejšie etapy najzávažnejších deliktov. Inštrukcia Crimen sollicitationis z roku 1922 nikdy nebola publikovaná, ale rozposlaná ordinárom a predstaveným rehoľných spoločností. Existuje iba jeden anglický preklad dokumentu, ktorý možno nájsť na internetovej stránke Svätej Stolice, avšak preklad sa hodnotí ako nepresný. Potom prišlo nové vydanie vo forme Inštrukcie od Jána XXIII. v roku 1962 s menšími úpravami. Významnou etapou bol Druhý vatikánsky koncil (1962 – 1965) a následne Kódex kánonického práva z roku 1983. Keď sa dostali na „povrch“ vážne problémy niektorých členov kléru s mravnosťou, koncom minulého storočia sa pristúpilo k zavádzaniu závažných zmien do trestného práva Cirkvi. V roku 1994 vo forme osobitného Indultu udeleného biskupom USA a v roku 1996 rovnakého Indultu udeleného biskupom Írska. Potom v roku 2001 vo forme Noriem De delictis gravioribus, v roku 2009 vo forme osobitných právomocí udelených Kongregácii pre klérus a v roku 2010 nové upravené vydanie De gravioribus delictis. Tento historický úvod je významným svedectvom ako tvrdo pracovala Svätá Stolica na mravnej disciplíne Cirkvi.


Kódex kánonického práva promulgovaný Benediktom XV. v roku 1917 „poznal“ isté kánonické kriminálne činy alebo „delikty“ rezervované exkluzívne Posvätnej kongregácii posvätného ofícia, ktorá ako tribunál sa riadila osobitným zákonom (porov. kán. 1555 KKP 1917). Zopár rokov po vydaní Kódexu kánonického práva z roku 1917 vydalo Posvätné ofícium Inštrukciu Crimen sollicitationis (1922), ktorou poskytla podrobné inštrukcie jednotlivým diecézam a jednotlivým tribunálom ako postupovať, keď dôjde k deliktu solicitácie. Tento veľmi ťažký delikt sa týkal zneužitia svätosti a dôstojnosti sviatosti pokánia zo strany katolíckeho kňaza, ktorý navádzal kajúcnika na hriech proti šiestemu prikázaniu Desatora so spovedníkom alebo s inou osobou. Cieľom Inštrukcie z roku 1922 bolo vysvetliť v zmysle predpisov Kódexu z roku 1917 predpisy Apoštolskej konštitúcie Sacramentorum Poenitentiae, ktorú vydal pápež Benedikt XIV. v roku 1741. Museli sa brať do úvahy rôzne prvky, ktoré slúžili pre identifikáciu osobitostí tohto deliktu (z hľadiska civilného trestného práva tieto prvky nemali veľký význam): rešpektovanie dôstojnosti sviatosti, nedotknuteľnosť sviatostného tajomstva, rešpektovanie dôstojnosti kajúcnika a fakt, že v mnohých prípadoch obvinený kňaz nemohol byť vypočutý, ak by mohlo byť ohrozené spovedné tajomstvo. Táto osobitná vyšetrovacia procedúra bola postavená na nepriamej metóde dosiahnuť morálnu istotu nevyhnutnú na vynesenie definitívneho rozhodnutia. Táto metóda však zahŕňala taktiež nepriamu metódu preskúmať dôveryhodnosť osoby žalujúcej kňaza, ako aj preskúmať život a správanie sa obžalovaného kňaza. Takáto žaloba sa považovala za jednu z najťažších obvinení, aké niekto mohol vzniesť proti katolíckemu kňazovi. Z tohto dôvodu obsahom procedúry vyšetrovania bolo aj preskúmanie možnosti, či sa kňaz nestal obeťou falošného a skrivodlivého obvinenia, lebo aj pre neho platila prezumpcia neviny, pokiaľ nebol dokázaný opak. Túto skutočnosť malo garantovať, že sa vyšetrovanie dialo v tajnosti a teda uchrániť pred verejnosťou všetky zainteresované osoby až do konečného rozhodnutia vydaného cirkevným tribunálom.

Inštrukcia z roku 1922 obsahovala aj krátku pasáž venovanú inému kánonickému deliktu: crimen pessimum, ktorý spočíval v homosexuálnych skutkoch spáchaných klerikom. Bolo nariadené, aby aj pri vyšetrovaní tohto deliktu sa postupovalo ako v prípade deliktu solicitácie s určitými úpravami, ktoré si vyžadovala osobitosť tohto deliktu. Normy týkajúce sa vyšetrovania spomínaného crimen pessimum boli rozšírené a rozhodlo sa, aby sa použili aj v prípade vyšetrovania škandalózneho kriminálneho činu sexuálneho zneužitia dieťaťa v predpubertálnom veku, ako aj v prípade deliktu beštiality. Inštrukcia Crimen sollicitationis však nikdy nereprezentovala celkový postoj Katolíckej cirkvi k nezriadenému sexuálnemu správaniu sa kléru, ale bola iba procedúrou na riešenie konkrétnej a chúlostivej situácie týkajúcej sa sviatosti pokánia. Lebo pri sviatosti pokánia, ako odpoveď na úplnú otvorenosť svedomia a duše kajúcnika, musí zodpovedať povinnosť úplnej rezervovanosti zo strany klerika. A iba postupne a analogicky bola táto normatíva rozšírená aj na niektoré prípady nemorálneho konania kňazov. Myšlienka, že je potrebná právna normatíva o skutkoch osôb majúcich aj výchovnú zodpovednosť, je teda nová, preto by bolo skutočným anachronizmom chcieť súdiť súčasné prípady kánonickými normami, ktoré sú z predchádzajúceho storočia.

Inštrukcia z roku 1922 bola rozposlaná biskupom, ktorí potrebovali vyšetriť delikty solicitácie, homosexuality klerika, sexuálne zneužitie dieťaťa a skutok beštiality spáchaný klerikom. V roku 1962 pápež Ján XXIII. nariadil druhé vydanie Inštrukcie z roku 1922 s dodatkom týkajúcim sa trestného administratívneho postupu v prípadoch trestných činov spáchaných rehoľníkmi. Toto druhé vydanie Inštrukcie malo byť rozdané biskupom na Druhom vatikánskom koncile (1962 – 1965). A niektoré sa skutočne rozdali tým biskupom, ktorí sa museli zaoberať prípadmi deliktov rezervovaných Svätému ofíciu; no väčšina výtlačkov ostala nedistribuovaná. Reforma Druhého vatikánskeho koncilu totiž žiadala aj reformu Kódexu kánonického práva z roku 1917 a reformu Rímskej kúrie. Obdobie od roku 1965 až do roku 1983, kedy vstúpil do platnosti Kódex kánonického práva Latinskej cirkvi, bolo poznačené protichodnými tendenciami ohľadom zmyslu kánonického práva a osobitne trestného kánonického práva a ohľadom potreby decentralizácie Cirkvi a to i v riešení problémov s dôrazom ponechať veci úsudku miestnych biskupov. Uprednostňoval sa tzv. pastoračný postoj voči neporiadkom; kánonické procesy mnohí považovali za anachronické. Čoraz viac sa voči trestným činom klerikov začal presadzovať „terapeutický postoj“. Od biskupa sa očakávalo, aby „uzdravoval“, nikdy nie však „trestal“. Boli to zámery príliš optimistické aj v oblasti psychologickej terapie, pri ktorej skončili mnohé trestné činy diecézneho alebo rehoľného kléru bez toho, aby sa zodpovedne brala do úvahy možná a niekedy nezvratná recidíva.

A tak prípady týkajúce sa sviatosti pokánia aj po Druhom vatikánskom koncile ostali v kompetencii Kongregácie pre náuku viery (bývalého Posvätného ofícia; meno bolo zmenené v roku 1965) a Inštrukcia Crimen sollicitationis sa používala až do nových predpisov promulgovaných Motu proprio Sacramentorum sanctitatis tutela v roku 2001. Po Druhom vatikánskom koncile riešila Kongregácia pre náuku viery iba málo prípadov sexuálneho zneužitia mladistvých klerikmi, ktoré jej predložili miestni biskupi. Niektoré z nich boli späté so zneužitím sviatosti pokánia, iné zasa boli späté so žiadosťou o dišpenz od kňazských záväzkov a od celibátu (ide o prax tzv. laicizácie). Takto to bolo až do roku 1989 (v rokoch 1989 – 2005 udeľovanie dišpenzov od kňazských záväzkov a od celibátu prešlo do kompetencie Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí a od roku 2005 dodnes je to v kompetencii Kongregácie pre klérus).

Kódex kánonického práva promulgovaný Jánom Pavlom II. v roku 1983 obnovil disciplínu v tejto matérii predpisom kán. 1395, § 2: „Klerik, ktorý sa ináč previnil deliktom proti šiestemu prikázaniu Desatora, ak spáchal delikt s použitím násilia alebo vyhrážok alebo verejne, alebo s osobou mladšou ako šestnásťročnou, má byť potrestaný spravodlivými trestami nevynímajúc v prípade potreby prepustenie z klerického stavu.“ Podľa KKP 1983 sa procesy mali konať v diecézach. Apelácie proti súdnym rozhodnutiam sa mohli predložiť Apoštolskému tribunálu Rota Romana, kým hierarchické rekurzy proti trestným dekrétom na Kongregáciu pre klérus. V roku 1994 udelila Svätá Stolica Indult biskupom USA: vek mladistvých pri delikte pedofílie bol zvýšený zo šestnástich rokov na osemnásť; naviac, čas premlčania deliktu sa zvýšil na desať rokov a začínal sa počítať od času, kedy obeť dovŕšila osemnásť rokov. A výslovne sa biskupom odporúčalo konať kánonické procesy v diecéze. Apelácie boli ponechané Rímskej Rote a administratívne rekurzy Kongregácii pre klérus. V rámci tohto obdobia (1994 – 2001) nikto nespomenul bývalú kompetenciu Posvätného ofícia pre tieto prípady.

Indult z roku 1994 udelený biskupom USA bol v roku 1996 rozšírený aj na Írsko. Medzitým sa o problematike osobitnej procedúry v prípadoch sexuálneho zneužívania viedla v Rímskej kúrii intenzívna diskusia. Napokon Ján Pavol II. sa rozhodol začleniť sexuálne zneužívanie osoby mladšej ako osemnásť rokov klerikom do nového zoznamu kánonických deliktov rezervovaných Kongregácii pre náuku viery. Lehota premlčania pre tieto prípady bola stanovená na desať rokov a začínala sa počítať od dovŕšenia osemnástich rokov obete. Nový zákon v tejto matérii Motu proprio Sacramentorum santitatis tutela bol promulgovaný 30. apríla 2001. Následne 18. mája 2001 bol katolíckym biskupom poslaný list, ktorý podpísal kardinál Jozef Ratzinger a arcibiskup Tarcisio Bertone čiže vtedajší prefekt a vtedajší sekretár Kongregácie pre náuku viery. V liste boli biskupi informovaní o novom zákonnom predpise a o novej procedúre, ktoré nahradili Inštrukciu Crimen sollicitationis.

Predovšetkým v ňom boli vymenované prípady, ktoré boli definované ako najťažšie delikty proti morálke, ako aj proti sláveniu sviatosti a ktoré boli rezervované Kongregácii pre náuku viery; list obsahoval aj osobitné procedurálne normy, ktoré v uvedených trestných obvineniach bolo nutné zachovať, vrátane noriem o kánonických trestoch určených za spomínané delikty a ich aplikácie.

Najťažšie delikty rezervované Kongregácii pre náuku viery boli zoradené nasledovne:

- v záležitosti deliktov proti Najsvätejšej Sviatosti Oltárnej a Najsvätejšej eucharistickej obety:

- odnesenie alebo prechovávanie eucharistických spôsobov na svätokrádežné ciele alebo ich zahodenie (kán. 1367 KKP a kán. 1443 KKVC);

- pokus vykonať liturgickú eucharistickú obetu alebo predstieranie jej slávenia (kán. 1378, § 2, bod 1 a kán. 1379 KKP a kán. 1443 KKVC);

- koncelebrácia eucharistickej obety spoločne so služobníkmi cirkevných spoločenstiev, ktoré apoštolskú postupnosť nemajú či neuznávajú sviatostnú hodnosť kňazskej vysviacky; takáto koncelebrácia je zakázaná (kán. 908 a 1367 KKP; kán. 702 a 1440 KKVC);

- konsekrácia na svätokrádežné ciele iba jednej eucharistickej matérie bez druhej alebo aj oboch mimo eucharistického slávenia (porov. kán. 927 KKP);

- v záležitosti deliktov proti svätosti sviatosti pokánia:

1. rozhrešenie komplica v hriechu proti šiestemu prikázaniu Desatora (kán. 1378, § 1 KKP a kán. 1457 KKVC);

2. navádzanie počas alebo pri príležitosti spovede alebo pod jej zámienkou na hriech proti šiestemu prikázaniu Desatora, ak došlo následne k hriechu so spovedníkom (kán. 1387 KKP a 1458 KKVC);

3. priame porušenie spovedného tajomstva (kán. 1388, § 1 a 1456 KKVC);

- v záležitosti deliktov proti mravom:

1. delikt proti šiestemu prikázaniu Desatora, ak sa dopustí klerik s osobou mladšou ako osemnásťročnou (porov. kán. 1395, § 2 KKP).

V uvedených prípadoch bolo nutné zachovať tieto procesné normy:

- kedykoľvek sa ordinár alebo hierarcha dozvie správu, z ktorej je aspoň pravdepodobné, že klerik spáchal rezervovaný delikt, a potom, ako vykoná predbežné dokazovanie, oznámi to Kongregácii pre náuku viery, ktorá (okrem prípadov, že si prípad pre zvláštne okolností ponechá sebe) určí ordinárovi alebo hierarchovi ako postupovať, pri zachovaní práva podať apeláciu proti rozhodnutiu prvého stupňa jedine na Najvyšší tribunál, ktorým je Kongregácia pre náuku viery;

- v prípadoch rezervovaných Kongregácii pre náuku viery podanie žaloby pre spáchanie kriminálneho činu zaniká premlčacou lehotou desiatich rokov. Naviac sa počítalo s tým, že premlčanie bude prebiehať v súlade s kán. 1362, § 2 KKP a 1152, § 3 KKVC s jedinou výnimkou a to deliktu proti šiestemu prikázaniu Desatora s maloletou osobou, kde bolo určené, že premlčanie sa začne počítať odo dňa, v ktorom maloletá osoba dosiahne osemnásty rok;

- v tribunáloch ustanovených ordinárom alebo hierarchom pre tieto kauzy môžu byť platne sudcami, promótorom spravodlivosti, notárom a patrónom iba kňazi a keď sa kauza ukončí akýmkoľvek spôsobom, všetky spisy musia byť čím prv z úradu poslané na Kongregáciu pre náuku viery.

Taktiež bolo ustanovené, že v týchto prípadoch všetky tribunály Latinskej cirkvi i Východných katolíckych cirkví musia zachovávať kánony o deliktoch a trestoch a o trestnom procese, rešpektujúc vlastný jeden alebo druhý Kódex, spolu s osobitnými normami vydanými Kongregáciou pre náuku viery.

Po deviatich rokoch od promulgácie Motu proprio Sacramentorum sanctitatis tutela Kongregácia pre náuku viery dospela k presvedčeniu, že za účelom vylepšenia aplikácie týchto noriem je nutné vykonať niektoré úpravy bez toho, aby bolo potrebné zmeniť celý text noriem, iba ich niektoré časti. Po istom čase ich pozorného a starostlivého štúdia navrhnutých úprav členovia Kongregácie pre náuku viery predložili výsledok svojej práce Rímskemu veľkňazovi, ktorý svojím rozhodnutím z 21. mája 2010 ich schválil a nariadil promulgovať. Teda text Noriem o najťažších deliktoch, ktorý je aktuálne platný, je ten, ktorý schválil Svätý Otec Benedikt XVI. 21. mája 2010.


Pôvodný text sa nachádza na internetovej stránke www.vatican.va


Z talianskeho jazyka preložil a úvod napísal:
prof. Ján Duda, PhD.

Recenzenti:
Doc. JCDr. Miloš Pekarčík, PhD.
JCDr. Jozef Bagin, PhD.
Hore