Vahy Main
 
IUS ECCLESIAE ET VERITAS
Ius et iustitia XVI Časopis v PDF Archív Tiráž Kontakt
 
2/2007
úvodník
Prechodní pápeži
prof. ThDr. ICLic. Ján Duda, PhD.

dokumenty
Summorum Pontificum
Benedikt XVI.

List biskupom pri príležitosti publikovania apoštolského listu Summorum Pontificum
o používaní rímskej liturgie spred reformy
v roku 1970
Benedikt XVI.

komentáre
Komentár k motu proprio Summorum Pontificum
prof. ThDr. ICLic. Ján Duda, PhD.

náučné články
Jurisdikcia
pravoslávnych biskupov po Druhom vatikánskom koncile
Ivan Žužek, SJ

Násilie páchané na ľuďoch s mentálnym postihnutím
JUDr. Ľubica Cehlárová

Vyživovacia povinnosť
na Slovensku
Mgr. Štefan Machaj

osobnosti
Annibale Bugnini
Reformátor pokoncilovej rímskej liturgie
prof. ThDr. ICLic. Ján Duda, PhD.

informácie
Porovnanie biskupského omšového oblečenia oboch foriem rímskeho rítu
Dr. Jozef Skupin
 
 
 
Valid HTML 4.0 Transitional
 
Valid CSS!

List biskupom pri príležitosti publikovania apoštolského listu Summorum Pontificum o používaní rímskej liturgie spred reformy
v roku 1970

Benedikt XVI.

Trident

Drahí spolubratia v episkopáte.


S veľkou dôverou i nádejou kladiem do vašich pastierskych rúk nový apoštolský list, vydaný z vlastného popudu, o používaní rímskej liturgie spred reformy uskutočnenej v roku 1970. Dokument je výsledkom dlhých úvah, mnohých konzultácií a modlitieb.

Správy a úsudky vyslovené bez primeranej informovanosti spôsobili nie malé nepochopenia. Voči dokumentu, ktorého obsah ešte reálne ani nepoznali, nastali navzájom odporujúce si reakcie počnúc tými, ktorí dokument s radosťou vítali až po tých, ktorí ho tvrdo odmietali.

V neprospech dokumentu smerujú priamo dva druhy obáv, ktorými sa chcem v tomto liste podrobnejšie zaoberať.

Na prvom mieste existuje obava, že týmto dokumentom utrpí úder vážnosť Druhého vatikánskeho koncilu a liturgická reforma ako jedna z jej podstatných rozhodnutí sa dostane do pochybností. Táto obava je však bez základu a je nepodložená. Žiada sa predovšetkým povedať, že misál vydaný Pavlom VI. a následne dvakrát vydaný v reedícii Jánom Pavlom II., bol a zostane ako bežný spôsob – riadna forma – slávenia Eucharistickej liturgie. Avšak posledné vydanie Rímskeho misála spred koncilu vydaného autoritou Jána XXIII. v roku 1962 a používaného aj na koncile, môže sa používať ako mimoriadna forma liturgického slávenia. Nie je vhodné hovoriť o týchto dvoch vydaniach Rímskeho misála, akoby išlo o „dva ríty“. Ide skôr o dvojaké používanie jediného a toho istého rítu. Čo sa týka misála z roku 1962 ako mimoriadnej formy omšovej liturgie, chcel by som poukázať na fakt, že tento misál nebol nikdy právnym rozhodnutím zrušený, a teda principiálne bol vždy dovolený. V čase vydania nového misála sa nepovažovalo za nevyhnutné vydať vlastné normy pre používanie predchádzajúceho misála. Pravdepodobne sa vychádzalo z predpokladu, že pôjde iba o niekoľko málo jednotlivých prípadov, ktoré sa budú riešiť príležitostne. Avšak neskôr sa ukázalo, že nebolo málo tých, ktorí sa cítili silne spojení s používaním tohto spôsobu vyjadrenia rímskeho rítu, ktorý sa im od detstva stal priam familiárnym. Bolo to predovšetkým v krajinách, v ktorých liturgické hnutie poskytlo osobám primeranú liturgickú formáciu a dovtedajšia forma liturgického slávenia sa im stala skutočne hlboko vžitou. Všetci vieme, že pre hnutie vedené arcibiskupom Lefebvrom sa vernosť predchádzajúcemu misálu stala symbolom odporu; avšak dôvody rozdelenia, ktoré tým vzniklo, majú omnoho hlbšie korene. Mnohé osoby, ktoré prijali jasne záväzný charakter Druhého vatikánskeho koncilu a boli verní pápežovi a biskupom, samy túžili nájsť takú formu svätej liturgie, ktorá by sa im stala tiež vžitou a drahou. Toto nastalo aj preto, že na mnohých miestach sa neslávila liturgia verne podľa predpisov nového misála, ale dokonca ho začali chápať ako určité povolenie, ba až povinnosť na osobnú kreativitu, čo viedlo často k takým deformáciám slávenia liturgie, že to bolo nad rámec toho, čo bolo možné zniesť. Hovorím z vlastnej skúsenosti, pretože aj ja som žil v tom období so všetkými jej očakávaniami a nepochopeniami. A videl som ako deformovane a svojvoľne slávená liturgia hlboko poranila osoby, ktoré boli úplne oddané viere Cirkvi.

Pápež Ján Pavol II. preto videl, že je povinný dať normatívny rámec pre používanie misála z roku 1962. Urobil to apoštolským listom motu proprio Ecclesia Dei, ktorý vydal 2. júla 1988. Toto motu proprio však neobsahovalo presné predpisy, ale vo všeobecnosti sa apelovalo na dobromyseľný postoj biskupov voči „správnym ašpiráciám“ tých veriacich, ktorí žiadali používanie predchádzajúceho rímskeho rítu. Pápež chcel takýmto spôsobom vyjsť v ústrety predovšetkým Bratstvu sv. Pia X., aby znova došlo k nastoleniu plnej jednoty s nástupcom sv. Petra a aby sa zahojila rana tohto rozdelenia, ktorá sa pociťovala stále bolestnejšie. Žiaľ, toto sa doposiaľ nepodarilo. Avšak niektoré spoločenstvá s vďačnosťou prijali možnosti, ktoré im poskytlo motu proprio. Mimo týchto spoločenstiev však používanie misála z roku 1962 ostalo ťažkým problémom, pretože chýbali presné právne normy na jeho používanie a biskupi sa často obávali, že dôjde k spochybneniu rozhodnutí Druhého vatikánskeho koncilu až k spochybneniu jeho vážnosti vôbec. Bezprostredne po ukončení Druhého vatikánskeho koncilu sa mohlo predpokladať, že používanie misála z roku 1962 budú žiadať iba staršie osoby, ktoré vyrastali spolu s ním. Medzitým sa však jasne ukázalo, že aj mladí ľudia objavujú túto formu liturgie a pociťujú, že ich priťahuje a že v nej nachádzajú aj im vlastný spôsob svojho osobného stretnutia s tajomstvom Najsvätejšej Eucharistie. Takto vzišla potreba vydať jasnejšie právne predpisy, čo v čase motu proprio z roku 1988 nebolo predvídateľné. Normy tohto nášho motu propria majú zámer oslobodiť biskupov od povinnosti ako vyhodnotiť a aký postoj zaujať k rôznym situáciám.

Na druhom mieste, v rámci diskusií očakávania tohto motu proprio boli vyslovené obavy, že rozšírenie možnosti používania misála z roku 1962 spôsobí neporiadok alebo až nevraživosť vo farských komunitách. Ani táto obava sa mi neukazuje ako reálne podložená. Totiž predpokladom pre používanie starého misála je liturgická formácia na primeranej výške a tiež priaznivý postoj k latinskému jazyku. Jeden i druhý predpoklad dnes už nie sú častým zjavom. Už aj z toho možno vidieť, že nový misál iste zostane riadnou formou rímskeho rítu nie iba z dôvodu, že je to tak právne nariadené, ale že to vyplýva z reálnej situácie, v akej žijú komunity veriacich.

Pravda, nechýbajú prípady, kde sa to so starou latinskou liturgickou tradíciou preháňa a niekedy sú to aj sociálne dôvody, ktoré viažu veriacich praktizovať túto tradíciu. Vaša láska a pastoračná múdrosť bude tu stimulom i vedením k jej zdokonaleniu. Napokon dve používané formy rímskeho rítu si môžu byť navzájom aj obohatením: do starého misála môžu a musia byť vložení noví svätci a niektoré nové prefácie. Komisia Ecclesia Dei je v kontakte s rôznymi spoločenstvami, kde používajú starú liturgickú prax a zvažuje, aké budú v tomto smere praktické možnosti. A pri slávení omše podľa misála Pavla VI. sa môže prejaviť, silnejším spôsobom než tomu bolo doposiaľ, jej skutočná posvätnosť, ktorá tak silne priťahuje mnohých k starobylej praxi. Najsilnejšia garancia, že misál Pavla VI. zjednotí farské komunity a že ho budú radi používať, spočíva v tom, že sa liturgia bude sláviť s veľkou úctou a v súlade s liturgickými predpismi. Práve toto zviditeľní duchovné bohatstvo a teologickú hĺbku tohto misála.

Dozreli vo mne aj pozitívne dôvody, ktoré ma motivovali vydaním tohto motu propria zosúčasniť motu proprio z roku 1988. Ide o smerovanie k vnútornému zmiereniu v lone Cirkvi. Keď hľadím do minulosti na delenia, ktoré v priebehu dejín trhali Kristovo telo, opakovane dochádzam k presvedčeniu, že v tých kritických momentoch dejín, v ktorých sa rozdelenie ešte len rodilo, cirkevná vrchnosť zodpovedná za zachovanie alebo znovuzískanie zmierenia a jednoty neurobila všetko, čo mala urobiť. Som presvedčený, že ak sa v Cirkvi nekonalo vtedy, keď sa konať malo, tí, ktorí nekonali, mali svoj podiel viny, že pri rodiacich sa rozdeleniach nedošlo ku ich konsolidácii. Tento pohľad na minulosť sa v súčasnosti mení na povinnosť: urobiť všetko preto, aby všetkým opravdivo túžiacim po jednote sa umožnilo v tejto jednote ostať alebo znova ju nadobudnúť. Prichádza mi na um jeden výrok z Druhého listu Korinťanom, kde Pavol píše: „Pre vás, Korinťania, sa otvorili naše ústa a rozšírilo naše srdce. Nie v nás máte málo miesta, ale vo svojom srdci máte málo miesta... Odvďačte sa takisto, rozšírte sa aj vy“ (2 Kor 6,11-13). Pavol to síce hovorí v inom kontexte, ale jeho pozvanie sa môže a musí dotknúť aj nás v oblasti tejto témy. Rozšírme úprimne svoje srdcia a nechajme tam vstúpiť všetko, čomu viera poskytuje priestor.

Nejestvuje nijaký protiklad medzi prvou a druhou formou Rímskeho misála. V liturgickej histórii existuje rast a vývoj, nie zlomy. To, čo pre minulé generácie bolo posvätným, ostane posvätným a veľkým aj pre nás a nemôže to byť zrazu úplne zakázané alebo dokonca považované za škodlivé. Nech nám robí dobre všetkým zachovávať bohatstvá, ktoré vyrástli vo viere a v modlitbe Cirkvi a dať im to správne miesto. Pochopiteľne, žiť v plnej jednote znamená aj to, že kňazi spoločenstiev používajúcich tradičnú liturgiu principiálne nemôžu vylúčiť slávenie podľa nových liturgických kníh. Ak bola uznaná hodnota a posvätnosť nového rítu, nebolo by vhodné ho principiálne ako celok odmietnuť.

Drahí spolubratia, na záver chcem podčiarknuť, a veľmi mi to leží na srdci, že nijakým spôsobom tieto nové normy neobmedzujú vašu autoritu a zodpovednosť ani v oblasti liturgie, ani v oblasti pastorácie vašich veriacich. Každý biskup je moderátorom liturgie vo vlastnej diecéze (porov. Sacrosanctum concilium, 22: „Sacrae Liturgiae moderatio ab Ecclesiae auctoritate unice pendet quae quidem est apud Apostolicam Sedem et, ad normam iuris, apud Episcopum.“).

Nič sa teda neuberá z autority biskupa, ktorého úlohou ostáva bdieť a strážiť, aby sa všetko konalo v pokoji. Ak by vznikol nejaký problém, ktorý by farár nedokázal vyriešiť, miestny ordinár môže vždy do riešenia problému vstúpiť, avšak v súlade s ustanoveniami noriem tohto motu proprio.

Naviac vás vyzývam, drahí spolubratia, aby ste napísali Svätej Stolici výsledok vašich skúseností a to 3 roky potom, ako vstúpi do platnosti toto motu proprio. Ak by sa naozaj ukázali nejaké vážne ťažkosti, budú sa hľadať spôsoby ich vhodného riešenia.

Drahí spolubratia, s vďačnosťou i dôverou zverujem vašim pastierskym srdciam tieto stránky i normy uverejnené v motu proprio. Vždy majme na mysli slová apoštola Pavla napísané kňazom do Efezu: „Dávajte pozor na seba a na celé stádo, v ktorom vás Duch Svätý ustanovil za biskupov, aby ste pásli Božiu Cirkev, ktorú si získal vlastnou krvou“ (Sk 20, 28).

Tieto nové predpisy zverujem tiež mocnému príhovoru Márie, Matky Cirkvi a zo srdca udeľujem svoje apoštolské požehnanie vám, drahí spolubratia, farárom vo vašich diecézach, všetkým kňazom, ostatným vašim spolupracovníkom, ako aj všetkým vašim veriacim.


Dané u Svätého Petra 7. júla 2007


Benedikt PP XVI.


Z talianskeho originálu preložil:
prof. ThDr. ICLic. Ján Duda, PhD.

Preklad odborne lektorovali:
ThDr. Alojz Frankovský, PhD.
ICDr. Miloš Pekarčík, PhD.

Hore