Vahy Main
 
IUS ECCLESIAE ET VERITAS
Ius et iustitia XVI Časopis v PDF Archív Tiráž Kontakt
 
2/2007
úvodník
Prechodní pápeži
prof. ThDr. ICLic. Ján Duda, PhD.

dokumenty
Summorum Pontificum
Benedikt XVI.

List biskupom pri príležitosti publikovania apoštolského listu Summorum Pontificum
o používaní rímskej liturgie spred reformy
v roku 1970
Benedikt XVI.

komentáre
Komentár k motu proprio Summorum Pontificum
prof. ThDr. ICLic. Ján Duda, PhD.

náučné články
Jurisdikcia
pravoslávnych biskupov po Druhom vatikánskom koncile
Ivan Žužek, SJ

Násilie páchané na ľuďoch s mentálnym postihnutím
JUDr. Ľubica Cehlárová

Vyživovacia povinnosť
na Slovensku
Mgr. Štefan Machaj

osobnosti
Annibale Bugnini
Reformátor pokoncilovej rímskej liturgie
prof. ThDr. ICLic. Ján Duda, PhD.

informácie
Porovnanie biskupského omšového oblečenia oboch foriem rímskeho rítu
Dr. Jozef Skupin
 
 
 
Valid HTML 4.0 Transitional
 
Valid CSS!

Komentár k motu proprio Summorum Pontificum

prof. ThDr. ICLic. Ján Duda, PhD.

Hoyos
Kardinál Darío Castrillón Hoyos,
predseda Pápežskej komisie
Ecclesia Dei

Úvod

Tento komentár k apoštolskému listu pápeža Benedikta XVI. Summorum Pontificum, ako aj k sprievodnému listu toho istého pápeža adresovanému biskupom, iste nenahradí prečítanie pôvodného textu. motu proprio bolo napísané v latinčine a jeho pápežský sprievodný list v taliančine. Preklady a ich komentáre chcú iba upriamiť pozornosť na niektoré vybrané aspekty.


1. Disciplinárny (právny) charakter textu

Napriek tomu, že motu proprio sa týka liturgie a liturgických záležitostí, nie je liturgickým, ale právnym predpisom Rímskeho veľkňaza. Z hľadiska obsahu sa liturgickými záležitosťami zaoberá najmä štvrtá kniha Kódexu kánonického práva, ale ani v kódexe nejde o liturgické, ale o právne predpisy Cirkvi. K tomuto názoru som dospel zo samotného usporiadania motu proprio Summorum Pontificum, ktoré je usporiadané do článkov a paragrafov typických pre právny text, ale aj z toho, že pápež používa cirkevnoprávnu terminológiu v texte motu proprio i v sprievodnom liste (napr. „normatívny rámec pre používanie misála...“ alebo „tento misál nikdy nebol právne zrušený...“) Preto treba brať do úvahy kán. 2 spomínaného kódexu, ktorý stanovuje zásadu nadradenosti (supremácie) právneho (disciplinárneho) predpisu nad liturgickým, ak by boli voči sebe navzájom v rozpore. (1)


2. Niektoré nejasnosti


2.1. Bol alebo nebol právne zrušený tridentský misál?

Ako prvý prípad uvádzam nasledovné vyjadrenie pápeža uvedené v čl. 1. motu proprio, kde Benedikt XVI. píše: „Proinde Missae Sacrificium, iuxta editionem typicam Missalis Romani a B. Ioanne XXIII anno 1962 promulgatam et numquam abrogatam... celebrare licet“ (slov. „Teda obetu sv. omše podľa typického vydania Rímskeho misála blahoslaveným Jánom XXIII. v roku 1962 promulgovaného a nikdy nezrušeného... je dovolené sláviť.“). Toto vyjadrenie by malo znamenať, že misál Pia V. naposledy pred koncilom reformovaný pápežom blahoslaveným Jánom XXIII. v roku 1962 nikdy nebol právne zrušený a zakázaný a dodnes teda bolo možné podľa neho sláviť sv. omšu. Rovnaký pápežov výrok nachádzame aj v sprievodnom liste Benedikta XVI. adresovanom biskupom, kde sa uvádza nasledovné vyjadrenie: „Quanto all´uso del Messale del 1962... vorrei attirare l´attenzione sul fatto che questo Messale non fu mai giuridicamente abrogato e, di consequenza, in linea del principio, restó sempre permesso“ (slov. „Čo sa týka misála z roku 1962... chcel by som poukázať na fakt, že tento misál nikdy nebol právne zrušený, a teda principiálne bol vždy dovolený.“). Interpretácia tohto tvrdenia je v podstate taká istá, ako pri predchádzajúcom výroku. V tejto súvislosti vzniká otázka: bol alebo nebol predkoncilový misál Jána XXIII. zrušený, resp. právne zrušený? Alebo ju možno formulovať inak: bolo alebo nebolo doposiaľ možné slobodne sláviť predkoncilovú omšu? Odpovede treba hľadať vo formulácii predchádzajúcej disciplinárnej legislatívy týkajúcej sa liturgie.

Ako prvý argument nám môže poslúžiť promulgácia prvého pokoncilového misála, ktorý vstúpil do liturgických dejín pod názvom „misál z roku 1970“ alebo „misál Pavla VI.“ Totiž pápež Pavol VI. 3. apríla 1969 vydal apoštolskú konštitúciu Missale romanum, ktorou promulgoval nový Rímsky misál. Text Konštitúcie bol uverejnený v: Notitiae 5 (1969), str. 142-146. V závere konštitúcie sa nachádzajú tieto slová: „Nostra haec autem statuta et praescripta nunc et in posterum firma et efficacia esse et fore volumus, non obstantibus quatenus opus sit. Constitutionibus et Ordinationibus Apostolicis a Decessoribus Nostris editis, ceterisque praescriptionibus etiam peculiari mentione et derogatione dignis“ (str. 146). Slovenský preklad textu konštitúcie sa nachádza v: Rímsky misál obnovený podľa rozhodnutia Druhého vatikánskeho koncilu uvedený do platnosti pápežom Pavlom VI., Typis Polyglottis Vaticanis 1980, str. 11-18. Na 18. strane môžeme čítať vyššie uvedený latinský text konštitúcie v slovenskom preklade takto: „Chceme, aby Naše nariadenia a predpisy platili a zachovávali sa teraz i v budúcnosti. Preto prestávajú platiť apoštolské konštitúcie a nariadenia našich predchodcov, ako aj ostatné predpisy akéhokoľvek druhu, ktoré by nariaďovali niečo iné.“ Z uvedeného vyjadrenia by teda malo vyplývať, že misál promulgovaný Jánom XXIII. v roku 1962 bol zreformovaný natoľko, že sa mohlo akceptovať len to, čo bolo prevzaté do misála Pavla VI. a sv. omšu bolo de iure i de facto možné sláviť len podľa misála Pavla VI.

Druhý argument. Kongregácia pre Boží kult vydala 3. októbra 1984 osobitný indult pod názvom Quattuor abhinc annos (slov. Už sú to štyri roky), ktorým na základe pápežského poverenia udelila diecéznym biskupom fakultu, na základe ktorej mohli povoliť kňazom a veriacim uznávajúcim tridentský rítus, používať Rímsky misál z roku 1962 avšak len za určitých stanovených podmienok uvedených v spomínanom indulte (v: Acta Apostolicae Sedis 76/1984, s. 1088-1089). V tejto súvislosti vzniká otázka: ak nebolo slávenie podľa misála z roku 1962 nikdy právne zakázané (a teda vždy dovolené), prečo vznikol takýto indult kongregácie z nariadenia Jána Pavla II.? Nestačila iba deklarácia, v ktorej by sa deklarovalo, že používanie misála z roku 1962 nebolo nikdy zakázané a je dovolené?

Tretí argument. 18. októbra 1988 došlo k zmene predpisov z roku 1984. V uvedený dátum vydal predseda Pápežskej komisie Ecclesia Dei list s informáciou, že dostal od Jána Pavla II. fakultu udeľovať dovolenie, na základe predbežnej žiadosti, sláviť sv. omše podľa typického vydania misála z roku 1962, a potom ako o tom informoval miestneho diecézneho biskupa (v: Acta Apostolicae Sedis 82/1990, s. 533-534). To znamená, že táto právomoc bola odňatá diecéznym biskupom a udelená predsedovi Komisie Ecclesia Dei. Tieto predpisy budú záväzné až do 14. septembra 2007, kedy nadobudne účinnosť motu proprio Summorum Pontificum Benedikta XVI. publikované 7. júla 2007. Aj tu možno konštatovať to isté: ak predkoncilová liturgia nebola zakázaná, stačila deklarácia, ktorou by sa konštatoval faktický stav, že na nič nie je potrebné povolenie, lebo spomínaná liturgia nie je zakázaná, a teda je platná a možno podľa nej sláviť sv. omšu.

Conclusio. Máme pred sebou motu proprio Benedikta XVI. a vieme, že ide o dokument pápežského magistéria. Vieme aj ďalšiu skutočnosť: „nemecký“ pápež vyniká výškou a precíznosťou svojej erudície. Preto si myslím, - a to je podľa môjho názoru správna interpretácia textu - že súčasný pápež nikdy počas svojho života nezdieľal presvedčenie (a nezdieľa ho ani teraz), že predkoncilová liturgia bola niekedy a niektorým jeho predchodcom de iure zakázaná. Podľa neho bola vždy dovolená (sic!). Z hľadiska vyššie uvedeného nie je podstatné, že ak by sa nejaký kňaz pokúsil sláviť predkoncilovú liturgiu, mohol mať problémy u svojho biskupa. K tejto problematike Jozef Ratzinger ešte ako kardinál povedal toto: „Na rozvíjanie správneho vedomia vo veciach liturgie je dôležité skoncovať so zakazovaním liturgických foriem platných do roku 1970. Ten, kto sa dnes zasadzuje za udržanie tejto liturgie alebo sa na nej zúčastňuje, je pokladaný dobre že nie za malomocného. Tu sa končí akákoľvek tolerancia, akoby táto liturgia v dejinách ani nejestvovala. Lenže týmto sa dáva do kliatby vlastne celá minulosť Cirkvi. Ako potom možno dôverovať jej prítomnosti, ak je to tak? Nechápem, poviem otvorene, prečo sú toľkí moji biskupskí spolubratia v tejto veci takí netolerantní...“(2)


2.2. Farnosti na báze rítu ustanovuje miestny ordinár?

Benedikt XVI. v článku 10 motu proprio uvádza niečo, čo je v rozpore s predpismi Kódexu kánonického práva Jána Pavla II. z roku 1983. Podľa tohto článku môže miestny ordinár zriadiť personálnu farnosť s vlastným duchovným správcom (lat. capellanus) alebo správcom (lat. rector), ktorej komunita bude sláviť sv. omšu podľa misála z roku 1962. Nejasnosť nie je v tom, že uvádza niečo v rozpore s kódexom, lebo v súčasnosti je on najvyšším zákonodarcom Cirkvi a môže meniť predpisy svojho predchodcu, ale v tom, či to skutočne mení, alebo či bolo jeho úmyslom predpisy kódexu zmeniť.

„Art. 10. Fas est Ordinario loci... paroeciam personalem ad normam canonis 518 pro celebrationibus iuxta formam antiquiorem ritus romani erigere aut rectorem vel cappellanum nominare, servatis de iure servantis“ (slov. „Miestny ordinár môže... zriadiť personálnu farnosť v zmysle kán. 518, v ktorej by sa konali obrady podľa staršej formy rímskeho rítu a menovať tam duchovného alebo správcu, pri zachovaní všetkého, čo sa podľa práva zachovať má.“).

Prvý argument. Podľa kán. 515 zriaďovanie každej farnosti (teda aj personálnej) prináleží výlučne diecéznemu biskupovi po predbežnom vypočutí mienky kňazskej rady (porov. kán. 515 § 2; generálny vikár a biskupský vikár by to mohol urobiť platne iba na základe osobitného poverenia vydaného diecéznym biskupom – porov. kán. 134 § 3). Benedikt XVI. v článku 10 posúva veci iným smerom: podľa neho môže personálnu farnosť zriadiť na báze používania rímskeho rítu alebo presnejšie na báze používania predkoncilového rímskeho rítu (nielen pre slúženie sv. omše, ale i vysluhovania iných sviatostí). A čo je ďalšou novinkou: takúto farnosť môže zriadiť miestny ordinár čiže podľa kán. 134 § 2 nielen diecézny biskup, ale aj generálny vikár a biskupský vikár.

Vyvstáva otázka: aby generálny vikár alebo biskupský vikár mohol zriadiť personálnu farnosť na báze používania rímskeho tridenského rítu potrebuje alebo nepotrebuje osobitný mandát diecézneho biskupa v zmysle predpisu kán. 134 § 3? Problematickou pri interpretácii čl. 10 sa ukazuje formula „servatis de iure servandis“ (slov. „pri zachovaní všetkého, čo treba podľa práva zachovať“).

Podľa môjho názoru, článkom 10 Benedikt XVI. nemení predpisy CIC (práve vďaka spomínanej formule). To potom znamená, že generálny vikár alebo biskupský vikár v rámci svojej kompetencie môže vydať zriaďovaciu listinu takejto rituálnej farnosti iba na základe osobitného mandátu diecézneho biskupa, ktorý je povinný predtým si vypočuť stanovisko kňazskej rady.

Fellay
Biskup Bernard Fellay, najvyšší
predstavený Bratstva sv. Pia X.

Druhý argument. Z 10. článku však vyvstáva ďalšia otázka, lebo na čele takejto farnosti má byť duchovný (lat. cappellanus) alebo správca (lat. rector), ale bližšie tieto úrady nešpecifikuje. Kódex Jána Pavla II. pozná cirkevný úrad duchovného správcu (lat. cappellanus), ktorý spravuje komunitu veriacich a je podriadený priamo diecéznemu biskupovi (nie farárovi) (porov. kán. 564), ale cirkevný úrad „rektora“ pozná iba v súvislosti s kňazským seminárom (porov. kán. 239 § 1). Kódex však pozná cirkevný úrad správcu kostola (lat. rector ecclesiae) (porov. kán. 556). Je teda zaujímavé, že na čele personálnej komunity praktizujúcej predkoncilovú liturgiu môže byť vymenovaný kňaz do funkcie rektora (čl. 10 motu proprio).

Kto ich do úradu menuje? Duchovného správcu, o ktorom sa píše v kán. 564, menuje miestny ordinár, ktorý na menovanie nepotrebuje mandát diecézneho biskupa, lebo ho má z práva, z kódexu, hoci sa žiada zachovanie princípu stanoveného sv. Ignácom Antiochijským „nihil sine Episcopo“.

Správcu kostola, o ktorom sa píše v kán. 557, menuje diecézny biskup (generálny vikár alebo biskupský vikár v rámci svojej právomocou iba na základe osobitného mandátu udeleného diecéznym biskupom v zmysle kán. 134 § 3). Rektora seminára menuje cirkevná vrchnosť určená v štatúte seminára (porov. kán. 237 § 2). Rektora komunity praktizujúcej tridentskú liturgiu menuje miestny ordinár (čl. 10 motu proprio), rešpektujúc však spomínanú zásadu sv. Ignáca Antiochijského.


3. Ďalšie poznámky


3.1. Široké možnosti

Benedikt XVI. vyšiel v maximálnej miere v ústrety veriacim, ktorí inklinujú k tridentskej liturgii. Umožnil im bez vážnejších ťažkostí sláviť sv. omšu podľa misála z roku 1962 (čl. 2), prijímať sviatosť krstu, manželstva, pokánia a pomazania chorých, ale i birmovania podľa predkoncilových liturgických predpisov (čl. 9 § 1-2) a klerikom aj modlitbu predkoncilového breviára (čl. 9 § 3). Posúdenie pastoračnej situácie pre vhodnosť použitia predkoncilového rítu zveril farárom (porov. napr. čl. 9, § 1). Možné ťažkosti rieši farár s diecéznym biskupom, ktorý sa môže poradiť s Komisiou Ecclesia Dei.

Svojím motu proprio dal Benedikt XVI. širokú byrokratickú voľnosť pri slávení liturgie podľa predkoncilových liturgických kníh. Diecézni biskupi a farári sú tu postavení do neľahkej úlohy: asi sa niektorí nevyhnú tomu, že sa budú musieť naučiť sláviť starobylú predkoncilovú liturgiu podľa starobylých liturgických predpisov. A ešte sa nevie, čo to urobí s veriacimi, ak v susednej farnosti budú takisto rímski katolíci, len obrady budú mať odlišné.


3.2. Farári

V pokoncilovej teologickej odbornej spisbe sa pojem „farár“ používal veľmi zriedkavo (určitú výnimku tvorila odborná cirkevnoprávna spisba). Uprednostňoval sa skôr pojem „kňaz“. Lenže pre cirkevného právnika nie je kňaz ako kňaz: jeden je farárom, iný správcom farnosti, ďalší kanonikom, zase ďalší dekanom, potom správcom kostola alebo duchovným správcom, alebo kaplánom... tých možností je naozaj dosť. Kňazov môže byť dosť, ale iba farár je definovaný ako „pastor proprius“ (vlastný pastier), ktorý spravuje komunitu veriacich farnosti. Podobne je to aj s biskupmi: nie je biskup ako biskup. Je rímsky biskup, diecézny biskup, titulárny biskup a nie je to to isté. Hlavou miestnej Cirkvi je iba diecézny biskup. Preto treba úlohy v Cirkvi rozlišovať, lebo aj keď niečo vyzerá takmer rovnako, aj sa to volá skoro rovnako, z právneho hľadiska to nemusí byť ani rovnaké, ani to isté.

Benedikt XVI. aj v prípade farárov ukázal svoju znalosť tradičnej kánonickej dištinkcie. V jeho motu proprio sa pojem farár používa dosť často. Ak som mal dojem, že Tridentský koncil vydal pre farárov katechizmus a Cirkev im venovala primeranú pozornosť (aspoň z kníh som mal ten dojem), po Druhom vatikánskom koncile akoby po nich „zľahla zem“, až kým sa neobjavili opäť vo svojej vážnosti a zodpovednosti v motu proprio súčasného pápeža. Ak teda český Katolický týdeník (č. 29/2007, s. 1) komentoval pápežovo motu proprio titulkom „Tridentská nebo pokoncilní mše? Volba je na knězi“, dovolím si ich trocha poopraviť: „...voľba je na farárovi“ (hoci podľa mňa, nie celkom – viď nasledujúce riadky)


3.3. Malý „manévrovací“ priestor

Napriek tomu, čo už tu bolo napísané, z celkového chápania motu priopria Benedikta XVI. o používaní tridentskej liturgie tým, ktorý v konečnom dôsledku „rozhoduje“ o jej používaní je komunita čiže určitá skupina veriacich majúca záujem o slávenie takejto liturgie. Farári sú tu postavení do pozície, v ktorej nemajú veľký „manévrovací“ priestor či majú, alebo nemajú vyhovieť žiadosti spoločenstva: pápež v motu proprio ich dôrazne žiada, aby im vyhoveli. Diecézny biskup zasahuje iba vtedy, ak si farár nevie sám rady alebo ak vznikajú v tejto súvislosti nejaké problémy. Avšak diecézni biskupi sú v motu proprio postavení ešte do zložitejšej situácie: majú pripraviť kňazov na takéto liturgické slávenia, hoci to motu proprio expresis verbis výslovne nespomína. Jednoducho Benedikt XVI. postavil nekompromisne diecéznych biskupov i kňazov pred nové a možno aj neľahké úlohy.


3.4. Možné vedľajšie účinky

Z motu proprio Benedikta XVI. nemožno vylúčiť ani určité „vedľajšie účinky“. Jeho názory sú známe z jeho kníh a publikácií. Napríklad možným vedľajším účinkom by mohla byť sv. omša, ktorú bude kňaz slúžiť chrbtom k ľudu (Benedikt XVI. to nazýva presnejšie tvárou na Východ v očakávaní Krista, ktorý je slnkom nášho života), nie versus populi. S tým súvisí dopad aj na architektúru interiéru starobylých kostolov, kde sa už nebudú eventuálne stavať kamenné alebo drevené obetné stoly, lebo ich jednoducho nebude treba.(3) Budú sa stavať iba v novopostavených kostoloch.

Alebo napríklad eucharistická modlitba sa nebude celá modliť nahlas, ako to zdôrazňuje kardinál Ratzinger v knihe „Duch liturgie“ a dá sa širší priestor silenciu alebo ľudovým nábožným spevom tak, ako to bolo kedysi a proti čomu sa donedávna tak vehementne v istých kruhoch bojovalo, diskutujúc niekedy silou argumentov, inokedy silou vplyvu, až kým súčasný pápež „pokoncilovosť“ trochu neupravil voči „predkoncilovosti“. Akoby nám chcel povedať, že všetko s mierou. Ba aj to povedal, že to, čo bolo pred koncilom posvätné, ostalo posvätným aj po koncile. Aj keď tým nechcel povedať, že nič netreba meniť a zdokonaľovať. Možných vedľajších účinkov môže byť aj viac. Či však vôbec budú a aké budú, uvidíme.


Záver

V tejto chvíli, keď motu proprio Benedikta XVI. nadobúda účinnosť a sme na začiatku určitého liturgického pohybu, ťažko sa vyjadriť a ešte ťažšie niečo hodnotiť či niečo predpovedať. Ide o rozhodnutie, ktoré niektorí prijali s radosťou, iní hľadiac na veľké úsilie v oblasti liturgickej praxe po roku 1970, sa nachádzajú v nemalých rozpakoch. Sám Benedikt XVI. chce reakcie na toto motu proprio vyhodnocovať už o tri roky neskôr. No už teraz možno povedať, že sme sa ocitli približne tam, kde sa nachádzajú východné cirkvi, ktoré raz slávia Liturgiu sv. Bazila, inokedy sv. Jána Zlatoústeho. Okrem toho by som si dovolil povedať ešte jedno: motu proprio Summorum Pontificum považujem za doteraz najradikálnejší krok, aký doteraz vo svojom pontifikáte Benedikt XVI. urobil. Zdá sa, že tzv. prechodní pápeži, ktorých tak zvyknú označovať z dôvodu vyššieho veku,(4) v ktorom boli zvolení v konkláve, obvykle vedia urobiť v Cirkvi poriadny vietor. Mám pocit, že „určitý vietor“ dňom Povýšenia sv. Kríža roku Pána 2007 skutočne v Cirkvi začína.


Autor:
prof. ThDr. ICLic. Ján Duda, PhD.

Lektorovali:
ThDr. Alojz Frankovský, PhD.
Dr. Jozef Skupin

Poznámky:

1. Kán. 2 CIC: „Codex plerumque non definit ritus, qui in actionibus liturgicis celebrandis sunt servandi; quare leges liturgicae hucusque vigentes vim suam retinent, nisi earum aliqua Codicis canonibus sit contraria.“

2. J. RATZINGER, Boh a svet; viera a život dnes (rozhovor s Petrom Seewaldom), SSV, Trnava 2002, s. 337. Na tomto mieste bude vhodné uviesť aj ďalší jeho citát, v ktorom uvádza, že „na Západe došlo k tomu, že pápež autoritou Petra dôraznejšie požadoval liturgické zákonodárstvo a tým stanovil právnu inštanciu pre ďalšie formovanie liturgie... Po Druhom vatikánskom koncile vznikol dojem, že pápež môže vo veciach liturgie vlastne všetko, predovšetkým keď koná na podnet ekumenického koncilu. Faktom však ostáva jedno: Prvý vatikánsky koncil nedefinoval pápeža ako absolútneho monarchu, ale práve naopak: ako záruku poslušnosti voči Slovu: jeho právomoc sa viaže na tradíciu viery a to platí aj v oblasti liturgie. Nevytvárajú ju úrady...“ - J. RATZINGER, Duch liturgie, Dobrá kniha, Trnava 2005, s. 134.

3. Mám na mysli historické kostoly, v ktorých sa budovali obetné stoly. Keď som vo svojej farnosti stál aj ja pred týmto problémom, obchádzal som podobné kostoly a hľadal inšpiráciu. Vtedy som si uvedomil, koľké nerozumné a nešťastné zásahy sa urobili do tradičného a historického liturgického priestoru sanktuária, ak sa tam umiestnil obetný stôl, ktorý tam bol jednoducho „cudzím“ prvkom. V máloktorom kostole som našiel „šťastne“ vyriešený liturgický priestor. Iná vec sú novovybudované chrámy. Tam budovanie obetných stolov je akosi už prirodzenou záležitosťou. Som presvedčený, že po motu proprio Benedikta XVI. sa už viac kňazov odváži slúžiť bohoslužbu obety tvárou k hlavnému oltáru (a teda chrbtom k ľudu), pričom bohoslužbu slova (ako časť sv. omše) bude slúžiť tvárou k ľudu.

4. Takto napríklad nazývali pápeža blahoslaveného Jána XXIII., ktorý tiež sa stal pápežom v pokročilom veku, a predsa zvolal Druhý vatikánsky koncil.
Hore