Vahy Main
 
IUS ECCLESIAE ET VERITAS
Ius et iustitia XVI Časopis v PDF Archív Tiráž Kontakt
 
2/2007
úvodník
Prechodní pápeži
prof. ThDr. ICLic. Ján Duda, PhD.

dokumenty
Summorum Pontificum
Benedikt XVI.

List biskupom pri príležitosti publikovania apoštolského listu Summorum Pontificum
o používaní rímskej liturgie spred reformy
v roku 1970
Benedikt XVI.

komentáre
Komentár k motu proprio Summorum Pontificum
prof. ThDr. ICLic. Ján Duda, PhD.

náučné články
Jurisdikcia
pravoslávnych biskupov po Druhom vatikánskom koncile
Ivan Žužek, SJ

Násilie páchané na ľuďoch s mentálnym postihnutím
JUDr. Ľubica Cehlárová

Vyživovacia povinnosť
na Slovensku
Mgr. Štefan Machaj

osobnosti
Annibale Bugnini
Reformátor pokoncilovej rímskej liturgie
prof. ThDr. ICLic. Ján Duda, PhD.

informácie
Porovnanie biskupského omšového oblečenia oboch foriem rímskeho rítu
Dr. Jozef Skupin
 
 
 
Valid HTML 4.0 Transitional
 
Valid CSS!

Jurisdikcia pravoslávnych biskupov po Druhom vatikánskom koncile

Ivan Žužek, SJ

Athenagoras
Stretnutie pápeža Pavla VI.
s carihradských ortodoxným
patriarchom Athenagorasom I.
v roku 1967 v Ríme

Uznala Katolícka cirkev po Druhom vatikánskom koncile jurisdikciu biskupov pravoslávnych cirkví? Je to veľmi aktuálna otázka, na ktorú snáď už dnes možno dať odpoveď dostatočne jasnú a odlišnú, aká bola pred koncilom. A hoci ide o moju osobnú mienku, je ovocím dlhodobého bádania a štúdia. Jej obsah ostáva stále otvorený na dialóg a na vedeckú diskusiu a vždy podlieha úsudku Magistéria Cirkvi. Skôr než začnem písať o téme, je potrebné, aby sme sa chápali terminologicky. V tejto štúdii pod pojmom „jurisdikcia“ nechceme označovať to, čo sa má na mysli pod pojmami „jurisdictio delegata, mandata, vicaria, suppleta“ (hoci aj to by sa dalo prinajmenšom nepriamo), o ktorých sa píše v kánonickom práve, ale máme na mysli to, čo sa v kódexe vyjadruje pod pojmom „iurisdictio ordinaria“. Ide o nie celkom najšťastnejší pojem, že istý autor zaoberajúc sa tým istým problémom v súvislosti s pravoslávnymi biskupmi hovoril radšej o „posvätnej moci, ktorá je účinnou“ (lat. potestas sacra quae est efficax).(1)


Obdobie rozdelenia pred Druhým vatikánskym koncilom

Deväť storočí, ktoré predchádzali Druhému vatikánskemu koncilu, postoj Katolíckej cirkvi voči pravoslávnym biskupom bol nasledovný: príslušníci odlúčenej hierarchie boli považovaní za nelegitímnych a v tom bolo implicitne vyjadrené aj to, že aj ich úradné úkony sú nelegitímne. Toto bolo vyjadrené veľmi často a veľmi jasne v dokumentoch Svätej stolice, že vykonávanie „jurisdikcie“ členmi pravoslávnej hierarchie sa musí chápať iba ako úkony vykonávané de facto.(2)

Z analýzy spomínaných dokumentov skúmanej vo svetle historicko-kánonickej disciplíny vyplýva, že dôvody takéhoto postoja, ako sa zdá, možno zhrnúť do nasledovných poznatkov: na prvom mieste sa vychádza z predpokladu, že z dôvodu existencie schizmy sa všetci pravoslávni nachádzajú v stave verejne známej veľkej exkomunikácie; následne pravoslávni biskupi sú teda suspendovaní a divinis, pretože boli vysvätení osobami, ktoré boli schizmatikmi a aj exkomunikované; a biskupi boli taktiež považovaní za neplatne zvolených alebo menovaných do svojich úradov jednak preto, že z dôvodu svojho stavu boli nespôsobilí (inabili) na tieto úlohy a tiež preto, že ich voľbu alebo menovanie vykonali osoby exkomunikované, teda nespôsobilé na platné právne úkony. Tento postoj v Katolíckej cirkvi pretrvával vo svojej podstate od začiatku schizmy. Urban II. (1088-1099) oslobodil spod exkomunikácie byzantského cisára pretože, ako poznamenáva de Vries „bolo nemožné si čo len predstaviť odstránenie schizmy bez úkonu oslobodenia spod exkomunikácie.“ (3)

Spomínaný postoj bol vtedy pochopiteľný, pretože išlo o osoby narodené v čase pred schizmou, a teda bolo možné ich chápať ako katolíkov. Ale ako plynul čas, storočie za storočím, tento postoj sa ukazoval ako nepochopiteľný, hoci ho bolo možné takto vysvetľovať vo svetle polemických vzťahov medzi katolíkmi a pravoslávnymi. Katolícka trestnoprávna disciplína bola teda aplikovaná voči pravoslávnym skutočne dôsledne a tvrdo. Avšak je pravdou, že niektorí cirkevní právnici, opierajúc sa o učenie encykliky Ad evitanda Martina V. z roku 1418 považovali vykonávanie jurisdikčnej moci pravoslávnymi biskupmi za platné, hoci nedovolené. Toto ich učenie sa však nedostalo do praxe. Pravoslávnym biskupom niektorí boli ochotní priznať iba tzv. suplujúcu jurisdikciu (iurisdictio suppleta) aj to iba pre vnútorné fórum pre dobro veriacich duší, na základe ktorého biskupi a kňazi mohli vysluhovať platne sviatosti zmierenia, birmovania a asistovať pri sviatosti manželstva. Nakoľko však suplujúca jurisdikcia je iba tam, kde skutočná nejestvuje, takéto učenie prakticky bolo iba potvrdením tézy, že pravoslávni biskupi nevlastnia nijakú jurisdikciu.

Bol tu aj ďalší argument pre tvrdenie, že pravoslávni biskupi nemajú nijakú jurisdikciu: presvedčenie, že sa nachádzajú úplne mimo Cirkvi (hoci sa zastával názor, že ako na pokrstených sa na nich vzťahujú všetky povinnosti, no nevzťahujú sa na nich nijaké práva), a preto pravoslávnych veriacich odlúčených od Ríma riadia de facto, nie však de iure. Kódex (kán. 87 CIC 1917) deklaroval, že každý pokrstený je v Cirkvi osobou (persona in Ecclesia), avšak upresňuje, že každé právo takejto osoby sa stráca, ak existuje fakt odlúčenia od spoločenstva Cirkvi. V encyklike Mystici Corporis Pius XII. upresňuje, že členmi Cirkvi sú iba tí, ktorí „prijali obmytie krstom, vyznávajú pravú vieru a neodlúčili sa od spoločenstva.“ (4) Čiže byť členom Cirkvi a užívať v nej aj práva (medzi ktoré patrí napríklad aj jurisdikcia), si vyžaduje tri predpoklady: krst, vyznávanie katolíckej viery, jednota s Katolíckou cirkvou. A nakoľko posledné dva predpoklady sa u pravoslávnych nenachádzajú a ide o základné povinnosti každého pokrsteného, preto pravoslávnych nepovažovali za členov Cirkvi, a teda ani im nepriznávali nejaké práva. Hovoriť o jurisdikcii pravoslávnych biskupov vo svetle takéhoto učenia bolo skutočne veľmi ťažké.

To, čo tu bolo povedané o krste, bolo možné aplikovať aj na biskupskú konsekráciu.(5) Totiž pred prijatím vysviacky je potrebné vyznať katolícku vieru a prijať ju v spoločenstve Katolíckej cirkvi (ide o osobitne požadované povinnosti). Keďže pravoslávni biskupi tieto povinnosti nevykonávajú, nelegitímne vykonávajú aj moc z vysviacky vyplývajúcu. V tomto svetle treba chápať aj vyjadrenia, akým napríklad bolo vyjadrenie Klementa VIII.: „recipiunt quidem ordinem, sed non executionem,“ (6) ktorú zopakoval Benedikt XIV.(7) aj Lev XIII.: „Nikto nemôže mať účasť na moci, ak nie je zjednotený s Petrom; preto je absurdné, ak niekto nachádzajúci sa mimo Cirkvi koná tak, ako by bol v nej.“ (8) Naviac sa vtedy myslelo, že spoločenstvá veriacich úplne odlúčené od Ríma, ktoré spravujú pravoslávni biskupi, právne vlastne neexistujú alebo existujú, ako sa vyjadril de Vries, iba akosi „v základe“. Skutočne, v roku 1824 sa istá komisia kardinálov výslovne zaoberala otázkou: čím vlastne je patriarchát odlúčený od Ríma? A odpoveď znela veľmi radikálne: de iure nejestvuje.(9) O 60 rokov neskôr si už takúto otázku vôbec ani len výslovne nepoložili, ale ako východisko zobrali – išlo o patriarchát Koptskej pravoslávnej cirkvi – tento fakt: právne nie je ničím.(10) A hoci je pravdou, že v predchádzajúcich storočiach Katolícka cirkev zastávala menej radikálny postoj, v skutočnosti spoločenstvá pravoslávnych veriacich nikdy nepovažovala za opravdivé cirkvi.

Vyvrátiť tento radikálny postoj voči pravoslávnym cirkvám nemôžu ani dokumenty, v ktorých sa uvádza, že pravoslávni biskupi, ktorí pristúpili na zjednotenie s Rímom, formálne neodvolávali svoje odpadlíctvo a formálne z nich nebola odnímaná exkomunikácia. Odvolanie odpadlíctva v skutočnosti bolo zahrnuté do vyznania katolíckej viery, ktorú skladali a aj oslobodenie od exkomunikácie, ako aj uznanie ich biskupskej vysviacky, boli implicitne zahrnuté v úkone, ktorým pravoslávny biskup bol prijatý do Katolíckej cirkvi. Proti vyššie spomínanému radikálnemu postoju nič nezaváži ani fakt, že obyčajne Svätá stolica oslovovala pravoslávnych biskupov titulmi ako „ctihodný brat“ (lat. venerabilis frater) a podobne. Robilo sa to iba preto, že „títo heretici a schizmatici sú vysvätenými biskupmi,“ ako to po istej formálnej diskusii na túto tému (7. 11. 1632) zdôvodnila Sacra Congregatio de Propaganda Fide.(11)

Uznanie platnosti vysviacky pravoslávnych biskupov vyvolalo rozlíšenie medzi mocou vyplývajúcou z vysviacky (potestas ordinis) a mocou vyplývajúcou z jurisdikcie (potestas iurisdictionis). Teológovia Katolíckej cirkvi priznávali pravoslávnym biskupom iba prvú, druhú im úplne upierali. Je mnoho problémov týkajúcich sa tejto matérie; stačí spomenúť, že tento názor zastával aj sv. Tomáš Akvinský: „Dvojitá je duchovná moc: jedna je sviatostná, druhá jurisdikčná; prvá sa udeľuje vysviackou (per consecrationem), druhá udelením prostredníctvom osôb.“ (12) K tomu dodáva náuku, podľa ktorej „moc riadiť (jurisdikciu) dostávajú biskupi bezprostredne od Rímskeho veľkňaza.“ Prvý vatikánsky koncil sa k tejto téme výslovne nevyjadril. V tom čase sa totiž táto náuka považovala za „spoločnú“ a v praxi bežne zaužívanú.

Možno povedať, že výroky a pojmy ako „zatvrdlivosť, schizma, heréza, exkomunikácia, suspenzia, iregularita pochádzajúca z deliktu, nelegitímnosť menovania alebo voľby, vylúčenie z Kristovho stáda, právna neexistencia pravoslávnych Cirkví“ a iné podobné vyjadrenia, ako aj nedostatočná rozvinutosť teológie ohľadom biskupskej vysviacky, ponechávali pred Druhým vatikánskym koncilom len skutočne minimálny, až nijaký, priestor pre uznanie jurisdikcie pravoslávnych biskupov.


Nové rozmery Druhého vatikánskeho koncilu

Zdá sa mi vhodné hneď poznamenať, že nijaký z dôvodov existujúcich pred Druhým vatikánskym koncilom a popierajúcich vlastnenie jurisdikcie pravoslávnymi biskupmi, sa v súčasnosti už nejaví úplne alebo aspoň čiastočne platným.

V Nota bene, ktorým sa končí tzv. Nota explicativa praevia, a chcená priamo Svätým Otcom ako doplnenie Dogmatickej konštitúcie o Cirkvi, sa píše: „Sviatostne-ontologický úrad (biskupský), ktorý treba odlišovať od aspektu cirkevnoprávneho, sa nemôže vykonávať bez hierarchického spoločenstva. Komisia nechcela vstupovať do problému dovolenosti a platnosti, ale to ponechala na diskusiu teológom zvlášť v tom, čo sa týka moci fakticky vykonávanej v oddelených pravoslávnych spoločenstvách, ohľadom čoho existujú rôzne vysvetlenia.“ K obsahu tohto citátu sa vrátime neskôr; na tomto mieste stačilo ho iba citovať s tým, že sa pohybujeme v oblasti slobodnej teologickej diskusie, a to aj napriek tomu, že v minulých storočiach sa vyjadrili k tejto téme mnohé významné dokumenty, ktoré jurisdikciu pravoslávnym biskupom upierali. Citované vyjadrenie nám však dovolilo skúmať, akým smerom sa možno uberať v tejto téme v budúcnosti a ostať v súlade s náukou koncilu.

Ako prvú vec treba uviesť, že východiskovým postojom vzťahu k pravoslávnym je fakt, že sa už nepovažujú za zatvrdlivcov proti katolíckej viere a že žijú v súčasnosti v dobrej vôli. Táto zmena právneho východiska (praesumptio iuris) implicitne obsahuje v sebe zrušenie exkomunikácie pravoslávnych veriacich. Koncil výslovne uvádza, že pravoslávni veriaci súčasnosti „už nemôžu byť obviňovaní z hriechu rozkolníctva“ (Unitatis redintegratio, 3). To znamená, že oni nevykonali nijaký cirkevný trestný čin (vonkajšie prestúpenie a vnútorne pripočítateľné prestúpenie trestného cirkevného zákona – porov. kán. 2195 CIC 1917) a teda oni nespôsobili akt schizmy, hoci žijú v stave schizmy, lebo sa v nej narodili a vyrastali. Každé právne východisko (praesuptio iuris) musí byť postavené na všeobecne overených základoch: v našom prípade, čo sa týka zatvrdlivosti a zotrvačnosti v zlej vôli, veci boli inak, pretože – ako to už bolo známe pred koncilom – drvivá väčšina pravoslávnych veriacich – vrátane biskupov - žila in bona fide, že ich pozícia voči Katolíckej cirkvi je tá správna.

Žiada sa však uviesť veci na správnu mieru a priznať, že aj pravoslávni mali radikálny postoj voči katolíkom a vo svojich vyjadreniach voči nim v ničom nezaostávali za katolíkmi. Vyplýva to aj početných traktátov namierených proti „latinským katolíkom“, ktoré nachádzame v kánonických zbierkach pravoslávnych cirkví. Bola to doba vzájomnej a ostrej polemiky. Ale najlepšie, čo bolo možné urobiť v tejto veci, bolo priznanie, že z jednej i druhej strany došlo k ľudským chybám a omylom (Unitatis redintegratio, 3), a zvolať spolu s koncilom: „Aj v prípade hriechov proti jednote platí svedectvo sv. Jána evanjelistu: ak hovoríme, že sme nezhrešili, klameme a jeho (Božie) slovo nie je v nás (1 Jn 1, 10). Preto v pokornej modlitbe prosíme o odpustenie Pána Boha a našich oddelených bratov, lebo aj my odpúšťame tým, ktorí sa proti nám prehrešili“ (Unitatis redintegratio, 7). Pri tejto prosbe o odpustenie padá nielen každá praesumtio iuris, ale aj každé upodozrievanie pravoslávnych kresťanov zo zlej vôle a otvára sa cesta k úprimnému ekumenickému dialógu medzi bratmi, ktorí hľadajú spôsob ako sa vymaniť z nešťastnej situácie spôsobenej schizmou.

Podľa tohto nového pokoncilového chápania sa pravoslávni kresťania nenachádzajú v stave kánonických trestov za schizmu a herézu. Výslovne je to uvedené v Direktóriu o ekumenizme.(13) Z toho dôvodu padli aj obmedzenia ohľadom platnosti a dovolenosti vykonávania moci riadenia (jurisdikcie) spolu s možnosťou aplikovania trestu suspenzie alebo iregularity zapríčinenej spáchaním deliktu. Teda toto všetko voči pravoslávnym kresťanom padlo; ba s radosťou čítame, že medzi zásadami pápežskej komisie ustanovenej pre revíziu Kódexu kánonického práva sa nachádza aj zásada, že nijaký trestný zákon budúceho revidovaného kódexu sa nebude vzťahovať na nekatolíkov.(14) Aj keď je to ešte len zásada, návrh, je to niečo, čo ide v zásadnej línií Druhého vatikánskeho koncilu.


Bartholomeus
Stretnutie pápeža Benedikta XVI. s carihradských
ortodoxným patriarchom Bartolomejom I.
v roku 2006 v Istanbule

Kánonické poverenie

Ukazuje sa ako vhodné uviesť niekoľko poznámok ohľadom kánonického poverenia (lat. missio canonica). Niektorí autori majú tendenciu považovať za kánonický neplatné biskupské menovania v pravoslávnych cirkvách pre absenciu kánonického poverenia, ktoré podľa kán. 332 (CIC 1917) udeľuje Rímsky veľkňaz. Mohli by sme k tomu uviesť viac závažných argumentov. No uvedieme aspoň to, čo k tomu Druhý vatikánsky koncil slávnostne vyhlásil,(15) že východné cirkvi „majú právo i povinnosť riadiť sa vlastnou disciplínou“ (Orientalium Ecclesiarum, 5). Na pravoslávnom Východe „missio canonica“ bola vždy regulovaná podľa starobylých kánonov, ktoré, ako sa ukazuje, neboli nikdy zrušené.(16) Od čias apoštolov sa kánonické poverenie odovzdávalo od jedného východného biskupa k druhému bez iných formalít, ktoré by dôslednejšie robili legitímnou biskupskú konsekráciu k určitému biskupskému sídlu. Rím túto prax akceptoval aspoň prvých tisíc rokov v histórii Cirkvi. V druhom miléniu, ako to vyplýva z dokumentov zozbieraných de Vriesom, Rím začína zasahovať aj v tejto oblasti. Z jednej strany jasne vyplýva, že v pravoslávnych cirkvách Východu všetko pokračovalo tak, ako predtým v prvom tisícročí. Z druhej strany (zo strany Ríma) všetko sa považovalo za neplatné, lebo podľa nich sa všetko konalo v stave schizmy a exkomunikácie a teda mimo spoločenstva s Rímom. Preto v niektorých prípadoch pre nadobudnutie jednoty s Rímom stačila základná náprava biskupových právomocí (Florencia), inokedy sa žiadalo výslovne potvrdiť status biskupa (Lion). Už citované slávnostné koncilové vyhlásenie sa môže chápať ako určitá nová koncepcia kánonického poverenia pravoslávnych cirkví, ktoré aj dnes praktizujú to, čo vyžadovali právno-kánonické predpisy východných koncilov kresťanského staroveku. Z tohto dôvodu teda nemožno popierať jurisdikciu pravoslávnych biskupov. K tomu istému záveru sa dospelo aj vtedy, keď Druhý vatikánsky koncil pojednával o príslušnosti k Cirkvi v prípade oddelených bratov. Bez toho, aby sa popierali princípy Božieho práva, koncil sa priaznivejšie pozrel na skutočnosť a objavil, že pravoslávni kresťania sa nenachádzajú úplne mimo Katolíckej cirkvi, ba majú medzi sebou mnohé silné väzby. Inými slovami: koncil objavil, že spoločenstvo s Rímom môže obsahovať určité stupne jednoty, že to nutne nemusí byť tak, že jednota buď existuje úplne, alebo neexistuje vôbec. Koncil hovorí výslovne o tých, ktorí sú v plnom spoločenstve Cirkvi, a o tých, ktorí nie sú v plnom spoločenstve, pretože nevyznávajú celú vieru a nezachovali úplnú jednotu s Petrovým nástupcom (Lumen gentium,14). Katolícka cirkev aj týchto objíma s rešpektom a v bratskej láske, lebo vytvárajú s ňou spolu určité spoločenstvo jednoty – hoci nedokonalé (Unitatis redintegratio, 3). Ba zväzky s pravoslávnymi sú najsilnejšie, nakoľko majú opravdivé sviatosti a predovšetkým na základe apoštolskej postupnosti majú pravé kňazstvo a Eucharistiu; prostredníctvom toho sú veriaci spojení s Bohom Otcom a slávením Eucharistie v týchto cirkvách sa Božia cirkev posväcuje a rastie“ (Tamtiež, 15). Tento text, ako sa zdá, implicitne je vyjadrením uznania jurusdikcie pravoslávnych biskupov, lebo práve ona je nevyhnutná, aby sa veriaci mohli zjednotiť s Bohom Otcom. Bolo by totiž popretím tvrdenia, že z jednoty veriacich s ich pravoslávnym biskupom, by mohla rásť Božia cirkev, ak by sa poprelo, že pravoslávny biskup nemá moc konať to, čo je pre rast Božej cirkvi potrebné.

Čo sa týka troch väzieb (vincula) požadovaných encyklikou Mystici Corporis, koncil deklaruje, že pravoslávni veriaci vo svojom vyznaní viery vyznávajú takmer takú istú vieru, akú vyznáva Katolícka cirkev, a sú najviac pripravení na plné spoločenstvo s Cirkvou. Nie sú ešte jej úplnými členmi, to je pravda, ale sú predsa len jej členmi a ako takí majú aj niektoré práva v Katolíckej cirkvi.(17) Kán. 87 CIC 1917 neplatí viac v celej svojej radikálnosti. A hoci koncil nepoužil pojem „členovia“, hovorí o príslušnosti (inkorporácii) do Cirkvi, plnej alebo čiastočnej (Lumen gentium, 14-15). Takto si možno domyslieť, že niekto, kto je čiastočne inkorporovaný do Cirkvi a je v neúplnej jednote s Petrom, spravuje s Petrovým súhlasom komunitu veriacich, ktorí sa nachádzajú v takých istých podmienkach.

Rozdelenie nie je úplné, lebo aj koncil výslovne potvrdil, že medzi obidvomi Cirkvami existuje jednota, hoci ešte nie úplná, nakoľko chýba ešte „tá jednota, ktorú Ježiš Kristus chcel vyliať na všetkých, ktorých spolu znovuzrodil a vlial im život“ (Unitatis redintegratio, 3).

Pri vertikálnom pohľade na veci, Cirkev žijúca vo svete s rešpektom uznáva, že pod vplyvom Ducha Svätého táto jednota rastie zo dňa na deň v túžbe a nádeji tých, ktorí chcú, aby v nich rástla. Ba nie je to iba v oblasti túžby a nádeje, ale je aj v úprimnej snahe tých, ktorí pracujú na tom, aby sa deň zjednotenia priblížil. V tomto kontexte možno pripomenúť stretnutia v Jeruzaleme, Carihrade a Ríme, kde sa stretol Pavol VI. s najvyššími predstaviteľmi pravoslávných virkví a došlo k obojstrannému odvolaniu trestu exkomunikácie z roku 1054, ako aj ekumenické stretnutia, ktoré sa uskutočňujú takmer už všade. V súčasnosti už ide o „úprimnú snahu o vzájomné zmierenie“, aby sa dosiahla čím skôr „plná jednota viery, bratského porozumenia a sviatostného života“, ako sa píše v spoločnej deklarácii zo 7. decembra 1965, ku ktorej došlo pri príležitosti obojstranného zrušenia trestu exkomunikácie. Spoločné deklarácie (v roku 1965 a 1967 s patriarchom Atenagorom; v roku 1970 s patriarchom Vaskenom I.) naznačujú v určitom zmysle – keďže pravoslávni majú platnú vysviacku – aj niečo, čo by sa dalo nazvať hierarchickým spoločenstvom; iste, v týchto deklaráciách potom vyjadrujú veľmi presvedčivým spôsobom svoje pevné rozhodnutie urobiť všetko preto, aby upadol do úplneho zabudnutia čo aj len náznak spomienky na tresty exkomunikácie a každý náznak nepochopenia a vzájomnej nedôvery a že budú kráčať vždy po ceste bratskej lásky, ktorá ich privedie k úplnej jednote, odstraňujúc každú prekážku na ceste k tomuto tak vznešenému cieľu (porov. Príhovor Pavla VI. zo 7. 12. 1965). Pravoslávni teda nie sú mimo Kristovho stáda; oni žijú ako „sesterské Cirkvi“ zjednotené s nami veľmi pevnými a blízkymi zväzkami v mnohých aspektoch (Unitatis redintegratio, 15). V posledných dvoch pápežských dokumentoch táto jednota bola vyjadrená veľmi významnými slovami. Na generálnej audiencii 20. januára tohto roku Pavol VI. sa vyjadril, že „ak máme na mysli ctihodné východné pravoslávne cirkvi“, naša jednota s nimi nie je úplná, ale takmer úplná (Osservatore Romano, 21. 12. 1970). V liste, ktorý pápež poslal patriarchovi Atenagorovi 8. februára 1971, výslovne uvádza: „Medzi našou Cirkvou a ctihodnými pravoslávnymi Cirkvami existuje spoločenstvo takmer úplnej jednoty“ (Osservatore Romano, 7. 3. 1971).


Teológia biskupskej vysviacky

V koncilovej konštitúcii Lumen gentium čítame: „Biskupská kosekrácia udeľuje s úlohou posväcovať, aj úlohy vyučovať a spravovať, ktoré však nemožno z ich povahy vykonávať iba v hierarchickej jednote s Hlavou a členmi biskupského kolégia“ (Lumen gentium, 21). Poznamenávame spolu s Bertramsom, že niektorí konciloví otcovia chápali slovo „úlohy“ (lat. munera) iba ako prijatie trojitej moci, čo však koncilová komisia odmietla toto chápanie ako nezodpovedajúce interpretácii koncilového textu. V skutočnosti naozaj ide o „úlohy“, ktoré sú úzko späté s „mocou“ (lat. potestas), čo možno dokázať aj poukázaním na fakt, že moc vyučovať a moc riadiť (jurisdikcia) je v úzkom prepojení s mocou posväcovať, ktorá je a aj bola vždy chápaná ako opravdivá moc. Napokon by nemalo zmysel hovoriť o vykonávaní týchto úloh, ak by v tom nebola zahrnutá aj moc (potestas) tieto úlohy vykonávať a nebolo by potrebné vysvetľovať v Nota explicativa praevia, že oni neznamenajú potestas ad actum expedita (slov. moc pripravenú na vykonávanie úkonov). To znamená, že naozaj ide o skutočnú moc, aj keď sa nemôže slobodne vykonávať, ad actum expedita (slov. pripravenú na vykonávanie úkonov).(18)

Tu je dôležité rozpoznať, ako tento koncilový text bol bezprostredne vzťahovaný na problém, o ktorom práve píšeme.(19) Predovšetkým v dejinách bolo vždy isté, že pravoslávni biskupi prijímali a prijímajú biskupskú vysviacku vždy platne, a teda prostredníctvom prijatia vysviacky, prijímali a prijímajú aj trojitú úlohu, o ktorej hovorí koncilový text. Viac-menej pokojne sa prijímal aj fakt, že pravoslávni biskupi vykonávajú platne aj úlohu posväcovať, pretože táto úloha vyplýva z vysviacky ako sviatostná milosť. Dnes teda musíme to isté povedať aj o ďalších dvoch úlohách, pretože aj ony vyplývajú zo sviatostnej vysviacky. Takto sme dospeli k tomu, že jurisdikčné právne úkony pravoslávnych biskupov boli vykonávané platne z toho istého dôvodu, že platnosť týchto úkonov je spojená s mocou posväcovať a vyplýva tiež zo sviatostnej vysviacky. A hoci koncilový text uvádza, že spomínané tri úlohy „sa môžu vykonávať iba v hierarchickej jednote s Hlavou a členmi biskupského kolégia,“ naše tvrdenie nie je v rozpore s týmto textom. Naopak ukazuje sa, že práve z neho vychádza ďalší argument v prospech nášho tvrdenia. Totiž v koncilovom texte sa hovorí o všetkých troch úlohách, potom ak pre úlohu posväcovať nejestvuje podmienka sine qua non pre jej platné vykonávanie, potom prečo by takáto podmienka mala existovať pre vykonávanie úlohy vyučovať a riadiť? Aj Nota explicativa pravia hovorí o troch úlohách a nie iba o posledných dvoch (vyučovať a riadiť) a o všetkých troch sa hovorí, že nie sú potestas ad actum impedita (slov. mocou pripravenou na vykonávanie úkonov), bez predbežného určenia úradu alebo zverených veriacich. Preto si treba položiť otázku aj tu: ak pre platnosť vykonávania úkonov vyplývajúcich z úlohy (a moci) posväcovať stačí určiť úlohu, ktorú de facto vykonáva pravoslávny biskup, prečo by to isté nemalo postačovať aj pre platnosť úkonov vyplývajúcich z úlohy vyučovať a úlohy spravovať? Zdá sa, že čo sa týka platnosti vykonávania trojitej úlohy, treba sa ich platnosťou zaoberať rovnako. V problematike trojitej úlohy koncil načrtol určite nové vízie a perspektívy, ktoré teológovia sú povinní ďalej rozvíjať a vysvetľovať. Ale zdá sa, že tradičné delenie moci na moc posväcovať (potestas sanctificandi) a moc spracovať (potestas iurisdictionis) už patrí minulosti a nič neprekáža tomu, aby moc jurisdikcie bola priznaná aj pravoslávnym biskupom.


Hierarchická jednota

Čo sa týka hierarchického spoločenstva, ktoré vyžaduje koncil pre platné a dovolené vykonávanie trojakej úlohy, povedal by som s istotou, že v mnohých aspektoch toto spoločenstvo už jestvuje. Nota explicativa praevia deklaruje, že toto hierarchické spoločenstvo sa nemá chápať v zmysle „určitej priaznivej citovej náklonnosti“, ale ide o organickú realitu vyžadujúcu aj právne formálne vyjadrenie motivované láskou“ (n. 3). Pokiaľ ide o spomínanú organickú realitu žiada sa uznať, že táto sa realizuje vo veľkej miere v tom, že Katolícka cirkev a pravoslávne Cirkvi sú organicky štrukturálne usporiadané a sú už takmer v úplnej jednote medzi sebou. Pokiaľ ide zase o formálne právne usporiadanie, treba povedať, že tu treba ešte hľadať a nájsť pre tie spoločenstvá, ktoré nie sú s nami v úplnej jednote. Bude to úloha pre nové právo; avšak niektoré právne formy tejto nie úplnej jednoty sú už zaužívané jednak praxou alebo písaným zákonom. Vychádzajúc z predpokladu, že v tejto oblasti je dôležitejšia prax než písomný zákon, budeme mať možnosť spoznať, že aj dnes už existujú rôzne právne formy tejto jednoty a sú rešpektované. Na prvom mieste treba spomenúť riadne zaužívaný protokol pre oficiálne kontakty medzi Svätou stolicou a pravoslávnymi cirkvami, ktorý nepochybne má základ v takmer už jestvujúcej úplnej jednote obidvoch cirkví. Ďalším argumentom existencie právnych foriem je pomenovanie, ktoré dal Pavol VI. výslovne pravoslávnym cirkvám v Carihrade 25. júna 1967, keď ich nazval „sesterskými Cirkvami“: „Z Božej milosti sa raz stane, že naše Cirkvi sa znova zjednotia v úplnej jednote ako dve sestry.“ (20) Treťou takouto právnou formou je uznanie pravoslávnych biskupov ako „pastierov, ktorým bola zverená časť Kristovho stáda,“ čo výslovne uviedol Pavol VI. pri tej istej príležitosti a zopakoval to pri svojom stretnutí s patriarchom Atenagorom v Ríme 26. októbra 1967.(21) Vtedy v Ríme Svätý Otec vyslovil povzbudenie pokračovať na tejto ceste až k úplnej jednote a vyhlásil, že ona už existuje aj „v tom istom episkopáte prijatom od Apoštolov viesť Boží ľud a priviesť ho k Pánovi aj prostredníctvom ohlasovania Božieho slova.“(22) Kto by v tomto vyjadrení nespozoroval uznanie úloh posväcovať, vyučovať a spravovať aj pravoslávnym biskupom? Štvrtou právnou formou vyjadrujúcou túto jednotu je prax spoločného slávenia bohoslužby Rímskeho veľkňaza a východných patriarchov (s Atenagorom v roku 1967 a s Vaskenom v roku 1970) v Bazilike sv. Petra v Ríme: pápež a patriarcha slávili spolu pri hlavnom oltári liturgiu, ktorá je integrálnou súčasťou sv. omše s výnimkou bohoslužby konsekrovania Eucharistie a sv. prijímania (úvodná časť, čítania, evanjelium, modlitba veriacich, Sanctus, kánon jednoty, Otčenáš, bozk pokoja a na záver udelili obaja požehnanie). Zdá sa, že už ani nemôže existovať lepšie právne formálne vyjadrenie než toto, ktoré sme uviedli a ktoré je dôležitejšie než písaný zákon.

Ale ani písané zákony nechýbajú. Niekedy ide o také právne formálne a písané právne vyjadrenia, ktoré sa vzťahujú iba na presne určený sektor vzťahov medzi obidvoma cirkvami, avšak v skutočnosti implicitne stoja na základe hierarchického spoločenstva jednoty aspoň v sektore, ktorého sa to týka. Možno spomenúť miešané manželstvá katolíkov s pravoslávnymi;(23) novú disciplínu ohľadom communicatio in sacris,(24) kde sa odporúča, aby sa v tejto oblasti konalo „potom, ako sa vypočujú aj hlavy oddelených cirkví.“ Rovnaké odporúčania sa nachádzajú viackrát aj v platnom kódexe, ba stalo sa to niečím, čo je spoločné a zaužívané.(25) Direktórium o ekumenizme veľmi silne nalieha, aby v týchto veciach vládla vzájomná reciprocita, ba možno vyhlásiť, že toto reprezentuje vlastne lex communis et generalis (slov. spoločný a všeobecný zákon), ako determinujúca formálna právna forma existujúca medzi katolíkmi a pravoslávnymi, ktorí sa ešte nenachádzajú v úplnej jednote hierarchického spoločenstva. Mohli by sme zakončiť tvrdením, že právne formy hierarchickej jednoty s pravoslávnymi už možno dostatočne rozpoznať a sú už aj primerane určujúce aj preto, že u ich biskupov úloha spravovať (munus gubernandi) sa považuje za platne a dovolene vykonávanú, či už objektívne, ako aj subjektívne.

Čo sa týka „určenia vykonávania moci prostredníctvom udelenia konkrétneho úradu alebo zverenia spoločenstva veriacich do pastoračnej starostlivosti,“ zdá sa, že aj toto pápež priznal pravoslávnym biskupom primeraným, ale dostatočným spôsobom. Spolu s argumentmi, ktoré sme doposiaľ uviedli, sa žiada vyjadriť aj presvedčenie, že Katolícka cirkev si želá – ako niečo najvhodnejšie v aktuálnom stave ekumenizmu – aby pravoslávni biskupi ostali vo svojich úradoch, každý na svojom mieste posväcujúc, vyučujúc a riadiac pravoslávnych veriacich, ktorí im boli zverení. Páčia sa mi, a preto ich zopakujem, slová Pavla VI., ktoré povedal v Carihrade: „Prináleží hierarchii viesť Cirkvi po ceste, ktorá vedie k plnej a znovunájdenej jednote. Hierarchia to musí robiť tak, že bude samu seba uznávať a rešpektovať v úlohe pastierov im zverenej časti Kristovho stáda, starajúc sa o jednotu a rast Božieho ľudu a chrániac ho pred všetkým, čo by mu škodilo alebo privádzalo do neistoty.“ (26) V týchto slovách pápež uznal výslovne, že pravoslávni biskupi majú účinne vykonávajúcu posvätnú moc, ktorá má aj právnu účinnosť. Je teda výslovným želaním pápeža, aby pravoslávne kresťanské komunity ostali celé a kompaktné okolo svojich biskupov; nech teda každá pochybnosť a neistota je vylúčená. Nemýlil by sa ten, kto by v týchto slovách objavil odmietnutie takzvaného prozelytizmu, čo napokon bolo odmietnuté aj v Direktóriu o ekumenizme (n. 46), kde sa uvádza, že treba sa usilovať odstrániť aj čo len zdanie takejto činnosti. Bez toho, aby sme vstupovali do problematiky prozelytizmu, na tomto mieste postačí uviesť, že – podľa našej mienky – pravoslávni biskupi sú nositeľmi konkrétneho a určeného úradu, majú veriacich, ktorých spravujú a vedú do nebeského kráľovstva a keď nadíde čas určený Božou prozreteľnosťou, dôjde aj k plnej jednote oboch cirkví. Z tohto dôvodu oni skutočne môžu vykonávať platne a dovolene cirkevnú jurisdikciu.

Možno sa oprávnene pýtať, či stupeň vykonávania jurisdikcie zodpovedá stupňu ich jednoty s Katolíckou cirkvou? Bertrams uvádza, že hierarchické spoločenstvo s nekatolíkmi „Cirkev uznáva do takej miery, do akej miery má ich spoločenstvo spoločné prvky s Cirkvou“ a že koncil „uznal spoločenstvo s tými, ktorí okrem vykonávania moci posväcovať, určitým spôsobom vykonávajú aj moc vyučovať a spravovať.“ (27)

Môže sa síce poukazovať na to, že toto spoločenstvo sa vzťahuje iba na niekoľko málo úkonov, ale vo vzťahu k pravoslávnym to nie je pravda, lebo – ako hovorí Bertrams – s pravoslávnymi „jestvuje skutočné spoločenstvo jednoty vo všetkom, ak sa neberie do úvahy vykonávanie jurisdikčného primátu.“ (28) Logicky z toho vyplýva, že pravoslávni biskupi vlastnia a vykonávajú jurisdikčnú moc v takmer všetkom, s výnimkou moci vyučovať o pápežskom primáte. O tomto bode problému by sa dalo diskutovať. Náš postoj je nasledovný: všetky úkony jurisdikcie pravoslávnych biskupov treba považovať za vykonané v hierarchickom spoločenstve jednoty s Katolíckou cirkvou a teda nielen platné, ale aj dovolené, s výnimkou tých, ktoré by boli v rozpore so Svätým písmom, katolíckou náukou a prirodzeným zákonom.


Talianska verzia tohto článku bola publikovaná pred 36 rokmi v Civiltá Cattolica (1971), s. 550-562.

Autor:
Ivan ŽUŽEK, SJ
(pôvodom Slovinec; 1924-2004; profesor východného kánonického práva v Ríme a jeden z hlavných tvorcov v súčasnosti platného Kódexu kánonov východných cirkví)

Z talianskeho jazyka preložil:
prof. ThDr. ICLic. Ján Duda, PhD.

Preklad odborne lektorovali:
ThDr. Alojz Frankovský, PhD.
Dr. Jozef Skupin

Poznámky:

1. W. BERTRAMS, De gradibus communionis in doctrina Concilii Vaticani II, In: Gregorianum 47 (1966), 286-305.

2. Porov. W. DE VRIES, Rom und die Patriarchate des Ostens, Freiburg-München 1963, 358-359.

3. W. DE VRIES, Rom und die Patriarchate des Ostens, Freiburg-München 1963, s. 330.

4. AAS 35 (1943) s. 202.

5. V tomto bode nasledujeme učenie, ktoré v podstate sformuloval vo svojom článku Bertrams a ktorý bol vyššie mnou citovaný.

6. List z 30. augusta 1595, In: Bullarium Romanum, X, 212.

7. Encyklika Etsi pastoralis (26. 5. 1742), § 7, n. XIII., In: Collectanea S. Congregationis de Propaganda Fide, Roma 1907, vol. I, 125.

8. „Nemo igitur, nisi cum Petro cohaereat, participare auctoritatem potest, cum absurdum sit opinari, qui extra Ecclesiam est, eum in Ecclesia praesse“ - Encyklika Satis cognitum, In: AAS 28 (1895), 734.

9.Porov. W. DE VRIES, I patriarcati separati d´Oriente nella concezione della S. Sede, In: Unitas 18 (1963), 117.

10. Porov. W. DE VRIES, Rom und die Patriarchate..., s. 357.

11. Porov. DE MARTINIS, Iuris Pontificii de Propaganda Fide pars secunda, Roma 1909, 59-60.

12. Summa Theol., 2a 2ae, q. 239, a. 3.

13. „Podľa Dekrétu o ekumenizme, bratov, ktorí sa narodili a boli pokrstení mimo spoločenstva s Katolíckou cirkvou, treba dôsledne odlišovať od tých, ktorí boli pokrstení v Katolíckej cirkvi, ale vedome a verejne od nej odpadli. Podľa spomínaného dekrétu potom tí, ktorí sa narodili a boli vychovaní vo viere v Krista v týchto komunitách, nemôžu byť obviňovaní z hriechov proti jednote. Z tohto dôvodu, keďže sa osobne nedopustili takejto viny, ak chcú spontánne priľnúť ku katolíckej viere, nepotrebujú byť oslobodení od trestu exkomunikácie (Direktórium o ekumenizme, 19).

14. Communicationes 2 (1970), n. 1, s. 101.

15. V Unitatis redintegratio 16 bolo v podobnom texte uvedené slovo „vyhlásil“ (declaret), kým v Orientalium Ecclesiarum 5 bolo pridané aj slovo sollemniter declaret. Takéto slovné spojenie (sollemniter) sa koncilových vyhláseniach používa veľmi málo.

16. S. R. Rotae sententiae recentiores, In: Ephemerides iuris canonici 25 (1969), s. 160. Páter Tocanel tam poznamenal, že „non constat fuisse revocatam consuetudinem orientalem circa canonicam missionem.“

17. Porov. B. SCHUTZE, L´unitá di governo dell´episcopato cattolico et ortodosso, In: Unitas 25 (1970), 19-20.

18. V článku, ktorý napísal Bertrams, citovaný v našej poznámke č. 1, sú pridané ďalšie dva argumenty na strane 299: a) v kontexte sa hovorí o „moci danej Petrovi“ a tu slovo munus (slov. úloha) znamená moc (lat. potestas); b) ontologicky „vysviacka“ znamená dostať účasť na úlohách Ježiša Krista, ktorý ich nedáva bez udelenia moci, aby ich bolo možné vykonávať.

19. O tomto pojednáva vo všeobecnosti Schutze v článku na strane 17, ktorý sme v tejto štúdii už citovali.

20. AAS 59 (1967), s. 853.

21. AAS 59 (1967), s. 841.

22. Osservatore Romano 27. 10. 1967: „Eodem episcopatu accepto ab Apostolis ad popupum Deum regendi adducenduque ad Dominum et ad annuntiatiandum illi verbum ipsius.“

23. Porov. Dekrét Orientalium Ecclesiarum, 18; Dekrét Crescens matrimonium (22. 2. 1967).

24. Dekrét Orientalium Ecclesiarum, 26-29.

25. Orientalium Ecclesiarum, 20; Direktórium o ekumenizme, 27, 28, 45, 46.

26. AAS 59 (1967), s. 841.

27. W. BERTRAMS, De gradibus communionis in doctrina Concilii Vaticani II, In: Gregorianum 47 (1966), s. 303-304.

28. W. BERTRAMS, De gradibus communionis in doctrina Concilii Vaticani II, In: Gregorianum 47 (1966), s. 294.
Hore