Vahy Main
 
IUS ECCLESIAE ET VERITAS
Ius et iustitia XVI Časopis v PDF Archív Tiráž Kontakt
 
2/2007
úvodník
Prechodní pápeži
prof. ThDr. ICLic. Ján Duda, PhD.

dokumenty
Summorum Pontificum
Benedikt XVI.

List biskupom pri príležitosti publikovania apoštolského listu Summorum Pontificum
o používaní rímskej liturgie spred reformy
v roku 1970
Benedikt XVI.

komentáre
Komentár k motu proprio Summorum Pontificum
prof. ThDr. ICLic. Ján Duda, PhD.

náučné články
Jurisdikcia
pravoslávnych biskupov po Druhom vatikánskom koncile
Ivan Žužek, SJ

Násilie páchané na ľuďoch s mentálnym postihnutím
JUDr. Ľubica Cehlárová

Vyživovacia povinnosť
na Slovensku
Mgr. Štefan Machaj

osobnosti
Annibale Bugnini
Reformátor pokoncilovej rímskej liturgie
prof. ThDr. ICLic. Ján Duda, PhD.

informácie
Porovnanie biskupského omšového oblečenia oboch foriem rímskeho rítu
Dr. Jozef Skupin
 
 
 
Valid HTML 4.0 Transitional
 
Valid CSS!

Annibale Bugnini
Reformátor pokoncilovej rímskej liturgie

prof. ThDr. ICLic. Ján Duda, PhD.

Annibale
Arcibiskup Annibale Bugnini, CM
(1912-1982), bývalý sekretár
Kongregácie pre Boží kult a disciplínu
sviatostí a „projektant“
pokoncilovej liturgickej reformy

V týchto dňoch sa opäť dostáva do popredia osobnosť arcibiskupa Annibala Bugniniho v súvislosti s apoštolským listom Summorum Pontificum, ktorého normatíva vstúpi do platnosti na sviatok Povýšenia svätého Kríža (14. septembra) tohto roku. Arcibiskup Bugnini sa totiž považuje za „duchovného otca“ pokoncilovej liturgickej reformy pápeža Pavla VI. Ide o osobnosť, ktorú jedni vyzdvihujú, iní zatracujú. Kto bol v skutočnosti Annibale Bugnini?


Základné životopisné dáta

Narodil sa 14. júna 1912 v Civitella del Lago v Taliansku. Po absolvovaní filozofických a teologických štúdií bol ako 24-ročný vysvätený za kňaza 26. júla 1936 u pátrov lazaristov sv. Vincenta de Paul. Potom prišli vojnové roky, ale okamžite po skončení vojny sa začala rozvíjať jeho kariéra liturgickým smerom. V roku 1946 sa stal zodpovedným redaktorom odborného liturgického časopisu Ephemerides liturgicae v Ríme a už o dva roky neskôr v roku 1948 ho sám pápež Pius XII. vymenoval za sekretára Komisie pre liturgickú reformu. V tejto úlohe zotrval až do roku 1960. Medzitým prišli ďalšie úlohy. V roku 1957 sa stal profesorom liturgiky na Pápežskej lateránskej univerzite v Ríme a v roku 1959 ho Ján XXIII. vymenoval za sekretára Prípravnej predkoncilovej komisie pre liturgiu, v ktorej bol až do začiatku rokovaní Druhého vatikánskeho koncilu v roku 1962.

V roku 1964 bola Druhým vatikánskym koncilom schválená a zverejnená konštitúcia Sacrosanctum Concilium o posvätej liturgii a následne v tom istom roku Annibala Bugniniho pápež Pavol VI. vymenoval za sekretára Liturgickej komisie, ktorej úlohou bolo uviesť do života zásady koncilu v liturgickej oblasti. Komisii predsedali najprv kardinál Giacomo Lercaro v rokoch 1964-68, potom švajčiarsky kardinál Benno Walter Gut, ďalej kardinál Arturo Tabera Araoz až do roku 1973. V roku 1969 ho pápež Pavol VI. vymenoval aj za sekretára Kongregácie pre Boží kult, kde zotrval až do jej zjednotenia s Kongregáciou pre disciplínu sviatosti v roku 1975. Nová kongregácia dostala názov Kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí a existuje dodnes. V súčasnosti jej predsedá africký kardinál Francis Arinze v hodnosti prefekta a srílanský sekretár v hodnosti arcibiskupa. Medzitým bol Pavlom VI. vymenovaný za titulárneho biskupa diecézy Diocletiana a následne 6. januára 1972 aj konsekrovaný. Dňa 4. januára 1976 sa jeho kariéra v Ríme (neočakávane?) končí a Pavol VI. ho povýšil do hodnosti arcibiskupa a poslal za pronuncia do Iránu. Aj jeho misia v Iráne nebola bezvýznamná vzhľadom na to, že v tejto krajine sa začali nepokoje a jeho úrad i činnosť nabrali na dôležitosti i z hľadiska medzinárodných politických súvislostí. Po svojom návrate zomrel v Ríme 3. júla 1982 ako 70-ročný.


Pokoncilová liturgická reforma

Liturgická reforma po Druhom vatikánskom koncile sa realizovala postupne zasiahla celú oblasť liturgických obradov rímskeho rítu. Predovšetkým tu došlo k reforme Rímskeho misála promulgovaného apoštolskou konštitúciou Pavla VI. Missale Romanum z 3. apríla 1969, ktorý nadobudol v Cirkvi účinnosť 30. novembra 1969 (na prvú adventnú nedeľu).(1) Reforma misála bola síce najdôležitejšou, ale nie jednou liturgickou pokoncilovou reformou. Došlo k reforme Liturgie hodín (breviára), Ordo baptismi (vysluhovania sviatosti krstu), Ordo confirmationis (sviatosti birmovania), Ordo poenitentiae (sviatosti zmierenia), Ordo infirmorum (pomazania chorých), Ordo matrimonii (sviatosti manželstva), Rímskeho pontifikála (lat. Pontificale Romanum), Ordo esequiarum (pohrebných obradov). Už samotná reforma bohoslužobných textov si vyžadovala veľkú erudíciu zainteresovaných, ale aj mimoriadnu náročnosť na organizáciu práce. Veľkým, možno trochu nepredvídaným, sa ukázal problém prekladu typického vydania latinských textov do národných jazykov. Totiž ukázalo sa, že to, čo sa dá latinčinou vyjadriť presne, nakoľko sa teológia vyvíjala predovšetkým v latinčine, to sa niekedy nedalo preložiť do živej reči bez určitých nepresností, až takmer zmeny zmyslu textu. Tento problém ostal aj potom, ako si Apoštolská stolica vyhradila právo revidovať liturgické texty, ktorých preklady do národných jazykov nechali urobiť biskupské konferencie, lebo každý preklad je určitá „zrada“ spáchaná na pôvodnom texte. Aby veriaci nežili v pochybnostiach o platnosti konkrétnych dôležitých textov, Apoštolská stolica vzala problém na seba a silou vlastnej autority udelila prekladom takú vážnosť, akú vlastnila editio typica, aj keď pôvodný latinský text vždy slúžil ako východisko i ako text na revidovanie prekladov.


Kauza „Bugnini“

Annibale Bugnini sa javí ako zaujímavá, až kontroverzná osobnosť. Tradicionalisti ho obviňujú z neznalosti liturgickej tradície, že bol ovplyvňovaný predovšetkým protestantským kruhom a najmä členmi slobodomurárskej rímskej lóže. Považujú ho takmer za zradcu a „hrobára“ rímskej liturgickej tradície. Veľmi vážne je práve obvinenie, že bol členom rímskej slobodomurárskej lóže. Toto obvinenie nikdy nebolo dokázané, ale ako sa zdá, v Ríme a vo Vatikáne tento názor bol dosť rozšírený. Dokazuje to skutočnosť, že Osservatore Romano z 10. októbra 1976 túto informáciu označilo za nepravdivú. Avšak pozoruhodný je už fakt, že sa touto informáciou Osservatore Romano vôbec zaoberalo. V roku 1982 Bugnini umrel a o rok neskôr vyšla jeho kniha pod názvom Riforma liturgica 1948-1975.(2) V tejto knihe arcibiskup odmietol, žeby bol slobodomurárom, ale priznal, že táto fáma bola dôvodom jeho odchodu z postu sekretára Kongregácie pre Boží kult a vôbec z Ríma za pronuncia do Teheránu v Iráne.(3) Diskutabilné sú jeho znalosti z dejín a teológie liturgiky. Ak bol kritizovaný za liturgické reformy v 60. a 70. rokoch minulého storočia aj vplyvnými cirkevnými autoritami nevynímajúc kardinálov (napr. Ottaviani, Šeper a iní), mohli by sme chápať aj ako ich nostalgiu za tradičnou liturgiou. Ak si však prečítame novšie štúdie, napríklad hoci aj knihu Duch liturgie od Jozefa Ratzingera alebo iných autorov, dospejeme k názoru, že pokoncilová liturgická reforma z teologického hľadiska len málo rešpektovala starobylú liturgickú tradíciu rímskeho obradu. Nemám na mysli latinčinu, ale zrušenie Rímskeho kánona, novotvorba eucharistických modlitieb, obrátenie kňaza tvárou k ľudu, stavanie obetných stolov v starobylých chrámoch a podobne. Nie je však známe, či k týmto rozhodnutiam došlo vedome „in bona fide“, alebo mu vážne chýbali primerané vedomosti z dejín liturgickej teológie. Druhá alternatíva sa mi javí ako málo pravdepodobná.

Na druhej strane sa Bugnini ukazuje ako výnimočná osobnosť. Tešil sa priazni troch pápežov. Právnik a diplomat Pius XII. ho v roku 1948 ustanovil za sekretára pre reformu liturgie, blahoslavený Ján XXIII., kariérny diplomat, ho vymenoval v roku 1959 za sekretára prípravnej (koncilovej) liturgickej komisie a Pavol VI. ho v roku 1964 vymenoval za sekretára Komisie pre realizáciu záverov koncilu a uskutočnenia pokoncilovej liturgickej reformy. Na čele tejto komisie stáli viacerí kardináli, ale často dochádzalo k ich výmene a niektorí boli už alebo chorľaví, alebo pokročilí vekom. Zdá sa, že dominantnou osobnosťou bol Bugnini aj ako sekretár Kongregácie pre Boží kult. Viacerí jeho spolupracovníci, ktorí o ňom prehovorili, ho označujú za človeka, ktorý si robil, čo chcel (kardinál Antonelli, v čase reformy Bugniniho spolupracovník v komisii), iní ho považovali za dobrého manažéra, ale slabého teológa. Viacerí sa zhodujú v tom, že bol človekom, ktorý mal veľmi veľký vplyv na Pavla VI. (Adrea Rose). Nech to už bolo akokoľvek, nemožno mu uprieť to obrovské úsilie a pracovné nasadenie, aké si liturgická reforma a jej uvedenie do života skutočne vyžadovalo. Preto sa mi vidí vemi pravdepodobné, že bol človekom s talentom presvedčiť iných o správnosti „svojej veci“ a s talentom dokázať dobre organizovať prácu v tíme.


Marini
Arcibiskup Piero Marini,
majster pápežských ceremónií,
bývalý osobný tajomník
arcibiskupa Bugniniho

Bugninisti

Tradicionalisti v rámci svojej kritiky radi hovoria o „bugninistoch“. Pod týmto pojmom chápu cirkevné osobnosti zastávajúce Bugniniho názory alebo sú pokračovateľmi Bugniniho chápania pokoncilovej liturgickej reformy, ktorú sa tí „radikálnejší“ odvažujú označiť dokonca za liberálnu, či až slobodomurársku. Každý normálny človek musí pochopiť, že v tom to preháňajú, až je to nedôstojné. Z viacerých osobností tohto typu veľmi radi označujú za „bugninistu“ aj súčasného majstra pápežských ceremónií arcibiskupa Piera Mariniho, ktorý bol istý čas po koncile osobným sekretárom Annibala Bugniniho a „vyrástol“ z neho aj odborník na liturgiu. Piero Marini sa stal majstrom pápežských ceremónií za Jána Pavla II. a je ním aj dnes za Benedikta XVI., hoci niektorí mu po nástupe kardinála Ratzingera za pápeža predpovedali veľmi skorý odchod z tohto postu a vo svojich „predpovediach“ neustávajú. A keďže Bugnini už odišiel do večnosti, časť kritiky, hoci už miernejšej, si neodpustia na adresu jeho bývalého osobného sekretára a súčasného arcibiskupa.


Politická teológia?

Nemôžem sa ubrániť pocitu, že niektoré tradičné komunity dožadujúce sa tridentskej omše, majú blízko k politicky chápanému katolicizmu. Prosím ich o odpustenie, ak by som sa mýlil a priznám sa, že bol by som rád, keby som sa skutočne mýlil. V politickej teológii ide o teologické zdôvodnenie, o uchopenie politickej moci. Zdá sa, že takéto tendencie existujú v teológii oslobodenia v krajinách Latinskej Ameriky a takúto tendenciu majú aj latinskoamerickí prisťahovalci v Severnej Amerike. Rovnakú tendenciu badám aj v Bratstve Pia X. založeného arcibiskupom Lefebvrom. Túto tendenciu badám aj v niektorých skupinách katolíckych tradicionalistov, ktorí sú členmi Katolíckej Cirkvi. Pán Ježiš nemal politické ambície, lebo jeho Kráľovstvo nie je z tohto sveta. Benedikt XVI. ako sa zdá, dôsledne bráni každým politickým tendenciám v rámci Cirkvi. Chcem vyjadriť presvedčenie, že povolenie tridentskej omše nebude v tomto smere zneužité.


Záver

Osobne si myslím, že liturgická pokoncilová reforma sa konala dosť radikálne i dosť rýchlo, čo spôsobilo nemálo vnútornej bolesti tým, ktorí boli úzko spätí v touto formou sv. omše. Existujú svedectvá o žiadostiach adresovaných Pavlovi VI. o udelenie povolenia sláviť tridentskú liturgiu. Spomína ich sám Bugnini v spomínanej knihe o liturgickej reforme. Aj kardinál Jozef Ratzinger si viackrát poťažkal na netolerantnosť svojich „biskupských spolubratov“ v tejto záležitosti. Necítim sa kompetentným hodnotiť, či tá rýchlosť a razantnosť uvádzania liturgickej reformy do praxe spôsobila takýmto veriacim menej bolesti, než by bola spôsobila pomalšie zavádzaná reforma a tým menej sa cítim kompetentným posúdiť, nakoľko to mohol alebo nemohol ovplyvniť arcibiskup Annibale Bugnini. Sú to už veci, ktoré sa nedajú – a to by už ani nebolo dobré – vrátiť späť. Ale rovnakej chyby by sa dopustili teraz tí, ktorí by podobnú bolesť spôsobovali tým veriacim, ktorí sú úzko spätí so súčasnou riadnou rímskou liturgiou, ak sa by netolerantne a necitlivo dožadovali tridentskej liturgie za „každú cenu“.

Osobne si myslím, že kritiku arcibiskupa Bugniniho treba brať s veľkou rezervou minimálne z uvedených dvoch dôvodov: po prvé: kto nič nerobí, nerobí ani chyby, ale kto niečo robí, urobí aj nejaké chyby. Arcibiskup Bugnini bol „projektantom“ pokoncilovej liturgickej reformy a navrhoval Pavlovi VI. určité riešenia a rozhodnutia. V takýchto situáciách sa niekedy výsledok nedá jasne predvídať. V tom je do istej miery veľkosť i slabosť osôb stojacích v úlohách, v ktorých sú povinní prijímať rozhodnutia. A na tomto stoja chvály tých, ktorí Bugniniho a jeho liturgické reformy chvália a na tom istom stojí aj kritika Bugniniho odporcov. Ak však konal v dobrej vôli, je to v poriadku. Po druhé: Bugnini pri príprave a zavádzaní reformy vykonal obrovský kus práce, ak rozhýbal taký kolos, akým je Katolícka Cirkev rímskeho obradu. Už na toto jeho úsilie a prácu treba hľadieť s úctou, lebo pomáhal až trom pápežom. Nemali by na to zabúdať ani jeho zástancovia, ani kritici.


Poznámky:

1. PAULUS PP. VI, Constitutio apostolica Missale Romanum qua Missale romanum ex decreto concilii oecumenici Vaticani II instauratum promulgatur (3 aprilis 1969), v: Notitiae 5 (1969), s. 142-146. Latinská a talianska verzia sa nachádza aj v Enchiridion vaticanum 3 (1968-70), Bologna 1997, s. 560569. Slovenský preklad tejto konštitúcie sa nachádza v: Rímsky misál, Typis polyglottis vaticanis 1980, s. 11-18.

2. A. BUGNINI, La riforma liturgica, Centro liturgico vincenziano, Roma 1983. Pravdepodobne sám Bugnini zariadil, aby jeho kniha vyšla až po jeho smrti. Druhé vydanie jeho knihy vyšlo v roku 1997 v tom istom vydavateľstve.

3. Údajne sa za Bugniniho odchod z Ríma zasadili u Pavla VI. kardinál James Knox, prefekt Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí (teda Bugniniho „šéf“) a kardinál Franjo Šeper, prefekt Kongregácie pre náuku viery.

Hore