Starostlivosť Cirkvi o vysokoškolských učiteľov,
pracovníkov a študentov

Rektorát Katolíckej univerzity v Ružomberku

Úvod

V roku 2004 bola podpísaná Zmluva medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou o katolíckej výchove a vzdelávaní. Text tejto zmluvy možno nájsť aj na webovej stránke Apoštolskej nunciatúry na Slovensku.(1) Hneď na úvod sa žiada zdôrazniť, že nakoľko ide o zmluvu medzinárodnej povahy, jej normatíva je nadradená zákonom Slovenskej republiky (s výnimkou ústavných zákonov, resp. Ústavy Slovenskej republiky)(2) a rovnako je nadradená legislatíve Katolíckej cirkvi (porov. kán. 3 CIC) s výnimkou tých kánonických predpisov, ktoré sú súčasťou Božieho práva.(3) Čl. IV., ods. 1 tejto zmluvy rieši právny status Katolíckej univerzity v Ružomberku. Tento status je veľmi zaujímavo formulovaný a mohol by byť predmetom právnej analýzy spracovanej v inej štúdii.(4)

Katolícku výchovu a vzdelávanie podľa zmluvy z roku 2004 uskutočňujú vysokoškolské pastoračné centrá.(5) Vysokoškolské pastoračné centrum nie je zariadením Slovenskej republiky, ale zariadením Katolíckej cirkvi (porov. čl. V., ods. 2 zmluvy z roku 2004), ktorá však môže pôsobiť na akademickej pôde vysokej školy trojakou činnosťou: pastoračnou, duchovnou, vzdelávacou v prospech členov akademickej obce (porov. čl. V., ods. 1). Vymedzenie tejto pôsobnosti na konkrétnej vysokej škole sa má uskutočniť dohodou medzi príslušnou vrchnosťou Katolíckej cirkvi a príslušnou vysokou školou.(6) Za podstatné z článku V. považujem poukázať na nasledovné kľúčové tézy: 1/ VPC je zariadením Katolíckej cirkvi. 2/ VPC môže pôsobiť na akademickej pôde vysokej školy. 3/ VPC pôsobí na akademickej pôde trojako: pastoračne, duchovne a vzdelávaním. 4/ Činnosť VPC riadi rektor VPC a jeho pomocníci. 5/ Zriadenie a vykonávanie činnosti VPC sa uskutočňuje dohodou medzi vysokou školou a príslušnou cirkevnou autoritou.

1. VPC je zariadením Katolíckej cirkvi (čl. V., ods. 2)

Čl. V., ods. 2 zmluvy medzi SR a Svätou stolicou jasne definuje, že „vysokoškolské pastoračné centrum je zariadením Katolíckej cirkvi.“ To znamená, že VPC nie je zariadením Slovenskej republiky, ale exkluzívne podlieha jurisdikcii Katolíckej cirkvi.(7) Z hľadiska kánonického práva VPC nie je svojím zriadením „automaticky“ (alebo „ipso iure“) právnickou osobou v Cirkvi, ako je to v prípade zriadenia farnosti (porov. kán. 515, § 3 CIC). Zdá sa však, že VPC nesie všetky znaky kvázifarnosti, o ktorej píše kán. 516, § 1 CIC, ako aj znaky personálnej farnosti, o ktorej hovorí kán. 518 CIC. Zriadenie farnosti (teritoriálnej alebo personálnej) prináleží do kompetencie diecézneho biskupa po vypočutí stanoviska kňazskej rady diecézy (kán. 515, § 2 CIC). Aj z tohto hľadiska sa rozhodujúcim činiteľom v prípade jednotlivých stredísk VPC ukazuje jednoznačne miestny diecézny biskup. Jemu prináleží a je jeho právom i povinnosťou postarať sa o pastoračnú službu pre tých, ktorí žijú, pracujú alebo študujú alebo ináč sa zdržiavajú na území jeho diecézy. Ak vysoká škola má svoje fakulty alebo pracoviská na území viacerých diecéz, jednotliví diecézni biskupi môžu pastoračnú činnosť spoločne koordinovať, ale nemôžu stratiť osobnú zodpovednosť za pastoračnú starostlivosť v rámci územia svojej diecézy.

Keďže VPC je zariadením Katolíckej cirkvi, Slovenská republika nezasahuje do činnosti VPC, pokiaľ to nie je v rozpore s trestným zákonom SR, dobrými mravmi alebo inými štátom garantovanými slobodami (napr. ľudské práva a pod.), alebo ktoré sa SR zaviazala zachovávať inými medzinárodnými dohodami. Znamená to tiež, že SR nefinancuje činnosť VPC, avšak je možné zabezpečiť platy pre duchovnú činnosť zriadením personálnej farnosti a vymenovaním personálneho farára a jeho kaplánov, ktorým by prislúchal mesačný plat podľa vyhlášky vlády SR o platoch duchovných.

2. VPC môže pôsobiť na akademickej pôde vysokej školy (čl. V., ods. 2)

Čl. V., ods. 2 zmluvy z roku 2004 umožňuje VPC pôsobiť na akademickej pôde vysokej školy. Z pohľadu Katolíckej cirkvi je to samozrejmé, nakoľko práve Cirkev – aj keď to pre niekoho môže dnes znieť paradoxne – významným podielom prispela a napomáhala akademickým právam a akademickým slobodám.(8) Dovoľujem si tiež citovať z apoštolskej konštitúcie Ex corde Ecclesiae Jána Pavla II. o katolíckych univerzitách (15. 8. 1990), kde pápež vyzýva cirkevné spoločenstvo „chrániť práva a slobody týchto inštitúcií vo svetskej spoločnosti“ (Ex corde Ecclesiae, bod 11) alebo kde Ján Pavol II. uvádza:

„(Katolícka univerzita) má inštitucionálnu autonómiu,(9) potrebnú na plnenie svojich úloh; svojim členom zabezpečuje akademickú slobodu pri zachovaní práv jednotlivca a spoločenstva v záujme pravdy a všeobecného blaha“ (Ex corde Ecclesiae, bod 12).

Z pohľadu súčasného štátu to až také samozrejmé nie je. Nakoľko sa štát neviaže na nijaké náboženstvo a náboženské presvedčenie, silne ho tlačí do súkromnej sféry jednotlivcov i spoločenstiev. Prítomnosť náboženstva – nevynímajúc ani katolíckeho – vo verejnej sfére spoločnosti nie je dnes v štáte žiaduca a teda ani samozrejmá.(10) Svoje tu zohráva aj náboženská pluralita a často i nevraživosť a štátna moc, ktorá – ako sa zdá – prevzala medzi náboženstvami neľahkú úlohu arbitra, často nevidí iné riešenie pri znovunastolení spoločenského zmieru, než potláčaním náboženského fenoménu do súkromnej sféry človeka. Sú však aj štáty, v ktorých protináboženské zameranie dostalo rozmery štátnej liberálnej ideológie a potláča všetko, čo je náboženské a robí to úmyselne a zámerne.

Čl. V., ods. 1 zmluvy výslovne uvádza, že VPC svoju činnosť uskutočňujú voči členom akademickej obce na vysokých školách. Táto formulácia je veľmi dôležitá, lebo neobmedzuje činnosť VPC len voči študentom, ale všetkým členom akademickej obce. Kto je členom akademickej obce, to jasne definuje § 3 zák. 131/2002 Z. z.: „Zamestnaneckú časť akademickej obce tvoria vysokoškolskí učitelia, výskumní pracovníci a, ak tak určí štatút vysokej školy, aj ďalší zamestnanci; študentskú časť tvoria študenti vysokej školy. To znamená, že cieľovou skupinou činnosti VPC nie sú iba študenti, ale aj vyučujúci, vedeckí pracovníci a ostatní pracovníci vysokej školy.“

3. VPC pôsobí na slovenských vysokých školách trojako: pastoračne, duchovne a vzdelávaním (čl. V., ods. 2)

Rektor VPC a jeho spolupracovníci majú na akademickej pôde pôsobiť pastoračne, duchovne a vzdelávaním, pričom dôraz je tu postavený na tri posledné slová, ktoré by sme mohli upraviť aj takto: pastoračná činnosť, duchovná činnosť, vzdelávacia činnosť. Čo je vlastne obsahom uvedených činností? V nasledujúcich riadkoch sa treba pokúsiť nájsť na túto otázku primeranú odpoveď.

Aj bez hlbšej analýzy možno o pastoračnej činnosti povedať, že je to činnosť viazaná k úlohám pastierov Cirkvi. Ide o činnosť, ktorá je účasťou na trojitej Kristovej úlohe: vyučovať, posväcovať a spravovať Boží ľud (komunitu veriacich) v spolupráci s inými pastiermi, diakonmi a laikmi podľa noriem práva.(11) Cieľom pastoračnej starostlivosti pastierov Cirkvi sú na prvom mieste praktizujúci veriaci.(12) (Nesmie sa zabúdať ani na tých, ktorí sa vzdialili od praktizovania viery alebo patria k odlúčeným bratom, ktorí nemajú plné spoločenstvo s Katolíckou cirkvou).(13)

Už ťažšie je vymedziť to, čo zmluva chápe pod pojmom „duchovná činnosť“ (čl. V., ods. 2). Ak sa vychádza z dualistického chápania, že človek sa skladá z dvoch častí, z ktorej jedna je telesná a druhá duchovná a ktoré dokonca stoja proti sebe, potom duchovnú činnosť možno chápať dvojako: na jednej strane je to umŕtvovanie všetkému telesného a na druhej strane napomáhanie všetkého, čo je v človeku duchovné. Toto chápanie duchovnej činnosti, ktoré pochádza pravdepodobne od Platóna, prevzalo aj kresťanstvo, ktoré chápe duchovnú činnosť aj v takom zmysle, že treba dať prioritu duchovným hodnotám pred hodnotami materiálnymi, pričom pod duchovnými hodnotami sa rozumejú duchovné hodnoty v tom najširšom zmysle slova (pestovanie vedy, umenia, filozofie a pod.).(14) Ak sa však vychádza z kresťanského chápania človeka, jeho duchovná činnosť sa odvodzuje od Ducha Svätého. Duchovnú činnosť teda vykonáva ten, kto sebe alebo iným napomáha k tomu, aby v ich duši prebýval Duch Svätý.(15) Pomôcť si môžeme aj Kódexom kánonického práva. V kán. 213 CIC sa píše, že „veriaci majú právo prijímať od vysvätených pastierov pomoc pochádzajúcu ex spiritualibus Ecclesiae bonis predovšetkým z Božieho slova a sviatostí“. To znamená, že kán. 213 hovorí výslovne o duchovných dobrách Cirkvi, ktoré síce taxatívne nevymenúva, ale spomína, že medzi takéto dobrá patria „Božie slovo a sviatostí“.(16)

Čo sa týka vzdelávacej činnosti, o ktorej sa hovorí v čl. V., ods. 1 Zmluvy medzi SR a Svätou stolicou z roku 2004, je isté, že ide o vzdelávanie v oblasti sakrálnych disciplín. Na vysokej škole študujú dospelí ľudia, ktorí pracujú na svojom intelektuálnom raste. Cirkev si je vedomá, že dospelých ľudí – okrem iných spôsobov – formuje aj vzdelávaním, rozvojom ich intelektuálnych schopností a argumentácie v sakrálnych disciplínách. Pre tých, ktorí vyučujú alebo študujú sakrálne disciplíny to nie je problém. U nich je vzdelávanie v sakrálnych disciplínách zabezpečené. Problémy sú alebo by mohli nastať u vyučujúcich a u študentov, ktorí nevyučujú alebo neštudujú sakrálne disciplíny, ale profánne (napr. matematiku, slovenský jazyk, biológiu, psychológiu a i.). Ako zabezpečiť pre nich vzdelávanie v sakrálnych vedách tak, aby mali o to vôbec záujem? Kódex kánonického práva v kán. 217 CIC hovorí o „základnom práve veriacich“ na katolícku výchovu akoukoľvek formou čiže aj vzdelávaním. Kánonisti, ktorí komentujú tu spomínaný kán. 217 CIC, toto právo vysvetľujú v tom zmysle, že ide o „právo“ veriacich vo vzťahu k cirkevnej hierarchii. To znamená, že je povinnosťou cirkevnej vrchnosti tomuto právu veriacich v rámci svojich možností zadosťučiniť.(17) Avšak vo vzťahu k štátu to nie je právo v tu spomínanom kánonickom zmysle (právo-povinnosť), ale vyplýva ako „možnosť“ z princípu náboženskej slobody. To znamená, že štát nie je povinný náboženskú výchovu (vrátane náboženského vzdelávania) zabezpečovať, ale nesmie brániť jej realizácii, ak je o to záujem.(18) Aj kán. 227 CIC hovorí o práve laikov na kresťanskú výchovu a vzdelanie (§ 1), dokonca o práve laikov na vysokoškolské vzdelanie v sakrálnych vedách (§ 2), avšak vo vzťahu k cirkevnej vrchnosti a potom aj vo vzťahu k štátnej vrchnosti v rovnakom duchu, ako v prípade kán. 217 CIC a v rovnakom duchu ho komentujú aj cirkevní právnici.(19) Kánonisti komentujúci úvodné kánony tretej knihy CIC (O úlohe Cirkvi vyučovať). V rámci katolíckej výchovy rozlišujú dve oblasti: oblasť formácie a oblasť vzdelávania. Formácia je zameraná na to, aby človek svoju vieru praktizoval, žil. Vzdelávanie je systematickým procesom intelektuálneho prehlbovania náboženského poznania. I jedno, i druhé je potrebné, ba dokonca niektorí autori otvorene hovoria o efektívnej náboženskej slobode v oblasti katolíckej výchovy.(20) Zmluva medzi SR a Svätou stolicou z roku 2004 o katolíckej výchove a vzdelávaní záležitosť pôsobenia VPC na vysokých školách explicitne nerieši čiže nevyjadruje sa k nej explicitne ako k „efektívnej náboženskej slobode“ alebo ako o „náboženskej slobode ako možnosti“. Podľa môjho názoru, implicitne sa v zmluve nachádza druhá alternatíva. Usudzujem to na základe týchto dôvodov: 1/ VPC je zariadením Katolíckej cirkvi; 2/ SR síce nebude robiť prekážky pre vznik a činnosť VPC, ale nikde sa nehovorí o financovaní tejto činnosti; 3/ financovanie rektora VPC a jeho spolupracovníkov závisí od vyhlášky vlády SR o platoch duchovných alebo eventuálne ešte od dohody medzi vysokou školou a príslušnou cirkevnou vrchnosťou.

Nemôžeme obísť otázku: ako teda zabezpečiť vzdelávanie v sakrálnych vedách tým vyučujúcim a študentom, ktorí vyučujú alebo študujú profánne vedy?

Ako prvým riešením – napokon vyplývajúcim z čl. V., ods. 1 zmluvy – sa ukazuje vzdelávacia činnosť vykonávaná rektorom VPC a jeho spolupracovníkmi. To by konzekventne znamenalo pre nich dosť veľkú záťaž, lebo by vykonávali nielen pastoračnú a výchovnú, ale aj vzdelávaciu činnosť. V každom prípade sa od rektora VPC vyžaduje, aby bol na patričnej úrovni svojím duchovným životom, vzdelaním v spirituálnej teológii, ale aj vzdelaním v iných sakrálnych disciplínách, v ktorých by poskytoval vyučujúcim a študentom vysokej školy vzdelanie primerané ich intelektuálnemu mysleniu a argumentácii, pričom by to poskytoval iba tým, ktorí by mali o to záujem.

Ako druhá alternatíva sa ukazuje katedra teológie. To znamená, že pastoračnú a výchovnú činnosť by zabezpečoval rektor VPC a jeho spolupracovníci a vzdelávaciu činnosť členovia katedry teológie pri zachovaní všetkého, čo pre vyučovanie sakrálnych disciplín vyžaduje kánonické právo. Ale aj tu je namieste otázka: budú mať vyučujúci a študenti vysokej školy záujem o vzdelávanie v sakrálnych disciplínách? Bolo by dobré, ak by sa takéto sakrálne vzdelanie zaviedlo pre vyučujúcich a študujúcich profánne vedy ako povinné, resp. aspoň istá časť ako povinná? Odpoveď nachádzam v postoji súčasného prefekta Kongregácie pre katolícku výchovu, ktorý neustále zdôrazňuje „dialóg“ medzi teológiou a ostatnými vedami.(21) Pre mňa to znamená takú víziu, že členovia katedry teológie musia byť na takej duchovnej a intelektuálnej úrovni, že dokážu, že budú spôsobilí začať a viesť dialóg s ostatnými vednými disciplínami v prospech komplexného videnia človeka, zmyslu jeho existencie a poslania. Rovnako to však znamená, že teológovia ako „ľudia Cirkvi“ musia byť ľuďmi dialógu, argumentácie a často pokorného načúvania tým druhým. V opačnom prípade nemožno očakávať, že tí druhí budú mať záujem o dialóg s teológmi a teológovia samých seba posunú do takej polohy, že budú schopní viesť „dialóg“ len sami so sebou. Som presvedčený, že v kontexte súčasnej kultúrnej situácie teológia nemá iného východiska, iba východisko pokorného dialógu postavenom na hlbokej viere a solídnom intelektuálnom vzdelaní.

4. Činnosť VPC riadi rektor VPC a jeho pomocníci

Zmluva medzi SR a Svätou stolicou v čl. V., ods. 3 zavádza nový termín: rektor VPC a jeho pomocníci.

Tento pojem nepozná ani Kódex kánonického práva, ani vyhláška vlády SR o platoch duchovných. Je to úplne nový pojem. Nakoľko však zmluva má vyššiu právnu silu ako CIC, aj ako vyhláška vlády SR, treba tento nový pojem akceptovať, lebo sa stal súčasťou právneho poriadku Katolíckej cirkvi v SR i právneho poriadku SR. Tradičné názvoslovie konkrétneho cirkevného úradu uvedené v CIC má tú výhodu, že v kódexe sa nachádza všetko, čo sa týka jeho vzniku, zániku i úloh, ktoré s úradom súvisia. V prípade „rektora VPC a jeho pomocníkov“ absentuje explicitná cirkevná legislatíva. Implicitne – podľa môjho názoru – ide o právny inštitút personálneho farára(22) a personálnych kaplánov alebo – a to je druhá alternatíva, avšak veľmi podobná prvej – o právny inštitút duchovného správcu.(23) Ostáva ešte možnosť, že miestny farár bude ustanovený zároveň za rektora VPC.(24)

5. Zriadenie a vykonávanie činnosti VPC sa uskutočňuje dohodou medzi vysokou školou a príslušnou cirkevnou autoritou

Hneď na začiatku si treba dať odpoveď na základnú otázku: nie je dohoda o VPC medzi vysokou školou na jednej strane a cirkevnou autoritou na druhej strane zbytočná v prípade katolíckej univerzity? Podľa môjho názoru v prípade Katolíckej univerzity v Ružomberku je takáto dohoda nielen potrebná, ale aj nevyhnutná prinajmenšom z nasledujúcich dôvodov:

- KU v Ružomberku je z cirkevného hľadiska „katolíckou“, lebo jej zriaďovateľom je Konferencia biskupov Slovenska. Ale rovnako KU v Ružomberku je verejnoprávnou vysokou školou, lebo zo štátoprávneho hľadiska jej zriaďovateľom je Národná rada SR, ktorá ju zriadila zákonom. V praxi to znamená, že na tejto vysokej škole – dovoľte mi použiť toto vyjadrenie – sa radikálne prelínajú záujmy Cirkvi so záujmami štátu. A ak sa medzi Cirkvou a štátom v oblasti výchovnovzdelávacích inštitúcií niekedy pre stret týchto záujmov „iskrí“, o to viac by mala mať Cirkev i štát jasnú normatívnu platformu, aby k takýmto neblahým a bolestným stretom nedochádzalo. Takúto jasnú a presnú platformu môže naplniť práve dohoda medzi vysokou školou na jednej strane a miestnou cirkevnou autoritou na druhej strane.

- Zákon 131/2002 o vysokých školách pozná financovanie kňazských seminárov ako špecializovaných pracovísk teologických fakúlt. To znamená, že financovanie kňazských seminárov, kde sa vychovávajú budúci kňazi, je zabezpečené. Činnosť VPC však s financovaním zo strany štátu nepočíta, lebo podľa zmluvy so Svätou stolicou z roku 2004 sú VPC výsostne zariadeniami Katolíckej cirkvi. To znamená, že pracovníci VPC sú financovaní zo zdrojov Katolíckej cirkvi. Je tu síce otvorená alternatíva, aby v dohode medzi vysokou školou a cirkevnou autoritou sa vysoká škola zaviazala prispievať istou čiastkou na činnosť VPC. Takéto riešenie sa považuje za najvýhodnejšie i pre vysokú školu, i pre činnosť Cirkvi na vysokej škole.

- Treťou alternatívou by bola situácia, že dohoda medzi vysokou školou a cirkevnou autoritou by zaradila pracovníkov VPC medzi členov katedry teológie, kde by eventuálne boli plne platení vysokou školou. Podľa môjho názoru by takéto zaradenie pracovníkov VPC bolo v rozpore so zmluvou z roku 2004. Totiž problém by spočíval v tom, že by už neboli výlučne podriadení cirkevnej autorite, ale aj autorite vysokej školy a jej štruktúram (rozhodnutia dekana, vedúceho katedry, ale i akademického senátu, rektora a ďalších akademických funkcionárov). Táto strata pastoračnej slobody – aj keď sa môže zdať pre niekoho, že ide iba o čiastočnú slobodu – by bola v praxi komplikovaná a spôsobovala by konfúziu kompetencií a problémy s fungovaním práce na katedre. Taktiež by spôsobovala „duplicitu“ záujmov a nebola by už v plnom a presnom zmysle slova „cirkevnou ustanovizňou“, ako ju definuje zmluva z roku 2004.

V každom prípade som presvedčený, že dohoda medzi vysokou školou a kompetentnou cirkevnou autoritou by mala zadefinovať: a/ zo strany Cirkvi: „status“ VPC v cirkevných štruktúrach, určiť, kto zabezpečuje personálne obsadenie a kto nesie plnú zodpovednosť pred Cirkvou za pastoráciu na vysokej škole a určiť náplň práce, ako aj materiálne zabezpečenie VPC (toto posledné by iste bolo možné aj v súčinnosti s vysokou školou); b/ zo strany školy: zadefinovať „status“ VPC v rámci štruktúr vysokej školy (myslím: zabezpečenie činnosti a s akým orgánom univerzity a fakulty musí koordinovať, prípadne konzultovať alebo v niektorých prípadoch žiadať dovolenie pre svoju činnosť, ak je to napr. v rámci prednášok a pod.), ako aj určiť kompetentné osoby pre riešenie vzniknutých sporov, nedorozumení. V konečnom dôsledku je možné, aby predmetom dohody bola aj určitá finančná pomoc na činnosť VPC (nie mzda pracovníkov, ktorá by bola riešená platom z rozpočtu miestnej Cirkvi).

Záver

Na záver niekoľko krátkych poznámok, ktoré považujem za potrebné uviesť. Pokúsim sa ich sformulovať v bodoch.

1. Táto štúdia je pokusom riešiť vážnu a dôležitú povinnosť Cirkvi starať sa o pastoráciu vysokoškolských študentov a pracovníkov na základe zmluvy medzi Svätou stolicou a Slovenskou republikou. Ba dovolím si tvrdiť, že je prvým pokusom svojho druhu na Slovensku, pretože som sa ešte nikde nestretol s podobnou štúdiou, ktorá by reflektovala problémy pastorácie na vysokých školách v rámci spomínanej medzinárodnej zmluvy (aspoň ja o takejto štúdii neviem).

2. Zmluva medzi Svätou Stolicou a Slovenskou republikou je dokumentom, ktorý tvorí bázu, základ i rámec pastoračnej činnosti cirkvi na vysokých školách Slovenskej republiky. Táto skutočnosť sa nedá a nemôže ignorovať a nerešpektovať.

3. V tejto zmluve vidím ešte jedno a veľmi dôležité: clara pacta boni amici! (jasné pravidlá robia z ľudí priateľov). Kde nie sú jasné pravidlá spolupráce, tam je miesto sporov, nezhôd a nepokoja. Jasne to vyslovil aj kardinál Pericle Felici, keď povedal: „Kto si nectí zákon, sám seba postaví namiesto neho! Toto je však zdrojom despotizmu u predstavených, neposlušnosti u podriadených a konečne chaos v spoločnosti.“ Podľa môjho názoru, Katolícka univerzita v Ružomberku potrebuje jasné pravidlá, jasné normy, nevynímajúc oblasť pastorácie vysokoškolských študentov a pracovníkov. Tieto normy však majú vytvárať iba priestor pre činorodú a Bohom požehnanú pastoračnú činnosť pracovníkov VPC. Lebo nijaká norma nemôže nahradiť ľudského ducha a nijaká norma nesplní svoj účel, ak jej vhodná a spôsobilá osoba „nevdýchne“ ducha.