Komentár k motu proprio Benedikta XVI. o voľbe pápeža

Dňa 11. júna 2007 pápež Benedikt XVI. vydal motu proprio, ktorým zmenil niektoré predpisy o voľbe pápeža ustanovené v apoštolskej konštitúcii Universi Dominici gregis Jána Pavla II. z 22. februára 1996. Aj k tomuto rozhodnutiu pápeža vydaného apoštolským listom uvediem niekoľko možno vysvetľujúcich a možno informujúcich poznámok.

Stáva sa nepísaným pravidlom, že v poslednej dobe každý pápež upravuje voľby svojho nástupcu. V roku 1975 to urobil pápež Pavol VI. apoštolskou konštitúciou Romano Pontifici eligendo (1. 10. 1975), Ján Pavol I. to nestihol urobiť, lebo bol pápežom 33 dní, avšak urobil to Ján Pavol II. apoštolskou konštitúciou Universi Dominici gregis 22. 2. 1996 a o 11 rokov neskôr i jeho nástupca súčasný pápež Benedikt XVI. apoštolským listom 11. 6. 2007.

Ján Pavol II. konštitúciou Universi Dominici gregis 22. februára 1996 zrušil voľbu per inspirationem (aklamáciou), ako aj per compromissum (kardináli voliči delegovaní ostatnými) a zachoval voľbu len per scrutinium prostredníctvom volebných lístkov. Ak by však pápež nebol zvolený za prvých 13 dní, malo dôjsť k dohode. Možnosti boli tri: pokračovať vo voľbe ako doteraz alebo voliť všetkých alebo voliť len tých, ktorí dostali pri poslednej voľbe najviac hlasov. V posledných dvoch prípadoch Ján Pavol II. umožnil, aby za zvoleného sa považoval ten, kto dostal nadpolovičnú väčšinu hlasov prítomných voličov. Ak je pravdou, že pre pápeža je výhodou mať na svojej strane dvojtretinovú väčšinu kardinálov voličov (čo je iste lepšie než mať na svojej strane iba nadpolovičnú väčšinu), je tiež pravdou, že táto výhoda nie je relevantná, lebo pápež musí zjednocovať nie iba kardinálov, ale celý biskupský zbor ako hlava kolégia biskupov. Z tohto zorného uhla pohľadu nie je rozhodujúce, či má na svojej strane nadpolovičnú alebo dvojtretinovú väčšinu kardinálov, ak berieme do úvahy, že biskupov je na svete viac ako 4 tisíc a kardinálov voličov môže byť najviac 120. Výhodou predpisu Jána Pavla II. bol aj fakt, že v prípade dvoch silných kandidátov a teda dvoch silných skupín stojacích za nimi, bol možný tretí kompromisný kandidát prijateľný pre obe skupiny. Pravdepodobne tak došlo k zvoleniu Karola Wojtylu v roku 1978, keď sa vytvorili v konkláve dve silné skupiny, jedna stála za kardinálom Sirim a druhá za kardinálom Benellim. Keďže ani jedna strana nechcela ustúpiť, došlo údajne k zhode na treťom kandidátovi, ktorým bol práve Wojtyla.

Apoštolský list Benedikta XVI. pripúšťa pri voľbe len dve alternatívy: alebo sa bude pokračovať doterajším spôsobom a v tom prípade je možné voliť aj tretieho kompromisného kandidáta, alebo sa kardináli dohodnú na druhej alternatíve, že budú voliť len z dvoch kandidátov, ktorí v poslednom kole získali najviac hlasov. Pápež musí byť však zvolený dvojtretinovou väčšinou hlasov prítomných kardinálov voličov. Aj keď to netreba dramatizovať, druhá alternatíva môže mať svoje úskalia, ak sa dve silné skupiny rozhodnú neustúpiť a ani jeden, ani druhý nezíska 2/3 väčšinu, nie je možnosť navrhnúť tretieho kompromisného, ale oboma skupinami akceptovateľného kandidáta. A apoštolský list nič nehovorí o tom, či je, alebo nie je možnosť vrátiť sa opäť k dohode a následne k pôvodnej voľbe voliť znova zo všetkých kandidátov.

Nechávajú sa počuť aj hlasy, že znovunastolenie dvojtretinovej väčšiny je v prospech európskeho kandidáta na pápeža, lebo v Európe sa stále nachádza najvyšší počet kardinálov, hoci prvenstvo v počte veriacich Európe nepatrí. Napríklad pri nedávnej návšteve Benedikta XVI. v Brazílii sa ukázalo, že napriek existencii asi 500 členného brazílskeho episkopátu sa nenašiel medzi nimi ani jeden kardinál v činnej pastoračnej službe. Ale napokon to nemusí byť nič neobvyklého, pretože výber kandidáta na kardinála Svätej rímskej cirkvi patrí výlučne osobnému a slobodnému rozhodnutiu pápeža.

Ľudská kalkulácia ostáva vždy iba ľudskou kalkuláciou. Dohady, kalkulácie a možnosti sa robili a budú robiť. Avšak pre veriaceho človeka všetko je v Božích rukách. Aj voľba pápeža.