Vahy Main
 
IUS ECCLESIAE ET VERITAS
Ius et iustitia XVI Časopis v PDF Archív Tiráž Kontakt
 
1/2007
úvodník
Dávajte cisárovi,
čo je cisárovo,
a Bohu, čo je Božie
prof. ThDr. ICLic. Ján Duda, PhD.

dokumenty
Príhovor Apoštolskému súdu Rímskej roty
Benedikt XVI.

Apoštolský list motu proprio o niektorých zmenách v normách voľby Rímskeho veľkňaza
Benedikt XVI.

komentáre
Komentár k príhovoru Benedikta XVI. Rímskej rote
prof. ThDr. ICLic. Ján Duda, PhD.

Komentár k motu proprio Benedikta XVI. o voľbe pápeža
prof. ThDr. ICLic. Ján Duda, PhD.

štúdie
Starostlivosť Cirkvi o vysokoškolských učiteľov, pracovníkov a študentov
prof. ThDr. ICLic. Ján Duda, PhD.

Analýza a zdôvodnenie tzv. farárskych úloh
ICDr. Miloš Pekarčík, PhD.

osobnosti
Príspevok Františka Tondru k rozvoju cirkevnej právnej vedy na Slovensku
prof. ThDr. ICLic. Ján Duda, PhD.

informácie
Nové tváre v Rímskej kúrii
prof. ThDr. ICLic. Ján Duda, PhD.

Profesor José Fernández Castano odišiel do „domu Pánovho“
prof. ThDr. ICLic. Ján Duda, PhD.

recenzie
Zostaň s nami, Pane
Rudolf Baláž

Dobrá vôľa, spravodlivý rozum
Radoslav Procházka

 
 
 
Valid HTML 4.0 Transitional
 
Valid CSS!

Dávajte cisárovi, čo je cisárovo, a Bohu, čo je Božie

prof. ThDr. ICLic. Ján Duda, PhD.

Peat
Rub a líc pečate pápeža Klementa VII. zo Zlatej buly,
ktorou v roku 1524 oznámil Karolovi V.
jeho cisársku korunováciu
(Vatikánsky tajný archív)

Ide o známy Ježišov výrok, vyjadrený v Matúšovom (Mt 22, 17) i v Lukášovom evanjeliu (Lk 20, 25). Ukazuje sa, že kresťanská tradícia vyjadrujúca vzťah cirkvi a štátu postavená na tomto výroku vniesla doň zdravú dualitu, vylučujúc nárok na absolútnu dominantnosť iba jedného právneho poriadku. Pre niektorých je táto dualita prijateľná, lebo vytvára určitý priestor slobody od jednej i druhej moci. Pre iných je však neprijateľné, aby na jednom a tom istom území, nad jedným a tým istým človekom vládol aj iný, než iba jeden právny poriadok. Zástancovia týchto postojov sú v obidvoch táboroch, náboženskom i svetskom. Čo Konštantín Veľký pochopil, že okrem svetských zákonov existujú aj iné a že štátna moc nie je schopná človeka výlučne usmerňovať (milánsky edikt z roku 313) , to začal kaziť Teodózius, ktorý z pozície štátnej autority nariadil všetkým vyznávať vieru v Najsvätejšiu Trojicu (edikt z roku 380). Ak pred milánskym ediktom boli kresťania prenasledovaní, avšak dokazovali svoju slobodu pokojnou „opozičnou silou“ postavenou na vnútornom náboženskom presvedčení a milánskym ediktom bola ich faktická pozícia slobody uznaná aj „de iure“, ediktom cisára Teodózia sa kresťanské spoločenstvá stali privilegovaným náboženstvom. Zdalo by sa, že všetko je v poriadku aspoň v Európe, kde začala éra svätého rímskeho impéria a neskôr aspoň gentium christianarum. No čoskoro sa začali ukazovať aj nedostatky. A to na obidvoch stranách. Ak sa totiž stráca potenciálny súper, stráca sa aj ostražitosť, pripravenosť a imunita ako prirodzená obranyschopnosť a s tým súvisiaca vnútorná sila i vnútorné zdravie. Kresťanstvo napriek tomu, že požívalo výhody privilegovaného náboženstva, ako aj bracchium saeculare, muselo nie raz svoju vnútornú silu „kriesiť“ zásahmi Bohom poslaných mužov a žien (sv. Benedikt, sv. František, sv. Katarína zo Sieny a iní). Keď prišli napokon aj veľké vnútorné rozkoly (najmä v r. 1054 a 1518), začala sa aj teoreticky iniciatívnejšie presadzovať svetská oblasť. Nicoló Macchiavelli (1469-1527) a Francesco Guicciardini (1483-1540) ako teoretici politiky odstránili spásu duší ako najvyššiu hodnotu a namiesto nej postavili bezpečnosť štátu. Následne to viedlo k téze, že rex in regno suo est imperator a že vláda štátu pochádza od ľudu. Nedajú sa tu vymenovať všetky koncepcie, smery a názory, ktoré sa prehnali Európou a svetom od začiatku novoveku po súčasnosť, no nech nás neprekvapujú zdanlivo spravodlivo vyzerajúce výroky ako „slobodná cirkev v slobodnom štáte“ (Cavour), „slobodné náboženstvá v suverénnom štáte“ (Luzzatti) . Je to sloboda, ktorej obsah i medze určuje svetská vrchnosť podľa svojej politickej vôle. Zdalo sa, že Cirkev a náboženstvá vôbec sú „na kolenách...“ Avšak udalosti posledných desaťročí svedčia, že náboženský fenomén vôbec nie je mŕtvy, že niekde sa prejavuje v hrozivo mocenskopolitickej, inde v sektárskomanipulúcej podobe a ešte inde – ako napríklad v kresťanstve – ukazuje pokojnú tvár, avšak s potenciálom účinnej vnútornej sily zvlášť v kritických situáciách. A svetská vrchnosť, nech už hovorí čo chce, pôsobí zoči-voči tomuto fenoménu bezradne. Zdá sa, že sme všetci na začiatku nového hľadania foriem spolunažívania, v ktorom bude mať Boh opäť dôstojné miesto, cirkevný právny poriadok vedľa svetského. Ako východisko by nám opäť mohol poslúžiť Kristov výrok: dajte cisárovi, čo je cisárovo, a Bohu, čo je Božie.

Hore