Analýza a zdôvodnenie tzv. farárskych úloh

1. Koncept a postavenie farára v CIC 1983

Koncept farára je vyjadrený v kán. 519, kde je definovaný ako vlastný pastier farnosti, ktorá mu je zverená a v ktorej vykonáva pastoračnú starostlivosť pod autoritou diecézneho biskupa. Farár je povolaný mať účasť na službe Krista tak, že vykonáva učiacu, posväcujúcu a riadiacu úlohu za spolupráce aj iných kňazov a diakonov i za prispenia laických veriacich podľa normy práva. Z tejto definície a za pomoci ďalšej normatívy možno vyvodiť nasledovné konštitučné prvky farára:

1. farár je kňazom (521 § 1), čo znamená, že je hierarchický služobník. Prítomnosť kňaza ako predstaveného patrí k podstate farskej komunity a nemožno si predstaviť farnosť bez takejto hierarchickej služby;

2. farár je pastierom, čo znamená, že môže a má vykonávať úlohu vyučovať, posväcovať a riadiť;

3. farár je vlastným pastierom, čo znamená, že koná vo vlastnom mene a nie v mene iného;

4. každá farnosť má mať v princípe farára a zároveň vo farnosti má byť iba jeden farár;(1)

5. farár vykonáva svoj úrad pod autoritou diecézneho biskupa, čo znamená, že je nominovaný diecéznym biskupom a od neho prijíma normy a pravidlá smerovania jeho pastoračnej aktivity;

6. farárovi v jeho úrade pomáhajú aj iní kňazi a diakoni a tiež laickí veriaci, samozrejme podľa noriem práva.

1.1 Esenciálne povinnosti farára

Esenciálne povinnosti farára sú mnohoraké a nevyčerpávajú sa v kán. 528-529 CIC 1983, avšak v spomínaných kánonoch sa legislátor snaží jednotne prezentovať podstatné povinnosti, a teda špeciálne funkcie, za ktoré nesie farár primárnu zodpovednosť z aspektu teologického, právneho a pastorálneho podľa trojakej úlohy (munus): úlohy učiť, posväcovať a riadiť (munus docendi, sanctificandi et regendi). Nechce sa tým povedať, že všetky tieto povinnosti sú výhradne povinnosti farára, pretože mnohé sa týkajú aj kňazov ako takých, ale iste všetky konštituujú špeciálne povinnosti farára, ktorý je v plnosti určený vo svojom úrade na starostlivosť o duše. Esenciálne povinnosti farára možno aspoň schematicky rozdeliť podľa trojakej úlohy.

1. Úloha učiť (munus docendi). Kán. 528 § 1 výslovne potvrdzuje úlohu farára v rámci moci vyučovania v týchto povinnostiach:

- farár je povinný starať sa, aby sa Božie slovo celostne hlásalo tým, ktorí sa nachádzajú vo farnosti;

- farár sa má usilovať, aby sa evanjeliové posolstvo dostalo aj k tým, ktorí zanechali uplatňovanie náboženstva alebo nevyznávajú pravú vieru;

- farár má poučovať veriacich o pravdách viery prostredníctvom homílií v nedele a prikázané sviatky;

- farár má tiež poučovať veriacich o pravdách viery aj katechetickou výukou;

- farár má osobitnú starostlivosť venovať katolíckej výchove detí a mládeže;

- farár má rozvíjať diela, ktorými sa napomáha evanjeliový duch aj vo vzťahu k sociálnej spravodlivosti.

2. Úloha posväcovať (munus sanctificandi). Kán. 528 § 2 zveruje farárovi tieto úlohy v rámci úlohy posväcovania:

- farár sa má starať, aby sa najsvätejšia Eucharistia stala stredobodom farského zhromaždenia veriacich;

- farár sa má snažiť, aby sa veriaci sýtili nábožným slávením sviatostí a osobitne, aby pristupovali k sviatostiam najsvätejšej Eucharistie a pokánia;

- farár sa má usilovať, aby veriaci boli vedení k modlitbe konanej aj v rodinách;

- farár sa má usilovať, aby sa veriaci vedome a aktívne zúčastňovali na posvätnej liturgii, ktorú farár musí vo svojej farnosti riadiť pod autoritou diecézneho biskupa, a je viazaný dozerať, aby sa nevkradli do liturgie zlozvyky.

3. Úloha riadiť (munus regendi). Kán. 529 vymenováva celý rad povinností farára v rámci úlohy riadenia, ktoré možno zhrnúť do nasledovných bodov:

- farár sa má usilovať poznať svojich veriacich, preto má s nimi vytvárať priateľské vzťahy zamerané pre ich duchovné dobro;

- farár má navštevovať rodiny a mať účasť na ich starostiach, prípadne ich múdro napomínať, keď v niečom robia chyby;

- farár sa má zvlášť starať o chorých a predovšetkým umierajúcich, mať k nim súcitnú lásku a posilňovať ich sviatosťami;

- farár má mať osobitnú starostlivosť o chudobných, utrápených a osamelých;

- farár má podporovať rodičov a manželov pri plnení svojich povinností a má podporovať vzrast kresťanského života v rodinách;

- farár má uznávať a podporovať laických veriacich, podporujúc ich združenia s náboženskými cieľmi.

2. Znenie kán. 530 CIC 1983

Kódex kánonického práva v kán. 530 výslovne uvádza funkcie, ktoré sú špeciálne alebo zvlášť zverené farárovi. Funkcie, ktoré sú zverené zvlášť farárovi, sú tieto:

1. vysluhovanie krstu;

2. vysluhovanie sviatosti birmovania tým, ktorí sa nachádzajú v nebezpečenstve smrti podľa kán. 883, b. 3;

3. vysluhovanie viatika, ako aj pomazania chorých pri zachovaní predpisu kán. 1003, § 2 a 3, ako aj udeľovanie apoštolského požehnania;

4. asistovanie pri uzatváraní manželstiev a požehnanie sobáša; pochovávanie

5. požehnávanie krstného prameňa vo veľkonočnom čase, vedenie procesii mimo kostola, ako aj slávnostné požehnania mimo kostola;

6. slávnostnejšie slávenie Eucharistie v nedele a prikázané sviatky.

2.1 Vývoj textu kánonu počas revízie kódexu

Kánon 530 Kódexu 1983 hovorí o funkciách, ktoré sú „špeciálnym spôsobom zverené farárovi“ (functiones specialiter parocho commissae sunt). Text kánonu nachádza svoj základ v kánone 462 Kódexu 1917, ktorý však hovorí o funkciách „rezervovaných farárovi“ (functiones parocho reservatae sunt).(2) Pri revízii Kódexu súčasný kánon 530 prešiel značným vývojom. V prvotnej schéme z roku 1977 sa hovorí o funkciách, ktoré farár musí vykonať osobne a ktoré nemôžu byť vykonávané inými bez jeho súhlasu.(3) Schéma 1977 chcela podstatne zmeniť podstatu významu kánonu. Kódex 1917 chcel zvýrazniť právo farára na tieto funkcie, naopak text schémy 1977 chce zveriť tieto funkcie farárovi ako povinnosť, čiže ako aktivitu vlastnú farárovi. Takto vytvorený text bol následne kritizovaný samotnou komisiou De populo Dei pre revíziu Kódexu.(4) Istí členovia komisie žiadali úplne zrušenie rezervovaných funkcií farára, ďalší členovia žiadali, aby rezervované funkcie zostali ako potvrdenie „zodpovednosti“ a „dohľadu“ farára na celú aktivitu farnosti.(5)

Na základe týchto princípov pristupuje komisia k prvému ústupku. Nežiadajú už, aby rezervované funkcie boli vykonávané osobne farárom alebo s jeho výslovným súhlasom, ale aby za vykonávanie týchto funkcii bol zodpovedný farár, ktorý na ich vykonávanie dozerá. Dôležitosť tak nadobúda správnosť a bezchybnosť vykonávania farárskych funkcií, a nie to, či ich osobne vykonáva samotný farár. Preto sa mení aj text kánonu a nehovorí už o „rezervovaných funkciách“, ale o „funkciách špeciálne zverených“ farárovi. Týmto sa chce podčiarknuť zodpovednosť a dohľad farára za úlohy či úkony, ktoré majú partikulárnu dôležitosť.(6)

Dôležité je všimnúť si aj počet funkcií špeciálne zverených farárovi, ktorý je zredukovaný, prípadne zjednodušený. V súčasnom texte kánonu 530, oproti textu kánonu schémy 1977 už nenájdeme nasledujúce funkcie: slávnostnú formu udeľovania krstu, verejným spôsobom vysluhovanie Eucharistie chorým, predpisy ohľadom verejných ohlášok pri posvätných rádoch a manželstve, požehnanie domov na Bielu sobotu alebo v inom čase.(7)

Je namieste podrobiť kánon 530 aj určitej kritike. Ak úmyslom konceptu funkcií zverených farárovi špeciálnym spôsobom majú byť tie, ktoré sú vykonávané pod zodpovednosťou, a teda bdelosťou farára, potom ich počet je nekompletný. Táto nekompletnosť je podstatná, pretože mimo špeciálnych úloh zostávajú tak podstatné úlohy farára ako ohlasovanie Božieho slova a slávenie liturgie (kán. 528 § 1, 2), kde sa farárovi zvlášť zveruje jej riadenie a dozor tak, „aby sa nevkrádali zlozvyky.“ Mimo špeciálnych funkcií farára stoja taktiež všetky úlohy riadenia farského života až po starostlivosť o farské knihy a farský archív (kán. 535). Aj podľa relátora komisie De Populo Dei na sesii zo dňa 9. 5. 1980, všetko, čo sa deje vo farnosti, sa musí odvíjať pod dozorom a zodpovednosťou farára. Podľa F. Coccopalmeria aspoň kázanie a celebráciu treba považovať za špeciálne funkcie farára. F. Coccopalmerio ďalej pokračuje, že kodifikátori zmenili koncept funkcií „rezervovaných“ farárovi vyplývajúcich z predchádzajúceho Kódexu na koncept „špeciálnych“ funkcií bez toho, aby lepšie skompletizovali zoznam týchto úloh. Zoznam predchádzajúcich rezervovaných funkcií mal svoj význam z hľadiska ekonomického.(8) Kánon 463 § 1 predchádzajúceho Kódexu stanovoval, že farár má právo na všetky odmeny, ktoré sú schválené legitímnym zvykom alebo inou legitímnou taxáciou. Ten istý kánon v § 3 hovorí, že aj keď je farská funkcia vykonaná niekým iným ako farárom, legitímny poplatok sa odovzdáva farárovi, iba ak vôľa darcu nestanovuje, že to, čo presahuje legitímny poplatok, nebude patriť farárovi.(9) Okrem toho predchádzajúci Kódex nehovorí nič v tejto súvislosti o farských vikároch, čiže kaplánoch (kán. 471-478). Vyplýva z toho fakt, že predchádzajúca normatíva stanovovala, že akákoľvek odmena z liturgickej činnosti išla farárovi s jedinou výnimkou, ak suma odmeny prekračovala legitímne stanovenú taxu. Túto si mohla ponechať osoba, ktorá liturgickú činnosť osobne vykonávala, ak s tým darca súhlasil. V takomto kontexte sa lepšie a logickejšie vysvetľujú aj „rezervované“ funkcie farára.

2.2 Analýza jednotlivých funkcií špeciálne zverených farárovi

Jednotlivé funkcie zvlášť zverené farárovi stanovené v kán. 530 sú liturgického charakteru a ich poradie je rozdelené podľa logickej schémy, keď najskôr ide o liturgické úkony sviatostné a liturgické úkony nesviatostné.

1. Vysluhovanie krstu. V princípe krst ako prvá iniciačná sviatosť, ktorá inkorporuje do Cirkvi, má byť vysluhovaná farárom, ktorý ju vysluhuje vlastným veriacim vo farskom kostole. Má byť pravidlom, aby dospelý bol pokrstený vo vlastnom farskom kostole a dieťa vo vlastnom farskom kostole rodičov (kán. 856 § 2). Aby bol krst udelený na území inej farnosti, je potrebná licencia vlastného farára a zároveň nijaký kňaz alebo farár nesmie krstiť bez licencie na území inej farnosti a to ani v prípade, že by aj išlo o jeho vlastných veriacich (kán. 862). V prípade krstu dospelého, t. z. osoby, ktorá zavŕšila 14 rokov života, je farár povinný predložiť krst diecéznemu biskupovi, aby ho udelil sám, ak to uzná za užitočné (kán. 863).(10)

2. Vysluhovanie sviatosti birmovania tým, ktorí sa nachádzajú v nebezpečenstve smrti podľa normy kán. 833, b.3. V nebezpečenstve smrti má splnomocnenie vyslúžiť sviatosť birmovania samým právom ktorýkoľvek kňaz, hoci by bol postihnutý cenzúrou, alebo iným kánonickým trestom. Kán. 530 odvolávajúc sa na kán. 883, b. 3 však chce zvýrazniť, že akúsi morálnu prednosť tu má farár. Možno však povedať, že akýkoľvek kňaz v takejto situácii nepotrebuje žiadnu licenciu farára.

3. Vysluhovanie viatika, ako aj pomazania chorých pri zachovaní predpisu kán. 1003 § 2 a 3, ako aj udelenie apoštolského požehnania. Vo všeobecnosti v zhode s kán. 911 majú povinnosť a právo zaniesť najsvätejšiu Eucharistiu chorým ako viatikum farár a kapláni, ako aj duchovní správcovia. Avšak v prípade nevyhnutnosti alebo aspoň s predpokladaným povolením farára alebo duchovného správcu, ktorých treba o tom neskôr upovedomiť, musí to urobiť akýkoľvek kňaz alebo iný vysluhovateľ svätého prijímania. Podľa kánonistu L. Chiappettu takto chápané viatikum sa má chápať v absolútnom zmysle, a teda keď sa viatikum vysluhuje po prvýkrát počas trvania choroby.(11)

Vysluhovateľmi sviatosti pomazania nemocných sú všetci kňazi, ktorým je zverená starostlivosť o duše zverených ich pastoračnému úradu, medzi ktorých bezpochyby patrí aj farár. Avšak z rozumného dôvodu môže vyslúžiť túto sviatosť každý iný kňaz s aspoň predpokladaným súhlasom kňaza, ktorému je zverená starostlivosť o duše (kán. 1003 § 2).

Čo sa týka udelenia apoštolského požehnania, ide o požehnanie v nebezpečenstve smrti. Nový kódex nič nehovorí o takomto požehnaní, avšak nachádza sa v súčasnom liturgickom obrade a taktiež ho predvída kán. 468 § 2 kódexu 1917. V takomto prípade je apoštolské požehnanie spojené s udelením úplných odpustkov a v prípade nebezpečenstva smrti ho môže udeliť ktorýkoľvek kňaz, ale predovšetkým farár. Takéto poradie jasne vyjadruje spomínaný kán. 468 § 2 formuláciou „farár alebo kňaz“ (parochus aliive sacerdoti).

4. Asistovanie pri uzatváraní manželstiev a požehnanie sobáša. Podľa kán. 1108 sa manželstvo platne kánonicky uzatvára pred miestnym ordinárom alebo miestnym farárom, alebo v druhom slede pred kňazom či diakonom, ktorých delegoval jeden z nich, samozrejme súčasne s dvoma svedkami. Takto sa chce jasne deklarovať, že asistovanie pri uzatváraní manželstva je určené špeciálnym a vlastným spôsobom práve pastierovi farnosti, čiže farárovi. Vzhľadom na manželstvo okrem tejto špeciálnej a vlastnej úlohy prináleží farárovi ako duchovnému pastierovi zvlášť zabezpečiť osobnú prípravu snúbencov na manželstvo (kán. 1063), zabezpečiť ďalej predmanželské šetrenie, ktorým sa zisťuje, či nič neprekáža uzavretiu platného manželstva (kán. 1066), ako aj následné zaregistrovanie uzatvorenia manželstva v knihe manželstiev (kán. 1121-1122). Veľmi dôležitú úlohu zohráva miestny farár aj pri udeľovaní delegácií a licencií pre iných kňazov a diakonov, ktorí asistujú pri uzatváraní manželstiev na jeho území.

5. Pochovávanie. Podľa dispozície kán. 1177 § 1 sa pochovávanie zomrelých v princípe musí sláviť v kostole vlastnej farnosti, teda tam, kde mal zomrelý domicílium alebo quasi-domicílium (kán. 1177 § 1). Vlastný kostol farnosti sa uprednostňuje z dôvodu, že práve k tomuto kostolu bol viazaný duchovný život zomrelého veriaceho. Výnimkou z tohto princípu je posledná vôľa zomrelého alebo tých, ktorým prislúcha postarať sa o pohrebné obrady. Takto môže byť na pohreb zvolený iný kostol, avšak so súhlasom toho, kto tento kostol spravuje, a po upovedomení vlastného farára zomrelého (kán.1177 § 2). Výnimočná situácia nastáva vtedy, keď smrť nastala mimo vlastnej farnosti a mŕtve telo nebolo do nej prenesené alebo nijaký iný kostol nebol zákonne zvolený na pohreb. V takomto prípade za pohrebné obrady je zodpovedný farár miesta, kde nastala smrť (kán.1177 § 3). Keďže je prvoradou úlohou farára vykonať alebo aspoň zabezpečiť pohrebné obrady, má byť jeho úlohou postarať sa po skončení pohrebu aj o zápis do knihy zomrelých (kán. 1182).

6. Požehnanie krstného prameňa vo veľkonočnom čase, vedenie procesií mimo kostola, ako aj slávnostné požehnania mimo kostola. Šiesty bod kán. 530 vymenováva tri funkcie zvlášť zverené farárovi. Prvou je požehnanie krstného prameňa. Každý farský kostol má mať krstný prameň, pričom miestny ordinár môže po vypočutí mienky miestneho farára dovoliť, aby bol krstný prameň aj v inom kostole patriacom do farnosti (kán. 858). Norma jasne stanovuje, že takéto požehnanie má byť vo veľkonočnom čase a má byť vykonané samotným farárom.(12) Kánonisti sa zhodujú v názore, že takéto požehnanie musí byť vykonané vo všetkých kostoloch farnosti, kde sa nachádza krstný prameň a bolo by abúznou praxou iba doniesť z farského kostola požehnanú vodu do krstných prameňov ostatných kostolov. Každý kostol s krstným prameňom má mať teda samostatné požehnanie.(13) Ďalšou funkciou zvlášť zverenou farárovi je vedenie procesií mimo kostola. Ide o procesie vo vlastnom zmysle slova, čo znamená za spoluúčasti veriacich a prítomnosti kňaza alebo diakona. Súčasný Kódex ich nedefinuje, ale takéto procesie definuje predchádzajúci Kódex ako tie, ktoré majú verejný charakter a musia sa konať mimo priestorov kostola (kán. 462 b. 7). Procesie mimo kostola, ktoré majú verejný charakter, má viesť v princípe farár.(14)

Poslednou špeciálnou funkciou farára v tomto bode kánonu sú slávnostné požehnania mimo kostola. Ide o požehnania s istou slávnostnosťou ako napr.: požehnanie pri otvorení školy, továrne či firmy, rôznych pomníkov, monumentov či symbolov, zástav atď. Podľa dikcie kánonu i v týchto prípadoch je vhodné, aby požehnanie udelil farár.(15)

7.Slávnostnejšie slávenie Eucharistie v nedele a prikázané sviatky. Eucharistia je najvznešenejšou sviatosťou Cirkvi (kán. 897) a jej slávenie konštituuje základ a vrchol kresťanskej liturgie, špeciálne v nedele a prikázané sviatky. Už II. vatikánsky koncil v konštitúcii Sacrosanctum Concilium pripomína, že slávnostné slávenie Eucharistie sa má konať vo farských kostoloch z dôvodu ich partikulárnej ekleziálnej dôležitosti. Preto i kánon špeciálne zveruje takéto slávnostné slávenie Eucharistie práve farárovi. Dôvodom je, že farár je vlastný pastier komunity, ktorý koná pod autoritou diecézneho biskupa. Práve farár, zvlášť v nedele a slávnosti, prostredníctvom slávenia Eucharistie vo farskom kostole spolu s farskou komunitou vyjadruje nielen vzájomné puto medzi sebou navzájom, ale aj s diecéznym biskupom a celou partikulárnou Cirkvou.(16)

2.3 Kánony doplňujúce prospektívu úloh zvlášť zverených farárovi

V súčasnom Kódexe 1983 sa nachádzajú úlohy farára, ktoré kompletizujú kán. 530 tým, že sa spomínajú a špecifikujú aj v iných kánonoch kódexu.

a) Ide o nasledovné kánony:

- vo vzťahu k vysluhovaniu sviatosti krstu kán. 830 stanovuje, že nikto nemôže vysluhovať krst na cudzom území, hoci by išlo aj o svojho podriadeného bez náležitého dovolenia (sine debita licentia). Kompetentným pre udelenie licencie na území farnosti je farár;

- vo vzťahu k vysluhovaniu sviatosti birmovania v nebezpečenstve smrti kán. 883, b. 3 stanovuje, že fakultu vyslúžiť túto sviatosť na základe samého práva má farár a až potom hociktorý kňaz;

- vo vzťahu k vysluhovaniu sviatosti pomazania nemocných stanovuje kán. 1003 § 2, že táto sviatosť môže byť vyslúžená ktorýmkoľvek kňazom, ktorý má aspoň predpokladaný súhlas (consensu saltem praesumpto) toho kňaza, ktorému je zverená starostlivosť o duše (cura animarum), ktorým je na území farnosti samotný farár;

- vo vzťahu k asistovaniu pri sviatosti manželstva stanovuje kán. 1108 podmienku, že k platnosti manželstva sa vždy vyžaduje pre kňaza alebo diakona delegácia farára (prípadne miestneho ordinára), ak sa manželstvo uzatvára na území jeho farnosti;

- vo vzťahu k pohrebným obradom stanovuje kán. 1177 § 2, že ak pozostalí žiadajú pohrebné obrady zomrelého mimo jeho vlastného farského kostola, môžu tak urobiť iba so súhlasom správcu kostola a upovedomení vlastného farára zomrelého.

b) Ďalšou skupinou kánonov kódexu sú tie, ktoré upravujú vzťah vykonávania svojich úloh rektormi kostolov (ecclesiarum rectores), duchovnými správcami (cappellanus) a medzi úlohami farára.(17) Kán. 558 výslovne predpisuje, že rektorovi kostola nie je dovolené vykonávať farárske úlohy (non licet functiones paroecialis), o ktorých sa hovorí v kán. 530, b. 1-6, ak s tým farár nesúhlasí alebo ho v prípade potreby nedeleguje. Duchovní správcovia môžu podľa univerzálneho práva vykonávať špeciálne úlohy farára, ale iba tie vymenované v bodoch 2-3 (kán. 566 § 1). Pri vykonávaní svojej pastoračnej úlohy má však duchovný správca udržiavať s farárom náležité spojenie (kán. 571).

c) Funkcie zvlášť zverené farárovi treba skompletizovať i o ďalšie, ktoré nie sú síce v kódexe spomínané ako zvláštne alebo špeciálne, napriek tomu sú vlastné farárovi. Ide o nasledujúce funkcie:

- spovedná fakulta je udelená farárovi mocou svojho úradu (kán. 968 § 1);

- moc farára udeliť dišpenz od manželských prekážok v nebezpečenstve smrti a v urgentnom prípade (kán. 1079-1080);

- moc farára pozastaviť súkromný sľub alebo dišpenzovať ho, alebo zameniť ho (kán. 1195-1197);

- moc farára pozastaviť prísľubnú prísahu alebo dišpenzovať ju, alebo zameniť ju (kán. 1203);

- moc farára v jednotlivom prípade udeliť dišpenz od záväzku zachovávať sviatok alebo deň pokánia, alebo ich zameniť za iné nábožné skutky (kán. 1245).

3. Dva špeciálne záväzky farára

Ako už bolo povedané vyššie, kán. 530 nemenuje všetky špeciálne úlohy farára, čo je aj čiastočne kritizované v kánonickej doktríne. Preto je nutné skompletizovať funkcie farára, zvlášť o dve veľmi dôležité úlohy: omša „pro populo“ a povinnosť rezidovať.

3.1 Záväzok a povinnosť farára rezidovať

Kán. 533 § 1 stanovuje, že farár je povinný rezidovať vo farskej budove v blízkosti kostola. Dôvodom, prečo má farár povinnosť rezidovať, sú jeho pastoračné povinnosti, preto jeho stála prítomnosť vo farskej budove je nevyhnutná. Nejde však o materiálnu či pasívnu prítomnosť farára, ale o prítomnosť aktívnu, ktorá spočíva v činnom napĺňaní svojho úradu.(18) Záväzok rezidovať má nasledujúce zásady.

1) Záväzok farára rezidovať je osobný, a preto jestvuje aj v prípade, že farár má kaplána.

2) Záväzok rezidovať je ťažký nielen morálne, ale aj juridicky, pretože pre nelegitímnu neprítomnosť farára môže byť potrestaný spravodlivým trestom, nevylučujúc aj pozbavenie samotného úradu (kán. 1396).

3) Farár má rezidovať vo farskej budove, ktorá sa nachádza v blízkosti kostola. V partikulárnych prípadoch a zo spravodlivej príčiny môže miestny ordinár dovoliť farárovi rezidovať aj na inom mieste, dokonca aj mimo farnosti, predovšetkým ak ide o spoločné bývanie viacerých kňazov. V tomto prípade sa však musí zabezpečiť náležité plnenie farárskych úloh (kán. 533 § 1).

4) Farár má právo z titulu dovolenky vzdialiť sa z farnosti na jeden súvislý alebo prerušený mesiac, ak tomu neprekáža vážny dôvod, pričom do dovolenky sa nezapočítavajú dni duchovných cvičení (kán 533 § 2).(19)

5) Kódex presne určuje farárovi, že v prípade, keď sa potrebuje vzdialiť z farnosti na viac ako týždeň, je povinný o tom upovedomiť miestneho ordinára (533 § 2).

6) Je úlohou diecézneho farára stanoviť normy, ktorými sa počas neprítomnosti farára má zabezpečiť starostlivosť o farnosť pomocou kňaza, povereného náležitými splnomocneniami.(20)

3.2 Záväzok a povinnosť farára slúžiť omšu „pro populo“

Kán. 534 stanovuje farárovi jednu veľmi dôležitú úlohu, ktorou je slúžiť omšu pre veriacich farnosti. Zo znenia kánonu možno stanoviť nasledujúce zásady:

1. Dispozície kódexu podčiarkujú s jasnosťou, že apoštolát farára a život Cirkvi závisia predovšetkým od Božieho požehnania, a preto je potrebné, aby pastoračné aktivity farára boli sprevádzané Božou milosťou, aby platilo pavlovské: nič nie je ten, čo sadí, ani ten, čo polieva, ale Boh, ktorý dáva vzrast (1 Kor 3, 5-5). Božia milosť sa dosahuje predovšetkým slúžením sv. omše. Vyjadrenie kánonu „obetovať omšu za ľud, ktorý mu je zverený“ treba chápať tak, že farár má špeciálnu úlohu obetovať sv. omšu pre celú komunitu veriacich farnosti, do ktorej treba zahrnúť i samotného farára, ktorý možno viac ako iní veriaci farnosti potrebuje Božie požehnanie a pomoc.

2. Obetovanie omše pre ľud, ktorých záväznosť je v nedele a prikázané sviatky, sa má slúžiť práve v tieto dni a slúžiť ich má samotný farár. V prípade, že farár je zákonne hatený, majú v tých istých dňoch obetovať prostredníctvom iného kňaza alebo ich farár odslúži v iné dni (kán. 534 § 1).(21)

Predchádzajúci kódex stanovoval, že omša pre ľud sa má obetovať vo farskom kostole (kán. 466 § 4). Súčasný kódex to nariaďuje implicitne, nie však explicitne. V prospech celebrácie tejto omše vo farskom kostole možno použiť nasledujúcu argumentáciu: farská komunita participuje na slúžení omše pre ľud a modlí sa sama za seba. Preto má vedieť komunita veriacich, kde sa táto omša aplikuje, a predsa len najväčšia pravdepodobnosť hovorí v prospech farského kostola. Farská komunita má mať záujem, aby práve táto sv. omša bola slávnostnejšia a plnšia.

3. Táto povinnosť farára nemôže byť premlčaná. To znamená, že ak farár nesplní túto svoju úlohu spôsobmi ako už boli uvedené, musí čo najskôr odslúžiť toľko sv. omší pre ľud, koľko vynechal (kán. 534 § 3).

4. Farár, ktorý má na starosti viac farností, je povinný v nedele a prikázané sviatky obetovať iba jednu sv. omšu za všetok ľud, ktorý mu je zverený.

5. Farský administrátor, ktorý má tie isté povinnosti ako farár (kán. 540 § 1), má tiež povinnosť obetovať sv. omšu pre ľud, ak diecézny biskup nestanovil ináč.

7. V zhode s kán. 951 § 1, farár, ktorý obetuje omšu pre ľud a následne v ten istý deň slúži aj druhú sv. omšu, môže si ponechať omšové štipendium, ktoré bolo dané z príležitosti tejto sv. omše.(22)