Stredoveké cirkevné súdnictvo v Uhorsku a v Poľsku

Kardinál Péter Erdö, arcibiskup Budapešti a Ostrihomu a prímas Maďarska

Úvod

Samostatné cirkevné súdnictvo sa v strednej a východnej Európe rozvíjalo postupne od prijatia kresťanstva v jednotlivých krajinách až do polovice 13. storočia. V Poľsku a Uhorsku, ktoré boli najvýznamnejšími krajinami regiónu, sa cirkevné súdnictvo rozvíjalo odlišne. Úrad oficiála, ktorý sa počnúc 13. storočím stal typickou súdnou inštitúciou, v oboch krajinách vznikol a rozvíjal sa pod odlišným názvom. Pokúsim sa v tejto štúdii o deskripciu procesu rozvoja tejto cirkevnej inštitúcie.

Počiatky cirkevného súdnictva v Poľsku

V Poľsku bola Cirkev podriadená štátu do začiatku 13. storočia. Avšak cirkevnú investitúru vykonávanú svetskými mocipánmi sa podarilo dosť rýchlo odstrániť vďaka vplyvu Apoštolskej stolice. Podarilo sa uviesť do činnosti kánonický inštitút Snemu biskupov, avšak privilégium fori(1) dosiahla poľská cirkev dosť neskoro. Z tohto dôvodu tu spočiatku boli slabé predpoklady pre samostatný rozvoj cirkevnej justície. Ordálie(2) však boli všeobecne rozšírené aj v Poľsku, čím sa táto situácia podobala Uhorskej. Prvé náznaky hospodárskej a súdnej imunity kléru sa v Poľsku objavili v 12. storočí. Od druhej polovice 12. storočia už existovala inštitúcia arcidekanátov. Za hniezdnianskeho arcibiskupa Henryka Kietlitza (1199-1219) sa vďaka viacerým synodám, zvlášť vďaka synode konanej vo Wolborzu v roku 1215, uviedol do praxe právny inštitút cirkevnej súdnej imunity.

Počiatky cirkevného súdnictva v Uhorsku

Niektorí bádatelia aj v rozhodnutiach sv. Štefana nachádzajú prvky samostatného cirkevného súdnictva. Iní to považujú len za spojitosť svetských sankcií s cirkevnými v tom zmysle, že za porušenie cirkevného trestného zákona svetský súd mohol trest navýšiť. To znamená, že ak cirkevný súd páchateľa trestného činu potrestal, svetský súd mohol voči tomu istému páchateľovi a za ten istý trestný čin udeliť ďalší navýšujúci trest. Napríklad spáchanie trestného činu vraždy, zavraždenie manželského partnera alebo krivého svedectva, páchateľa trestal svetský súd, ale aj cirkevný súd. Niektorí bádatelia z toho vyvodzujú, že na samom vrchole pyramídy súdnych inštitúcií stála moc kráľa ako najvyššia súdna inštancia. Existujú však aj texty, ktoré takéto tvrdenia nepotvrdzujú, ba vyvracajú. V Ustanoveniach sv. Štefana a jemu pripisovanej biografii (De institutione morum ad Emericum ducem)(3) sa spomína privilégium fori. Podľa niektorých bádateľov histórie práva ide iba o vsuvky pochádzajúce z čias kráľa Ondreja I. (1046-1060). Ak by to aj bola pravda, bola by potvrdením, že v Uhorsku existovalo privilégium fori vzťahujúce sa na klérus už v polovici 9. storočia. Podľa najstaršieho z troch kódexov kráľa sv. Ladislava, ktorý s veľkou pravdepodobnosťou vznikol ešte za jeho predchodcu, kráľovský sudca mohol súdiť každého s výnimkou kňazov, klerikov a komesov.(4) V tzv. druhom kódexe sv. Ladislava, ktorý vládol v druhej polovici 11. storočia, sa nachádzajú prvky duplicitnej súdnej procedúry proti duchovným osobám. Ale už za vlády Kolomana Múdreho došlo k dôkladnému prepracovaniu cirkevného súdnictva. Jeho výnosy sú známe ako Prvý kódex Kolomana Múdreho. V jeho výnosoch bolo stanovené, že svetský sudca nemôže predvolať na súd a súdiť duchovnú osobu. Ak by však došlo k sporu medzi duchovnou osobou na jednej strane a svetskou osobou na druhej strane, kompetencia takéhoto sporu pripadla sudcovi tej stránky, ktorá bola žalovanou.

Biskupi a arcikňazi boli cirkevnými sudcami. Ostrihomská cirkevná synoda pod vedením arcibiskupa Lorinca (1105-1116) stanovila, že súdne záležitosti duchovných osôb, ako aj spory týkajúce sa cirkevného majetku, sa musia riešiť podľa predpisov kánonického práva (kán. 1 spomínanej synody) a že duchovné osoby možno z ich úradu odvolať iba podľa platného kánonického právneho poriadku (kán. 23 ostrihomskej synody). Na tejto synode bolo taktiež stanovené, že ak ide o cirkevný prípad, duchovná osoba nemôže obísť biskupa a žiadať riešenie sporu u svetského sudcu, ba ani u samého kráľa (kán. 25 ostrihomskej synody). A kán. 66 spomínanej ostrihomskej synody nariadil, aby každý arcidekan mal k dispozícii povinne Zbierku kánonických predpisov.

Výskumy Sandora Szentirmaieho poukázali na to, že postavenie arcidiakona v Uhorsku zodpovedalo postaveniu arcikňaza spomínaného v predpisoch kánonického práva tých čias. Môžeme súhlasiť s tvrdením Gyorgya Bonisa, že „akým spôsobom súdilo súdnictvo arcikňazov a arcidiakonov tých čias, o tom nemáme písomné správy, a preto to presne nevieme. Pravdepodobne to bol ústny proces, ktorý sa končil tým, že rozhodnutie vydal cirkevný hodnostár.“ Prvý písomný záznam ako prebiehal cirkevný proces v Uhorsku máme z roku 1134.

V prvej polovici 13. storočia cirkevná justícia bola už značne rozšírená, ale pracovala tradične a dosť aj primitívne. Jedným z hlavných prameňov na túto tému je Regestrum Varadinense. Biskupi, arcidiakoni, vicearcidiakoni, opáti, prepošti, vikári arcidiakonov súdili duchovné osoby v cirkevných i svetských veciach. Sudca žalovanej stránky – nezriedka namiesto žalobcu (sic!) – po obdržaní žaloby a odpovede na ňu, odovzdal súdne spisy niektorej kapitule, kde žalovaná osoba sa musela podrobiť tzv. ordáliám (Božím súdom). Musela prejsť skúškou na ohni rozpáleným železom alebo zložiť osobitnú prísahu (napr. na hrob sv. Ladislava a pod.).

Hoci biskupi častejšie než kráľ udeľovali kompetencie na riešenie súdnych sporov, vyskytujú sa aj prípady spoločného postupu svetských i cirkevných sudcov v tom istom procese, a to aj v kauzách, v ktorých sa nenachádza udelenie kompetencie zo strany kráľa ani pre svetského, ani pre cirkevného sudcu. Spory týkajúce sa kompetencie súdov neboli v Uhorsku časté. Preto sa skôr za výnimku považuje proces z roku 1232, v ktorom istý arcidekan sa považoval za kompetentného, na úkon biskupa novovzniknutej diecézy Szérem.

Taktiež už pre nájazdmi Tatárov dôkladná procesná procedúra a písomné zmienky hovoria o tom, že existovala aj prax podávať žaloby alebo apelácie priamo Apoštolskej stolici. Takéto prípady z pápežského poverenia riešil trojčlenný ad hoc na to ustanovený senát, ktorý bol povinný postupovať v súlade s predpismi kánonického práva. Taktiež veľa súdnych sporov vyriešili pápežskí legáti v rokoch 1228-1234, ktorí dobre poznali kánonický procesný postup.

Vznik a vývoj cirkevného súdneho aparátu pod vedením oficiála v Poľsku

Hoci samostatné cirkevné súdnictvo v Poľsku vzniklo o niečo neskôr než v Uhorsku, v prípade zavedenia cirkevného súdneho aparátu pod vedením oficiála to bolo naopak. V Poľsku biskupské súdy pod vedením oficiála sa po svojom vzniku rýchlo rozšírili. Úrad oficiála ako prvý spomína pápežský legát Jakub, arcidekan z Liége (neskorší pápež Urban IV.) v Štatútoch, ktoré pre cirkev v Poľsku vydala wroclawská synoda v roku 1248. Pôvodný text Štatútov sa nezachoval. Pápež Urban IV. jej nariadenia obnovil v roku 1263 na žiadosť legátov cirkevných provincií Rigi, Hniezdna, Salzburgu a rozšíril to aj na český a moravský kraj. V kán. 10 obnovenej verzie sa uvádza:

Toto nariadenie nebolo uvedené do praxe v každej poľskej diecéze. Známy je prípad Krakova, kde biskup menoval oficiála dovtedy, kým kardinál Quido nepresadil nariadenie legáta Jakuba v roku 1267. Taktiež uvedenie nariadenia do praxe sa trochu zdeformovalo. Pápežský legát Quido nariadil arcibiskupovi Hniezdna a jemu podliehajúcim ostatným biskupom pod hrozbou trestu suspenzie, aby v každej diecéze bol zriadený úrad oficiála. Toto dosť radikálne jednanie však vyplývalo z osobitnej situácie, ktorá v tom čase v Poľsku bola. Šlo o veľmi úzku prepojenosť medzi novým úradom oficiála a zápasom o zachovanie privilégia fóra. Avšak po roku 1267 sa nový úrad oficiála stal veľmi rýchlo stálym článkom súdneho aparátu Cirkvi. Nenastal totiž výrazný odpor biskupov a arcidiakonov voči novovznikajúcemu úradu oficiála, pretože obaja legáti, Quido a Jakub, boli Francúzmi a príkladom Francúzska dokázali poľských biskupov a arcidiakonov presvedčiť. Podľa Vetulaniho tak Poľsko vlastne nasledovalo príklad Francúzska aj v rozsahu kompetencie oficiála: biskup si zachoval právo súdiť tzv. causae maiores (kauzy vyššieho významu), vymedzenie postupu vytvárania súdnych spisov, určenie súdnych trov a určenie apelačného fóra. Bola to vlastne prax, aká v tom čase existovala vo Francúzsku.

Odlišnosť v porovnaní s Francúzskom bola v tom, že v Poľsku mal na začiatku každý biskup len jedného oficiála, ktorý bol ustanovený pri katedrálnom chráme. Okrskoví oficiáli, ktorým prináležala do kompetencie iba časť diecézy (okrsok), vznikli až neskôr a od začiatku 16. storočia ich začali nazývať vidieckymi oficiálmi (lat. officialis foraneus). V závere 14. storočia a v niektorých diecézach už aj skôr sa vytvorila celá sieť okrskových oficiálov. V 15. a 16. storočí bola celá diecéza podelená na okrsky a každý okrsok mal svojho okrskového oficiála. Arcioficiál a okrskoví oficiáli sa vyberali z kolégia arcidiakonov až došlo k tomu, že hranice arcidekanátov sa začali stotožňovať s hranicami okrsku oficiála.

Na základe poznatkov vyplývajúcich z dokumentov, je možné odlíšiť dva typy okrskových oficiálov. Najviac oficiálov nosilo titul „officialis“, ku ktorému sa pridával názov okrsku, ktorý patril do jeho kompetencie. Arcioficiála nazývali „officialis generalis“. Niektorí okrskoví oficiáli, napr. varšavský, pomorský, nosili titul „officialis generalis“ z dôvodu politickej dôležitosti územia ich súdnej jurisdikcie. Napríklad v roku 1450 sa pomorský oficiál nazval takto: „in spiritualibus et temporalibus vicarius, officialis per terram Pomeraniae generalis“. V roku 1452 varšavský oficiál použil na seba rovnaké tituly: „archidiaconatus Varschoviensis vicariusque... in spiritualibus et officialis in ducatibus Mazoviae generalis“.

Podľa Vetulaniho názov „officialis generalis“ vznikol v súvislosti s názvom „vicarius generalis“. Totiž arcioficiáli a niektorí oficiáli, ktorí zastávali úrad generálneho vikára, sa nazývali „officialis generalis“. Lebo od 2. polovice 15. storočia arcioficiál zastával aj úrad generálneho vikára čiže nositeľom dvoch cirkevných úradov bola jedna a tá istá osoba, čo sa napokon v Poľsku stalo pravidlom a malo to vplyv aj na štruktúru cirkevných archívov.

Kompetenciu úradu oficiála vymedzili synody pápežských legátov v roku 1267 a 1279, ktoré žiadali aby civilné súdy rešpektovali privilégium fóra. Žiadali, aby nebolo dovolené predvolať na svetský súd ani v kauzách civilných, ani trestných. Treba doplniť, že na synode legáta Filipa, biskupa z Fermo, ktorá sa konala v meste Buda (dnes je súčasťou Budapešti) v roku 1291, bolo schválené rovnaké nariadenie pre Uhorsko aj Poľsko v záležitosti rešpektovania privilégia fóra. V Poľsku potom ako od podpory tejto zásady odstúpili kniežatá a rytieri, cirkevné súdy už nemohli rozhodovať v kauzách týkajúcich sa nehnuteľnosti (napr. dedičstva). V 14. storočí si kráľ Kazimír Veľký rezervoval tzv. kráľovské a štátne kauzy a neskôr zabezpečil svetským súdom aj kauzy týkajúce sa platenia desiatkov. Neskôr nastali ešte spory o kompetencie v kauzách určenia vlastníctva pozemkov, platnosti testamentov, platenia desiatkov a iných. V takýchto situáciách králi neraz priamo zasahovali do cirkevných procesov.

Od 13. storočia – zvlášť od roku 1433 – nastúpili ozbrojené zložky (bracchium saeculare) a začali vykonávať rozhodnutia cirkevných rozsudkov. Králi však často prekážali priebehu cirkevných procesov, ba často ich aj svojím zákrokom znemožnili (litterae inhibitoriae), ak sa týkali kráľovských alebo štátnych záujmov. Hoci sa cirkevní sudcovia spravidla podriaďovali vôli kráľa, napriek tomu bolo až do polovice 15. storočia veľa sporov okolo rozsahu kompetencie cirkevných súdov. Z cirkevnej strany problém vyriešila cirkevná synoda v roku 1542 a zo strany štátu Sejm v roku 1543. Zásahy kráľa prestali až v roku 1565. Odvtedy vykonávala cirkevné rozsudky svetská moc.

Čo sa týka kompetencie okrskových oficiálov a ich úradu, žiada sa poznamenať, že mohli dostať a aj dostali do svojej kompetencie manželské kauzy. Napríklad väčšinu prípadov okrskového lublinského oficiála krakovského arcibiskupa v rokoch 1452-1498 tvorili kauzy manželskej nulity. Aj na iných okrskových súdoch, napr. v Sandomierzu, to bolo podobné. Na začiatku novoveku bolo v Poľsku oveľa menej káuz majetkových spätých s manželskými, než káuz manželskej nulity alebo separácií. Súdny aparát generálneho oficiála stál na úrovni súdu biskupa. Proti jeho rozhodnutiu nebolo možné podať opravný prostriedok ani arcioficiálovi samého biskupa. V majetkových kauzách bola kompetencia okrskového oficiála a jeho sudcov obmedzená výškou hodnoty majetku (majetok len do výšky určenej sumy).

Dôležitú úlohu pri cirkevných súdoch vykonávali investigátori (cirkevní advokáti). Po Tridentskom koncile sa stalo pravidlom, že v manželských kauzách sudcom pomáhali svojimi radami iné kompetentné osoby. Poľské cirkevné súdy mali spravidla dobre pripravené odborné kádre. Často sa pri menách sudcov objavoval titul „magister“ alebo „doctor decretorum“. Oficiáli, vrátane okrskových, sa vyznačovali kvalitnými znalosťami z kánonického procesného práva. Najstarší dokument vyhotovený poľským oficiálom je z roku 1268.

Vznik a vývoj cirkevného súdneho aparátu v Uhorsku

Pojem „officialis“ v Uhorsku označoval svetského správcu majetku. Uhorského cirkevného sudcu dokonca v pápežských dokumentoch zriedkavo nájdeme pod názvom „officialis“. To znamená, že Apoštolská stolica považovala uhorské cirkevné súdy, na čele ktorých stál generálny vikár, za také isté súdne inštitúcie ako v iných krajinách, na čele ktorých stál oficiál. V literatúre kánonického práva sa to vysvetľuje. Vidíme však aj to, že súd generálneho vikára v Uhorsku a súd arcioficiála alebo generálneho oficiála v Poľsku sú podobnými inštitúciami.

Rímsko-kánonické trestné právo sa rozšírilo a začalo uplatňovať počnúc rokom 1279. Potvrdzujú to kánony synody konanej v meste Buda v uvedenom roku (kánony 24, 39, 58). Avšak tribunály generálneho vikára ako aparát vykonávania súdnej moci sa stali typickými až v druhej polovici 14. storočia. Z hľadiska vývoja súdnictva (a vôbec terminológie uhorského súdnictva) mala veľký význam činnosť kardinála Gentilisa, keď bol pápežským legátom (1308-1311). Vydal pre Uhorsko (i Poľsko) ako pápežský legát veľa predpisov a sám vykonával rozsiahlu právnu činnosť. Jeho spolupracovníci (audítori, pápežskí notári, ktorí viedli notárske knihy, zástupcovia stránok, doručovatelia i advokáti) boli vynikajúcimi právnikmi, ktorí pochádzali z územia súčasného Talianska. Pravdepodobne to bol aj jeden z dôvodov, prečo sa namiesto názvu „officialis“ (ako to bolo v Poľsku) zaužíval v Uhorsku iný názov, taký, aký sa používal v Taliansku. Okrem toho boli často generálnymi vikármi uhorských biskupov Taliani. Od roku 1380 do začiatku 16. storočia bolo napríklad v Ostrihome až 9 generálnych vikárov talianskeho pôvodu a podobná situácia bola v iných diecézach. Preto uhorské zákony sa usilovali vytlačiť Talianov z úradu generálnych vikárov, ako aj iných právnikov pochádzajúcich spoza hraníc Uhorska (1495: čl. 32; 1500; čl. 35). Napokon aj vikári pochádzajúci z Uhorska boli vynikajúcimi právnikmi, o čom svedčí skutočnosť, že všetci takmer bez výnimky používali titul „doctor decretorum“. Ibaže každý z nich musel študovať v zahraničí, lebo stredoveké Uhorsko nemalo univerzitu.

Taktiež možno konštatovať, že v Uhorsku nejestvovalo napätie medzi arcidiakonmi a generálnymi vikármi. Ba stávalo sa, že vikár bol zároveň aj arcidiakonom. Dovtedajšie arcidiakonáty pokračovali vo výkone súdnej činnosti aj v prvej polovici 14. storočia. Ale asi od polovice spomínaného storočia niektorí arcidiakoni podpisovali procesné spisy ako „vicevicarius“ alebo „delegatus“. V roku 1344 Ľudovít Uhorský zakázal vydávať arcidiakonom také rozsudky, ktorých predmet majetkového sporu presahoval hodnotu jednej marky. Diecézna synoda vo Vespréme v roku 1515 zakázala arcidiakonom zaoberať sa civilnými kauzami bez súhlasu biskupa, ale dovolila im vydávať rozsudky, ktorých predmet majetkového sporu bol až do výšky štyroch mariek. Dosť často sa stávalo, že niektorí cirkevní hodnostári (arcidiakoni, kanonici, opáti, prepošti) vykonávali súdne kompetencie ďaleko od svojho sídla ako delegáti či vicevikári. V iných oblastiach biskupi alebo zahraniční preláti vykonávali súdnu moc na základe pápežského poverenia.

Cirkevný súdny aparát, na čele ktorého stál vikár, sa nerozšíril po celom Uhorsku v rovnakom čase. Napríklad v prvej polovici 14. storočia v Ostrihome a Gyori súdne spisy boli podpisované v mene biskupa alebo arcibiskupa, v Jágri súdne spisy podpisoval vo svojom mene generálny vikár. V prvých desaťročiach 14. storočia sa biskupský sudca nazýva rôzne ako „viceiudex et cancellarius“ alebo „iudex et cancellarius“, neskôr „oeconomus“ alebo „viceregens“. V 15. storočí takéhoto sudcu nazývali „vicarius in spiritualibus“ alebo „vicarius in spiritualibus et causarum auditor generalis“. Tento dvojitý názov poukazuje na skutočnosť, že ide o úradníka, ktorý zastupoval biskupa a tiež na to, že v Uhorsku už vtedy bola jasne oddelená správna (administratívna) moc od moci súdnej. Od začiatku novoveku sa názov „oficiál“ používal na označenie generálneho vikára a vzťahoval sa viac na vykonávanie administratívnej, než súdnej moci. Stávalo sa, že tá istá osoba zastávala obe funkcie, ako to uvádza Pál Khlosz a spomína prípad ostrihomského arcibiskupa, ktorý vo svojej arcidiecéze ustanovil jednu osobu, ktorá bola nositeľom administratívnej i súdnej moci. Takáto osoba sa nazývala „Vicarius in spiritualibus, et simul Causarum Auditor Generalis“. Inokedy tieto dve úlohy boli zverené dvom osobám, jednej bola zverená administratívna starosť o diecézu („Officialis seu Vicarius in spiritualibus Generalis“) a druhej bola zverená súdna moc („Causarum Auditor Generalis“).

Cirkevný súdny aparát na čele s oficiálom Uhorsko nepozná. Napriek tomu v ostrihomskej arcidiecéze (i v krajinách podliehajúcich arcibiskupovi ako prímasovi), ako aj v diecézach Alba Julia (dnes Rumunsko) a Záhreb (dnes Chorvátsko) okrem súdov, ktoré súdili v sídle biskupa, existovali aj iné súdy, ktoré sa do istej miery podobali okrskovým cirkevným súdom v Poľsku. Išlo o súdy, ktoré vznikli na báze etnickej alebo iného špecifického zamerania. Avšak žiadna diecéza nebola podelená na okrskové cirkevné súdy na čele s oficiálom. Osobitné právne postavenie mal bratislavský prepošt, ktorý v rámci ostrihomskej arcidiecézy bol od roku 1469 sudcom ostrihomského arcibiskupa a zároveň jeho generálnym vikárom na území bratislavského arcidiakonátu. Sám prepošt si mohol určovať svojho vikára na vykonávanie súdnej právomoci. Jeho právne postavenie bolo vlastne dosť podobné právnemu postaveniu, akému sa tešil varšavský generálny oficiál. Ich odlišnosť spočívala v tom, že osoba varšavského generálneho oficiála nebola často totožná s osobou prepošta varšavskej kolegiálnej kapituly.

Druhým generálnym vikárom ostrihomského arcibiskupa, ktorý sa nachádzal mimo jeho sídla, bol spišský prepošt. Tento pracoval pod jurisdikciou ostrihomského arcibiskupa „tamquam vicarius in ipsa Ecclesia Scepusiensi in spiritualibus“. Spišský prepošt mal právo menovať svojho vikára, ktorý riadil cirkevný súdny aparát na Spiši. Kánonická vizitácia v roku 1629 potvrdila, že spišský prepošt mal súdnu i administratívnu jurisdikciu už od dávnych čias. Z pohľadu na hranice regiónu Spiša treba vziať do úvahy, že inštitúcia spišského prepošta a jeho právne kompetencie mali cieľ chrániť a udržiavať určitú autonómiu spišských Sasov. Aj v Sedmohradsku mali Sasi samostatné cirkevné súdy, ktoré boli exemptné a podliehali priamo ostrihomskému arcibiskupovi. Už v roku 1295 arcidiakonát v Brassó (dnes Rumunsko), okrem iného, zaviedol spôsob vykonávania súdnej moci v kauzách týkajúcich sa duchovných osôb. V náväznosti na vznik dvoch cirkevných súdov pre sedmohradských Sasov (v Sibiu a Brassó – dnes v Rumunsku) pre duchovné záležitosti, niektoré cirkevné spoločenstvá, iste na základe existujúcich imigračných skupín, si ustanovili samostatné kapituly, na čele ktorých stál dekan volený farármi. Takýto dekan riadil cirkevnú správu svojho spoločenstva tak ako biskup, avšak nebol na biskupovi závislý. V pozadí vzniku takto fungujúcich cirkevných súdov sedmohradských Sasov je ich určitá autonómia. Ako jediný cirkevný súd, ktorý tam vznikol ako okrskový súd biskupa, bol súd v Alba Julia (dnes Rumunsko) a je skôr dôsledkom svojej geografickej polohy.

V 14. a 15. storočí do kompetencie vikára sedmohradského biskupa za riekou Mezes (vicarius extra Mezes) patrila správa územia rozprestierajúceho sa na dunajskej nížine. Jeho úrad vykonával farár v Satmáre alebo Tasnáde. Aj v záhrebskej diecéze existovala prepozitúra Časma, ktorej úrad prepošta bol spojený s úradom vikára. Prepošt z Časma sídlil Záhrebe a bol členom tamojšej kapituly. Súdne záležitosti vykonával jeho splnomocnenec tzv. locumtens. Zase Opátstvo v Pannonhalme ležalo mimo územia ostrihomského arcibiskupstva, a preto nepodliehalo jeho jurisdikcii. Malo vlastné územie a opát – podobne ako biskupi – si vydržiaval vlastné konzistórium (t.j. cirkevný súd). O to menej tu možno hovoriť o nejakom type okrskového cirkevného súdu na čele s oficiálom. V Kaločskej arcidiecéze existovali dva generálne vikariáty (Kaloč a Báč). Takže ani tu nejde o okrskové cirkevné súdy, ale z historických dôvodov tu existovali dve cirkevné súdne sídla arcibiskupa spojené s dvomi existujúcimi kapitulami. Obaja vikári mohli vydávať rozsudky v kauzách, ktoré im boli predložené na základe im podliehajúcej časti arcidiecézy.

Kompetencia cirkevných súdov v Uhorsku bola jednotná. Vytvorila sa predovšetkým na báze zvykového práva. V 15. storočí niekoľko štátnych výnosov vydalo zoznam prípadov, pre ktoré boli cirkevné súdy kompetentné: kauzy týkajúce sa sviatostí; kauzy týkajúce sa viery a herézy; kauzy týkajúce sa testamentov; manželské kauzy a iné s nimi prepojené kauzy, napr. priznanie časti majetku muža žene alebo dcére a pod.; kauzy týkajúce sa desiatkov odovzdávaných v naturáliách alebo desiatkov odovzdávaných na osobu a s nimi súvisiace prípady; kauzy úžery; kauzy vdov alebo sirôt s výnimkou majetkových záležitostí; kauzy klamstva a falošnej prísahy; každá kauza, ktorá mohla znamenať vyhlásenie trestu latae sententiae alebo uvalenie trestu ferendae sententiae (napr. za preliatie krvi, ťažké ublíženie na zdraví, lúpežné okradnutie duchovných osôb alebo žien). Pri spore o kompetenciu medzi svetským a cirkevným súdom rozhodovalo kráľovské specialis praesentia podľa čl. 14 kráľovského zákona z 15. mája 1405.

Od počiatku 15. storočia sa aj v Uhorsku objavili kráľovské nariadenia (litterae inhibitoriae) namierené proti cirkevným sudcom s takým dôrazom, že sa niekedy zastavili už začaté procesy týkajúce sa vlastníctva a obhospodarovania pôdy alebo nehnuteľností. Dosiahlo sa najprv to, že cirkevné súdy mohli byť napadnuté z dôvodu zaujatosti a prípad im mohol byť odňatý. Ďalším dôvodom kráľovských opatrení boli privilégia slobodných kráľovských miest alebo pohraničných miest. Tieto mestá sa usilovali – nezriedka i násilím – obmedzovať kompetencie cirkevných súdov. Cirkevní sudcovia sa spravidla podriaďovali vôli kráľa a iba zriedkavo sa im podarilo obhájiť si svoje kompetencie. Neskôr problém riešili tak, že sa síce podriadili kráľovi, ale s formuláciami vyjadrujúcimi ich vlastné kompetencie, napr. „de foro meo esse credo, salvis constatationis Ecclesiae“. Ku koncu 15. storočia sa zaužíval zvyk, že každý právny spor začínal pred mestským magistrátom a iba vtedy bolo možné obrátiť sa na cirkevný súd, ak kauzu magistrát uznal ako cirkevnú. Kráľ Matej Korvín tento zvyk podporil, keď uzákonil sankcie za jeho porušenie.

Na základe zachovaných dokumentov možno povedať, že kauzy manželskej nulity a separácie manželov, boli veľmi zriedkavé (tvorili iba 3-5% všetkých súdnych prípadov). Najviac káuz tvorili majetkové spory spojené nejakým spôsobom s manželstvom (prisúdenie časti majetku muža žene alebo dcére, darovanie z dôvodu manželstva). Cirkevné súdy často riešili kauzy ohľadom desiatkov, benefícií, cirkevného majetku i nábožných odkazov testamentom. Zdá sa, že s ničím neprepojené manželské kauzy boli zriedkavejšie v Uhorsku než v Poľsku. Príčinou tohto stavu mohla byť skutočnosť, že kompetencia cirkevných poľských súdov bola užšia. Avšak v priebehu 15. storočia aj v Uhorsku cirkevné súdy stratili veľa zo svojich kompetencií.

Zvláštnosťou ostrihomského cirkevného súdu bolo, že arcibiskup ako prímas Uhorska mal právo súdiť v prvej inštancii každý cirkevný súdny prípad a prijímať apelácie proti každému cirkevnému rozsudku v celej krajine. Hoci táto skutočnosť je už zdokumentovaná, doposiaľ sa nepodarilo v archívoch nájsť všetky súdne rozhodnutia prímasa a zostaviť ich kompletný zoznam.

Uhorské vikariátne súdy dôsledne zachovávali predpisy kánonického práva. Avšak mali aj niektoré špecifiká: advokáti sa zúčastňovali na vypracovaní rozsudku, hoci svetské právo to zakazovalo (1500: čl. 55). Advokát majetkových káuz sa objavil už v 15. storočí (officii investigator; procurator fiscalis; procurator officii Ecclesiae), ale jeho činnosť sa stala pravidlom až začiatkom 16. storočia. Jeho úlohou bolo podávať žaloby, ak boli porušené privilégia alebo majetky Cirkvi. Táto inštitúcia poskytovala určité väčšie možnosti objektivity, lebo vikár v skutočnosti mohol byť voči vlastnej Cirkvi len ťažko skutočne objektívnym. V kánonickom práve sa tento problém vyriešil až v kódexe kánonického práva z roku 1983 (kán. 1419, § 2). Vikári už začiatkom 15. storočia sa usilovali zatiahnuť šľachtu do diskusie na tému práv žien. Kauzy tohto druhu riešili s pomocou odborníkov, ktorí poznali obyčaje konkrétneho regiónu. Neskôr táto prax zanikla, nakoľko čoraz častejšie kauzy týkajúce sa svetského práva riešili svetské súdy. Najdlhšie sa udržala v praxi miestnych vikariátov (Spiš, Tasnád). Ďalším špecifikom Uhorska bola skutočnosť, že v niektorých prípadoch sa cirkevné súdy zaoberali aj aplikáciou uhorského práva: odsúdenie na peňažné tresty, tresty za krivé svedectvo, očistné prísahy s veľkým počtom prisahajúcich a pod. Nepripúšťal sa „rozvod“, čo niekedy bolo v rozpore s katolíckym kánonickým právom (manželská prekážka) v prípade, ak stránka bola nevoľníkom alebo upadla do nevoľníctva po uzavretí manželstva. Jasným príkladom takéhoto zneužitia je príklad, keď sa stavali prekážky proti konštitúcii Leva X. Sacrosanctae Universalis Ecclesiae z 9.8.1515, ktoré sa praktizovali na území Čiech, Poľska a Uhorska. Tieto príklady zneužitia je možno pokladať iba za regionálne znaky niektorých praktík cirkevného súdnictva, hoci boli iba sporadické.

Záver

Napriek tomu, že uhorské cirkevné súdy začali existovať skôr ako poľské, ešte v 12. storočí neboli plne samostatné. V 13. storočí pápežskí legáti zaviedli v Poľsku inštitút oficiála podľa vzoru francúzskej cirkevnej justície. Vplyv na vývoj cirkevného súdnictva v Uhorsku mali kánonisti z územia súčasného Talianska. Aj tu bol vplyv pápežských legátov dôležitý, ale nie pri bezprostrednom organizovaní súdnictva, iba pri napomáhaní právneho procesného vzdelania uhorských kánonistov, ktorí poznali prax i charakter rímskeho kánonického práva. V 15. storočí štruktúry súdnych inštitúcií v oboch krajinách (majúce biskupské predpisy) boli dosť podobné v praxi, ale nie až tak v teórii. Spoločné mali to, že existovala prax spájania úradu generálneho vikára, ktorý vlastnil administratívnu moc (vicarius generalis), s úradom sudcu, ktorý vlastnil súdnu moc (officialis alebo causarum auditor generalis). Odlišnosť bola v tom, že v Uhorsku nebola zavedená prax okrskových súdnych aparátov oficiála.