Proces manželskej nulity pred novými výzvami?

Úvod

Na prvý pohľad sa zdá, že príhovor Svätého Otca Benedikta XVI. sudcom Rímskej Roty sa niesol v tradičnom duchu a nový rímsky veľkňaz nevniesol do súdnej teórie nové témy. Napriek tomu som presvedčený, že nové témy v tomto príhovore explicitne alebo implicitne tu sú. Ide o témy, ktoré – podľa môjho názoru – usmerňujú vedecké bádanie v oblasti kánonickej vedy a aj keď je to úloha predovšetkým sudcov a advokátov Apoštolského tribunálu Rota Romana, lebo podľa jej jurisprudencie sa majú riadiť tribunály nižšej inštancie, nič neprekáža tomu, aby som sa pokúsil poukázať na niektoré témy.

Eucharistia a rozvedení

Náuka Cirkvi neumožňuje civilne rozvedeným a znovuzosobášeným prijímať Eucharistiu. Aj keď on sám ešte ako prefekt Kongregácie pre náuku viery vydal inštrukciu, v ktorej píše, že sa v Cirkvi treba držať náuky, podľa ktorej nemôžu prijímať Eucharistiu tí, ktorí sa civilne rozviedli a znovu zosobášili, po nástupe do úradu rímskeho veľkňaza v rozhovore s kňazmi diecézy Valle d´Aosta 25. júla 2005 vyjadril veľkú bolesť nad dramatickou situáciou takýchto veriacich. Zvlášť spomenul pokrstených katolíkov, ktorí našli vieru a vrátili sa k jej praktizovaniu až v druhom čiže civilnom manželskom zväzku.

„Všetci vieme – povedal Benedikt XVI. prítomným kňazom – že je to veľmi bolestný problém pre osoby žijúce v situácii, ktorá ich vylučuje z prijímania Eucharistie, a je to bolesť prirodzene aj pre kňazov, ktorí chcú pomôcť týmto osobám, aby milovali Cirkev, aby milovali Krista. Toto je však veľký problém. Nikto z nás nepozná návod riešenia aj preto, že situácie sú vždy rôzne. Povedal by som, že zvlášť bolestná je situácia tých, ktorí sa zosobášili v kostole pred tvárou Cirkvi, ale neboli skutočne veriacimi ľuďmi, ale to urobili len zo zvyku, len z tradície. Ale potom, nachádzajúc sa už v druhom neplatnom manželstve, nájdu vieru a cítia úžasnú bolesť, lebo nemôžu prijímať Eucharistiu. Toto je skutočne strašná bolesť. Keď som bol ešte prefektom Kongregácie pre náuku viery vyzýval som konferencie biskupov, ako aj odborníkov špecialistov, aby sa zaoberali týmto problémom: manželstvom uzavretým bez viery. Či by sa tu našiel nejaký dôvod neplatnosti takéhoto manželstva, nakoľko manželstvu chýbal podstatný rozmer, na to neviem dať odpoveď. Ja osobne som si myslel, že áno, ale z diskusií, ktoré sme mali v súvislosti s takýmito problémami, som mal možnosť pochopiť, že problém je veľmi ťažký a musí sa ešte jeho poznanie prehĺbiť. Avšak vidiac bolesť týchto osôb, musíme sa problémom zaoberať...“(1)

Z tohto hľadiska neprekvapuje, že téma Eucharistie v súvislosti s kauzami manželskej nulity sa nachádza aj v prvom príhovore nového pápeža Rímskej Rote v januári 2006:

„Rozsudky cirkevných súdov týkajúcich sa káuz manželskej nulity sa dotýkajú možnosti alebo nemožnosti prijímať Eucharistiu nie malej časti veriacich...“(2)

Ďalšie slová jeho tohtoročného príhovoru Rímskej rote však dokazujú, že Svätý Otec sa nateraz nechce hlbšie a dôslednejšie zaoberať týmto problémom. To však nedokazuje, že ho tento problém netrápi. Ba naopak. Téma Eucharistie a rozsudky cirkevných súdov v kauzách manželskej nulity sa ocitli aj na minuloročnej biskupskej synode, čo Benedikt XVI. výslovne spomína:

Rozsudky cirkevných súdov týkajúcich sa káuz manželskej nulity sa dotýkajú možnosti alebo nemožnosti prijímať Eucharistiu nie malej časti veriacich. A práve tento aspekt – tak rozhodujúci z hľadiska kresťanského života – vysvetľuje, prečo téma manželskej nulity bola znova témou aj poslednej biskupskej synody o Eucharistii.“(3) Synodálni otcovia – podľa slov pápeža – vyslovili určité znepokojenie nad situáciou, vyzvali veriacich, aby si čím skôr dali do poriadku svoj manželský život, aby mohli prijímať Eucharistiu. Vyzvali však aj cirkevné súdy, aby sa viac angažovali v prospech kánonicky nezosobášených veriacich.(4)

Angažovanosť inštitucionálneho aparátu cirkevných súdov

V príhovore Benedikta XVI. dvakrát zaznieva dôslednejšia angažovanosť pracovníkov cirkevných súdov v oblasti pastorácie manželstiev. Prvý raz sa spomína v súvislosti s požiadavkou, ktorú vyslovili synodálni otcovia na biskupskej synode o Eucharistii minulého roku. „Synodálni otcovia, uvádza Svätý Otec, vyzvali cirkevné súdy, aby sa viac angažovali v prospech kánonicky nezosobášených veriacich...“(5)

Druhý raz to spomína v súvislosti s kauzami manželskej nulity vo vzťahu k objektívnej pravde. Pápež si poťažkal na rozvodovú mentalitu a potom vyzval všetkých, aby podali pomocnú ruku zvrátiť túto situáciu a aby veriaci začali chápať manželstvo ako nerozlučiteľný zväzok. K tomu majú prispieť aj cirkevné súdy, hoci to Benedikt XVI. formuloval takto:

„Je ťažkou zodpovednosťou, aby inštitucionálny aparát Cirkvi pracujúci v cirkevných súdoch stál vždy blízko veriacich. Ba viac, má napomáhať pastorácii prevenciou káuz manželskej nulity, a to tým, že už pri prijímaní manželstva pomôže snúbencom riešiť ich prípadné problémy a manželom pomáhať nachádzať cestu k vzájomnému zmiereniu.“(6)

Sporový proces

Proces manželskej nulity určite nesie všetky znaky sporového procesu. Tento spor o (ne)platnosť manželstva vzniká reálne medzi stránkami (jedna stránka vidí dôvody neplatnosti, druhá tieto dôvody nevidí a dožaduje sa platnosti) alebo zdanlivo, čo zabezpečuje vždy minimálne jedna alebo aj obe stránky, ktoré žiadajú deklaráciu neplatnosti manželstva, ale proti ním stojí obhajca zväzku, ktorý sa dožaduje platnosti manželstva.

Benedikt XVI. posúva chápanie procesu trochu iným smerom. Podľa neho proces neslúži iba na vyriešenie konfliktu, ale má stránkam pomôcť konflikty ľudskejšie prežiť nájdením riešení, ktoré by objektívne zodpovedali požiadavkám spravodlivosti.(7) Ba ide ešte ďalej, keď hovorí, že nijaký proces nie je proti nejakej stránke so zámerom ju poškodiť, a o procese manželskej nulity uvádza, že adresátom žiadosti o vyhlásenie (ne)platnosti manželstva je cirkev sama.(8)

Týmto spôsobom rímsky veľkňaz nenarúša sporovosť procesu manželskej nulity, ale zároveň mu dodáva charakter kresťanskej ľudskosti a naviac aj aspekt ekleziálnosti.

Záver

Z vyššie uvedených dielčích argumentov možno vyvodiť východiská, smer riešenia problému, prípadne aj eventuálne spôsoby riešenia. Hneď na úvod musím povedať, že tu neriešim, ani nemením platnú prax Cirkvi. Tá ostáva ako bola doteraz: rozvedení a znova civilne zosobášení nemôžu prijímať Eucharistiu!

Problém cirkevne zosobášených, civilne rozvedených a civilne znovu zosobášených nezastal, ale pápež ho vníma ako veľmi bolestný problém. A nielen to, hýbe zo svojej pozície všetko, čo je spôsobilé tento problém riešiť. Aj keď to ešte nie je riešenie samo osebe, predsa to prináša nádej pre zainteresované osoby, ale aj ich duchovných pastierov, ktorým často nie je ľahko vysvetľovať, prečo je to tak, ako to je.

Východiskom eventuálneho riešenia problému je pre Benedikta XVI. nie disciplinárny, ale dogmatický aspekt, čo sa napokon ukazuje pre neho ako samozrejmé, nakoľko vzdelaním je systematický teológ. A tým centrálnym bodom je Eucharistia! Ak sa pápež usiluje hýbať so situáciou rozvedených a znova civilne zosobášených, robí to preto, že chce, aby nadišiel niekedy v budúcnosti deň, kedy by za určitých podmienok mohli prijímať Eucharistiu ako duchovný pokrm, pokrm večného života. Ale ešte to nie je možné, lebo Benedikt XVI. odmieta jednoduché a lacné riešenia. Vie o riešení tohto problému v pravoslávnych cirkvách, ale on odmieta riešenie problému za cenu straty sviatosti manželstva (u Pravoslávnych iba prvé manželstvo je sviatostným, každé ďalšie už nie!).

Jednou alternatívou riešenia by mohol byť eventuálne proces manželskej nulity, čo dokazuje fakt, že synodálni otcovia vyzývajú cirkevné súdy, aby sa viac angažovali v prospech kánonicky nezosobášených. Ako sám pápež priznáva, prikláňal sa k takémuto riešeniu ešte ako prefekt kongregácie. Pri diskusiách sa túto tému sa riešenie ukázalo nie až také jednoduché, a tak dospel k presvedčeniu, že problém treba ešte hlbšie a dôslednejšie študovať a zvažovať. Otvorenou ostáva otázka, ako sa majú cirkevné súdy viac angažovať v prospech kánonicky nezosobášených, ktorú synodálni otcovia neupresňujú, ani pápež sa jej podrobnejšie nedotýka (spomína pomoc snúbencom a manželom pri nachádzaní cesty k zmiereniu). Totiž interpretácia zákona, aplikácia zákona a vzťah k objektívnej pravde – to sú limity, ktoré nijaký cirkevný právnik nesmie prekročiť. A tak opäť problém leží na ramenách odborníkov, aby ho svojím štúdiom a bádaním prehĺbili a na ramenách cirkevného magistéria, aby ak čas a problém dozreje k rozhodnutiu, aby rozhodlo pre dobro a spásu veriacich.

Povzbudenie, aby sa cirkevné súdy viac angažovali pastoračne a preventívne, nie je celkom nové, ale určite je opodstatnené. Som presvedčený, že pracovný aparát cirkevných súdov disponuje alebo by mal disponovať dostatočným počtom erudovaného personálu, ktorý by sa nemal správať iba dispozitívne (byť pripravený a čakať, kým nepríde žaloba), ale aj aktívne radami, odborným poradenstvom zvlášť v prospech tých, ktorí pracujú v priamej farskej pastorácii. Ale pomáhať sa dá iba tam, kde je o to záujem. Ak farári, snúbenci alebo manželia (resp. jeden z nich) záujem nemá, čo v súčasnej dobe nie je vôbec zriedkavosťou, len ťažko možno preventívne pomáhať.

Celkom na záver sa mi žiada dodať, že súčasný kultúrny kontext Európy je pomerne proticirkevný a protináboženský. Táto skutočnosť vytvára bariéry s katolíckymi laikmi i tam, kde by nemuseli vôbec byť. Vyžaduje si to naozaj široký priestor a trpezlivosť vysvetľovať, že Katolícka cirkev myslí na problémy človeka, má vážny záujem ich riešiť a pomáhať, ale nie za každú cenu a na úkor iných a taktiež nie podľa priania jednotlivcov, ale pre ich dobro a spásu podľa vzoru a učenia Pána Ježiša a cirkevného Magistéria.

V príhovore Benedikta XVI. Rímskej Rote sa nachádzajú aj ďalšie témy, ktoré by bolo potrebné analyzovať a vyvodiť z nich náležité poučenia. Možno to urobia ešte iní autori, možno aj ja, avšak niekedy nabudúce...