Vahy Main
 
IUS ECCLESIAE ET VERITAS
Ius et iustitia XVI Časopis v PDF Archív Tiráž Kontakt
 
2/2006
úvodník
Kardinál Tarcisio Bertone
prof. ThDr. ICLic. Ján Duda, PhD.

dokumenty
Príhovor Apoštolskému súdu Rota Romana
Benedikt XVI.

náučné články
Proces manželskej nulity pred novými výzvami?
prof. ThDr. ICLic. Ján Duda, PhD.

Stredoveké cirkevné súdnictvo v Uhorsku
a v Poľsku
Kardinál Péter Erdö

Tři papežské konstituce ze 16. století a pavlovské privilegium
doc. ThDr. Jiří Kašný, PhD.

Poznámky k ústave Vatikánskeho štátu
prof. ThDr. ICLic. Ján Duda, PhD.

Eticko-právne manželské prekážky
ICDr. Miloš Pekarčík, PhD.

Cirkev a masmédiá
prof. ThDr. ICLic. Ján Duda, PhD.

osobnosti
Jozef Špirko
prof. ThDr. ICDr. František Dlugoš, PhD.

informácie
Pápež a jeho dom v Pentlingu
Dr. Jozef Skupin

 
 
 
Valid HTML 4.0 Transitional
 
Valid CSS!

doc. ThDr. Jozef Špirko

profesor cirkevných dejín a kánonického práva, sudca cirkevného súdu

prof. ThDr. ICDr. František Dlugoš, PhD.

Spirko

V časoch tuhej normalizácie, v dobe nie príliš vzdialenej, vyčlenili prof. Dr. Jozefovi Špirkovi (1896 – 1954), znalcovi dejín par excellence, nedôstojné miesto na historiografickej periférii; v piatom zväzku Encyklopédie Slovenska (1981)(1) sa mu „ušlo” zopár úsporných riadkov postačujúcich sotva na strohý výpočet aspoň základných diel. O čosi lepšie sa prof. Špirkovi povodilo v matičnej edícii Slovenského biografického slovníka z roku 1992. „S cirkevnými sú spojené i jeho práce z minulosti Spiša. „Napriek náboženským východiskám si v mnohom svoju platnosť udržali niektoré jeho závery a charakteristiky doložené pramenným materiálom o pôsobení husitov, jiskrovcov a bratríkov na Spiši.”(2)

Uzávierka rukopisov tejto rozsiahlej biografickej encyklopédie bola 31. 12. 1988, čo vysvetľuje inkriminované, skrz-naskrz pomýlené tvrdenie autora lexikónového hesla, že si vedecké závery J. Špirku uchovali svoju hodnotu napriek náboženským východiskám… Úplný opak bol pritom pravdou. „Stojíme uprostred strašného vlnobitia druhej svetovej vojny. Zvláštna milosť Božia nám dopriala neprerušene sa venovať vychovávateľskej a vedeckej práci.”(3)

Súborné dielo J. Špirku najexaktnejšie potvrdzuje najvyšší mravný princíp – conditio sine qua non – nevyhnutnú podmienku kresťanskej historiografie: bez hlbokej pokory a neochvejnej viery nemožno dejiny našej Cirkvi pochopiť, tobôž interpretačne dotvárať. „Taký ráz majú i jeho Cirkevné dejiny – naozaj syntézy; nielen katolicizmu, ale i kresťanstva.”(4)

Pred trpkou rozpomienkou na trasovisko peripetií sprevádzajúcich vydanie monumentálnych, v mnohých ohľadoch podnes neprekonaných i nedostižných Špirkových Cirkevných dejín si pripomeňme noblesu osobnostného profilu tohoto katolíckeho pedagóga, encyklopedicky rozhľadeného vzdelanca podľa svedectva prof. Ladislava Hanusa:

„Životným heslom mu (prof. Špirkovi – pozn. F. D) bola kňazská kultúrnosť, nuž vytvoril si, predovšetkým, kultúrny domov. Domov taký príjemný, že mohol splniť túžbu po dlhom, tichom, kultúrou nasýtenom živote. Budil aj dojem spokojnosti. Zvláštnu záľubu mal v tom „svojom domove”, v tej rezidencii, vítať aj kultúrnu spoločnosť, diskusiu otvorených hláv, sympóziom vznešených osobností. Bol by si prial, keby sa toto ovzdušie, tento štýl života, na Slovensku rozšíril a zovšeobecnil. Osobitne v kňazskom stave.”(5)

Kultivovaného Špirka zaskočil nečakaný vývoj udalostí, keď sa z vydania jeho fundamentálneho historiografického opusu stala „kauza”. Generácie univerzitných pedagógov, poslucháčov teológie, no taktiež príležitostných čitateľov siahajú po tisícstranovej knihe a neuvedomujú si, že nechýbalo veľa a táto Magna charta štúdia cirkevných dejín sa vôbec nemusela dočkať editorského vyhotovenia.

Spišský biskup J. Vojtaššák potvrdil v septembri 1941 súhlas na vydanie Cirkevných dejín, ktoré mali už rok platný imprimatur. J. Špirko ponúkol rukopis Spolku sv. Vojtecha, odkiaľ mu ho po poldruha ročných obštrukciách vrátili s neveľmi presvedčivým odôvodnením „prílišnej nákladnosti”. Napokon sa Cirkevných dejín ujala martinská Neografia. Správca Matice slovenskej Jozef Cíger Hronský presadil skutočne reprezentatívnu typografickú podobu (vrátane bohatých ilustrácií) dvojzväzkovej publikácie, ktorú priaznivými recenziami privítali v Šprincovej Kultúre, v Mečiarových Slovenských pohľadoch a v Hanusovej Obrode.(6)

Vtedajší významný časopis Duchovný pastier sa s hodnotením dejín spočiatku neponáhľal, a pritom mienka tohoto periodika dozaista nebola pre osud nového historického diela zanedbateľná. Profesora Špirku, človeka citlivého a jemného, roku 1944 bolestne zasiahol nekorektný výpad profesora bratislavskej teologickej fakulty Štefana Zlatoša (1895 – 1964): „…vo všeobecnosti treba zaznamenať obsiahle dielo Špirkovo ako usilovnú prácu. Našej cirkevnej veci neprináša pomoc. Ba miestami škodí. Nebuduje, ale skôr rúca…”(7)

Autor musel čakať štyri roky, kým Duchovný pastier uverejnil odpoveď na Zlatošovu kritiku z roku 1944.

J. Špirko sa svojou nevšednou erudíciou približoval k svetovým horizontom poznania, a predsa bol stredobodom jeho bádateľstva Spiš. „Nebolo župy, ktorá by bola tak opatrne a s takou pietnou povinnosťou chránila svoju minulosť v umelectve, ako to robila župa spišská. /…/ Preto vrelo vítame najnovšie vzácne dielo pána profesora dr. Jozefa Špirku, ktorý ako profesor archeológie umienil si prispieť k povzneseniu zmyslu pre výtvarné umenie na Spiši.”(8)

Matúš Pajdušák vo svojom predhovore k prvému dielu publikácie Umelecko-historické pamiatky na Spiši (architektúra) oceňuje zanietenosť autora, ktorý: „Prešiel celý Spiš s vnímavým záujmom pre jeho staviteľské pamiatky a ako to z diela vidno, odborným okom preštudoval jeho premnohé pamiatky umeleckej tvorivosti a štedrosti jeho predkov. Výsledky svoje práce, oživené vlastným názorom a znamenite osvetlené históriou, spracoval v tomto diele, a tým veľmi pozoruhodne obohatil literatúru výtvarného umenia na Spiši.”(9)

Bádateľský prienik do sféry kultúrno-historických pamiatok nebol iba príležitostným, insitným paberkovaním zanieteného lokálpatriota, naopak: Jozef Špirko aj v tomto smere bezo zvyšku osvedčil svoju nevšednú schopnosť metodologicky, trpezlivo skúmať fakty a s patričným kritickým nadhľadom vedca dotvárať parciálne poznatky do pôsobivého, výsostne autentického výsledného tvaru.

Prof. J. Špirko vstupoval do historiografie s úctyhodným vedomostným potenciálom. Exilový historik František Hrušovský (1903 – 1956) vo svojom nekrológu si tiež všíma i oceňuje nesmiernu pracovitosť rodáka zo Spišského Podhradia (2. 4. 1896): „Jozef Špirko nadobudol si také znalosti rozličných úsekov a rozličných zjavov cirkevnej histórie, že mohol zaujať kritické stanovisko k použitej literatúre a mal odvahu vyhodnotiť mnohé udalosti a osoby podľa vlastného vedeckého presvedčenia.”(10)

Doc. PhDr. Ivan Chalupecký, CSc., zaraďuje prof. J. Špirku medzi najserióznejších a najerudovanejších slovenských historikov. Roku 1925 získal v Olomouci doktorát z posvätnej teológie. Od roku 1927 bol profesorom cirkevných dejín, kánonického práva, cirkevného umenia, dogmatiky, sociológie a patrológie na Vysokej škole bohosloveckej v Spišskej Kapitule. Roku 1943 sa habilitoval na docenta na Slovenskej univerzite v Bratislave a prednášal na jej teologickej fakulte cirkevné dejiny, cirkevné umenie a kresťanskú archeológiu. V roku 1944 bol spišským diecéznym biskupom Jánom Vojtaššákom vymenovaný za kanonika sídelnej kapituly a sudcu spišského diecézneho súdu.(11)

Suverénna orientácia v hojných citáciách i v bohatom poznámkovom registri je charakteristickým, nezameniteľným, originálnym rozpoznávacím znakom autorských rukopisov J. Špirku, ktorý už vo svojej dobe dokázal dejiny popularizovať pútavým štýlom bez toho, aby zľavil z prísnosti vedeckých kritérií a z etického princípu: sapiens nihil affirmat, quod non probet – múdry netvrdí nič, čo by nevedel dokázať. Špirkova štúdia Kresťanský pohľad na dejiny štýlom, kompozíciou a kontemplatívnosťou textu spĺňa bezo zvyšku kritériá i atribúty eseje, pozoruhodnej nielen z vedeckého, ale i z literárno-estetického aspektu. Popri monolitných Cirkevných dejinách možno za vrcholy jeho celoživotnej tvorby považovať rozsiahlu štúdiu o výchove kňazstva v Spišskej diecéze uverejnenú v zborníku Spišský kňazský seminár v minulosti a prítomnosti (1943) a taktiež Patrológiu (1950).

Podistým pre príslovečnú skromnosť pomlčal o svojom zástoji v zostavení zborníka Mons. Sancti Martini vydaného k sedemdesiatke J. Vojtaššáka; do historického almanachu prispel pozoruhodnou štúdiou o začiatkoch Spišského biskupstva, z ktorej podnes vychádzajú súčasní odborníci z oblasti slovenskej historiografie Katolíckej cirkvi.(12)

Prof. J. Špirko dvakrát pocítil brachiálnosť štátnej moci. V roku 1944 ho predviedli pred nemecký vojenský súd v Levoči, pretože dal odviezť cenné exponáty z Diecézneho múzea. Odsúdili ho na trest smrti, no vojak nechal odsúdenca ujsť. O rok nemecká polícia opäť vyšetrovala J. Špirku – tentoraz pre údajnú spoluprácu s partizánmi.(13)

Na jeseň 1950 sa J. Špirko ocitol medzi obžalovanými v zinscenovanom procese s biskupom J. Vojtaššákom. Vyšetrovali ho v Leopoldove, väznili v Sládečkovciach. Po dvoch strastiplne odtrpených rokoch sa chcel vrátiť do Spišskej Kapituly, kde už však „úradoval” kapitulárny vikár Ondrej Scheffer, ktorý pre kanonika Špirku nemal miesta. Ujal sa ho košický biskup Jozef Čársky. Prijal ho do svojej diecézy za administrátora do farnosti Fričovce. Nepôsobil v pastorácii dlho. Sklátila ho ťažká astma skomplikovaná zhubným pľúcnym nádorom. Zomrel 13. októbra 1954.(14)

V týchto neblahých časoch bol J. Špirko ad personam skutočne tulákom bez vlasti, no jeho vedecké dielo malo už vtedy všade na Slovensku svoj domov. S opatrným, zbabelo prezieravým postojom vikára Scheffera k „politicky nežiaducemu” profesorovi sa v žiadnom prípade nestotožňovali mnohí slovenskí kňazi, najmä nie absolventi spišskokapitulského seminára – odchovanci obľúbeného pána profesora.

„Mohol ešte pracovať a z bohatých fondov vedomostí, ktoré si príkladnou usilovnosťou nahromadil, mohol ešte nejedným dielom prispieť k zveľadeniu slovenskej kultúry. Literárna a vedecká tvorba, ktorá nám po ňom zostala a príklad, ktorý nám zanechal, zaistili mu veľmi čestné miesto v pamäti vďačného národa. S úctou budú na tohoto vzorného kňaza, skutočného vedca a pritom šľachetného človeka vzácneho charakteru spomínať najmä tí, ktorí mali česť poznať jeho život a vedia oceniť jeho dielo.”(15)

Napriek všetkým príkoriam, ponižujúcim ústrkom, bolestným míľnikom, ktoré musel zakúsiť v závere svojho pozemského údelu, patrí osobnosť a dielo prof. J. Špirku do panteónu slovenskej historickej vedy, odkiaľ ho už nikto nevysotí ani nevymaže z človečenskej pamäti generácií súčasných i pokolení, čo prídu po nás.


Lektorovali:
prof. ThDr. ICDr. Ján Duda, PhD.
ThDr. Alojz Frankovský, PhD.

Použitá literatúra:
DLUGOŠ, F.: Vplyv byzantskej misie sv. Cyrila a Metoda na kresťanský život Spiša. Spišská Kapitula : Nadácia Kňazského seminára biskupa Jána Vojtaššáka, 2004.
DEJINY SPIŠSKÉHO SEMINÁRA. Spišský kňazský seminár v minulosti a prítomnosti. Sborník z príležitosti nového oltára v seminárskej kaplnke. Spišská Kapitula, 1943.
HANUS, L.: In memoriam ThDr. Jozef Špirko. In: Domov, roč. 2, 1991, č. 4.
HROMJAK, Ľ.: Život a dielo Dr. Jozefa Špirku : Diplomová práca. Spišské Podhradie-Spišská Kapitula, 2000.
HRUŠOVSKÝ, F.: Pamiatke Dr. Jozefa Špirku. In: Most, Roč. II, 1955, č. 1.
CHALUPECKÝ, I.: Špirko, Jozef – bibliografické heslo. In: Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska. Bratislava : vydavateľské družstvo Lúč, 2000.
PAJDUŠÁK, M.: Predmluva. In: Prof. Dr. Jozef Špirko: Umelecko-historické pamiatky na Spiši I. Spišská Kapitula : vlastná edícia autora, 1936.
PAŠTEKA, J.: Informatívne o spišskokapitulskom historikovi Jozefovi Špirkovi. In: Špirko, J.: Dejiny a umenie očami historika. Bratislava : vydavateľské družstvo Lúč, 2001.
SLOVENSKÝ BIOGRAFICKÝ SLOVNÍK. V. zväzok. R. – Š. Martin : Matica slovenská, 1992.
ŠPIRKO, J.: Dejiny a umenie očami historika. Bratislava : vydavateľské družstvo Lúč, 2001.
ŠPIRKO, J.: Výchova kňazstva na území spišskej diecézy. Dejiny spišského seminára. In: Spišský kňazský seminár v minulosti a prítomnosti. Sborník z príležitosti nového oltára v seminárskej kaplnke. Spišská Kapitula, 1943.
ZLATOŠ, A.: Čo by sme čakali od cirkevných dejín dnes? In: Duchovný pastier, Roč. XXVI, 1944, č. 8 – 10.

Poznámky:

1. PAŠTEKA, J.: Informatívne o spišskokapitulskom historikovi Jozefovi Špirkovi. In: Špirko, J.: Dejiny a umenie očami historika. Bratislava : vydavateľské družstvo Lúč, 2001, s. 9.

2. Slovenský biografický slovník. V. zväzok. R – Š. Martin : Matica slovenská, 1992, s. 494.

3. ŠPIRKO, J.: Výchova kňazstva na území spišskej diecézy. Dejiny spišského seminára. In: Spišský kňazský seminár v minulosti a prítomnosti. Sborník z príležitosti nového oltára v seminárskej kaplnke. Spišská Kapitula, 1943, s.156.

4. PAŠTEKA, J.: Informatívne o spišskokapitulskom historikovi Jozefovi Špirkovi. In: Špirko, J.: Dejiny a umenie očami historika. Bratislava : vydavateľské družstvo Lúč, 2001, s. 26.

5. HANUS, L.: In memoriam ThDr. Jozef Špirko. In: Domov, roč. 2, 1991, č. 4, s. 28

6. PAŠTEKA, J.: Informatívne o spišskokapitulskom historikovi Jozefovi Špirkovi. In: Špirko, J.: Dejiny a umenie očami historika. Bratislava : vydavateľské družstvo Lúč, 2001, s. 23.

7. ZLATOŠ, A.: Čo by sme čakali od cirkevných dejín dnes? In: Duchovný pastier, Roč. XXVI, 1944, č. 8 – 10, s. 698 – 702.

8. PAJDUŠÁK, M.: Predmluva. In: Prof. Dr. Jozef Špirko: Umelecko-historické pamiatky na Spiši I. Spišská Kapitula : vlastná edícia, 1936, s. 6.

9. PAJDUŠÁK, M.: Predmluva…, Spišská Kapitula, 1936, s. 6.

10. HRUŠOVSKÝ, F.: Pamiatke Dr. Jozefa Špirku. In: Most, Roč. II, 1955, č. 1, s. 28 – 29.

11. CHALUPECKÝ, I.: Špirko, Jozef – bibliografické heslo. In: Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska. Zostavil: J. Pašteka. Bratislava : vydavateľské družstvo Lúč, 2000, s. 1344 – 1345.

12. Porov.: DLUGOŠ, F.: Vplyv byzantskej misie sv. Cyrila a Metoda na kresťanský život Spiša. Spišská Kapitula : Nadácia Kňazského seminára biskupa Jána Vojtaššáka, 2004, s. 54 – 93.

13. HROMJAK, Ľ.: Život a dielo Dr. Jozefa Špirku : Diplomová práca. Spišské Podhradie-Spišská Kapitula, 2000, s. 7 – 51.

14. HANUS, L.: In memoriam ThDr. Jozef Špirko. In: Domov, roč. 2, 1991, č. 4, s. 28.

15. HRUŠOVSKÝ, F.: Pamiatke Dr. Jozefa Špirku. In: Most, Roč. II, 1955, č. 1, s. 29.

Hore