Vahy Main
 
IUS ECCLESIAE ET VERITAS
Informácie a články z kánonického a konfesného práva
Archív Tiráž Kontakt
 
2/2006
úvodník
Kardinál Tarcisio Bertone
prof. ThDr. ICLic. Ján Duda, PhD.

dokumenty
Príhovor Apoštolskému súdu Rota Romana
Benedikt XVI.

náučné články
Proces manželskej nulity pred novými výzvami?
prof. ThDr. ICLic. Ján Duda, PhD.

Stredoveké cirkevné súdnictvo v Uhorsku
a v Poľsku
Kardinál Péter Erdö

Tři papežské konstituce ze 16. století a pavlovské privilegium
doc. ThDr. Jiří Kašný, PhD.

Poznámky k ústave Vatikánskeho štátu
prof. ThDr. ICLic. Ján Duda, PhD.

Eticko-právne manželské prekážky
ICDr. Miloš Pekarčík, PhD.

Cirkev a masmédiá
prof. ThDr. ICLic. Ján Duda, PhD.

osobnosti
Jozef Špirko
prof. ThDr. ICDr. František Dlugoš, PhD.

informácie
Pápež a jeho dom v Pentlingu
Dr. Jozef Skupin

 
 
 
Valid HTML 4.0 Transitional
 
Valid CSS!

Cirkev a masmédiá


prof. ThDr. ICLic. Ján Duda, PhD.

Index

Začiatky

Ak začneme listovať v komentároch cirkevného práva z obdobia pred Druhým vatikánskym koncilom (1962-65), dočítame sa tam, že Cirkev od samého začiatku svojej existencie zakazovala spisy, ktoré boli škodlivé pre vieru a mravy. Tak sa napríklad dočítame, že už koncil v Nicey (r. 325) zakázal Áriovu knihu, alebo že pápež Anastázius zakázal niektoré Origenove spisy ako škodlivé.(1) Pred vážnejšími problémami stála Cirkev po vynájdení kníhtlače Gutenbergom.(2)


Index zakázaných kníh

Ale aby sme dlho nehovorili len o histórii, pre zaujímavosť stačí spomenúť, že prvým pápežom, ktorý použil termín imprimatur po predbežnom nihil obstat, bol pápež Inocent VIII. v roku 1487.(3) A prvým pápežom, ktorý dal vypracovať prvý zoznam zakázaných kníh bol pápež Pavol IV. v roku 1557 a tento zoznam bol publikovaný v roku 1559, teda v období Tridentského koncilu. Zakrátko po prvom zozname nasledoval ďalší zoznam zakázaných kníh, ktorý promulgoval apoštolskou konštitúciou Dominici gregis pápež Pius IV. v roku 1564. Tento druhý katalóg zakázaných kníh pozostával z dvoch častí. Prvú časť tvorili všeobecné princípy (tzv. 10 zásad), podľa ktorých boli knihy zakázané na základe prirodzeného práva, alebo na základe všeobecného cirkevného zákona. Táto prvá časť bola platná až do roku 1929. Druhá časť pozostávala z abecedného zoznamu zakázaných kníh, ktoré boli zakázané osobitným dekrétom. Keďže problémov s knihami pribúdalo, pápež Pius V. ustanovil v roku 1571 osobitné dikastérium, ktorého úlohou bolo vyhľadávať a zakazovať knihy. Toto dikastérium je podnes známe ako Posvätná kongregácia indexu. Neskôr túto úlohu prevzalo iné dikastérium, ktoré poznáme pod menom Posvätné ofícium, zmenené reformou Pavla VI. z roku 1968 na Kongregáciu pre náuku viery. Index zakázaných kníh bolo potrebné neustále obnovovať a tak existuje niekoľko vydaní spomínaného indexu. Uvediem len koľko ich bolo v uplynulom storočí do roku 1950: 1900, 1901, 1907, 1911, 1917, 1922, 1924, 1929, 1930, 1938, 1940, 1948. A neboli to len jednoduché zákazy, ale niektoré zákazy boli sankcionované cirkevnými trestami. Preto nie div, že averzia voči tomuto štýlu ochrany čistoty viery a mravov čoraz viac narastala.(4)


Koncilový dekrét Inter mirifica o masovokomunikačných prostriedkoch (4. 12. 1963)

Zdá sa, že posledným pápežom, ktorý riadil Cirkev týmto štýlom bol Pius XII., ktorého pontifikát pripadá do veľmi ťažkej doby druhej svetovej vojny, povojnového rozdeľovania Európy a nástupu komunistického systému stalinovského typu (1939-1958). Pius XII. bol Rimanom a odchovancom kuriálnej právnickej školy, ktorá bola dominantnou pri riadení Cirkvi v predkoncilovom období. Avšak už za jeho pontifikátu sa objavujú v jeho blízkosti ľudia, ktorí v niektorých oblastiach riadenia Cirkvi zmýšľali ináč. Za všetkých stačí spomenúť substitúta štátneho sekretariátu arcibiskupa Jána Battistu Montiniho,(5) neskoršieho pápeža Pavla VI. A samozrejme, že ináč zmýšľal aj v oblasti masmédií. Preto v dohľadnej dobe muselo dôjsť a aj skutočne došlo k zmene. Dňa 4. decembra 1963 bol schválený dekrét Inter mirifica o masovokomunikačných prostriedkoch, ktorý pozostáva z 24 bodov. Škoda len, že komentátori koncilových dokumentov mu venujú malú a niektorí dokonca nijakú pozornosť a viac sa venujú veľkým témam koncilu, akými sú Cirkev, Písmo sväté, liturgická reforma a iné.(6)

Po vydaní dekrétu Inter mirifica veci postupovali dosť rýchlo. Dňa 14. júna 1966 z nariadenia Pavla VI. Kongregácia pre náuku viery zrušila index zakázaných kníh a jeho právnu povahu.(7)

Vo vyhlásení spomínanej kongregácie sa uvádza, že katalóg týchto kníh už nemá povahu cirkevného zákona s prípadnou trestnou sankciou, ale ostáva jeho morálna povaha chrániť si vlastnú pravosť vieru.


Doba bezprostredne po koncile

Zdá sa, že po Druhom vatikánskom koncile mnohí v Cirkvi upadli do opačného extrému, čo iste spôsobilo nemalé starosti. Preto Pápežská rada pre masovokomunikačné prostriedky vydáva 23. mája 1971 pomerne obsiahnú inštrukciu Communio et progressio, v ktorej podáva závažné pokyny pokoncilového postoja Katolíckej cirkvi k masovokomunikačným prostriedkom, aby dala mnohé nedostatky a zneužitia na správnu mieru.(8)

K tejto inštrukcii treba pridať aj Všeobecné kritéria na ekumenickú spoluprácu v oblasti masmédii, ktoré vydala tá istá pápežská rada 15. novembra 1971.(9)

Tieto zásady sa dostali v značnej časti aj do legislatívy obidvoch kódexov, čiže latinského z roku 1983 a východného z roku 1990. V roku 1992 vyšla ďalšia inštrukcia Pápežskej rady pre masovokomunikačné prostriedky pod názvom Aetatis novae, dvadsiať rokov po inštrukcii Communio et progressio.(10) Až napokon v roku 1997 vydala spomínaná pápežská rada ďalší dokument pod názvom Etika reklamy.(11) Existujú aj dva dokumenty ohľadom internetu.


Súhrn

Po objavení kníhtlače reagovala Cirkev právnym opatrením zakazujúcej i trestnej povahy vo forme indexu zakázaných kníh. Bol to do istej miery radikálny postoj poznačený aj pôsobením inkvizície.(12) Aj keď túto dobu nemožno považovať jednoznačne za negatívnu, predsa po stáročiach sa dostavila protireakcia vo forme nesprávnej interpretácie Druhého vatikánskeho koncilu.(13) Záver uplynulého storočia a začiatok súčasného je poznačený snahou o nástolenie zlatej strednej cesty, čo sa prejavilo už aj v predpisoch Jána Pavla II. v Kódexe kánonického práva z roku 1983,(14) a prejavuje sa to aj v krokoch súčasného pápeža Benedikta XVI.(15)


Lektorovali:
ThDr. Alojz Frankovský, PhD.
prof. ThDr. ICDr. František Dlugoš, PhD.

Bibliografia:

Pramene:
COMMISSION PONTIFICALE DES COMMUNICATIONS SOCIALES, Critéres generaux pou la collaboration oecuménique dans le secteur des communications sociales. Document approuvé ad experimentum pour cinq ans énvoyé aux présidents des conferences episcopales, 15 novembre 1971, v: La documentation catholique 63 (1971).
PÁPEŽSKÁ RADA PRE SPOLOČENSKÉ KOMUNIKAČNÉ PROSTRIEDKY, Pastoračná inštrukcia k dekrétu Druhého vatinkánskeho koncilu o spoločenských komunikačných prostriedkoch Communio et progressio (spoločenstvo a rozvoj) vypracovaná podľa nariadenia koncilu na zachovanie jeho ustanovení, Trnava 1999.
PÁPEŽSKÁ RADA PRE SPOLOČENSKÉ KOMUNIKAČNÉ PROSTRIEDKY, Pastoračná inštrukcia Aetatis novae o spoločenskej komunikácii dvadsať rokov po Communio et progressio, Trnava 1997.
PÁPEŽSKÁ RADA PRE SPOLOČENSKÉ KOMUNIKAČNÉ PROSTRIEDKY, Etika reklamy, Trnava 1997.
PONTIFICIUM CONSILIUM INSTRUMENTIS COMMUNICATIONIS SOCIALIS PRAEPOSITUM, Instructio pastoralis Communio et progressio ad decretum Concilii oecumenici Vaticani II de instrumentis communicationis socialis rite applicandum de mandato eiusdem Concilii exarata, 23 maiii 1971, v: AAS 63 (1971).
PONTIFICIUM CONSILIUM DE COMMUNICATIONIBUS SOCIALIBUS, Instructio pastoralis Aetatis novum de Communicationibus socialibus vicesimo exeunte anno a promulgara Instructione Pastorali „Communio et progressio“, 22 febraio 1992, v: AAS 84 (1992).
PONTIFICIO CONSIGLIO DELLE COMUNICAZIONI SOCIALI, Documento L´importanza della pubblicitá circa l´Etica nella pubblicitá“, 22. febbraio 1997, v: L´Osservatore romano, 6 aprile 1997.
SACRA CONGREGATIO PRO DOCTRINA FIDEI, Notificatio Post litteras apostolicas qua index librorum prohibitorum vim legis ecclesiasticae amplius non habet (14 iunii 1966), v: AAS 58 (1966).

Literatúra:
DE JORIO, M., Indice dei libri proibiti, v: Enciclopedia Cattolica, vol. VI., Roma 1952.
Dizionario enciclopedico del diritto. Novarra 1979, s. 666.
GILSON, G., Diecézny kňaz v pastoračnej službe, Spišské Podhradie 2002.
MARTIN, J., Za bronzovou bránou, Bratislava 2000.
PESCH, O. H., Druhý vatikánsky koncil (1962-65), Vyšehrad 1996.
PRUMER, D. M., Manuale iuris canonici, Friburgi Brisgoviae 1933, s. 496.
TOBRNJORN KNUTSEN, L., Dějiny teorie medzinárodních vztahu, Brno 2005
SIPOS, I., Enchiridion Iuris Canonici, Pécs 1940.

Poznámky:

1. Porov. D. M. PRUMER, Manuale iuris canonici, Friburgi Brisgoviae 1933, s. 496.

2. Vynález kníhtlače znamenal vo svete zmenu. Asi v roku 1450 dokončil Johann Gutenberg na svojom tlačiarenskom stroji prvé vydanie Biblie. Teda prvou knihou, ktorá bola vytlačená bola Biblia. Už o 20 rokov neskôr (v roku 1470) už stáli tlačiarenske dielne v Kolíne nad Rýnom, Bazileji, Ríme, Benátkach a inde. Súčasní bádatelia odhadujú, že asi za 50 rokov po vynájdení kníhtlače bolo vytlačených a distribuovaných asi 8 miliónov kníh – porov. L. TOBRNJORN KNUTSEN, Dějiny teorie medzinárodních vztahu, Brno 2005, s. 72.

3. Dizionario enciclopedico del diritto. Novarra 1979, s. 666. Zdá sa, že túto reakciu Cirkvi vyvolalo vynájdenie kníhtlače.

4. Ohľadom histórie Indexu zakázaných kníh pozri A. DE JORIO, Indice dei libri proibiti, v: Enciclopedia Cattolica, vol. VI., Roma 1952, s. 1825, ako aj I. SIPOS, Enchiridion Iuris Canonici, Pécs 1940, s. 754-767.

5. Nie je tajomstvom, že substitút Giovanni Battista Montini a iný substitút Tardini zo štátneho sekretariátu odmietli prijať z rúk Pia XII. kardinálsku hodnosť z protestu proti jeho štýlu riadenia Cirkvi. To, čo urobili, bolo na vtedajšie pomery niečo neslýchané a opovážlivé. O krátko neskôr v roku 1954 bol substitút Montini „odvelený“ zo štátneho sekretariátu a poslaný za arcibiskupa do Milána. Obaja prijali kardinálsku hodnosť až z rúk pápeža Jána XXIII. v roku 1960, Tardini však v roku 1961 umiera. Keď kardinál Montini po svojom vymenovaní za kardinála prišiel k Jánovi XXIII. na osobitnú audienciu, podľa protokolu sa sklonil, aby mu pobozkal nohy. Ján XXXIII. vtedy prudko vstal a povedal milánskemu arcibiskupovi: „Čo to robíte... dobre viete, že keby ste boli bývali kardinálom o niekoľko mesiacov skôr, bozkával by som vám teraz nohy ja.“ – porov. J. MARTIN, Za bronzovou bránou, Bratislava 2000, s. 84.

6. Napr. O. H. PESCH, Druhý vatikánsky koncil (1962-65), Vyšehrad 1996 sa tomuto koncilovému dekrétu vôbec nevenuje, čo je iste mimoriadna škoda.

7. SACRA CONGREGATIO PRO DOCTRINA FIDEI, Notificatio Post litteras apostolicas qua index librorum prohibitorum vim legis ecclesiasticae amplius non habet (14 iunii 1966), v: AAS 58 (1966), s. 445, ktorý podpísal vo funkcii proprefekta uvedenej kongregácie kardinál Ottaviani (prefektom tejto kongregácie bol vtedy sám pápež) a arcibiskup Pietro Parente ako tajomník.

8. PONTIFICIUM CONSILIUM INSTRUMENTIS COMMUNICATIONIS SOCIALIS PRAEPOSITUM, Instructio pastoralis Communio et progressio ad decretum Concilii oecumenici Vaticani II de instrumentis communicationis socialis rite applicandum de mandato eiusdem Concilii exarata, 23 maiii 1971, v: AAS 63 (1971), s. 593-656. Táto inštrukcia vyšla aj v slovenčine - PÁPEŽSKÁ RADA PRE SPOLOČENSKÉ KOMUNIKAČNÉ PROSTRIEDKY, Pastoračná inštrukcia k dekrétu Druhého vatikánskeho koncilu o spoločenských komunikačných prostriedkoch Communio et progressio (spoločenstvo a rozvoj), vypracovaná podľa nariadenia koncilu na zachovanie jeho ustanovení (preklad J. SPUCHĽÁK), Trnava 1999.

9. COMMISSION PONTIFICALE DES COMMUNICATIONS SOCIALES, Critéres generaux pou la collaboration oecuménique dans le secteur des communications sociales. Document approuvé ad experimentum pour cinq ans énvoyé aux présidents des conferences episcopales, 15 novembre 1971, v: La documentation catholique 63 (1971), s. 67.

10. PONTIFICIUM CONSILIUM DE COMMUNICATIONIBUS SOCIALIBUS, Instructio pastoralis Aetatis novum de Communicationibus socialibus vicesimo exeunte anno a promulgara Instructione Pastorali „Communio et progressio“, 22 febraio 1992, v: AAS 84 (1992), s. 447-468. Aj táto inštrukcia vyšla v slovenčine PÁPEŽSKÁ RADA PRE SPOLOČENSKÉ KOMUNIKAČNÉ PROSTRIEDKY, Pastoračná inštrukcia Aetatis novae o spoločenskej komunikácii dvadsať rokov po Communio et progressio (z nemčiny preložil A. Košťáľ), Trnava 1997.

11. PONTIFICIO CONSIGLIO DELLE COMUNICAZIONI SOCIALI, Documento L´importanza della pubblicitá circa l´Etica nella pubblicitá, 22. febbraio 1997, v: L´Osservatore romano, 6 aprile 1997. Dokument vyšiel aj v slovenčine pod názvom Etika reklamy, Trnava 1997 v preklade z nemčiny Blažeja Beláka.

12. V televízii bol vysielaný seriál (pôvodne nemeckej televízie) k pôsobeniu inkvizície a tajného archívu Kongregácie pre náuku viery (Posvätného ofícia). V relácii vystupovali aj vtedajší prefekt a tajomník Kongregácie pre náuku viery kardinál Jozef Ratzinger (súčasný pápež Benedikt XVI.) a arcibiskup Tarcisio Bertone (od 15. septembra 2006 kardinál štátny sekretár Svätej stolice) a vyjadrovali sa k pôsobeniu inkvizície i indexu zakázaných kníh. Obaja hovorili o týchto veciach bez problémov. Vyjadrovali sa v tom zmysle, že táto doba sa nedá hodnotiť čiernobielo, ale išlo o zložitejšie veci. Kardinál Jozef Ratzinger sa vyjadril, že aj keď tu boli aj veľké negatíva, to predsa neznamená, že v súčasnej dobe sa má cirkev zriekať svojej úlohy vyjadrovať svoje postoje a takto viesť Boží ľud dejinami. A arcibiskup Bertone poukázal aj na svetlý príklad pôsobenia pápeža Benedikta XIV., ktorý výrazne obmedzil vplyv rímskych inkvizítorov a uzákonil viacero závažných právnych predpisov (napr. o blahorečení a svätorečení).

13. Počas Druhého vatikánskeho koncilu vládol v Cirkvi veľký entuziazmus, ktorý v niektorých skupinách a spoločenstvách prerástol do opačného extrému, akoby všetko bolo dovolené... (akoby bol po dlhej dobe pes pustený z reťaze...) Svedectvo o tom vydáva G. GILSON v knihe Diecézny kňaz v pastoračnej službe, Spišské Podhradie 2002, ale zažil to aj súčasný pápež počas svojho pôsobenia na univerzite v Tübingene, keď sa západnou Európou prehnala tzv. študentská revolta okolo roku 1968.

14. Kódex kánonického práva 1983 pojednáva o masmédiách v kánonoch 822 až 832. Ide skutočne o stanovenie „strednej cesty“, ktorá sa vyhýba extrémnym postojom. Na jednej strane sa Cirkev nevzdáva svojho práva „bdieť“ a „vyjadrovať“ svoj úsudok vo veciach týkajúcich sa viery a mravov, či už preventívne alebo aj (ak je to potrebné) represívne, ale na druhej strane robí to iba vo veciach týkajúcich sa viery a mravov a tých masmédií, ktoré veľmi často napádajú katolícke náboženstvo a dobré mravy.

15. Kardinál Ratzinger poskytoval rozhovory, ktoré vyšli aj knižne. Otvorene sa stretol a hovoril s kňazmi vo Valle d´Aosta v prvom roku svojho pontifikátu, komentoval v televízii pôsobenie rímskej inkvizície, prijal na audiencii Hansa Kunga (ktorému kedysi ako prefekt Kongregácie pre náuku viery odňal právo učiť v mene Cirkvi na univerzite), prijal na audiencii súčasného šéfa nasledovníkov exkomunikovaného arcibiskupa Lefébra apod. Na druhej strane pre čistotu katolíckej viery urobil veľmi veľa, napr. prípravou Katechizmu Katolíckej cirkvi alebo Kompendia Katechizmu Katolíckej cirkvi.

Hore