Vahy Main
 
IUS ECCLESIAE ET VERITAS
Ius et iustitia XVI Časopis v PDF Archív Tiráž Kontakt
 
1/2006
úvodník
Filozofia práva
Benedikta XVI.
prof. ThDr. ICLic. Ján Duda, PhD.

dokumenty
Inštrukcia o rozpoznávaní povolania u osôb s homosexuálnou orientáciou z hľadiska ich prijatia do seminára a pozvania k sviatostnej vysviacke
Kongregácia pre katolícku výchovu

náučné články
Problematika ľudskej zrelosti s osobitným zreteľom na sviatosť manželstva a kňazstva
prof. ThDr. ICLic. Ján Duda, PhD.

Porušenie spovedného tajomstva a s tým súvisiace tresty
ICDr. Juraj Kamas, PhD.

Trestné kánonické právo
prof. ThDr. ICLic. Ján Duda, PhD.

Problematika delegability pre prípady sanatio in radice
ICLic. Jozef Šimurdiak

informácie
Noví kardináli
Dr. Jozef Skupin

 
 
 
Valid HTML 4.0 Transitional
 
Valid CSS!

Trestné kánonické právo

prof. ThDr. ICLic. Ján Duda, PhD.

trest

Úvodné poznámky

Od 1. januára 2006 nadobudol v Slovenskej republike účinnosť Zákon č. 300/2005 Z. z. (Trestný zákon), (1) ako aj Zákon č. 301/2005 Z. z. (Trestný poriadok). (2) To prirodzene vyvoláva na Slovensku zvýšený záujem o štúdium problémov trestného práva a tieto problémy sú dosť citlivé a niektoré vyvolávajú celý rad nových a nových otázok. Iste, aj cirkevných právnikov tieto všeobecné problémy trestného práva zaujímajú a sú predmetom ich bádania, ale privádza ich to aj k opätovnému štúdiu trestného kánonického práva, jeho princípov, formulácie, zdôvodnenia, ale i efektívnosti. Pretože aj Katolícka cirkev má svoje vlastné trestné právo. Ak použijem svetskú terminológiu, trestný zákon Cirkvi sa nachádza v šiestej knihe Kódexu kánonického práva (kánony 1311-1399), (3) ako aj 27. titul Kánonov Východných cirkví (kánony 1401-1467) (4) a trestný poriadok Cirkvi v siedmej knihe Kódexu kánonického práva (kánony 1717-1729), (5) ako aj 28. titul Kódexu kánonov Východných cirkví (kánony 1468-1487). (6) Pre úplnosť sa žiada dodať, že aj mimo oboch kódexov sa nachádza trestné právo Katolíckej cirkvi. (7)

Ak by bolo možné vyjadriť niekoľkými slovami vzťah štátneho trestného práva s trestným právom Katolíckej cirkvi, mohlo by sa to jednoducho formulovať tak, že tu ide na jednej strane o právo štátu a na druhej strane o náboženské právo, právo konkrétneho štátu a právom konkrétneho náboženstva, a porovnávať ich je už samo osebe neobvyklé, hoci na túto tému nechýbajú štúdie významných autorov predovšetkým z katolíckej strany. (8) Problémom sa tu nejaví vzťah štátu a Svätej stolice, kde v rámci medzinárodného práva sa pacifisticky prijíma suverenita Svätej stolice, (9) ako skôr vzťah štátu k náboženskému fenoménu (vrátane fenoménu ideologického liberalizmu) (10) existujúcemu na štátnom teritóriu, kde demokratický štát prijal – ako sa zdá – neľahkú úlohu arbitra a s tým súvisiacu úlohu istého druhu nadradenosti právneho poriadku štátu. (11) V praktickej rovine sa trestné právo ako také nejaví ako vážny problém v tom zmysle, že každý štát i samotná Katolícka cirkev trestné právo prakticky realizuje voči subjektom vlastného právneho poriadku a v miere, spôsobe a cieli tomuto právnemu poriadku primeranej. V teoretickej rovine však nie je vôbec jednoduché povedať, kde sú základy a pramene toho, že spoločnosť – či už cirkev alebo štát – môže trestať. Na túto tému písali mnohí autori, avšak nedospeli k jednoznačnému zdôvodneniu. (12)

Problém vymáhateľnosti práva inštitucionalizovanou silou sa javí v istom zmysle zlomovým vo vzťahu štátneho práva s právom kánonickým. Pre niektorých svetských právnikov je práve toto dôvodom, pre ktorý odmietajú uznať kánonickému právu status skutočného práva. (13) Proti tomu stoja zdôvodnenia veriacich právnikov a zvlášť kánonistov, ktorí oponujú, že právo stojí predovšetkým na báze rozumnosti a nie na báze vôle väčšiny alebo donucovacej sily. (14) Ak v minulosti používalo cirkevné súdnictvo na vykonávanie svojich rozsudkov svetské donucujúce prostriedky (tzv. bracchium saeculare) a na dodržiavanie cirkevných zákonov dohliadali v mnohých prípadoch aj svetské úrady, (15) osobitne po Druhom vatikánskom koncile a ani v súčasnosti nechýbajú odporcovia trestného kánonického práva ani vo vnútri Cirkvi z dôvodu, že trestné právo je v rozpore s jej pastoračnou činnosťou. (16) Avšak, ani v súčasnosti nechýbajú tradičné kresťanské spoločenstvá, ktoré si želajú zabezpečenie dodržiavania cirkevných zákonov svetskou mocou. (17)


Univerzálne zákony trestného práva

Šiesta kniha kódexu má názov Sankcie v cirkvi (kánony 1311-1399) a delí sa na dve časti: „Delikty a tresty vo všeobecnosti“ (kánony 1311-1363) a „Tresty za jednotlivé delikty“ (kánony 1364-1399). Prvá časť obsahuje nasledovné tituly: Trestanie deliktov vo všeobecnosti (I. titul: kánony 1311-1312), Trestný zákon a trestný príkaz (II. titul: kánony 1313-1320), Subjekt podliehajúci trestným sankciám (III. titul: kánony 1321-1330), Tresty a iné postihy (IV. titul: kánony 1331-1340), Aplikácia trestov (V. titul: kánony 1341-1353), Zánik trestov (VI. titul: kánony 1354-1359). Druhá časť obsahuje nasledovné tituly: Delikty proti náboženstvu a jednote cirkvi (I. titul: kánony 1364-1369), Delikty proti cirkevnej vrchnosti a slobode cirkvi (II. titul: kánony 1370-1377), Uzurpácia cirkevných úloh a delikty spáchané pri ich vykonávaní (III. titul: kánony: 1378-1389), Trestný čin nepravdy (IV. titul: kánony 1390-1391), Delikty proti zvláštnym záväzkom (V. titul: kánony: 1392-1396), Delikty proti životu a slobode človeka (VI. titul: kánony 1397-1398), Všeobecná norma (VII. titul: kánon 1399). (18)

Trestný proces sa nachádza v siedmej knihe Kódexu kánonického práva v kánonoch 1717-1731. (19) Tieto procesné predpisy treba chápať v kontexte iných predpisov procesného kánonického práva nachádzajúcich sa v siedmej knihe kódexu a iných procedurálnych predpisov univerzálnej alebo partikulárnej cirkvi. K normám Kódexu kánonického práva z roku 1983 treba doplniť Normy Kongregácie pre náuku viery známe pod názvom De delictis gravioribus (Obzvlášť závažne delikty) z 18. 5. 2001 (20) promulgované najvyšším zákonodarcom Katolíckej cirkvi apoštolským listom Sacramentorum sanctitatis tutela 30. 4. 2001. (21)


Trestné právo niektorých konferencií biskupov

Existujú však aj trestné a procedurálno-trestné normy Konferencie biskupov USA (22) a iných konferencií biskupov (23) ohľadom sexuálneho zneužívania mladistvých. Rozdiel medzi normami Konferencie biskupov USA a ostatnými je v tom, že iba jej normy boli schválené Kongregáciou pre biskupov a sú teda záväznými zákonmi Konferencie biskupov USA. Normy ostatných konferencií biskupov neboli predložené na schválenie Kongregácii pre biskupov, a preto sú pre jednotlivých diecéznych biskupov právne nezáväzným odporúčaním. (24)


Aktuálne poznámky

V šiestej knihe Kódexu kánonického práva (De sanctionibus in Ecclesia) sa nenachádza definícia trestného činu, resp. deliktu. V rozsudkoch Apoštolského tribunálu Rota Romana pred promulgáciou Kódexu kánonického práva z roku 1917 možno nájsť takúto definíciu deliktu: „Iniuxtam externam actionem vel omissionem, auctori suo imputabilem atque ordinem socialem Ecclesiae perturbantem... peccatum gravem seu mortale idem fit delictum seu crimen in foro externo, quando actio mala seu externa, coniuncta cum damno seu deturbatione ordinis socialis externi...“ (25) Po vydaní Kódexu kánonického práva v roku 1917 v kánone 2195, § 1 sa nachádza táto definícia deliktu: „Nomine delicti, iure ecclesiastico, intelligitur externa et moraliter imputabilis legis violatio cui addita sit sanctio canonica saltem indeterminata.“ (26) Nový Kódex kánonického práva zverejnený Apoštolskou konštitúciou Sacrae disciplinae leges Jána Pavla II. dňa 25. 1. 1983, ktorý nadobudol účinnosť 27. 11. 1983, (27) neprináša definíciu deliktu. V manuáloch trestného kánonického práva sa to zdôvodňuje tým, že bolo úmyslom zákonodarcu vynechať – nakoľko je to možné – definície a ponechať ich na právnu vedu, pretože definície pericolosae sunt. (28) Rovnakým spôsobom sa kódex Jána Pavla II. postavil aj k definícii trestu. (29)

Kánon 1312, § 1 ustanovuje nasledovné druhy trestov: medicinálne čiže zamerané prioritne na nápravu páchateľa a odpykávacie zamerané na znovunastolenie pokoja a poriadku v cirkevnom spoločenstve (ad intra) (30) a vôbec dôveryhodnosti Cirkvi (ad intra, ako aj ad extra). (31) Medicinálnymi trestami sú suspenzia pre klerikov, interdikt pre laikov a exkomunikácia pre klerikov i laikov (porov. kánony 1331-1333). Odpykávacie tresty sú taxatívne určené kánonom 1336. (32)

Z hľadiska aplikácie trestov pozná kánonické právo automatické tresty (latae sententiae) čiže také, ktoré po naplnení zákonom stanovených podmienok sa automaticky aplikujú na páchateľa. Ide o akýsi druh vopred vyneseného rozsudku, ktorý sa automaticky aplikuje po naplnení skutkovej podstaty určeného trestného zákona. (33) V Kódexe 1983 (ktorý je aktuálne účinný) sa nachádza 18 automatických trestov a všetky sú medicinálne: 7 exkomunikácií, (34) 5 interdiktov (35) a 6 suspenzii. (36) Ak sa v kódexe nenachádzajú automatické odpykávacie tresty (ba dokonca kán. 1336, § 2 implicitne zakazuje automatický trest prepustenia z klerického stavu) za spáchanie deliktu pedofílie v USA existuje platný automatický trest prepustenia z klerického stavu. Zároveň páchateľ absolútne stráca akúkoľvek možnosť vrátiť sa do pastoračnej činnosti. (37)


Premlčanie trestnej zodpovednosti a aplikácie trestu

Premlčanie trestnej zodpovednosti v kánonickom práve je dosť krátke. Právo podať trestné oznámenie zaniká po 3 rokoch od spáchania trestného činu (porov. kán. 1362, § 1). Výnimku tvoria trestné činy zadefinované v kán. 1394 (pokus o manželstvo), kán. 1395 (sexuálne delikty), kán. 1396 (porušenie povinnosti rezidovať), kán. 1397 (delikty proti zdraviu, životu človeka), kán. 1398 (abortus effectu secuto). Trestná zodpovednosť za tieto delikty zaniká premlčaním uplynutím 5 rokov. Ďalšiu výnimku tvoria delikty, ktorých odpustenie je rezervované Kongregácii pre náuku viery (porov. kán. 1362, § 1, bod 1; ide o zvlášť závažné trestné činy a ich trestná zodpovednosť zaniká spravidla uplynutím 10 rokov). V prípade zvlášť závažných trestných činov uvedených v normách Kongregácie pre náuku viery De delictis gravioribus môže Kongregácia pre náuku viery zvýšiť časovú lehotu na premlčanie týchto trestných činov. (38)

Trestné zákony Konferencie biskupov USA výslovne zaväzujú každého diecézneho biskupa požiadať o zvýšenie časovej lehoty trestných činov za pedofíliu tak, aby neostali nepotrestané trestné činy pedofílie spáchané v dávnejšej minulosti. (39)

Časová lehota na premlčanie aplikácie trestu po vynesení rozsudku alebo dekrétu je rovnaká, ako v prípade premlčania trestnej zodpovednosti (kán. 1363, §§ 1-2).


Tresty za zvlášť závažné trestné činy

Aj v minulosti existovali tresty za trestné činy považované za zvlášť závažné, len širšia katolícka verejnosť o nich nevedela. Napríklad 16. marca 1962 vydala Kongregácia posvätného ofícia (dnešná Kongregácia pre náuku viery) inštrukciu pod názvom Crimen sollicitationis. Inštrukcia mala právnu silu zákona, nakoľko vtedy Posvätnému ofíciu predsedal samotný pápež, ako to pripomína Ján Pavol II. a apoštolskom liste Sacramentum sanctitatis tutela 30. 4. 2001. Inštrukcia nebola nikdy uverejnená ani v oficiálnom orgáne Svätej stolice (Acta Apostolicae Sedis), ani v l´Osservatore romano (hoci ju zverejnil Xaverius Ochoa v Leges Ecclesiae možno s asi 20 ročným oneskorením). Normy Kongregácie pre náuku viery z 18. mája 2001 principiálne ani neuvádzajú nové trestné činy v porovnaní s Kódexom z roku 1983, ale dávajú im nový trestnoprávny rozmer: Cirkev ich považuje za zvlášť závažné trestné činy a o ich súdení a potrestaní rozhoduje Kongregácia pre náuku viery. Z hľadiska obsahu ide o štyri delikty proti zneužitiu Eucharistie, (40) tri delikty proti sviatosti pokánia (41) a 1 mravnostný delikt. (42) Tieto delikty sú diecézni biskupi povinní hlásiť na Kongregáciu pre náuku viery, ktorá ich registruje a riadi ich procesný postup, ktorý vykonáva diecézny biskup prostredníctvom vlastného súdu. Odsúdený páchateľ sa môže odvolať proti rozsudku prvej inštancie na druhú inštanciu, ktorou je v tomto prípade Kongregácia pre náuku viery. Štatistický počet takýchto procesov – podľa môjho názoru – je možné zverejniť, ale v Pápežskej ročenke (Annuario pontificio) to Kongregácia pre náuku viery nerobí. Procesy pred cirkevnými súdmi nie sú verejné vo všeobecnosti; ba procesy označené ako závažné delikty vyhradené Kongregácii pre náuku viery sú viazané pápežským tajomstvom (huiusmodi causae secreto pontificio subjectae sunt). (43)

Inštitút premlčania závažných trestných činov vyhradených Kongregácii pre náuku viery je 10 rokov. V prípade mravnostného deliktu (pedofílie) je to 10 rokov od dátumu, kedy maloletá osoba dovŕši 18. rok veku. Kongregácia pre náuku viery však má právo predĺžiť čas tohto premlčania aj na dobu dlhšiu. Rozhoduje o tom osobitne pri každom prípade. Môže taktiež premlčanie aj po uplynutí stanovenej lehoty zrušiť a následne dovoliť trestné stíhanie predpokladaného páchateľa. (44)


Ďalšie trestné činy pertraktované cirkevným súdnictvom

Z ďalších deliktov pertraktovaných (nielen) na Apoštolskom súde Rota Romana sú tzv. causae iurium. Ide o prípady, ak niekto úmyselne poškodil dobré meno iného, ktoré sa môže stať dvojakým spôsobom: ohováraním (detractio), ak sa hovorí o nedostatkoch človeka so zámerom narušiť jeho dobrú povesť alebo osočovaním (calumnia) tak, že si na iného vymyslí dokonca lož a tu predloží iným za účelom zneuctenia dobrého mena iného. Právny podklad tieto delikty majú v kánone 220, ktorý patrí medzi nescudziteľné základné právo veriacich na dobrú povesť (45) a trestnoprávny podklad v kánone 1390, § 2 Kódexu kánonického práva. (46) Ďalšou kategóriou trestných činov známych (nielen) z toho, že sa riešili na Rímskej Rote sú tzv. delikty proti dobrým mravom. Ide o delikty ako sú alkoholizmus kléru pri vykonávaní pastoračných povinností, (47) konkubinát (porov. kán. 1394, §§ 1-2), zjavné porušenie záväzku celibátu (kán. 1395) (48) a tzv. odium plebis (odpor veriacich pre spáchanie nejakého deliktu, za čo má nasledovať prinajmenšom trestné preloženie klerika), čo opäť má svoju trestnoprávny podklad v delikte klerika a následnej negatívnej reakcii cirkevného spoločenstva.

Nedá sa presne odhadnúť, koľko je takýchto prípadov, nakoľko sa nezverejňuje štatistika Svätej stolice koľko je takýchto prípadov na miestnych súdoch prvej inštancie a koľko sa rieši ako v prvej inštancii na súdoch vytvorených ako pápežská komisia na konkrétny prípad a koľko sa ich rieši na Rímskej rote a koľko na tzv. súdnych sekciách niektorých kongregácií (napr. na Kongregácii pre náuku viery, na Kongregácii pre Boží kult a disciplínu sviatostí a iných). Napokon v Katolíckej cirkvi existuje tiež prax trestať bez súdneho procesu dekrétom. Je to prax, ktorú niektorí významní cirkevní hodnostári kritizujú, napriek tomu mnohí diecézni biskupi ju vykonávajú. (49)


Vymáhateľnosť odškodnenia v Cirkvi

Spáchanie deliktu môže cirkevnému spoločenstvu alebo jednotlivým veriacim spôsobiť fyzické alebo morálne škody. Z tohto dôvodu treba povedať, že často s trestným procesom alebo trestnou administratívnou procedúrou súvisí aj spor o náhradu škody. Totiž, ak je právne isté, že delikt spáchaný bol a že spôsobil niekomu škodu, poškodená stránka môže podať žalobu o náhradu škody. V tomto prípade však už to nie je trestný, ale sporový proces, ktorý riešia cirkevné súdy v súlade so zákonmi Cirkvi týkajúcimi sa súdneho sporového procesu. Proti zamietnutiu žaloby o náhrade škody alebo proti rozsudku prvej inštancie sa možno odvolať na cirkevný apelačný súd (porov. kánony 1729-1731). Napokon aj kán. 128 jasne deklaruje, že „ktokoľvek nezákonne právnym úkonom, ba akýmkoľvek iným úkonom spôsobeným úmyselne alebo z nedbanlivosti spôsobil inému škodu, je povinný spôsobenú škodu nahradiť.“


Cirkevný zákon o mediácii?

Má aj Katolícka cirkev zákon o mediácii a probácii? Som presvedčený, že Katolícka cirkev takéto legislatívne predpoklady má, avšak ich nevyužíva, resp. málo využíva. Kódex kánonického práva z roku 1983 výslovne dáva možnosť vzniku mediačnej cirkevnej inštitúcie na riešenie sporov mimosúdnou cestou (porov. kán. 1733, §§ 2-3). (50) Takáto mediačna inštitúcia - kódex ju nazýva officium (úrad) alebo consilium (rada) – môže existovať na úrovni celoštátnej ako inštitúcia ustanovená Konferenciou biskupov Slovenska alebo na úrovni diecéznej ustanovená diecéznym biskupom a pracuje podľa noriem stanovených konferenciou biskupov, alebo v druhom prípade podľa noriem vydaných diecéznym biskupom. To znamená, že aj inštitucionalizovanú mediaciu kánonické právo umožňuje. Avšak či takáto mediačná inštitúcia reálne existuje a pracuje, to závisí od konferencie biskupov a od jednotlivých diecéznych biskupov. (51)


Záver

Trestné kánonické právo otvára mnoho otázok predovšetkým „ad intra“, dovnútra Cirkvi. Žiada sa mi povedať, že Cirkev by mala byť inštitúciou, v ktorej nemožno páchať trestné činy bez akýchkoľvek následkov a absencie konania kompetentných. Bolestné a ľútostné priznanie sa biskupov USA by malo byť veľavravné i poučné. Nemôžem sa ubrániť pocitu, že ak si v USA Cirkev sama nedokázala nastoliť disciplínu, urobil to namiesto nej štát (žiaľ, za hlučného doprovodu médií). Taktiež by Cirkev mala byť inštitúciou, v ktorej je možné dovolať sa spravodlivosti v duchu pravdy i lásky. Napokon trest je vždy v Cirkvi tým najkrajnejším riešením.


Lektorovali:
ThDr. Alojz Frankovský, PhD.
JUDr. Michal Komara


Poznámky:

1. Zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon, v: Aktualizácia k zákonom II/2005, zošit 6, Poradca, Žilina 2005, s. 4-76.

2. Zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok, v: Aktualizácia k zákonom II/2005, zošit 6, Poradca, Žilina 2005, s. 77-176.

3. Sankcie v Cirkvi (Sanctionibus in Ecclesia) (kánony 311-399), v: Kódex kánonického práva, latinsko-slovenské vydanie, Bratislava 1996, s. 485-527.

4. De sanctionibus poenalibus in Ecclesia (titulus XXVII: cann. 1401-1467), v: Codex Canonum Ecclesiarum Orientalium, v: Enchiridion vaticanum 12, Bologna 1992, s. 1401-1467.

5. Trestný proces (De processu poenali) (kánony 1717-1731), v: Kódex kánonického práva, latinsko-slovenské vydanie, Bratislava 1996, s. 652-661.

6. De procedura in poenis irrogandis (titulus XXVIII: cann. 1468-1487), v: Codex Canonum Ecclesiarum Orientalium, v: Enchiridion vaticanum 12, Bologna 1992, s. 1468-1487.

7. Napr. JOANNES PAULUS PP II, Litterae apostilicae motu proprio datae quibus normae de gravioribus delictis Congregationis pro Doctrina fidei reservatis promulgantur, Editrice Civitate Vaticana 2001. CONGREGATIO PRO DOCTRINA FIDEI, Epistula a Congregatione pro Doctrina fidei missa ad totius Catholicae Ecclesiae Episcopos aliosque Ordinarios et Hierarchas interese habentes: de delictis gravioribus eidem Congregationi pro doctrina fidei reservatis, Editrice Civitate vaticana 2001. Komentár k tomu napísal a publikoval: V. DE PAOLIS, Normae de gravioribus delictis riservati alla Congregazione per la dottrina della fede, v: Periodica de re canonica 91 (2002), 273-312.

8. Kardinál Zenon Grocholewski píše: „Kánonické právo svojou normatívnou povahou regulujúcou život a činnosť Cirkvi ako spoločnosti je skutočným právom, ale jeho inšpirujúcim základom je Božie zjavenie, a teda aj teológia. Kánonickému právu nemožno porozumieť a tým menej užitočne ho študovať bez primeraného teologického vzdelania. Taktiež nemožno ním správne narábať bez toho, aby človek nemal dar katolíckej viery“ - Z. GROCHOLEWSKI, Špecifiká práva Katolíckej cirkvi, v: Tribunál 1 (2005), s. 4. Iný autor - Pietro Agostino d´Avack – o kánonickom práve napísal: „Je to najšpecifickejší právny systém, ktorý stojí na vlastnej originalite... je jedným z najviac typických, ale i najvýznamnejších prejavov európskej právnej kultúry... je to právo, ktoré, použijúc slova básnika Dante Alighieriho, vzniklo zrúk neba i zeme“ - P. A. D´AVACK, Trattato di diritto canonico. Introduzione generale, Milano 1980, s. 5. G. GHIRLANDA, Perché un diritto nella Chiesa... Un vero diritto?, v: Periodica de re canonica 90 (2001), s. 389-413.

9. Porov. J. DUDA, Postavenie Apoštolskej Stolice v medzinárodnom práve, v: Justičná revue (vyd. Ministerstvo spravodlivosti SR) 8-9 (2005), s. 1071-1076.

10. Ide o tendenciu liberálnych skupín infiltrovaných v štátnych a medzinárodných štruktúrach potláčať všetko, čo je náboženské. Niektorí hovoria dokonca o diktatúre liberalizmu (napr. kauza Buttilione). Bližšie o problematike ideologického liberalizmu píše V. PALKO, Homosexuálna kauza v zápase o kultúru a slobodu, v: Impulz. Revue pre modernú katolícku kultúru 1 (2005), 46-67.

11. Ide napríklad o správu z júla roku 2003, ktorá dokumentuje vyjadrenie francúzskeho prezidenta Jacquesa Chiraca, že „krajina musí ostať vo verejnom živote sekularizovaná.“ Mal na mysli pripravovaný zákon, ktorý by moslimským ženám a dievčatám zakázal nosiť v školách a na pracoviskách na hlavách šatky. Sekularizmus je podľa neho základom republiky a keďže vo Francúzsku nejestvuje vyšší princíp ako zákon republiky, treba obmedziť verejné vyjadrovanie charakteristiky jednotlivca v prospech pochopenia a porozumenia druhým. Kritici poukazujú na to, že snahy vnucovať ľuďom sekularizmus už zašli priďaleko. Ak by moslimské dievča nemohlo nosiť šatku, tak by sa museli zakázať katolíkom nosiť krížiky a židom kippy. - Ročenka Ústavu pre vzťahy štátu a cirkvi 2003, Bratislava 2004, s. 97. K zložitosti tejto témy pozri napr. M. ČEPLÍKOVÁ, Štát a cirkev, modely vzťahov štátu a cirkví, v: Štatistická ročenka Ústavu štátu a cirkví 2003, Bratislava 2004, s. 145-152 (autorka v závere dospela ku konštatovaniu, že „oblasť vzájomných vzťahov štátu a cirkví vždy bola a aj dnes ostáva oblasťou zložitou a citlivou“); S. JOZEFČIAKOVÁ, O laicite sa nemožno jednať – zákon o ostentatívnych náboženských symboloch, v: Štatistická ročenka Ústavu vzťahov štátu a cirkví, Bratislava, s 209-225 (autorka ako odborná pracovníčka Ústavu pre vzťahy štátu a cirkví vysvetľuje a obhajuje princíp laicity v štáte na príklade francúzskeho zákona č. 2004-228 z 15. 3. 2004. Zámerom tohto zákona je zakázať nosenie „ostentatívnych“ náboženských symbolov, pričom za ostentatívne náboženské symboly sa považujú „viditeľné a nosené so zámerom byť videné“. Za laicitu vo vnútri štátu sa považuje oddelenie občianskej spoločnosti od náboženskej, náboženstvo sa zatláča do súkromnej sféry jednotlivca a štátna administratíva náboženské presvedčenie jednotlivca ignoruje. Autorka sa zaoberá aj problémom sporu o kríže v školách v Taliansku, kde došlo k sporu o rozhodnutie sudcu Montanara z Ofena o zákaze krížov v školách na podnet moslimskej komunity a stanoviska Talianskej biskupskej konferencie, ktorú dokumentuje vyhlásenie jej sekretára biskupa Giuseppe Betoriho: Nemôžete odstrániť kríže zo škôl! Pozri tiež J. MARTINKOVÁ, Náboženské výnimky, Bratislava 2004 (doktorka práva Trnavskej univerzity poukázala na „kontroverznú a diskutabilnú“ judikatúru v oblasti výhrady svedomia a náboženskej slobody na príkladoch Najvyššieho súdu USA, Spolkového ústavného súdu Nemecka, Európskej komisie pre ľudské práva, Ústavného súdu ČR a Ústavného súdu SR) alebo J. MARTINKOVÁ, Pojem sekularizmu v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva, v: Justičná revue (vyd. Ministerstvo Slovenskej republiky) 8-9 (2005), s. 983-994 (štúdia dokumentuje na konkrétnych príkladoch, že nejestvuje zhodná judikatúra o princípe a aplikácii sekularizmu v praxi Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu).

12. K tejto téme pozri zo starších autorov napr. J. LATINI, Iuris criminalis philosophici summa lineamenta (ad usum scholarum facultatis iuridicae pontificii seminarii romani), Romae 1924; z novších autorov F. D´AGOSTINO, La sanzione nell´esperienza giuridica, Torino 1991. Joseph Latini zdôvodňuje, že „tres sunt igitur scholae criminalis clasicae theoriae penales: theoria iustitiae, theoria utilitatis, theoria mixta“ (s. 25). Teória spravodlivosti by sa dala vyjadriť jednoduchou tézou: „Malum, ipsa sui natura, meretur malum, sic-uti bonum meretur bonum.“ Dobro si vyžaduje už zo svojej povahy dobro a zlo zase zlo. Ide o tzv. teóriu absolútnej spravodlivosti (=Boh dobrých odmeňuje a zlých trestá). V právnom poriadku delikt je zlom a kto ho spácha zaslúži si trest, ktorý je tiež zlom (s. 25-26). Teória užitočnosti zase kladie dôraz na prevenciu, čo by sa dalo vyjadriť tézou: je potrebné trestať, aby sa predchádzalo páchaniu ďalších deliktov (s. 29). Zmiešaná teória osciluje medzi prvou a druhou a je v istou zmysle eklektickou koncepciou. Latini sa pokúsil definovať aj právnu teóriu: je to reakcia (obrana) spoločnosti na porušenie svojho právneho poriadku a jeho znovunastolenie, zameraná však aj na nápravu delikventa (s. 37-44). Ani súčasná teória trestného práva sa netají problémami zdôvodnenia práva trestať. Podľa môjho názoru najviac prijateľnou teóriou sa ukazuje teória inštitucionalizovanej spravodlivosti, ktorú možno zaradiť niekde do prostriedku medzi vzťahom trestný čin-pomsta a vzťahom trestný čin-nepotrestanie (čiže nespravodlivosť). Taktiež v nazeraní na delikventa sa osciluje medzi páchateľom plne zodpovedným za trestný čin (plne vinným materiálne i formálne) a páchateľom, ktorý nie je zodpovedným za trestný čin (vinným materiálne, nie však formálne). Zvlášť u páchateľov závažných trestných činov spáchaných opakovane alebo organizovaných v zločineckých skupinách alebo profesionálnych páchateľov trestných činov sa polemizuje, či ide vôbec o zdravých ľudí. Zaujímavú teóriu uvádza D´Agostino, ktorý píše: „Trestať znamená spôsobovať utrpenie, nie však svojvoľne, ale primerane tomu, aby vôľa kriminálnika dospela k pokojnému spolunažívaniu v rámci spoločnosti“ (s. 121-122). V tomto zmysle sa potrestanie chápe ako znovunastolenie pokojného spolunažívania a tak konzekventne vlastne trest a vôbec trestné právo slúži slobode jednotlivca v spoločnosti (aj v prípade trestu odňatia slobody, hoci to znie paradoxne. Totiž delikventa sa pozbaví slobody, resp. časti slobody, aby iní ohrození jeho konaním mohli žiť v slobode. To znamená, že – podľa neho – primárnym cieľom trestu je opätovné nastolenie pokojného spolunažívania jednotlivcov v spoločnosti a až sekundárnym cieľom je náprava páchateľa a dosiahnutie určitej miery spravodlivosti v spoločnosti.

13. Je to typické pozitivistické chápanie práva vôbec. Porov. napr. N. BOBBIO, Teoria generale del diritto, Torino 1989.

14. K tejto téme zaujal rázne stanovisko súčasný sekretár Apoštolskej signatúry Mons. Velasio De Paolis na stránkach časopisu Periodica de re canonica. Porov. V. DE PAOLIS, Il libro VI del Codice di diritto canonico: diritto penale, disciplina penitenziale o cammino penitenziale?, v: Periodica de re canonica 89 (2000), 639-659; 90 (2001), 85-114.

15. V Uhorsku sa bracchium saeculare začalo používať od začiatku 13. storočia – P. ERDö, Średniowieczne sady kościelne w Polsce i na Wengrech, v: Canon Law. A basic collection a wspólcziesne prawo kanoniczne (red. B. W. ZUBERT), Opole 2000, s. 113.

16. Napr. M. VENTURA, Pena e penitenza nel diritto canonico postconciliare, Napoli 1996; V. DE PAOLIS, Il libro VI del Codice di diritto canonico: diritto penale, disciplina penitenziale o cammino penitenziale?, v: Periodica de re canonica 89 (2000), 639-659; 90 (2001), 85-114. L. GEROSA, La scomunica é una pena? Saggio per una fondazione teologica del diritto penale canonico, Fribourg (Švajčiarsko) 1984. F. COCCOPALMERIO, Natura ecclesialis sacramenti poenitentiae et actualis recognitio iuris poenalis, v: Periodica de re morali, canonica, liturgica 63, fasc. 2 (1974), 223-230. V. DE PAOLIS, Animadversiones ad Schema Documenti quo disciplina sanctionum seu poenarum in Ecclesia latina denuo ordinatur, v: Periodica de re morali, canonica, liturgica 63, fasc. 4 (1974), 489-508.

17. Pápež Benedikt XVI. 29. 8. 2005 v Castel Gandolfo prijal na audiencii Mons. Bernarda Fellaya biskupa a hlavného predstaveného Komunity Pia X., ktorú založil známy francúzsky arcibiskup Mons. Marcel Lefebvre. Po tejto návšteve Mons. Fellay vyhlásil: „Fakt, že už nejestvujú katolícke štáty v skutočnosti znamená, že Cirkev už nie je pod ochranou štátu, a preto sa schvaľujú zákony, ktoré sú v hrubom rozpore s kresťanskou morálkou. A to má mimoriadne deštrukčné konzekvencie pre spásu duší. O tom nemôžeme mlčať“ - G. CARDINALE, Non vogliamo imporre alcun diktat (intervista con Mons. Bernard Fellay, superiore dei lefebvriani), v: 30Giorni nella Chiesa e nel mondo, (dir. G. Andreotti), Nr. 9 (2005), s. 42.

18. Kódex kánonického práva, latinsko-slovenské vydanie, Bratislava 1996, s. 484-527.

19. Kódex kánonického práva, latinsko-slovenské vydanie, Bratislava 1996, s. 653-657.

20. CONGREGATIO PRO DOCTRINA FIDEI, Epistula a Congregatio pro Doctrina Fidei missa ad totius Catholicae Episcopos et Hierarchos quorum interest: de delictis gravioribus eidem Congregationi pro Doctrina Fidei reservantis (18. 5. 2001), v: Acta Apostolicae Sedis 93 (2001), s. 785-788.

21. IOANNES PAULUS PP II, Litterae apostolicae motu proprio datae Sacramentorum sanctitatis tutela quibus Normae de gravioribus delictis Congregationi pro Doctrina Fidei reservatis promulgantur (30. 4. 2001), v: Acta Apostolicae Sedis 93 (2001), s. 737-739.

22. UNITED STATES CONFERENCE OF CATHOLIC BISHOPS, Essential Norms for Diocesan/Eparchial Policies Dealing with Allegations of Sexual Abuse of Minors by Priests or Deacons Approved by the Congregation for Bishops (December 8, 2002), v: http://www.nccbuscc.org.

23. Damián Astigueta uvádza vo svojej štúdii ešte normy konferencie biskupov Kanady, Filipín, Austrálie a z Európskych konferencií uvádza konferenciu biskupov Veľkej Británie, Belgicka, Nemecka, Francúzska, Švajčiarska a Írska. Potom dodáva, že tieto normy boli zverejnené na internete (s. 624, pozn. pod čiarou č. 4) – D. G. ASTIGUETA, Iura personae in normis de abusu sexuali, v: Periodica de re canonica 93 (2004), 623-691.

24. „Come premessa dobbiamo dire che il termine normae in questo articolo, pur consapevoli che in senso stretto sono solo quelle emanate dalla Conferenza Episcopale degli Stati Uniti in quanto hanno ottenuto la recognitio della Santa Sede, mentre le altre sono da considerarsi come proposte pastorali lasciate alla libera applicazione o meno dei singoli Vescovi“ - D. G. ASTIGUETA, Iura personae..., s. 625.

25. F. X. WENZ, Jus Decretalium, vol. 4, Jus poenale, Prati 1913, s. 13. Uvedená definícia sa nachádza v rotálnom rozsudku Coram Lega z 12. decembra 1910. Nachádzajú sa v nej nasledovné prvky: objektívny prvok (navonok vykonaný skutok alebo zanedbanie jeho vykonania), subjektívny prvok (ťažký hriech čiže vnútorná zodpovednosť za vykonaný alebo zanedbaný skutok), relatívny prvok (vzťah k cirkvi: narúšajúc v nej verejný poriadok alebo spôsobujúc jej škodu).

26. Codex Iuris Canonici Pii X Pontificis Maximi iussu digestus Benedicti Papae XV auctoritate promulgatus, praefatione E.mi Petri Card. Gasparri et indice analytico-alphabetico auctus, Typis Polyglottis Vaticanis 1965, can. 2195, § 1. Tento kódex bol zverejnený Apoštolskou konštitúciou Providentissima Mater Ecclesia Benedikta XV. dňa 27. 5. 1917 a nadobudol účinnosť 19. 5. 1918 na slávnosť Zoslania Ducha Svätého. Definícia deliktu uvedená v kánone 2195, § 1 si zachováva prvky dovtedy platnej definície (objektívny, subjektívny a relatívny), avšak upravuje ho viac vo vzťahu k trestnému zákonu: externa et moraliter imputabilis legis violatio cui addita sit sanctio canonica saltem indeterminata.

27. Text kódexu i konštitúcie bol vydaný v slovenskom preklade v roku 1996: Kódex kánonického práva, latinsko-slovenské vydanie, Bratislava 1996.

28. „Giá nel titolo appare la parola delitto del quale lo stesso codice non dá mai alcuna definizione. L´omissione risponde a una precisa intenzione del legislatore che, nel presupposto che il fatto di dare definizioni spetta alla dottrina e non a legislatore e che dare le definizioni nel diritto puó essere pericoloso...“ - V. DE PAOLIS – D. CITO, Le sanzioni nella Chiesa. Commento al Codice di diritto canonico: libro VI, Urbaniana University Press, Roma 2001, s. 87.

29. Vo všeobecnosti je akceptovaná definícia trestu, ktorá je uvedená v Kódexe kánonického práva 1917 v kánone 2215: „Poena ecclesiastica est privatio alicuius boni ad delinquentis correctionem et delicti punitionem a legitima auctoritate inflicta.“

30. To znamená voči vlastným veriacim, ktorí majú žiť v pokoji a podľa právom stanoveného poriadku. Páchateľ spáchaním deliktu tento pokoj a poriadok vo vnútri cirkevného spoločenstva výrazne narušuje a vnáša doň nepokoj a neporiadok. Porov. napr. D. G. ASTIGUETA, Lo scandalo nel CIC: significato e portata giuridica, v: Periodica de re canonica 92 (2003), s. 589-651.

31. Je dôležité, aby Cirkev požívala určitú vyššiu mieru dôveryhodnosti, nakoľko je viditeľným znakom a nástrojom spásy. Páchaním deliktov Cirkev túto dôveryhodnosť stráca u svojich veriacich, ako aj u tých, ktorí sú mimo Katolíckej cirkvi a pre ktorých má byť svetlom spásy: normy sú odpoveďou jednotlivých konferencií biskupov vlastným spoluobčanom (veriacim i neveriacim), ktorá sa dotýka sexuálneho zneužívania. Cirkev: 1. uznáva, že tu nejde o nový problém a že i v minulosti k takýmto činom dochádzalo...; 2. vyjadruje svoju bolesť, že sa to stalo a že sa za to úprimne hanbí...; 3. uznáva svoju zodpovednosť, pretože zamlčovanie a chýbajúca „odpoveď“ na tieto skutky spôsobili, že k ním dochádzalo stále viac a vo väčšej miere; 4. vyjadruje jasne, že takéto činy odsudzuje ako niečo, čo je v rozpore s evanjeliom a s učením Cirkvi; 5. prejavuje svoju solidaritu s obeťami týchto činov...; 6. vyjadruje, že si je vedomá skutočnosti, že týmito činmi sa stráca dôvera veriacich i neveriacich nielen voči páchateľom, ale aj voči Cirkvi samej a ktorá je nevyhnutne potrebná k tomu, aby Cirkev mohla plniť svoje poslanie predovšetkým v oblasti výchovnej; 7. vyjadruje, že „hlas“ poškodených bol vypočutý a že sa proti tomu skutočne robí maximum – porov. D. G. ASTIGUETA, Iura personae in normis de abusu sexuali..., s. 623-624.

32. Ide o tieto tresty: 1. zákaz alebo príkaz pobytu na určitom území; 2. odňatie moci, úradu, úlohy, práva, privilégia, splnomocnenia, milosti, titulu, odznaku, hoci aj len čestného; 3. zákaz vykonávať to, čo je určené v bode 2 alebo zákaz vykonávať to na určitom mieste alebo mimo určitého miesta; 4. preloženie na iný úrad z trestu; 5. prepustenie z klerického stavu.

33. Porov. A. URRU, Sanzioni penali nella Chiesa, Roma 1988, s. 24. V Kódexe z roku 1917 existovalo 43 automatických trestov: 40 exkomunikácii a 3 interdikty.

34. Automatické exkomunikácie sú tieto: 1. apostázia, heréza, schizma (kán. 1364, § 1); 2. zneuctenie Eucharistie (kán. 1367, § 1 – oslobodenie je vyhradené pápežovi); 3. fyzické násilie spôsobené pápežovi (kán. 1370, § 1 – odpustenie vyhradené pápežovi); 4. pokus rozhrešiť spolupáchateľa v hriechu proti 6. božiemu prikázaniu (kán. 1378, § 1 – odpustenie vyhradené pápežovi); 5. vysvätenie na biskupa bez pápežského poverenia (kán. 1382 – odpustenie rezervované pápežovi); 6. priame porušenie spovedného tajomstva – kán. 1388, § 1 – odpustenie rezervované pápežovi); 7. úmyselne spáchaný potrat (kán. 1398).

35. Automatické interdikty sú nasledovné: 1. fyzické násilie spôsobené biskupovi (kán. 1370, § 2); 2. pokus o slúženie sv. omše (kán. 1378, § 2, bod 1); 3. fikcia udelenia rozhrešenia bez spovednej fakulty (kán. 1378, § 2, bod 2); 4. krivé obvinenie spovedníka v zmysle kán. 1390, § 1); 5. pokus klerika alebo rehoľníka s večnými sľubmi o uzavretie manželstva (kán. 1394, § 2).

36. Automatických suspenzii je sedem: 1. fyzické násilie proti biskupovi (kán. 1370, § 2); 2. pokus o slúženie sv. omše bez moci kňazstva (kán. 1378, § 2, bod 1); 3. fikcia rozhrešenia bez spovednej fakulty (kán. 1378, § 2, bod 2); 4. krivé obvinenie spovedníka v zmysle kán. 1390, § 1); 5. ordinácia nepodriadeného bez poverovacích listín (kán. 1383); 6. pokus uzavrieť manželstvo v zmysle kán. 1394, § 1).

37. Ide o normy aktuálne účinné v Katolíckej cirkvi v USA, schválené kongregáciou pre biskupov v roku 2002. Tieto normy zároveň absolútne neumožňujú diecéznemu biskupovi páchateľa po nejakom čase vziať späť do pastoračnej služby – porov. D.G. ASTIGUETA, Iura personae in normis de abusu sexuali..., s. 657.

38. Túto právomoc udelil Ján Pavol II. dňa 7. 11. 2002 Kongregácii pre náuku viery – porov. D. G. ASTIGUETA, Iura personae in normis de abusu sexuali..., s. 680.

39. Porov. D. G. ASTIGUETA, Iura personae in normis de abusu sexuali..., s. 677.

40. Závažné delikty proti Eucharistii sú: 1. kto konsekrované eucharistické spôsoby zahodí alebo ich so svätokrádežným cieľom odnesie alebo prechováva“ (kán. 1367 CIC: automatická exkomunikácia vyhradená Kongregácii pre náuku viery); 2. kto nepovýšený do kňazského stavu sa pokúsi o slávenie Eucharistie alebo slávenie predstiera (kán. 1378, § 2, bod 1 CIC: automatický trest suspenzie pre diakona a pre laika automatický trest interdiktu; obidva prípady sú vyhradené Kongregácii pre náuku viery); 3. delikt koncelebrácie Eucharistie so služobníkmi cirkvi alebo náboženských spoločností, ktoré – podľa učenia Katolíckej cirkvi – nemajú apoštolskú postupnosť a nemajú ani platne vysvätených kňazov (kán. 908 spolu s kán. 1365: za tento delikt nie je automatický trest a do roku 2001 ani nebol vyhradeným Apoštolskej stolici; od roku 2001 je tento delikt, ako aj trest vyhradený Kongregácii pre náuku viery); 4. delikt konsekrácie iba jednej matérie bez druhej pri slávení Eucharistie alebo aj jednej a druhej matérie, avšak mimo slávenia sv. omše: v obidvoch prípadoch so svätokrádežným cieľom (kán. 927: do roku 2001 to ani nebol delikt, iba jednoduchý zákaz; od roku 2001 – hoci sa nenachádza v 6. knihe CIC – je deliktom vyhradeným Kongregácii pre náuku viery).

41. Zvlášť závažnými trestnými činmi proti sviatosti zmierenia sú: 1. rozhrešenie komplica z hriechu proti šiestemu božiemu prikázaniu (kán. 1378, § 1: automatický trest suspenzie vyhradenej Kongregácii pre náuku viery); 2. kňaz, ktorý počas vysluhovania sviatosti zmierenia alebo pri jej príležitosti, alebo pod jej zámienkou navádza kajúcnika na hriech proti šiestemu božiemu prikázaniu (kán. 1387: nie je za to automatický trest a do roku 2001 nebol ani vyhradený Apoštolskej stolici; od roku 2001 je to trest vyhradený Kongregácii pre náuku viery a hrozí za to trest suspenzie, ba až trest prepustenia z klerického stavu); 3. priame porušenie spovedného tajomstva (kán. 1388: automatický trest exkomunikácie vyhradený Kongregácii pre náuku viery).

42. „Delictum contra mores teda delikt proti šiestemu božiemu prikázaniu spáchaný klerikom s osobou mladšou ako 18 rokov.“ Kán. 1395, § 2 poznal delikt sexuálneho zneužitia maloletých klerikmi, avšak za maloletých považoval iba osoby mladšie ako 16 rokov. Taktiež tento delikt nebol ani automatický, ani vyhradený Vatikánu. V súčasnosti je to delikt vyhradený Kongregácii pre náuku viery a výška veku maloletých bola dvihnutá na 18 rokov. Za takýto delikt hrozí aj najťažší trest čiže prepustenie z klerického stavu.

43. K téme „de delictis gravioribus“ pozri napr. B. E. FERME, Graviora delicta: the apostolic letter M.P. sacramentorum sanctitatis tutela, v: Il processo penale canonico, a cura di Z. SUCHECKI, Lateran University Press, Roma 2003, s. 365-382. D.G.ASTIGUETA, Iura personae in normis de abusu sexuali, v: Periodica 93 (2004), s. 623-691. D. G. ASTIGUETA, Lo scandalo nel CIC: significato e portata giuridica, v: Periodica 92 (2003), s. 589-651. V. DE PAOLIS, Norme De gravioribus delictis riservati alla Congregazione per la dottrina della fede, v: Periodica 91 (2002), s. 273-312. J. LLOBELL, I delitti riservati alla Congregazione per la dotrina della fede, v: Le sanzioni nella Chiesa, ed. GRUPPO ITALIANO DEI DOCENTI DI DIRITTO CANONICO, Milano 1997, s. 183-212. D. NĚMEC, Kanonickoprávni řešení sexuálních deliktů katolíckych duchovních, v: Tribunál. Informácie a články z kánonického a konfesného práva 2 (2005), s. 7-12.

44. D. G. ASTIGUETA, Iura personae in normis de abusu sexuali, v: Periodica 93 (2004), s. 680.

45. Kán. 220: „Nikomu nie je dovolené nezákonne poškodiť dobrú povesť, ktorú niekto má, ani porušiť právo akejkoľvek osoby na ochranu vlastného súkromia.“

46. Kán. 1390, § 2: „Kto cirkevnému predstavenému poskytne iné osočujúce údaje o delikte alebo ináč poškodí jeho dobrú povesť druhého, môže byť potrestaný spravodlivým trestom nevynímajúc cenzúru.“ Aj keď kánon hovorí len o cirkevnom predstavenom, prax Rímskej Roty je omnoho širšia – porov. V. PALESTRO, Le sentenze penali della Rota Romana, v: Il processo penale canonico, a cura di Z. SUCHECKI, Lateran University Press, Roma 2003, s. 346-347.

47. Tu ide o trestný čin zneužívania cirkevnej moci alebo úlohy (kán. 1389) a trestný čin pohoršenia (škandálu) veriacich, čo má svoj trestnoprávny podklad v kán. 1399: „...aby sa pohoršeniam predišlo alebo aby, ak sa už stali, napravili.“ Porov. D. G. ASTIGUETA, Lo scandalo nel CIC: significato e portata giuridica, v: Periodica 92 (2003), s. 589-651.

48. Napr. žena otehotnie s klerikom alebo škandalózne správanie sa klerika vzhľadom na šieste prikázanie.

49. „Ak treba niekoho potrestať, riadnou cestou na to je súdny proces. Potrestanie dekrétom bez súdneho procesu je iba výnimkou,“ uvádza kardinál Zenon Grocholewski a dodáva, že to jasne vyplýva z predpisov kódexu a osobitne z predpisu kán. 221 – Z. GROCHOLEWSKI, Presentazione, v: Il processo penale canonico, a cura di Z. SUCHECKI, Lateran University Press, Roma 2003, s. 7.

50. CIC 1983, kán. 1733, § 2: „Konferencia biskupov môže stanoviť, aby sa v každej diecéze natrvalo ustanovil istý úrad (lat. officium) alebo rada (lat. consilium), ktorých úlohou má byť hľadanie a predkladanie spravodlivého riešenia podľa noriem stanovených samou konferenciou biskupov; ak to však konferencia biskupov nenariadi, takúto radu alebo takýto úrad môže ustanoviť diecézny biskup.“

51. Na Slovensku mediačné cirkevné inštitúcie nejestvujú. Ak by som mal vysloviť svoj názor, povedal by som, že cirkevné mediačné inštitúcie sú potrebné aj na Slovensku, že sú to inštitúcie, ktoré majú budúcnosť nielen v štátnom práve, ale aj v cirkevnom. Myslím si, že tento trend podporuje aj kardinál Zenom Grocholewski, ktorý píše, že „treba nástojiť, aby v Cirkvi bolo čo najmenej súdnych procesov, aby sa spory v Cirkvi riešili pokojnou cestou... (a takto) dosiahnuť ozdravenie „zraneného“ cirkevného spoločenstva a návrat k opravdivej spolupráci medzi členmi cirkevného spoločenstva...“ - Z. GROCHOLEWSKI, Špecifiká práva Katolíckej cirkvi, v: Tribunál 1 (2005), s. 7. Normy Konferencie biskupov USA taktiež potvrdzujú tento trend, ak pripomínajú, že je im ľúto, že biskupi problémy mravnostných deliktov neriešili a tak prispeli svojou mierou zodpovednosti za to, že počet deliktov rástol a rástol i počet obetí. - Porov. UNITED STATES CONFERENCE OF CATHOLIC BISHOPS, Essential Norms for Diocesan/Eparchial Policies Dealing with Allegations of Sexual Abuse of Minors by Priests or Deacons Approved by the Congregation for Bishops (December 8, 2002), v: http://www.nccbuscc.org; porov. aj D. G. ASTIGUETA, Iura personae in normis de abusu sexuali, v: Periodica de re canonica 93 (2004), 623-691. Napokon, ak sa riešenie mediáciou ukazuje ako neúčinné, musia nastúpiť súdy a tresty, ktoré sú iste už tým najkrajnejším riešením, ak všetky iné riešenia zlýhajú.

Hore