Trestné kánonické právo

Kardinál James Francis Stafford, Paenitentiarius Maior, Apoštolská penitenciária udeľuje sanatio in radice v rámci vnútorného fóra

Úvod

Sanatio in radice čiže základná náprava manželstva na prvý pohľad nie je problémom, ktorý by priťahoval pozornosť cirkevných právnikov v zvýšenej miere. Pri podrobnejšom skúmaní legislatívneho textu predsa vznikajú otázky, na ktoré sa žiada hľadať odpovede. Prvou zaujímavosťou je skutočnosť, že Apoštolský stolec si ponechal principiálne moc udeľovať základnú nápravu manželstva, ale de facto túto právomoc vykonávajú diecézni biskupi. Ide teda o právomoc delegovanú alebo riadnu? Môžu túto právomoc ďalej subdelegovať alebo nie? Čo sa stane, ak by to urobili: bude to platné? Na tieto a podobné otázky sa pokúsime hľadať odpoveď.

I. Text kánona 1165 CIC

§ 1: „Sanatio in radice concedi potest ab Apostolica Sede.“

§ 2: „Concedi potest ab Episcopo dioecesano in singulis casibus, etiam si plures nullitatis rationes in eodem matrimonio concurrant, impletis conditionibus, de quibus in can. 1125, pro sanatione matrimonii mixti; concedi autem ab eodem nequit, si adsit impedimentum cuius dispensatio Sedi Apostolicae reservatur ad normam can 1078, § 2, aut agatur de impedimento iuris naturalis aut divini positivi quod iam cessavit.“ (1)

II. Kompetentné dikastérium

V zmysle predpisu kán. 1165, § 1 CIC udeľuje sanatio in radice Apoštolská stolica. Lenže je to široký pojem, ktorý v sebe zahŕňa rôzne dikastéria Rímskej kúrie, ba v najvlastnejšom zmysle pod pojmom Apoštolská stolica sa chápe úrad rímskeho veľkňaza.

1.1. Apoštolská penitenciária

V zmysle predpisu apoštolskej konštitúcie Pastor bonus Jána Pavla II. o Rímskej kúrii, ak sa sanatio in radice udeľuje v rámci vnútorného fóra, udeľuje ju Apoštolská penitenciária (Pastor bonus, čl. 118).

1.2. Kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí

Ak sa sanatio in radice udeľuje pre vonkajšie fórum, pre latinských katolíkov ho udeľuje Kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí (porov. Pastor bonus, čl. 63).

1.3. Kongregácia pre Východné cirkvi

Ak sa sanatio in radice udeľuje pre vonkajšie fórum pre východných katolíkov, udeľuje Kongregácia pre Východné cirkvi (porov. Pastor bonus, čl. 51, § 1).

1.4. Kongregácia pre náuku viery

Ak sa sanatio in radice udeľuje pre vonkajšie fórum v prípade miešaných manželstiev, sanatio in radice udeľuje Kongregácia pre náuku viery. (2)

III. Diecézny biskup a sanatio in radice

Episcopus dioecesanus môže udeliť (concedi potest) sanatio in radice v jednotlivých prípadoch (lat. in singulis casibus) (kán. 1165, § 2 CIC).

V rámci vyššie uvedeného legislatívneho textu vzniká otázka, či diecézny biskup má túto právomoc riadnu (potestas ordinaria), alebo o delegovanú (potestas delegata) – porov. kán. 131 CIC – z toho dôvodu, že diecézny biskup môže udeľovať sanatio in radice iba „in singulis casibus“?

S ňou súvisí aj druhá otázka, či môže diecézny biskup túto právomoc udeľovať sanatio in radice aj delegovať?

Ak áno, môže túto právomoc delegovať „na všeobecnosť prípadov“ alebo „na jednotlivý prípad“? V krátkosti sa treba pokúsiť nájsť odpoveď na obidve otázky.

3.1. V prípade diecézneho biskupa ide o „potestas ordinaria“ alebo „potestas delegata“?

3.1.1. Pramene predpisu kán. 1165, § 2 CIC

Bezprostrednými prameňmi kán. 1165, § 2 CIC sú Motu proprio Pavla VI. Pastorale munus z roku 1964 a Motu proprio Pavla VI. De Episcoporum muneribus z roku 1966. (3)

1. Motu proprio Pastorale munus de facultates quae iure Episcopi residentiali competunt: „21: Sanandi in radice...“ – in: AAS 56 (1964), 9.

2. Motu proprio De Episcoporum muneribus, IX, 18: (Nobis expresse reservamus dispensationes quae sequuntur) „A lege renovandi consensum matrimonialem in sanatio in radice, quoties:

a) requiritur dispensatio super impedimento Sedi Apostolicae reservato;

b) agitur de impedimento iuris naturalis vel divini, quid iam cessaverit;

c) agitur de matrimonialibus mixtis, cum servatae non fuerint conditiones praescriptae in commemorata Instructione pro doctrina fidei n. I“ - AAS 58 (1966), 471-472.

3.1.2. Komentáre autorov

Luigi Chiapetta píše: „La facoltá del Vescovo (sanatio in radice)... é facoltá ordinaria, annessa all´ufficio.“ (4)

Španiel Castano uvádza: „(Sanatio in radice del Vescovo diocesano) si tratta della facoltá che gli spetta d´ufficio e quindi é facoltá ordinaria.“ (5)

Abate píše: „Se il matrimonio é nullo per difetto di forma legittima o per uno o piú impedimenti dai quali il vescovo diocesano puó dispensare, egli, per potestá ordinaria... puó concedere la sanazione in radice nei singoli casi“ (can. 1165, § 2). (6)

Bersini je iného názoru: „La facoltá (sanatio in radice) concessa ai Vescovi é delegata.“ (7)

Paolo Moneta píše, že „l´autoritá normalmente competente a concedere la sanatio in radice é la Sede Apostolica, ma giá decreto Episcoporum muneribus emanato all´indomani del Concilio Vaticano II aveva demandato in larga parte tale facoltá ai Vescovi diocesani...“ (8)

3.1.3. Zhrnutie

Napriek tomu, že oficiálne pramene kán. 1165, § 2 sa presne o povahe moci diecéznych biskupov udeľovať sanatio in radice nevyjadrujú (resp. jednoznačne to z nich takto nevyplýva) a autori sú rozdelení (Chiappetta, Castaňo, Abate ju považujú za riadnu moc diecézneho biskupa, čiže moc, ktorú má na základe svojho úradu a nie delegácie od Svätého Otca; iní autori Bersini a Moneta sa viac prikláňajú k tomu, že diecézny biskup ju nemá na základe svojho úradu, ale ju má delegovanú), zdá sa, že sa treba prikloniť k názoru, že diecézny biskup má túto moc ako riadnu, čiže nadobúda ju na základe svojho úradu, a že ju nemá ako delegovanú. Táto mienka je viac pravdepodobná a viac je v súlade s učením Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý v značnej miere rozšíril právomoci diecéznych biskupov.

Na druhej strane formulácia kódexu nejde vo vyššie uvedenej línii. Kán. 1165, § 1 uvádza, že „sanatio in radice concedi potest ab Apostolica Sede“ a prípadne ďalšie paragrafy upresňujú alebo uvádzajú výnimky z tohto princípu (tak je to bežné pri formulácii kánonov a paragrafov v kánonickej praxi i jej odbornom chápaní). Preto je zvláštne, že „sanatio in radice concedi potest ab Episcopo dioecesano“ sa nachádza až v druhom paragrafe kán. 1165 a ešte je zvláštnejšie, že túto právomoc diecézneho biskupa kódex obmedzuje: môže ju udeliť „in singulis casibus“. Takáto formulácia kódexu „nahráva“ tým, ktorí tvrdia, že diecézny biskup má iba delegovanú moc udeľovať sanatio in radice.

3.2. Môže diecézny biskup moc udeľovať sanatio in radice ďalej delegovať?

Môže a pritom nie je podstatné, či diecézny biskup túto moc má ako riadnu (potestas ordinaria) (9) alebo delegovanú od Svätého Otca (potestas delegata). (10) Ale predsa v kán. 1165, § 2 CIC sa nachádza formulácia, ktorá je vzhľadom na kánonickú tradičnú formuláciu zvláštnosťou.

3.2.1. Výklad prvej knihy kódexu o delegácii a subdelegácii

Výkonná riadna moc riadenia (potestas ordinaria executiva) sa môže delegovať „ad actum“ (na jeden prípad) alebo „ad universitatem casuum“ (na všeobecnosť prípadov, čiže na prípady bez obmedzenia) (porov. kán. 137, § 1 CIC). Avšak výkonná moc delegovaná od Apoštolskej stolice môže byť subdelegovaná „ad actum“ alebo „ad universitatem casuum“ (kán. kán. 137, § 2). To znamená, že „de facto“ nejestvuje rozdiel medzi tým, či moc deleguje osoba, ktorá je nositeľom riadnej výkonnej moci, alebo či moc subdeleguje osoba, ktorá je iba delegovaná v oblasti výkonnej moci Apoštolskou stolicou a môže túto moc subdelegovať bez obmedzenia (ak v poverení nie sú výslovne uvedené obmedzenia pre subdelegáciu). V obidvoch prípadoch možno túto moc delegovať, resp. subdelegovať „sive ad actum“ (na jednotlivý prípad), ako aj „ad universitatem casuum“. Ak to aplikujeme na prípad sanatio in radice zmysle kán. 1165 ide tu o zvláštnu formuláciu, lebo principiálne udeľuje základnú nápravu Apoštolská stolica (kán. 1165, § 1) a diecézny biskup „concedi potest (sanatio in radice) in singulis casibus...“ (t. j. na jednotlivé prípady). To znamená, že nie „ad actum“ (na jednotlivý prípad) ani nie „ad universitatem casuum“ (na všeobecnosť prípadov), čo by bolo v súlade s kán. 137, § 1-2. Z tohto uhla pohľadu sa kán. 1165 vymyká z pravidiel stanovených v spomínanom kánone prvej knihy kódexu.

Iný prípad nastane, ak výkonnú moc deleguje autorita, ktorá vlastní riadnu výkonnú moc riadenia (potestas ordinaria executiva) a nejde o Apoštolskú stolicu (porov. kán. 137, § 3) a subdeleguje moc delegovanú „ad universitatem casuum“. V takomto prípade môže subdelegovať iba „in singulis casibus“ (na určitý presne určený počet prípadov). To znamená, že nemôže delegovať „ad universitatem casuum“, ale môže delegovať nielen „ad actum“, ale na viac presne určených jednotlivých prípadov („in singulis casibus“). Ak to opäť aplikujeme na prípad sanatio in radice, diecézny biskup, odhliadnuc od toho, či ju má riadnu, alebo delegovanú, „concedi potest (sanatio in radice) in singulis casibus“ to znamená na niekoľko presne určených prípadov (nie však na všetky prípady, nie „ad universitatem casuum“).

De facto musím sa priznať, že nevidím rozdiel medzi formuláciou „ad universitatem casuum“ a formuláciou „in singulis casibus“. Napríklad diecézny biskup má právomoc, opäť odhliadnuc od toho, či ide o moc delegovanú Apoštolskou stolicou, alebo ju má riadnu zo svojho úradu, má ju nie „ad universitatem casuum“, ale „in singulis casibus“, ale prakticky ju môže vykonávať vždy kedykoľvek to po splnení ďalších zákonom stanovených predpokladov on sám uzná za vhodné (čiže je to v istom zmysle „ad universitatem casuum“).

3.2.2. Formulácia kán. 1165, § 2 CIC

Ukazuje sa však, že formulácia „in singulis casibus“ kán. 1165, § 2 má skôr právny dopad na subdelegovanie tejto právomoci. Vo všeobecnosti komentátori kán. 1165, § 2 sa zhodujú v tom, že diecézny biskup môže právomoc udeľovania sanatio in radice delegovať (resp. subdelegovať). (11)

A tu práve vstupuje „do hry“ formulácia „in sigulis casibus“, ktorá je použitá v kán. 1165, § 2. V zmysle predpisu kán. 137, § 1, ak by diecézny biskup mal právomoc delegovanú od Apoštolskej stolice (ak berieme do úvahy túto eventualitu), mohol by ju delegovať „ad actum“ alebo „ad universitatem casuum“ (porov. kán. 137, § 2). Ale on sám ju vlastní „in singulis casibus“. Vzniká otázka, či diecézny biskup ju potom vôbec môže delegovať, ale zároveň ju treba doplniť o právnický princíp, že v prípade pochybnosti (lat. dubium) veci stoja v prospech platnosti (kán. 144)! Rovnaká pochybnosť o možnosti delegovania vzniká aj v prípade, ak by túto právomoc diecézny biskup vlastnil zo svojho úradu. V tomto prípade by ju mohol delegovať „ad actum“ alebo „ad universitatem casuum“ (porov. kán. 137, § 1) a iba v prípade, ak by ju niekomu udelil „ad universitatem casuum“, tento by ju mohol ďalej delegovať „in singulis tantum casibus“ (na presne určený počet prípadov) (porov. kán. 137, § 3).

Ak teda diecézny biskup vlastní moc udeliť sanatio in radice „in singulis casibus“ a pripustíme, že túto moc môže delegovať (v tom sú komentátori zajedno), potom konzekventne platí, že kto túto právomoc vlastní ako delegovanú, nemôže ju už subdelegovať, pokiaľ diecézny biskup výslovne neurčí inak (porov. kán. 137, § 4).

V každom prípade ten, kto vlastní delegovanú moc (aj v prípade sanatio in radice), musí mať k takému úkonu, resp. k takýmto úkonom, špeciálne poverenie (kán. 134, § 3) a aby neboli pochybnosti o platnosti udelenej delegácie, žiada sa o toto poverenie pri vykonávaní tejto právomoci opierať a výslovne sa naň odvolávať.

Záver

Sanatio in radice je zaujímavým právnym inštitútom, ktorý v kánonickom práve existuje. Údajne tento právny inštitút siaha do čias pápeža Bonifáca VIII. (1294-1303), ktorý vyštudoval právo v Bologni. (12) Existujú však aj názory iných autorov, ktoré sa od spomínaného autora dosť odlišujú. (13)

Podľa môjho názoru v CIC 1983 mohla byť táto právomoc jasnejšie formulovaná, Lebo aj keď ostal v kódexe princíp, že sanatio in radice udeľuje Apoštolská stolica, de facto ju vykonávajú diecézni biskupi alebo tí, čo sú im podľa práva postavení na roveň (porov. kán. 1165, § 2 ako aj kán. 381, § 2, spolu s kán. 368), hoci nie sú vysvätenými biskupmi. Z tohto dôvodu tu ostáva ešte dosť neobjasnených otázok, ktoré napokon súvisia s výkonom moci riadenia v Cirkvi (kán. 129-144 CIC).