Vahy Main
 
IUS ECCLESIAE ET VERITAS
Ius et iustitia XVI Časopis v PDF Archív Tiráž Kontakt
 
1/2006
úvodník
Filozofia práva
Benedikta XVI.
prof. ThDr. ICLic. Ján Duda, PhD.

dokumenty
Inštrukcia o rozpoznávaní povolania u osôb s homosexuálnou orientáciou z hľadiska ich prijatia do seminára a pozvania k sviatostnej vysviacke
Kongregácia pre katolícku výchovu

náučné články
Problematika ľudskej zrelosti s osobitným zreteľom na sviatosť manželstva a kňazstva
prof. ThDr. ICLic. Ján Duda, PhD.

Porušenie spovedného tajomstva a s tým súvisiace tresty
ICDr. Juraj Kamas, PhD.

Trestné kánonické právo
prof. ThDr. ICLic. Ján Duda, PhD.

Problematika delegability pre prípady sanatio in radice
ICLic. Jozef Šimurdiak

informácie
Noví kardináli
Dr. Jozef Skupin

 
 
 
Valid HTML 4.0 Transitional
 
Valid CSS!

Porušenie spovedného tajomstva a s tým súvisiace tresty

ICDr. Juraj Kamas, PhD.

spoveď

Prvýkrát so spovedným tajomstvom sme sa mali možnosť stretnúť ešte v predškolskom veku, a to pri postave svätca, ktorého socha je umiestnená pri mnohých mostoch a kostoloch. Je ním kňaz, sv. Ján Nepomucký, o ktorom litánie k jeho úcte prinášajú výstižnú charakteristiku: „Pre spovednú mlčanlivosť do Vltavy hodený.“ Už vtedy tento svätec vzbudzoval úctu a samotný pojem spovedného tajomstva rastúci rešpekt a posvätnosť.

Cirkev vždy trvala na absolútnej nedotknuteľnosti tajomstva sviatostnej spovede. Prísny záväzok mlčanlivosti považovala za nedišpenzovateľný, ba sankcionovala jeho prípadné porušenie. (1) V oblasti práva vec, ktorá je trestuhodná, musí byť v rozpore so zákonom, ktorý ju zakazuje alebo iným spôsobom nedovoľuje.


1. Právna ochrana spovedného tajomstva

Kódex kánonického práva chráni spovedné tajomstvo kánonom 983:

§ 1: „Sviatostné tajomstvo je nedotknuteľné; preto spovedníkovi je veľmi prísne zakázané slovami, ani nijakým iným spôsobom, ani z nijakého dôvodu ani len čiastočne prezradiť kajúcnika.“

§ 2: „Zachovať tajnosť je povinný aj tlmočník, ak sa zúčastní, ako aj všetci ostatní, ktorí sa akýmkoľvek spôsobom dozvedeli o hriechoch zo spovede.“

Keďže pri porušení jedného alebo druhého paragrafu sú aplikované rôzne tresty, je potrebné pochopiť, v čom je ich rozdielnosť. Kánonické právo rozlišuje medzi spovedným tajomstvom zo strany spovedníka a spovedným tajomstvom zo strany tretej osoby. Súhrne, v obidvoch prípadoch (spovedník alebo tretia osoba) matéria je tá istá – vyznané hriechy vo sviatosti zmierenia. Avšak je tu nasledujúci rozdiel:

Spovedné tajomstvo ako sviatostná pečať (2) (sacramentale sigillum) výnimočným spôsobom zaväzuje spovedníka. Možno povedať, že ide o úradné (ex officio) či služobné (ministeriálne) tajomstvo. Vysluhovateľ sviatosti zmierenia vystupuje ako Boží služobník, koná in persona Christi, „je Bohom ustanovený za vysluhovateľa božskej spravodlivosti a súčasne aj milosrdenstva“ (kán. 978 § 1), účinkuje „v Božom fóre“. (3)

Spovedné tajomstvo ako tajnosť (secretum – § 2) sa týka tretej osoby a poznatku o hriechoch, ktoré získala počas ich vyznania spovedníkovi. Treťou osobou môže byť tlmočník (kán. 990) – jeho použitie je snáď veľmi zriedkavý prípad – alebo ten, kto začul hriechy iného, napríklad tým, že sa spovedal príliš nahlas. Vždy tu musí byť súvis medzi poznatkom hriechov a ich sviatostným vyznaním. Spoločnou mienkou mnohých kánonistov je, že sviatostná tajnosť prináleží do prirodzeného práva, to znamená, vyjadruje požiadavku prirodzeného zákona rešpektovať dôvernú komunikáciu.

Rozdiel je v subjekte, teda v tom, kto pozná obsah sviatostnej spovede:

a) spovedník – jeho viaže sviatostné tajomstvo (sacramentale sigillum – § 1), lebo ako spovedník vystupuje „na Božom fóre“;

b) iné osoby – sa nachádzajú v ambiente „ľudského fóra“ a viaže ich povinnosť zachovať tajnosť (obligatione secretum servandi – § 2).

Kánon používa slovné spojenie: „je veľmi prísne zakázané“ (nefas est). Slovom nefas sa označuje závažná skutočnosť, ktorá je veľmi zlá, hriešna, kriminálna, niečo, čo je v úplnom rozpore s Božím zákonom. Vyjavenie spovedného tajomstva je nielenže nedovolené a „veľmi prísne zakázané“, ale je „absolútne zakázané“. (4) Použité slovo nefas jasne hovorí, že porušenie spovedného tajomstva je veľmi vážnym previnením (5) a zároveň ťažkým hriechom. (6)


2. Dôvod a ciele zachovania spovedného tajomstva

Sviatosť zmierenia ustanovil Ježiš Kristus ako prostriedok spásy. V Kristovom ustanovení sviatosti pokánia práve tak ako v príkaze vyznávať svoje hriechy sa nepriamo a implicitne nachádza aj základ pre ochranu spovedného tajomstva, totiž že informácia podaná kajúcnikom vo sviatostnom vyznaní nebude mimo spovede zneužitá na jeho škodu. (7)

Kánonisti a teológovia sa zhodujú v tom, že neporušiteľnosť spovedného tajomstva zo strany spovedníka je Božieho práva. (8) Katechizmus učí, že „spovedné tajomstvo je posvätné“ (KKC 2490). Spovedné tajomstvo je najvážnejším záväzkom zachovania mlčanlivosti a tajomstva o veciach poznaných vo sviatostnom vyznaní. Jeho úzkostlivé dodržiavanie umožňuje veriacim slobodne, s dôverou a bez zábran sa vyznať kňazovi zo svojich tajných hriechov. Žiaden trest nemá zmysel, ak nie je vo vzťahu k dobru, ktoré sa usiluje chrániť. Cieľom zachovania spovedného tajomstva sú dve dobrá: bonum sacramenti a bonum poenitentis.


2.1. Dobro kajúcnika

Dobro kajúcnika (bonum poenitentis) sa viaže k implicitnému záväzku mlčanlivosti medzi kajúcnikom a spovedníkom neprezradiť informáciu diskutovanú v spovedi, ktorá by mohla ohroziť kajúcnika. Spoveď nesmie ohroziť úctu, dobrú povesť a dobré meno kajúcnika (porov. KKC 1467). Preto „nikomu nie je dovolené nezákonne poškodiť dobrú povesť, ktorú niekto má, ani porušiť právo akejkoľvek osoby na ochranu vlastného súkromia“ (kán. 220). Dobro kajúcnika by bolo poškodené prezradením. Prezradenie kajúcnika (proditio paenitentis), ktoré je považované za porušenie spovedného tajomstva, pozostáva z troch elementov: a) vyznaného hriechu; b) s identifikovaním hriešnika, ktorý ho vyznal; c) ich odhalením tretej osobe. (9) Vzhľadom na duchovné dobro veriaceho, spovedné tajomstvo trvá aj po smrti kajúcnika. (10)


2.2. Dobro sviatosti

Dobro sviatosti (bonum sacramenti) sa dotýka ochrany celistvosti sviatosti a požaduje neporušiteľnosť tajomstva. Vo sviatosti zmierenia ide o dôverný vzťah kajúceho hriešnika so spravodlivým a milosrdným Bohom prostredníctvom spovedníka. Ak by veriaci mal podozrenie, že záležitosti svedomia povedané Bohu vo sviatostnom fóre budú vyzradené v ľudskom fóre, potom by málokto bol ochotný využívať túto sviatosť. Jej jestvovanie a používanie by bolo ohrozené. Ak by sviatosť zmierenia bola ťažká a nebezpečná práve pre nedodržanie spovedného tajomstva, veriaci by boli odradení od pristupovania k tejto sviatosti a tým by to bolo na škodu tak veriacich, ako aj celej Cirkvi. Preto je nevyhnutné úzkostlivo chrániť dôverný vzťah jednotlivca s Bohom cez sviatosť pokánia. (11)

V prípade konfliktu záujmov prioritu má bonum sacramenti nad bonum poenitentis. To znamená, že dobro kajúcnika by mohlo byť síce ochránené vyjavením tajomstva, ale utrpelo by dobro sviatosti. V takomto prípade prevláda inštitucionálny záujem. (12)


3. Obsah spovedného tajomstva

Nie všetko, čo bolo povedané spovedníkovi, patrí do spovedného tajomstva, ale iba to, čo pochádza zo sviatostného vyznania a iba zo sviatostného vyznania, a to aj vtedy, ak chýbala ľútosť, nebolo dané rozhrešenie a uložené pokánie. (13)

Spovedné tajomstvo začína vtedy, ak kajúcnik sa vyznáva spovedníkovi s úmyslom dostať rozhrešenie. Túžba dostať rozhrešenie je tu úplne dostačujúca.

Podstatným objektom spovedného tajomstva sú všetky hriechy – ťažké a ľahké, vyznané vo sviatosti zmierenia.

Druhotným objektom spovedného tajomstva sú ďalšie informácie (14) (napr. o zdravotnom stave kajúcnika, o neveste či susedovi).

K spovednému tajomstvu patrí udelené zadosťučinenie (skutok pokánia) a fakt udeleného alebo odmietnutého rozhrešenia. (15)

Spovedné tajomstvo nevzniká:

a) ak by sa niekto v osobnom rozhovore zdôveril kňazovi so svojimi hriechmi napríklad keď hľadá radu a útechu. V takomto prípade je kňaz viazaný prirodzeným zákonom dôvery a mlčanlivosti, ale nie spovedným tajomstvom;

b) ak by niekto z akéhokoľvek motívu simuloval spoveď.


4. Absolútna nedotknuteľnosť

Z obsahu sviatostnej spovede nie je možné prezradiť nič, žiadnu maličkosť. Aj najmenšie prezradenie je považované za urážku proti Pánu Bohu, svätokrádežné porušenie čnosti nábožnosti, ohrozenie kajúcnika. (16) Spovedníci sa majú v kázňach vyvarovať aj neosobných tvrdení či príkladov vo veciach poznaných zo spovede, a to preto, lebo aj keď nehrozí nebezpečenstvo prezradenia, predsa sa len týmto môže znížiť veľká dôvera veriacich v spovedné tajomstvo. (17)

Nedotknuteľnosť spovedného tajomstva je chránená aj kánonom 984, v ktorom sa „spovedníkovi úplne zakazuje použitie poznatku získaného zo spovede, ktorý priťaží kajúcnikovi, aj keď je vylúčené akékoľvek nebezpečenstvo odhalenia“ (§ 1). Spovedník môže sa dozvedieť okrem hriechov aj rôzne vedľajšie informácie, ktoré nemôže po spovedi použiť alebo vyjaviť.

Predstavení nemôžu použiť poznatok zo spovede vo vonkajšom vedení (§ 2). (18) Porušenie kánona 984 nie je spojené s trestom, pretože v praxi je ťažké dokázať jeho porušenie. (19) Obvykle ak by bol použitý poznatok zo spovede, znamenalo by to priame alebo nepriame porušenie spovedného tajomstva, a to už je postihnuteľné trestom.

Kňaz – spovedník je v súdnom konaní považovaný za neschopného vykonávať úlohu svedka ohľadom všetkého, čo sa dozvedel priamo alebo nepriamo zo sviatostnej spovede, hoci by sám kajúcnik žiadal takéto zverejnenie (kán. 1550 § 2, b. 2). Počas výsluchu – aj keby bol pod prísahou – spovedník musí povedať, že nevie nič a nepočul nič, čo znamená, že nemá komunikovateľnú vedomosť v danej záležitosti. (20)

Podobne nie je dovolené svedčiť v kanonizačnom procese o Božom služobníkovi spovedníkovi o všetkom tom, čo je mu známe zo sviatostného vyznania, ba ani z mimo sviatostného fóra týkajúceho sa svedomia. (21)


5. Subjekt spovedného tajomstva

Spovedník je primárnym subjektom spovedného tajomstva (kán. 983 § 1). Je viazaný absolútnou mlčanlivosťou a tajomstvom o vyznaných hriechoch a o ďalších veciach, ktoré mu boli vo spovedi zverené. Nesmie použiť informácie zo spovede ani v prípade, že by tým veľmi pomohol samému kajúcnikovi v prospech jeho dobra, či ide o oblasť súdnictva alebo medicíny.

Kajúcnik podobne ako ktokoľvek iný nemá právomoc nad spovedným tajomstvom, lebo ono „nepripúšťa výnimky“ (KKC 1467). Tajomstvo spovede transcedentuje vôľu kajúcnika kvôli ochrane Cirkvi a sviatosti v mene všetkých veriacich. (22) To znamená, že ani penitent nemôže oslobodiť svojho spovedníka od zachovania mlčanlivosti. (23) Aj keď kajúcnik dá dovolenie spovedníkovi použiť obsah spovede, kánonické právo nedovoľuje, ba zakazuje spovedníkovi hovoriť či použiť vedomosť získanú vo sviatostnom vyznaní, ktorá zostáva „zapečatená sviatosťou“ (porov. KKC 1467).

Okrem toho kajúcnik má chrániť svoje dobré meno a svoju vlastnú dobrú povesť, čo vyplýva z prirodzeného zákona. Je zlé, ak by zverejňoval svoje tajné hriechy, čo by mohlo byť na škodu Cirkvi, spoločenstvu, rodine, jemu samému alebo inej osobe. K požiadavkám prirodzeného zákona tiež patrí nezverejňovanie slov spovedníka (24) . Táto povinnosť má charakter morálneho záväzku. Zverejnenie spovede zo strany penitenta nepodlieha kánonickému trestu, je prehrešením sa voči morálke.

Tretie osoby, to znamená všetci ostatní, ktorí akýmkoľvek spôsobom prišli k spovednému vyznaniu kajúcnika, sú viazaní spovednou mlčanlivosťou. Sú to nielen veľmi zriedkavo alebo vôbec používaní tlmočníci, ale predovšetkým tí, ktorí napríklad započuli niečo zo spovede alebo našli napísané hriechy.


6. Priame a nepriame porušenie

Spovedník alebo iné osoby sa môžu previniť voči spovednému tajomstvu priamo alebo nepriamo.

Priame porušenie je vtedy, keď kňaz-spovedník výslovne alebo ekvivalentným správaním prezradil hriech a hriešnika, alebo z jeho slov či správania je ľahké identifikovať meno alebo povolanie penitenta. Ten, kto sprostredkováva informácie zo spovede, musí to robiť zámerne.

Nepriame porušenie nastáva vtedy, keď spovedník nerozumne, nepozorne či ľahkovážne hovorí niečo alebo koná niečo, z čoho tretia osoba môže dedukovať alebo mať podozrenie na kajúcnika alebo hriech, pričom nedošlo k prezradeniu mena alebo identity kajúcnika. Kto nepriamo porušuje spovedné tajomstvo, nemá v úmysle prezradiť identitu kajúcnika alebo vyznaný hriech. Skôr toto nepriame porušenie pochádza z nerozvážnosti. Jeho výsledkom je však podozrenie kajúcnika inými. (25)

Za nepriame porušenie sa nepovažuje, ak spovedník potrebuje niečo konzultovať s odborníkom na morálnu teológiu alebo kánonické právo, avšak musí to urobiť tak opatrným spôsobom, aby v žiadnom prípade nedošlo ani náznakovite k prezradeniu penitenta. Ak by predsa len tu bolo riziko podozrenia či prezradenia, tak sa má úplne zrieknuť konzultácie alebo si na špecifickú záležitosť vyžiadať zvolenie kajúcnika. (26) Takáto konzultácia má byť zriedkavá. Je lepšie, ak dokáže rozriešiť problém pomocou pastoračných príručiek a teologickej literatúry prípadne odporúčať skúsenejšieho spovedníka. Ak sa po spovedi kajúcnik so spovedníkom rozpráva o vyznaných hriechoch alebo pri nasledujúcej spovedi sa vráti k obsahu predošlej spovede, nepokladá sa to za žiadne prezradenie tajomstva. (27)


7. Tresty za porušenie spovedného tajomstva

Jeden z najprísnejších trestov v trestnom práve Cirkvi sa týka porušenia spovedného tajomstva. Priama zrada kajúcnikovej dôvery prezradením spovedného tajomstva je tak vážna, že je spojená s jednou z piatich exkomunikácií, ktoré sú rezervované Apoštolskému stolcu. Ochrana dobra sviatosti zmierenia a dobra kajúcnika predstavuje rozumný dôvod kodifikovania sankcií v kánone 1388:

§ 1: „Spovedník, ktorý priamo porušuje sviatostné tajomstvo, upadá do exkomunikácie na základe rozsudku už vyneseného, rezervovanej Apoštolskej stolici; kto však iba nepriamo, má byť potrestaný podľa závažnosti deliktu.“

§ 2: „Tlmočník a iní, o ktorých sa hovorí v kán. 983 § 2, ktorí porušujú tajomstvo, majú byť potrestaní spravodlivým trestom, nevynímajúc exkomunikáciu.“


7.1. Priame porušenie spovedníkom

Za priame porušenie spovedného tajomstva spovedník upadá do trestu exkomunikácie na základe už vyneseného rozsudku (latae sententiae). Ide o automatický trest stanovený zákonom ipso facto bez zásahu cirkevnej autority. Tento trest sa vzťahuje na spovedníka vtedy, ak to urobil priamo a uvážene (kán. 1321 § 2). Od okamihu priameho prezradenia, exkomunikovaný spovedník nesmie: a) vykonávať akúkoľvek úlohu týkajúcu sa slávenia Eucharistie, iných obradov kultu alebo sviatostí či svätenín; b) zastávať cirkevné úrady a robiť úkony riadenia (kán. 1331 § 1). Ak exkomunikácia bola vyhlásená, je mu zakázané prijímať určité cirkevné pôžitky (kán. 1331 § 2). (28)

Oslobodenie od trestu automatickej exkomunikácie, ktoré je rezervované Apoštolskému stolcu, je možné dosiahnuť dvomi spôsobmi:

a) Ak cenzúra bola vyhlásená, odpúšťa sa vo vonkajšom fóre. Takéto prípady patria do kompetencie Kongregácie pre náuku viery.

b) Ak cenzúra nebola vyhlásená, jej odpustenie prináleží do interného fóra a takéto prípady spadajú pod kompetenciu Apoštolskej penitenciárie. (29)

V prípade nevyhlásenej cenzúry spovedník môže rozhrešiť previnilca a uložiť kajúcnikovi, aby sa rekurzom do jedného mesiaca obrátil na Apoštolskú penitenciáriu (kán. 1357). Absolúcia v takomto prípade odstraňuje trest pod podmienkou, že sa urobí rekurz. Jeho nepodanie v limite jedného mesiaca by znamenalo „opätovné upadnutie do trestu“ (kán. 1357 § 2).

Spovedník sa môže s kajúcnikom dohodnúť, že sa namiesto neho obráti na Apoštolskú penitenciáriu. V takomto prípade sa stanoví spôsob, akým bude komunikovaná odpoveď.

Procedúra pre dosiahnutie oslobodenia od rezervovanej cenzúry bola stanovená Apoštolskou penitenciáriou. (30) Žiadosť má obsahovať tieto údaje: vek a stav kajúcnika, jeho povahové vlastnosti, spôsob a dôsledky porušenia tajomstva (31) a votum spovedníka.

Pravé meno a priezvisko sa neuvádza, ale fiktívne meno. Žiadosť sa nesmie podávať telefónom, faxom alebo e-mailom. (32)

List sa má poslať v zalepenej obálke adresovanej na Penitenzieria Apostolica prostredníctvom Apoštolskej nunciatúry. Žiadosť môže byť napísaná latinsky alebo v niektorom zo svetových jazykov. Reskript z Apoštolskej penitenciárie sa má zničiť hneď po tom, čo jeho obsah bol oznámený kajúcnikovi. (33)


7.2. Nepriame porušenie spovedníkom

Za nepriame porušenie spovedného tajomstva spovedník sa stáva na základe vyhláseného rozsudku (ferendae sententiae) subjektom trestu, ktorý nie je bližšie špecifikovaný (kán. 1388 § 1), ale má spravodlivo odrážať závažnosť deliktu.

Miera previnenia môže byť rozličná a jej stanovenie závisí od objektívnych a subjektívnych okolností, ktoré môžu mať vplyv na zmiernenie alebo zväčšenie trestu (porov. kán. 1324-1327).

Procedúra na vyhlásenie trestu sa začína žalobou kajúcnika, ktorý sa cíti byť prezradený a tým poškodený spovedníkom. Trest môže byť stanovený sudcom, a to súdnou cestou alebo ordinárom v administratívnom postupe. Rozhodnúť o tom, ktorý spôsob trestného procesu sa použije, patrí do kompetencie ordinára (kán. 1341-1342). Presný postup trestného procesu – súdneho a mimosúdneho – stanovujú kán. 1717-1731. Potom, čo bol stanovený trest v súdnom alebo mimosúdnom konaní, je možné požiadať o jeho odpustenie pri zachovaní predpisov kán. 1355, 1358 a 1361.

Trest za porušenie spovedného tajomstva je aplikovateľný vtedy, ak spovedné vyznanie bolo prezradené samým spovedníkom slovami alebo inými úkonmi tretej osobe. Na trestuhodnosť porušenia spovedného tajomstva je irelevantná nevedomosť alebo neistota tretej osoby, že to, čo je jej komunikované, pochádza zo spovede.

Ak spovedník hovoril o matérii spovede s kajúcnikom mimo spovede, môže byť vinný z porušenia zákazu použiť poznatok zo spovede (kán. 984 § 1), avšak nestal by sa subjektom trestu, pretože nedošlo k prezradeniu. (34)


7.3. Nezachovanie tajomstva inými osobami

Osoba, ktorá nie je spovedníkom, môže sa previniť voči spovednému tajomstvu priamo alebo nepriamo. Pre oba prípady, keď nebolo zachované spovedné tajomstvo (kán. 983 § 2), previnilec má byť potrestaný spravodlivým trestom, nevynímajúc exkomunikáciu.

Neupadá do trestu latae sententiae, ale ferendae sententiae, čo predpokladá dodržanie stanoveného trestného procesu (kán.1717-1731), ktorý je iniciovaný žalobou poškodeného kajúcnika. Adjektívum spravodlivý naznačuje, že do úvahy sa má vziať veľkosť previnenia.


8. Dva prípady porušenia

Pred pár rokmi bol v novinách publikovaný incident, ktorý demonštruje, že celistvosť spovedného tajomstva je nielen závažnou otázkou našej doby, ale tiež možným konfliktom medzi Cirkvou a štátom.

V Taliansku veľkým škandálom a pohoršením sa stal prípad novinára, ktorý nahral a publikoval, čo bolo povedané v niekoľkých simulovaných sviatostných spovediach. (35)

Kongregácia pre náuku viery aj pod vplyvom tejto udalosti vydala na ochranu spovedného tajomstva dekrét, ktorým s účinnosťou od 23. septembra 1988 stanovila exkomunikáciu latae sententiae pre kohokoľvek, kto zaznamenáva, nahráva alebo publikuje v médiách, čo povedal v spovedi kajúcnik alebo spovedník. (36) Trest je aplikovateľný na spovedníka, kajúcnika a iných, a to aj v prípade, keď publikovaná správa o sviatostnej spovedi by bola nepravdivá.

Druhým medializovaným prípadom sa stalo prezradenie spovede oregonského väzňa, Conan Wayne Hale, ktorý bol podozrivý zo spáchania závažných trestných činov. Väzeň požiadal 18. apríla 1996 o stretnutie s katolíckym kňazom, aby sa mohol vyspovedať. Spoveď sa uskutočnila 22. apríla v kabíne pre návštevy, kde je väzeň od návštevy oddelený sklenenou stenou a spojený telefónom. Spovedajúci kňaz, Timothy Mockaitis, nemal žiadnu potuchu o tom, že jeho komunikácia s väzňom bola zachytená a natočená na magnetofónový záznam, a to na požiadanie okresného prokurátora Douglassa Harcleroada.

Arcidiecéza Portlandu požadovala od prokurátora zničenie pásky a garanciu, že sa vo väzení nebudú nahrávať spovede. Incident rovnako odsúdil Apoštolský stolec, požadoval zničenie magnetofónového záznamu a vydal stanovisko, že akékoľvek používanie natočenej spovede „je neprijateľné a trestné“. Celá záležitosť sa dostala pred odvolací súd, ktorý rozhodol, že natočenie spovede je protiústavné a zakázal akékoľvek nahrávanie sviatosti zmierenia. (37)

Oba incidenty poukazujú na zraniteľnosť spovedného tajomstva modernými prostriedkami, zvlášť ak z prezradenia by mal osoh jednotlivec alebo štát. Na poznanie skutočností, ktoré boli vypovedané vo sviatosti zmierenia, nikto nemá právo: či je to samotná Cirkev, alebo civilná autorita vrátane orgánov činných v trestnom konaní. Niektoré civilné zákonodarstva výslovne stanovili, že ide o privilegovanú informáciu, ktorá je rešpektovaná, chránená a ktorá nemôže podliehať civilným súdom. (38)

V bežnom živote je potrebné dbať o to, aby sa dodržiavala tzv. diskrétna zóna – odstup od spovednice, úplne sa vypli mobilné telefóny a zabránilo sa videozáznamu z príležitosti prvej spovede.


Záver

Absolútna nedotknuteľnosť spovedného tajomstva a jeho ochrana cirkevnými trestami má za cieľ dobro sviatosti zmierenia, dobro kajúcnika a posilnenie dôvery veriacich v sviatostné vyznanie. Uloženie trestu býva v kánonickom práve posledným prostriedkom na nápravu vinníka, odstránenie pohoršenia a obnovenie spravodlivosti (kán. 1341). Lepšie a účinnejšie ako tresty zostáva preventíva, ktorá v tomto prípade má mať formu výchovy a katechetického poučenia veriacich, kňazov i laikov. Ak naďalej bude v srdciach veriacich pretrvávať zdravý rešpekt voči tajomstvu, dôvere a sviatostnému vyznaniu, potom otázka porušenia spovedného tajomstva a s tým spojených cirkevných trestov zostane – a je to želanie nás všetkých – iba v teoretickej rovine.


Lektorovali:
prof. ThDr. ICLic. Ján Duda, PhD.
ICDr. Miloš Pekarčík, PhD.

Bibliografia
Cuneo J. J., Confidentiality of the Seal of Confession in Connection with Post-Abortion Counseling, v: P. J. Cogan, ed., CLSA Advisory Opinions 1984-1993, Washington 1995, 297-299.
De Paolis V., De delictis contra sanitatem sacramenti paenitentiae, Periodica 79 (1990) 190-197.
De Paolis V., Violazione del sigillo sacramentale e del segreto della confessione, v: C. C. Salvador, et al., ed., Nuovo Dizionario di Diritto Canonico, Torino 1993, 1134-1135.
Fitzgerald m., The Sacramental Seal of Confession in Relation to Selected Child Abuse Statutes in the Civil Law of the United States, Rome 1991.
Ghirlanda G., Il diritto nella Chiesa mistero di comunione, Roma 1990.
Green T. J., Penalties for Individual Delicts, v: J. P. Beal et al., ed., New Commentary on the Code of Canon Law, New York 2000, 1592-1594.
Halligan N., The Sacraments and Their Celebration, New York 1976.
Chiappetta L., Il Codice di Diritto Canonico, Rome 1996.
Kelly D., Commentary, v: CLS of Great Britain and Ireland, Newsletter 80 (1989) 18.
McAreavey J., The Sacrament of Penance, v: CLS of Great Britain and Ireland, The Canon Law Letter and Spirit, Collegeville 1995, 523-539.
McManus F. R., The Sacrament of Penance, v: J. Coriden, ed., The Code of Canon Law: A Text and Commentary, New York 1985, 676-697.
Miragoli E., Il sacramento della penitenza, Milano 2001.
Miragoli E., Il sigillo sacramentale, Quaderni di Diritto Ecclesiale 3 (1990), 416-418.
Moriarty R. T., Violation of the Confessional Seal and the Associated Penalties, The Jurist 58 (1998), 152-170.
Pekarčík M., Spovedné tajomstvo a spovedná tajnosť, Tribunál 1 (2004), 9-12.
Rincón T., The Sacrament of Penance, v: E. Caparros et al., ed., Code of Canon Law Annotated, Montréal 1993, 608-626.
Roos J. R., The Seal of Confession, Canon Law Studies 413 (1960), 3-24.
Tanner N. P., (ed.), Decrees of the Ecumenical Councils, Washington 1990.
Woestman W. H., Sacraments: Initiation, Penance, Anointing of the Sick, Ottawa 1992.

Poznámky:

1. Spovedník, ktorý by prezradil spovedné tajomstvo, bol by pozbavený kňazskej služby a bolo by mu uložené celoživotné pokánie v kláštore. Viď Štvrtý lateránsky koncil (1215), can. 21, v: N. P. Tanner, Decrees of the Ecumenical Councils, 1:245; Porov. M. Pekarčík, Spovedné tajomstvo a spovedná tajnosť, 9.

2. Katechizmus Katolíckej cirkvi: „Toto tajomstvo, ktoré nepripúšťa výnimky, sa volá „sviatostná pečať“, lebo to, čo kajúcnik vyjavil kňazovi, ostáva „zapečatené“ sviatosťou“ (1467).

3. Porov. V. De Paolis, De delictis contra sanitatem sacramenti paenitentiae, 190-192.

4. Latinské „nefas est“ taliančina prekladá: „per cui é assolutamente illecito“; angličtina: „absolutely forbidden“. Kódex kánonického práva používa termín „nefas“ ešte v ďalších dvoch prípadoch týkajúcich sa previnení proti sviatostiam a v jednom prípade ohľadom relikvií. Kán. 927: „Nikdy nie je dovolené (...) konsekrovať jednu matériu bez druhej, alebo obidve mimo eucharistického slávenia“; kán. 1026: „je prísne zakázané komukoľvek kohokoľvek akýmkoľvek spôsobom a z akejkoľvek príčiny nútiť, aby prijal posvätný stav“; kán 1109 § 1: „Posvätné relikvie sa nesmú predávať.“

5. J. McAreavey, The Sacrament of Penance, 535.

6. Čo bolo počuté v „Božom fóre“ vždy musí zostať v „Božom fóre“. – V. De Paolis, De delictis contra sanitatem sacramenti paenitentiae, Periodica 79 (1990), 191.

7. Porov. J. R. Roos, The Seal of Confession, 3-4.

8. Viď Sv. Tomáš Akvinský, Summa Theologica, supplementum q. 11.a.1; L. Chiappetta: „É un segreto di diritto divino, sottratto a qualsiasi autoritá umana,“ 2:194.

9. Štvrtý lateránsky koncil (1215): „Caveat autem omnino, ne verbo vel signo vel alio quovis modo prodat aliquatenus peccatorem“ (can. 21), v: N. P. Tanner, Decrees of the Ecumenical Councils, 1:245.

10. Porov. E. Miragoli, Il sigillo sacramentale, 417.

11. Porov. M. Fitzgerald, The Sacramental Seal of Confession in Relation to Selected Child Abuse Statutes in the Civil Law of the United States, 5-30.

12. Porov. R. T. Moriarty, Violation of the Confessional Seal and the Associated Penalties, 152-156.

13. Porov. J. R. Roos, The Seal of Confession, 24; J. McAreavey, The Sacrament of Penance, 535.

14. Porov. G. Ghirlanda, Il diritto nella Chiesa mistero di comunione, 297.

15. Porov. M. Pekarčík, Spovedné tajomstvo a spovedná tajnosť, 9.

16. Porov. J. J. Cuneo, Confidentiality of the Seal of Confession in Connection with Post-Abortion Counseling, 298.

17. Kongregácia posvätného ofícia, instr. Naturalem et divinam, (15. 6. 1915), v: Periodica de re morali, canonica, liturgica, 13 (1925), 183-184. Porov. tiež T. Rincón, The Sacrament of Penance, 623; F. R. McManus, The Sacrament of Penance, 691-692.

18. Napríklad, spovedník zo spovede vie, že kandidát na diakonát má psychologické problémy. Tento poznatok nemôže použiť na vonkajšom fóre proti kandidátovi.

19. Porov. V. De Paolis, De delictis contra sanitatem sacramenti paenitentiae, 196.

20. Porov. N. Halligan, The Sacraments and Their Celebration, 93.

21. Kongregácia pre kauzy svätých, Normy (7. 2. 1983), n. 20, AAS 75 (1983), 396-403.

22. Porov. J. J. Cuneo, Confidentiality of the Seal of Confession in Connection with Post-Abortion Counseling, 299.

23. Totiž, kajúcnik vo svojom aktuálnom rozpoložení mohol by dať súhlas so zverejnením časti obsahu spovede, a potom neskôr uvedomujúc si, že ho to strápni, oľutoval by svoje rozhodnutie alebo by mohol zabudnúť na daný súhlas. Navyše by mohol zaujať negatívnu reakciu voči Cirkvi za použitie informácie. Podobne aj tí, ktorí by počuli vyjavenie spovede a nevedeli by o tom, že na to bol daný súhlas, mohli by byť pohoršení.

24. Porov. W. H. Woestman, Sacraments: Initiation, Penance, Anointing of the Sick, 226.

25. Napríklad vo farnosti mali problém s tým, že niekto vyberal peniaze z pokladničky za Katolícke noviny. Ticio, ktorý bol zamestnaný ako kostolník, sa v spovedi priznal farárovi, že si z tej pokladničky berie peniaze. Po tejto spovedi o týždeň neskôr farár oznámil farskej ekonomickej rade, že vymení kostolníka, lebo Ticio je neporiadny až lenivý vo svojich úlohách. Po Ticiovom prepustení prestali chýbať peniaze za Katolícke noviny. Jeden z členov farskej ekonomickej rady sa začal domnievať, že to bol Ticio, ktorý bral peniaze. V tomto prípade farár nepriamo prezradil spovedné tajomstvo. Stal sa vinným nielen z použitia poznatku získaného zo spovede, ale tiež z nepriameho porušenia spovedného tajomstva. Porov. R. T. Moriarty, „Violation of the Confessional Seal and the Associated Penalties“, 164.

26. Porov. J. McAreavey, The Sacrament of Penance, 535.

27. Porov. E. Miragoli, Il sacramento della penitenza, 149; M. Pekarčík, Spovedné tajomstvo a spovedná tajnosť, 9.

28. Kán. 1335 stanovuje, kedy sa pozastavujú cenzúrou stanovené zákazy; pozri tiež kán. 1357 a 976.

29. Kongregácia pre náuku viery „skúma delikty proti (...) sláveniu sviatostí, ktoré jej boli oznámené, a kde je to potrebné pristupuje k vyhláseniu alebo uloženiu kánonických sankcií“ (čl. 52). „Kompetencia Apoštolskej penitenciárie sa vzťahuje na vnútorné fórum, ako aj na odpustky“ (čl. 117). „Pre vnútorné fórum, tak sviatostné, ako aj nesviatostné, udeľuje absolúcie, dišpenzy, zámeny, sanácie, odpustenia a iné milosti“ (čl. 118). Ján Pavol II., ap. konštitúcia Pastor Bonus (28. 6. 1988).

30. Podľa Moriartyho štúdie ide o nepublikované inštrukcie Apoštolskej penitenciárie: Legislator canonicus (29. 6. 1990), Suprema Ecclesiae (11. 6. 1991). Podstata týchto dvoch inštrukcií odráža skoršie dokumenty: Pro memoria (24. 10. 1983) a Inštrukciu Prot. N. 456/84 (14. 8. 1984); pozri tiež R. T. Moriarty, Violation of the Confessional Seal and the Associated Penalties, 167.

31. Potrebné je opísať, o aké priame porušenie ide, či bolo výsledkom úplného úmyslu, to znamená plne uvedomeným a slobodným súhlasom, alebo pod vplyvom iných okolností; akou osobou je tá, ktorej to bolo prezradené (kňaz, laik, diskrétna či zhovorčivá), aká morálna ujma sa stala penitentovi. Porov. Apoštolská penitenciária, Pro memoria, cit. v: R. T. Moriarty, Violation of the Confessional Seal and the Associated Penalties, 167.

32. „Používanie technologických prostriedkov (fax, internet, elektronická pošta atď.), ktoré poskytujú maximálnu rýchlosť v komunikácii a vo výmene správ na diaľku, sa rozšírilo aj v oblasti, kde to nemožno pripustiť, v oblasti tajomstva svedomia: tento zákaz je ešte naliehavejší, keď ide o sviatosť pokánia chránenú spovedným tajomstvom. (...) Tento problém je osobitne naliehavý a delikátny vzhľadom na Apoštolskú penitenciáriu, ktorá sa ex professo zaoberá obsahmi matériami, ktoré boli zverené Cirkvi cez štvrtú sviatosť (...) je úplne vylúčené používanie uvedených prostriedkov a pripúšťa sa jedine listový kontakt v komunikácii s Apoštolskou penitenciáriou o obsahoch, na ktoré sa vzťahuje spovedné tajomstvo, tajomstvo svedomia alebo iné opatrné dôvody.“ Acta curiae archiespiscopalis Cassoviensis 1 (2003), 3-4.

33. Porov. R. T. Moriarty, Violation of the Confessional Seal and the Associated Penalties, The Jurist 58 (1998), 168.

34. Porov. R. T. Moriarty, Violation of the Confessional Seal and the Associated Penalties, 163.

35. D. Kelly, Commentary, 18.

36. Kongregácia pre náuku viery, dekrét De tuenda sacramenti paenitentiae dignitate, (23. 11. 1988), AAS 80 (1988), 1367; porov. V. De Paolis, Violazione del sigillo sacramentale e del segreto della confessione, 1134-1135.

37. Porov. T. J. Green, Penalties for Individual Delicts, 1593; R. T. Moriarty, Violation of the Confessional Seal and the Associated Penalties, 152-153.

38. Napríklad: Nuovo accordo tra la Santa Sede e la Repubblica Italiana (18. 2. 1984), art. 4, n. 4: „Gli ecclesiastici non sono tenuti a dare ai magistrati o ad altra autoritŕ informazioni su persone o materie di cui siano venuti a conoscenza per ragione del loro ministero“. Cit. v: L. Chiappetta, Il Codice di Diritto Canonico, 2:115.

Hore