| IUS ECCLESIAE ET VERITAS |
Informácie a články z kánonického a konfesného práva
|
|
|
|||
|
|
|||
|
|
|||
 |
Inštrukcia o rozpoznávaní povolania u osôb
s homosexuálnou orientáciou z hľadiska ich prijatia do seminára
a pozvania k sviatostnej vysviacke
 |
|
Kardinál Zenon Grocholewski,
prefekt Kongregácie pre katolícku výchovu |
Úvod
V súlade s učením Druhého vatikánskeho koncilu a zvlášť s dekrétom Optatam totius (1) o kňazskej výchove Kongregácia pre katolícku výchovu vydala viaceré dokumenty za účelom napomáhania vhodnej integrálnej formácii budúcich kňazov a poskytla tak správnu orientáciu a presné predpisy týkajúce sa rôznych aspektov tejto formácie. (2)
Medzitým aj Biskupská synoda v roku 1990 sa zaoberala kňazskou formáciou v súčasných podmienkach života so zámerom prispieť k naplneniu koncilovej náuky a urobiť ju konkrétnejšou a naliehavejšou v súčasnom svete. Následne po tejto synode vydal Ján Pavol II. posynodálnu exhortáciu Pastores dabo vobis. (3) Vo svetle tejto tak bohatej náuky táto inštrukcia sa nezaoberá všetkými aspektmi citovej alebo sexuálnej povahy potrebnej pri skúmaní povolania počas celého formačného procesu. Inštrukcia obsahuje normy týkajúce sa osobitnej problematiky, ktorá sa stala v súčasných podmienkach skutočne urgentnou: prijať alebo neprijať do kňazského seminára a pripustiť alebo nepripustiť k sviatostnej vysviacke kandidátov, u ktorých jasne existuje homosexuálna orientácia.
1. Citová zrelosť a duchovné otcovstvo
Je stabilným učením Tradície Cirkvi, že sviatostnú vysviacku platne prijíma výlučne pokrstený človek mužského pohlavia. (4) A prostredníctvom sviatosti kňazstva Duch Svätý pripodobňuje kandidáta novým a špecifickým titulom samému Kristovi: kňaz naozaj sviatostne sprítomňuje Krista ako Hlavu, Pastiera a Ženícha Cirkvi. (5)
Z dôvodu tohto pripodobnenia sa Kristovi celý život vysväteného služobníka musí byť oživovaný z daru celej jeho osoby Cirkvi a zo skutočne autentickej pastoračnej lásky. (6)
Preto kandidát sviatostnej vysviacky musí dosiahnuť stav citovej zrelosti. Takáto zrelosť ho robí spôsobilým nadväzovať správne postoje ako k mužom, tak aj k ženám, a rozvíjať tak v sebe samom skutočný zmysel pre duchovné otcovstvo vo vzťahu k duchovnému spoločenstvu, ktoré mu bolo zverené do pastoračnej starostlivosti. (7)
2. Homosexualita a sviatostná služba
Od Druhého vatikánskeho koncilu až podnes sa viaceré dokumenty Magistéria Cirkvi – zvlášť Katechizmus Katolíckej cirkvi – zaoberali a predložili učenie Cirkvi o homosexualite. Katechizmus Katolíckej cirkvi rozlišuje medzi homosexuálnymi skutkami a homosexuálnou orientáciou. Čo sa týka homosexuálnych skutkov, Cirkev učí, že v Svätom písme sú takéto skutky považované za ťažké hriechy. Taktiež Tradícia Cirkvi ich vždy chápala ako skutky vnútorne nemorálne, ktoré sú v rozpore s prirodzeným zákonom. To znamená, že Cirkev ich v nijakom prípade nemôže posudzovať inak. Čo sa týka homosexuálnej orientácie, v ktorej sa nachádza istý počet mužov a žien, ide o stav objektívnej vnútornej dezorientácie, ktorá pre iných, ale aj pre nich samých je určitým druhom ťažkostí. Treba sa voči ním správať s rešpektom, aký patrí každému človeku a treba sa vyhnúť voči ním každej forme nespravodlivej diskriminácie. Aj oni sú povolaní realizovať vo svojom živote Božiu vôľu a spájať svoj život s obeťou kríža nášho Pána vo všetkých ťažkostiach, ktoré ich môžu postretnúť. (8)
V súlade s týmto učením Kongregácia pre katolícku výchovu potom ako si vypočula stanovisko Kongregácie pre sviatosti a Boží kult, považuje za nevyhnutné jasne potvrdiť, že Cirkev – hoci hľadí na osoby s homosexuálnou orientáciou s rešpektom (9) – nemôže dovoliť, aby boli prijímané do kňazského seminára a pripustené k sviatostnej vysviacke osoby praktizujúce homosexualitu alebo majú homosexuálnu orientáciu, alebo sú zástancami tzv. kultúry gayov. (10)
Tieto osoby sa nachádzajú v situácii, ktorá im skutočne a ťažko prekáža vytvárať správne vzťahy s inými osobami, mužmi a ženami. Tieto negatívne konzekvencie, ktoré môžu nastať, nie sú zanedbateľné v súvislosti s osobami homosexuálnej orientácie, ak by boli pripustené k sviatostnej vysviacke. Ale ak by šlo o homosexuálne tendencie existujúce iba ako prechodný problém, ako napríklad počas dospievania, tieto musia byť evidentne vylúčené najmenej tri roky pred diakonskou vysviackou.
3. Rozpoznanie vhodnosti kandidátov zo strany cirkvi
V každom kňazskom povolaní treba rozlišovať dva od seba neoddeliteľné aspekty: Boží dar na jednej strane a zodpovedná sloboda človeka na druhej strane. Povolanie je darom Božej milosti, ktorý sa prijíma prostredníctvom Cirkvi a pre službu Cirkvi. Človek odpovedá na toto božie volanie tým, že sa slobodne obetuje Bohu v láske. (11)
Nestačí iba túžba človeka stať sa kňazom, lebo nijaký človek nevlastní právo na prijatie sviatostnej vysviacky. Cirkvi prináleží právo i povinnosť rozlíšiť vhodnosť – stanovením potrebných kritérií na prijatie sviatostí ustanovených Kristom – tých, ktorí sa uchádzajú o vstup do kňazského seminára (12) a sprevádzať ich počas rokov formácie a pozvať ich k sviatostnej vysviacke, ak usúdi, že vlastnia požadované vlastnosti. (13) Formácia budúcich kňazov sa musí rozvíjať v štyroch oblastiach: ľudskej, duchovnej, intelektuálnej a pastoračnej. (14) Zvlášť treba zdôrazniť, že práve ľudská formácia je mimoriadne dôležitá, lebo ona je základom a na nej stojí každá iná formácia. (15) Aby bol kandidát pripustený k diakonskej vysviacke Cirkev musí overiť okrem iného aj to, či už dosiahol stav citovej zrelosti. (16)
Pozvať a pripustiť k prijatiu sviatostnej vysviacky je osobnou zodpovednosťou diecézneho biskupa (17) alebo vyššieho predstaveného inštitútu zasväteného života a spoločnosti apoštolského života. Diecézny biskup alebo spomínaný vyšší predstavený potom ako si vypočuje mienku za formáciu zodpovedných osôb, musí dospieť k morálnej istote, že kandidát vlastní požadované vlastnosti. Avšak ak má o existencii týchto vlastností serióznu pochybnosť, nesmie kandidáta k sviatostnej vysviacke pripustiť. (18)
Rozpoznanie povolania a zrelosť kandidáta je aj vážnou úlohou rektora a iných formačných pracovníkov kňazského seminára. Pred každou sviatostnou vysviackou rektor musí vyjadriť svoj úsudok o kvalitách, ktoré od kandidáta požaduje Cirkev. (19)
Dôležitú úlohu pri rozpoznávaní vhodnosti na vysviacku prináleží aj špirituálom, ktorí – hoci sú viazaní tajomstvom – prispievajú k formácii vo vnútornom fóre. Špirituáli musia počas kolokvií kandidátovi pripomínať požiadavky Cirkvi týkajúce sa kňazskej čistoty a citovej zrelosti špecifickej pre kňaza, ako aj iné požadované vlastnosti. (20) Musí zhodnotiť všetky osobné kvality kandidáta a presvedčiť sa, či sa u neho nenachádzajú sexuálne poruchy nezlučiteľné s kňazským spôsobom života. Ak sa kandidát dopúšťa homosexuálnych skutkov alebo ak má homosexuálnu orientáciu, špirituál ho musí aj ako jeho spovedník presvedčiť a zaviazať vo svedomí, aby sa nedal vysvätiť. Avšak je isté, že prvým zodpovedným za svoju vlastnú formáciu je sám kandidát. (21) Musí sám seba s dôverou zveriť rozpoznávaniu Cirkvi: biskupovi, ktorý pozýva k vysviacke; rektorovi kňazského seminára; špirituálovi a iným formačným pracovníkom seminára, ktorým biskup alebo vyšší predstavený zverili úlohu formovať budúcich kňazov. Bolo by veľmi nečestné, ak by kandidát skryl svoju homosexuálnu orientáciu a nechal sa – napriek všetkému – vysvätiť. Takýto postoj by nezodpovedal duchu pravdy, lojality a ústretovosti, ktorá má charakterizovať osobnosť pozvanú slúžiť Kristovi a jeho Cirkvi v kňazskej službe.
Záver
Táto Kongregácia pripomína biskupom, vyšším predstaveným a všetkým zodpovednosť majúcim a zainteresovaným osobám, aby plnili úlohu rozpoznávania vhodnosti kandidátov na sviatostnú vysviacku dôsledne a zodpovedne už od ich prijatia do kňazského seminára až po ich vysviacku. Toto rozpoznávanie nech vykonávajú v súlade s úlohami služobného kňazstva a v súlade s učením Cirkvi. Biskupi, konferencie biskupov a iní vyšší predstavení inštitútov zasväteného života a spoločností apoštolského života nech bedlivo dohliadajú, aby normy tejto inštrukcie sa verne zachovávali pre dobro samých kandidátov na vysviacku, ale najmä preto, aby Cirkev mala vždy hodných kňazov a dobrých pastierov podľa Najsvätejšieho Srdca Ježišovho.
Najvyšší veľkňaz Benedikt XVI. dňa 31. augusta 2005 túto inštrukciu schválil a nariadil publikovať.
V Ríme 4. novembra 2005, na spomienku sv. Karola Boromejského, patróna kňazských seminárov
† Zenon kardinál Grocholewski
prefekt
† J. Michael Miller, C. S. B.
sekretár
prof. ThDr. ICLic. Ján Duda, PhD.
Preklad lektoroval:
ThDr. Alojz Frankovský, PhD.
1. Concilio Ecumenico Vaticano II, Decreto sulla formazione sacerdotale (28 ottobre 1965): AAS 58 (1966), 713-727.
2. Porov. Congregazione per l’Educazione Cattolica, Ratio fundamentalis institutionis sacerdotalis (6 gennaio 1970; edizione nuova, 19 marzo 1985); L’insegnamento della filosofia nei Seminari (20 gennaio 1972); Orientamenti educativi per la formazione al celibato sacerdotale (11 aprile 1974); Insegnamento del Diritto Canonico per gli aspiranti al sacerdozio (2 aprile 1975); La formazione teologica dei futuri sacerdoti (22 febbraio 1976); Epistula circularis de formatione vocationum adultarum (14 luglio 1976); Istruzione sulla formazione liturgica nei Seminari (3 giugno 1979); Lettera circolare su alcuni aspetti piu urgenti della formazione spirituale nei Seminari (6 gennaio 1980); Orientamenti educativi sull’amore umano – Lineamenti di educazione sessuale (1 novembre 1983); La Pastorale della mobilita umana nella formazione dei futuri sacerdoti (25 gennaio 1986); Orientamenti per la formazione dei futuri sacerdoti circa gli strumenti della comunicazione sociale (19 marzo 1986); Lettera circolare riguardante gli studi sulle Chiese Orientali (6 gennaio 1987); La Vergine Maria nella formazione intellettuale e spirituale (25 marzo 1988); Orientamenti per lo studio e l’insegnamento della dottrina sociale della Chiesa nella formazione sacerdotale (30 dicembre 1988); Istruzione sullo studio dei Padri della Chiesa nella formazione sacerdotale (10 novembre 1989); Direttive sulla preparazione degli educatori nei Seminari (4 novembre 1993); Direttive sulla formazione dei seminaristi circa i problemi relativi al matrimonio ed alla famiglia (19 marzo 1995); Istruzione alle Conferenze Episcopali circa l’ammissione in Seminario dei candidati provenienti da altri Seminari o Famiglie religiose (9 ottobre 1986 e 8 marzo 1996); Il periodo propedeutico (1 maggio 1998); Lettere circolari circa le norme canoniche relative alle irregolarita e agli impedimenti sia ad Ordines recipiendos, sia ad Ordines exercendos (27 luglio 1992 e 2 febbraio 1999).
3. Giovanni Paolo II, Esortazione apostolica post-sinodale Pastores dabo vobis (25 marzo 1992): AAS 84 (1992), 657-864.
4. Porov. CIC, can. 1024 e CCEO, can. 754; Giovanni Paolo II, Lettera apostolica sull’Ordinazione sacerdotale da riservarsi soltanto agli uomini (22 maggio 1994): AAS 86 (1994), 545-548.
5. Porov. Concilio Ecumenico Vaticano II, Decreto sul ministero e la vita dei presbiteri (7 dicembre 1965), n. 2: AAS 58 (1966), 991-993; n. 16: AAS 84 (1992), 681-682. Čo sa týka pripodobnenia sa Kristovi ako Ženíchovi Cirkvi, Pastores dabo vobis uvádza: „Kňaz je povolaný byť živým obrazom Krista ako Ženícha Cirkvi, (...) a preto je povolaný vo svojom duchovnom živote na prežívanie takej lásky, akú má Kristus k svojej neveste Cirkvi. Jeho život musí oživovať a stvárňovať aj tento snúbenecký vzťah, ktorý od neho vyžaduje byť svedkom Kristovej lásky k Cirkvi.“ (n. 22): AAS 84 (1992), 691.
6. Porov. n. 14: AAS 58 (1966), 1013-1014; n. 23: AAS 84 (1992), 691-694.
7. Porov. Congregazione per il Clero, Direttorio Dives Ecclesiae per il ministero e la vita dei presbiteri (31 marzo 1994), n. 58.
8. Porov. Catechismo della Chiesa Cattolica (edizione tipica, 1997), nn. 2357-2358.
Porov. aj ďalšie dokumenty Kongregácie pre náuku viery: Dichiarazione su alcune questioni di etica sessuale (29 dicembre 1975); Lettera Homosexualitatis problema a tutti i Vescovi della Chiesa Cattolica sulla cura pastorale delle persone omosessuali (1 ottobre 1986); Alcune considerazioni concernenti la risposta a proposte di legge sulla non discriminazione delle persone omosessuali (23 luglio 1992); Considerazioni circa i progetti di riconoscimento legale delle unioni tra persone omosessuali (3 giugno 2003). Čo sa týka homosexuálnej orientácie, list Homosexualitatis problema uvádza: „Zvláštna sexuálna orientácia homosexuála, hoci nie je sama osebe hriechom, predstavuje viac alebo menej silnú tendenciu voči skutkom, ktoré sú z morálneho hľadiska sami osebe hriešnymi. Z tohto dôvodu aj samotná homosexuálna orientácia sa musí objektívne považovať za anomáliu.“ (n. 3).
9. Porov. Catechismo della Chiesa Cattolica (edizione tipica, 1997), n. 2358; porov. CIC, can. 208 e CCEO, can. 11.
10. Porov. Congregazione per l’Educazione Cattolica, A memorandum to Bishops seeking advice in matters concerning homosexuality and candidates for admission to Seminary (9 luglio 1985); Congregazione per il Culto Divino e la Disciplina dei Sacramenti, Lettera (16 maggio 2002): Notitiae 38 (2002), 586.
11. Porov. nn. 35-36: AAS 84 (1992), 714-718.
12. Porov. CIC, can. 241, § 1: “Do veľkého seminára má diecézny biskup prijímať iba tých, ktorých vzhľadom na ich ľudské, mravné, duchovné a intelektuálne vlohy, na ich telesné a duševné zdravie, ako aj na správny úmysel považuje za spôsobilých natrvalo sa venovať posvätným službám.“ Porov. tiež CCEO, can. 342, § 1.
13. Porov. Optatam totius, n. 6: AAS 58 (1966), 717. Porov. tiež CIC, can. 1029: „Do posvätných rádov majú byť povyšovaní len tí, ktorí podľa rozumného úsudku vlastného biskupa alebo kompetentného vyššieho predstaveného a po zvážení všetkého majú neporušenú vieru, vedie ich správny úmysel, majú náležité znalosti, požívajú dobrú povesť, majú neporušené mravy a osvedčené čnosti a iné fyzické a duševné vlastnosti, primerané posvätnému rádu, ktorý majú prijať.“ Porov. tiež CCEO, can. 758. Nepozvať k vysviacke toho, kto nemá požadované vlastnosti, nie je nijakou diskrimináciou. Porov. Congregazione per l’Educazione Cattolica, Alcune considerazioni concernenti la risposta a proposte di legge sulla non discriminazione delle persone omosessuali (23 luglio 1992).
14. Porov. nn. 43-59: AAS 84 (1992), 731-762.
15. Porov. tamtiež, n. 43: „Kňaz povolaný byť živým obrazom Krista, Hlavy a Pastiera Cirkvi, sa musí usilovať dosiahnuť v čo najväčšej možnej miere takú ľudskú dokonalosť, ktorá vyžaruje z Božieho Syna, ktorý sa stal človekom a je viditeľná na jeho postojoch voči iným ľuďom.“ AAS 84 (1992), 732.
16. Porov. tamtiež nn. 44 e 50: AAS 84 (1992), 733-736 e 746-748. Porov. tiež Congregazione per il Culto Divino e la Disciplina dei Sacramenti, Carta circular Entre las más delicadas a los Exc.mos y Rev.mos Senores Obispos diocesanos y demás Ordinarios canónicamente facultados para llamar a las Sagradas Ordenes, sobre Los escrutinios acerca de la idoneidad de los candidatos (10 novembre 1997): Notitiae 33 (1997), 495-506, osobitne príloha č. V.
17. Porov. Congregazione per i Vescovi, Direttorio per il Ministero pastorale dei Vescovi Apostolorum Successores (22 febbraio 2004), n. 88.
18. Porov. CIC, can. 1052, § 3: „Ak biskup (...) pochybuje o tom, či kandidát je súci na prijatie posvätných rádov, nemá ho vysvätiť.“ Porov. tiež CCEO, can. 770.
19. Porov. CIC, can. 1051: „Čo sa týka skrutínia o vlastnostiach, vyžadovaných u ordinanda, (...) je potrebné svedectvo rektora seminára alebo domu formácie o vlastnostiach, ktoré sa vyžadujú na prijatie posvätného rádu, čiže o správnej náuke, pravej nábožnosti, dobrých mravoch kandidáta a o jeho schopnosti vykonávať ministérium; takisto po riadne vykonanom vyšetrení svedectvo o stave jeho fyzického a duševného zdravia.“
20. Porov. nn. 50 e 66: AAS 84 (1992), 746-748 e 772-774. Porov. tiež Ratio fundamentalis institutionis sacerdotalis, n. 48.
21. Porov. n. 69: AAS 84 (1992), 778.