Časopis Tribunál

Prežili sme skutočne historické udalosti: smrť a pohreb pápeža Jána Pavla II., konkláve, z ktorého vyšiel ako pápež kardinál Jozef Ratzinger, ktorý si dal meno Benedikt XVI. Štyristo rokov boli pápežmi iba Taliani, až v roku 1978 sa stal pápežom poľský kardinál Karol Wojtyla ako Ján Pavol II. Po ňom opäť nenastupuje Talian, ale Nemec kardinál Jozef Ratzinger ako Benedikt XVI. Rozhodlo o tom konkláve kardinálov v utorok 19. apríla 2005. Cieľom tejto krátkej štúdie je priblížiť životnú púť nového pápeža od narodenia až po Petrov stolec a poukázať na niektoré zaujímavé fakty tejto životnej púte (I. časť). Zároveň vysvetliť určitý „nový štýl“ v jeho pápežských symboloch a načrtnúť „priority“ jeho pápežskej služby, ktoré sa ukazujú v jeho náuke i správaní, ak sa to vôbec za takú krátku dobu dá urobiť (II. časť).

I. Životná púť Jozefa Ratzingera

1.1. Detstvo a štúdiá

Jozef Ratzinger sa narodil 16. apríla 1927 ako najmladší z troch súrodencov bavorského policajta Jozefa a jeho manželky Márie, ktorá pochádzala z Tirolska (1) a bola kuchárkou. Jeho brat Georg Ratzinger je kňazom arcidiecézy Mníchov-Freising a Ján Pavol II. mu v roku 1993 udelil čestný titul „apoštolský protonotár“. (2) Otca ako policajta často prekladali, a tak sa rodina často sťahovala. (3) Jozef sa narodil v Bavorsku v mestečku Marktl na Inne. 29. júna 1951 po filozofických štúdiách na Vysokej škole teologickej vo Freisingu (4) a po teologických štúdiách na Teologickej fakulte v Mníchove bol vysvätený na kňaza a začal pôsobiť v pastorácii. (5)

1.2. Akademická kariéra

V roku 1952 začína jeho akademická kariéra, keď začal vyučovať ako doktorand na Vysokej škole teologickej vo Freisingu. (6) Zároveň však pokračoval v teologických štúdiách a na Teologickej fakulte v Mníchove, kde v roku 1953 obhájil dizertačnú prácu na tému Boží ľud a boží dom v náuke o cirkvi sv. Augustína a získal doktorát z katolíckej teológie už ako 26-ročný. (7) O štyri roky neskôr (v roku 1957) ako tridsaťročný sa habilitoval na tej istej univerzite prácou na tému Teológia histórie sv. Bonaventúru a získal docentúru. (8) Do istej miery možno považovať teológa Gottlieba Söhngena za duchovného otca teológie Jozefa Ratzingera. (9)

V roku 1958 začína 31-ročný Jozef Ratzinger svoju kariéru na akademickej pôde, ku ktorej mu otvorila cestu získaná habilitácia. Najprv sa stal docentom katolíckej vierouky a fundamentálnej teológie na Vysokej škole teologickej vo Freisingu. V roku 1959 začal vyučovať fundamentálnu teológiu v Bonne, v roku 1963 prešiel vyučovať dogmatiku na univerzite v Münsteri a roku 1966 sa presťahoval do Tübingenu, kde vyučoval dogmatickú teológiu. V roku 1969 sa opäť sťahoval. Stal sa profesorom dogmatiky na univerzite v Regensburgu, (10) kde vyučoval až do roku 1977. (11) Ako vysokoškolský pedagóg a teológ publikoval odborné a vedecké články a monografie. Na nemeckej akademickej pôde pôsobil 19 rokov. (12)

1.3. Poradca na koncile

Keď začínal Druhý vatikánsky koncil (1962-65), mal Jozef Ratzinger iba 35 rokov. V tom čase už pôsobil na akademickej pôde v Bonne. Tohto mladého teológa si pozval na koncil kolínsky arcibiskup Frings ako svojho teologického poradcu. Poradcom vtedajšieho mníchovského arcibiskupa kardinála Döpfnera bol jezuita Karl Rahner. (13) Nemeckí a francúzski biskupi sa podieľali výraznou mierou na formuláciách koncilových dokumentov, pretože vynikali svojím teologickým vzdelaním. Zvlášť kardinál Frings bol mimoriadne aktívny, ktorému z úzadia radil mladý Ratzinger (a budúci pápež). Napokon excelentným teologickým vzdelaním vynikal a vyniká stále aj sám Jozef Ratzinger. (14)

1.4. Arcibiskupom v Mníchove

Pápež Pavol VI. 24. marca 1977 vymenoval Jozefa Ratzingera za arcibiskupa arcidiecézy Mníchov-Freising. 27. mája 1977 prijal biskupskú vysviacku. V tom čase mal 50 rokov. Ako sám uvádza, dosť sa zdráhal prijať tento úrad. Cítil, že je skôr povolaný pôsobiť na akademickej pôde a aj zdravie mal dosť chatrné. Ale napokon súhlasil. (15) V novembri 1977 ho Pavol VI. vymenoval za kardinála. A tak ako 51-ročný kardinál sa v roku 1978 zúčastnil konkláve, z ktorého ako pápež vyšiel benátsky patriarcha Albino Luciani (Ján Pavol I.), a tiež konkláve, z ktorého vyšiel ako pápež krakovský arcibiskup Karol Wojtyla (Ján Pavol II.). Arcibiskupom v Mníchove bol iba 5 rokov, pretože pápež Ján Pavol II. dňa 25.11.1981 (teda krátko po svojom uzdravení z atentátu – 13. mája 1981) ho ustanovil za prefekta Kongregácie pre náuku viery vo Vatikáne. (16)

1.5. Prefekt Kongregácie vo Vatikáne

Od novembra 1981 kardinál Jozef Ratzinger žil v tieni svojho pápeža Jána Pavla II., ktorému slúžil ako „strážca“ pravej viery. (17) Cez „jeho ruky“ prechádzali vatikánske vieroučné i disciplinárne dokumenty, riešil pálčivé problémy Cirkvi niekedy viac, inokedy menej, ale vždy z úzadia akoby z tieňa veľkej postavy Jána Pavla II. Takto žil 24 rokov, od 54. až do 78. roku svojho života. Kongregáciu vedie prefekt a pomáha mu v tom sekretár v hodnosti arcibiskupa. (18) Na jeho Kongregácii pre náuku viery sa sekretári striedali (Bovone, Bertone, Amato), (19) ale post prefekta kardinála Ratzingera bol stále neotrasiteľný a pevný až do smrti Jána Pavla II. (20)

1.6. Knižné tituly kardinála Ratzingera publikované v češtine a slovenčine

Považujem za dôležité upriamiť pozornosť našich čitateľov na publikácie kardinála Ratzingera čiže súčasného Benedikta XVI. Uvediem len publikácie v češtine a slovenčine.

V češtine mu roku 1998 vyšla v Olomouci kniha O víře dnes. (21) Ide o knižné spracovanie rozhovoru novinára Vittoria Messoriho s kardinálom Ratzingerom. Ešte predtým roku 1995 vyšla v Prahe štúdia kardinála Ratzingera pod názvom Církev jako společenství (22) a roku 1996 v Brne štúdia Hledět na probodeného. (23) V roku 1997 vyšla jeho kniha pod názvom Křesťanství na přelomu tisíciletí. (24)

Na Slovensku vyšla od neho kniha Soľ zeme v roku 1998 (25) a kniha Boh a svet v roku 2002. (26) V roku 2003 mu vyšla kniha Cesta veľkonočným tajomstvom. (27) V roku 2005 vyšla v preklade Jozefa Cepku autobiografia Jozefa Ratzingera pod názvom Z môjho života (28) a v preklade Rastislava Nemca významná Ratzingerova štúdia z oblasti liturgie pod názvom Duch liturgie. (29) Tieto knihy možno našim čitateľom vrelo odporúčať. (30)

Radi by sme privítali v slovenskom preklade jeho habilitačnú prácu, ktorá vyšla v roku 1959 pod názvom Die Geschichtstheologie des heiligen Bonaventura (slov. Teológia dejín sv. Bonaventúru). (31) Po nástupe Jozefa Ratzingera do úradu pápeža možno právom očakávať zvýšený záujem nielen o jeho knižné publikácie, ale aj o jeho vedecké články, publikované v odborných teologických časopisoch.

II. Pápež Benedikt XVI.

2.1. Prekvapenie?

Po smrti Jána Pavla II. boli len traja kardináli, ktorých vymenoval ešte pápež Pavol VI. a ktorí mohli vstúpiť do konkláve a voliť nového pápeža (lebo ešte nedovŕšili 80. rok veku). Bol to filipínsky kardinál Sin, americký kardinál Baum a nemecký kardinál Ratzinger. Títo traja už pápežov volili (Jána Pavla I. a Jána Pavla II. v roku 1978). Prvý sa zo zdravotných dôvodov ospravedlnil a do konkláve nevstúpil. Tretí do konkláve vstúpil ako dekan kardinálskeho kolégia a vyšiel z neho ako pápež Benedikt XVI. Božia Prozreteľnosť je naozaj obdivuhodná.

Jozef Ratzinger iba necelých 5 rokov niesol priamu a prvoradú pastiersku zodpovednosť za Boží ľud Mníchovskej arcidiecézy, keď stál na čele tejto cirkvi ako jej biskup. V 78. roku jeho života ho Pán opäť povoláva na čelo svojho duchovného stáda, aby ako pastier Univerzálnej cirkvi viedol Boží ľud. Teda prekvapenie? Vzhľadom na vek áno. Prognózam na kandidatúru Jozefa Ratzingera bránil jeho vysoký vek (78 rokov).

Nijaký pápež v celom minulom storočí nebol zvolený v takom vysokom veku. V roku 1878 kardináli zvolili Leva XIII. (1878-1903), ktorý mal pri zvolení 68 rokov, (32) Pius X. (1903-1914) mal pri zvolení tiež 68 rokov, Benedikt XV. (1914-1922) mal pri zvolení iba 58 rokov, Pius XI. (1922-1938) mal 65 rokov, keď nastúpil na Petrov stolec, a jeho nástupca Pius XII. (1939-1958) sa stal pápežom ako 63-ročný. Ján XXIII. (1958-1963) sa síce stal pápežom ako 77-ročný, ale jeho nástupca Pavol VI. (1963-1978) sa stal pápežom ako 66-ročný rovnako ako Ján Pavol I. (1978), ktorý sa stal pápežom 66-ročný. Bezprostredný predchodca Benedikta XVI. Ján Pavol II. sa stal pápežom ako 58-ročný. (33)

Na druhej strane pápež Benedikt XVI. je mimoriadne vzdelaným človekom a excelentným teológom. Má dar vyjadriť zložité teologické veci jednoduchým spôsobom. Aj jeho prvé príhovory v úrade pápeža to potvrdili. Je mužom modlitby a mužom pevne zakotveným vo viere. Toto všetko zase bolo v prospech jeho kandidatúry. Kardináli sa vo veľmi krátkom čase pobytu v konkláve rozhodli pre kardinála Ratzingera, ktorý si zvolil meno Benedikt XVI. (34)

2.2. Nemci na pápežskom stolci

Prvým nástupcom sv. Petra, ktorý pochádzal z Nemecka, bol Gregor V., vlastným menom Bruno (priezvisko nie je známe). Pochádzal z prostredia nemeckého cisára Ota III. Na pápežský stolec bol zvolený ako 24-ročný 3. mája roku 996. Pápežom bol iba 3 roky. Dňa 18. februára roku 999 podľahol malárii a zomrel. (35) Druhým pápežom pochádzajúcim z Nemecka bol Klement II., vlastným menom Suidger. Pochádzal zo šľachtického saského rodu. V akom veku nastúpil na najvyšší úrad Cirkvi, nevieme. Pápežom však bol iba 1 rok (od 24. 12. 1046 do 9. 10. 1047). (36) Tretím pápežom nemeckého pôvodu bol Damaz II., ktorý pochádzal z Bavorska. Pápežom však bol iba 23 dní. Zomrel 9. 8. 1048. (37) Po Damazovi II. bol pápežom ďalší Nemec – sv. Lev IX. (vlastným menom Bruno). Pochádzal z Alsaska a pápežom bol 5 rokov (od 12. 2. 1049 do 19. 4. 1054). (38) Aj Viktor II. bol pápežom nemeckého pôvodu zo Švábska. Vlastným menom sa volal Gebhard a bol pápežom 2 roky (od 13. 4. 1055 do 28. 7. 1057). (39) Odvtedy vyše tisíc rokov nepochádzal z Nemecka nijaký pápež. Až 19. 4. 2005 sa stal pápežom opäť nemecký kardinál Jozef Ratzinger z Bavorska ako Benedikt XVI. (40)

III. Symboly pápežského úradu nového pápeža

3.1. Pálium Petrinum

Benedikt XVI. zaviedol novú formu pália. Ján Pavol II. a jeho predchodcovia v minulom storočí nosili jednoduché arcibiskupské pálium (aké nosili aj iní arcibiskupi). Nové pápežské pálium, ktoré sa odlišuje od pália arcibiskupov, je dlhé 2 metre a 16 centimetrov, široké 11 centimetrov, má 5 červených krížikov a je pripevnené k ornátu tromi sponami. Benedikt XVI. sa tak vrátil k páliu, aké nosili rímski biskupi v prvom tisícročí kresťanstva. Je to významné gesto, lebo k prvému veľkému rozkolu kresťanov došlo až v roku 1054 medzi cirkvou, ktorá žila na území bývalej Západorímskej ríše (podliehajúca rímskemu pápežovi), a cirkvou, ktorá žila na území bývalej Východorímskej ríše (podliehajúca carihradskému patriarchovi ako prvému medzi rovnými), a v 16. storočí došlo ešte k ďalšiemu rozdeleniu západných kresťanov reformáciou Martina Luthera. Zavedením pália z prvého tisícročia do súčasnej pápežskej symboliky naznačuje, že k jednote kresťanov sa dá dospieť iba tak, že sa „vrátime“ do doby, kedy sme ešte neboli rozdelení, a budeme hľadať a odstraňovať dôvody rozdelenia, ku ktorým došlo v druhom tisícročí kresťanstva. Toto je zrejme pre neho východiskový bod pre opätovné hľadanie jednoty kresťanov. Zavedením tohto pápežského symbolu sa začína doba, ktorá bude odlišovať pápežské pálium (lat. palium petrinum) od pália, ktoré nosia arcibiskupi metropoliti. (41)

3.2. Erb nového pápeža

Erb Benedikta XVI. je v istom zmysle originálny, má celkom nové prvky. V hornej časti erbu sa nachádza mitra (biskupská čiapka) a skrížené kľúče (jeden kľúč je zlatý, druhý strieborný). Potom nižšie sa nachádza štít, ktorý je rozdelený na tri časti. V pravom hornom rohu štítu na zlatom pozadí sa nachádza hnedý medveď sv. Korbiniána. V ľavom hornom rohu sa nachádza na zlatom pozadí hlava černocha s červenou korunou na hlave a so zlatou náušnicou v uchu. V strednej dolnej časti sa na červenom pozadí nachádza mušľa. Pod štítom sa ešte nachádza biele pápežské pálium s tromi červenými krížikmi.

Tiara sa už v erbe nenachádza! Toto je mimoriadne a nečakané rozhodnutie Benedikta XVI., ktorý tak zmenil starobylú tradíciu pápežských erbov, v ktorých sa nachádzala tiara. (42) Od pápeža Gregora VII. (bol pápežom od 22. apríla 1073 do 25. mája 1085) začali používať pápeži pri slávnostných príležitostiach tiaru. Bola to cisárska prilba. V roku 1130 bola umiestnená na tejto prilbe jedna zlatá koruna ako symbol panovníckej moci pápežov nad územím pápežského štátu. Pápež Bonifác VIII. (24. december 1294 – 11. október 1303) umiestnil na pápežskej prilbe druhú zlatú korunu, čo malo znamenať, že duchovná autorita pápežov stojí nad svetskou autoritou jednotlivých panovníkov. A bol to pápež Benedikt XII., ktorý na pápežskú prilbu umiestnil tretiu zlatú korunu na znak toho, že pápež vlastní moc nad všetkými panovníkmi tohto sveta. Tiara sa stala symbolom svetskej moci pápežov, ktorí mohli vyobcovať z Cirkvi aj svetských panovníkov a oslobodiť jeho veľmožov a poddaných od poslušnosti voči nemu. Pápeži pri uvádzaní do pápežského úradu boli korunovaní: na hlavu im bola položená tiara čiže pápežská prilba s tromi zlatými korunami. Toto trvalo až do pápeža Pavla VI. (1963-1978), ktorý dostal do daru tiaru s tromi korunami od svojich veriacich z Milána, kde bol od roku 1952 do roku 1963 arcibiskupom. Pavol VI. sa ukázal ako odvážny pápež. Tiaru predal a peniaze za ňu dal na charitatívne ciele. A začal nosiť obyčajnú biskupskú mitru. Napriek tomu tiara ostala v pápežských erboch aj jeho ďalších dvoch nástupcov: Jána Pavla I. a Jána Pavla II. (43) Benedikt XVI. prejavil veľkú dávku rozhodnosti a odvahy a odstránil tiaru aj z erbu pápeža. (44) V jeho erbe sa namiesto tiary nachádza biskupská mitra. Týmto gestom sa prihlásil k tomu, že pápeži si nenárokujú nijakú svetskú moc nad štátmi alebo štátnikmi, ale iba duchovnú moc viesť ľudí k spáse.

Je však zaujímavé, že mitra v pápežskom erbe má tri zlaté pásy (predtým na tiare to boli tri zlaté koruny), ktoré však podľa výkladu znamenajú trojitú pápežskú moc: moc posväcovať, moc vyučovať a moc viesť k spáse. Naviac tieto tri zlaté pásy sú vertikálne prepojené, čo znamená, že tieto tri moci sa spájajú v jednej osobe: osobe pápeža ako najvyššieho veľkňaza a pastiera Univerzálnej cirkvi.

Kľúče (kľúče sú symbolom duchovnej moci, lebo Pán Ježiš povedal apoštolovi Petrovi: „Tebe dám kľúče od Božieho kráľovstva...“ - Mt 16,19) ako symbol duchovnej moci boli od stredoveku stálou súčasťou pápežských erbov. Symbol duchovnej moci (kľúče) sa nachádza aj v erbe Benedikta XVI.

Štít erbu Benedita XVI. je rozdelený na tri časti. V pravom hornom rohu sa nachádza medveď sv. Korbiniána (sv. Korbinián je patrónom Bavorska). Sv. Korbinián bol Francúzom, ale hlásal evanjelium v Bavorsku od roku 680. Tento svätec viackrát putoval cez Alpy do Ríma. Pri jednej takej ceste mu vraj medveď zožral koňa, ktorý mu niesol batožinu. Svätec však, podľa legendy, prinútil medveďa, aby mu niesol batožinu až do Ríma. Benedikt XVI. v tomto geste chápe bremeno, ktoré mu bolo položené pápežským úradom na ramená, a on ho pokorne nesie.

V ľavom hornom rohu sa nachádza hlava černocha (Etiópčana) s korunou na hlave a náušnicou v uchu (tento znak sa nachádza v erbe arcidiecézy Mníchov a Freisig, kde bol kardinál Jozef Ratzinger arcibiskupom v rokoch 1977 – 82). Ako sa dostala táto hlava černocha do erbu Mníchovskej diecézy, sa nevie. Totiž diecéza vznikla z pôvodnej diecézy Freising v roku 1818 pod názvom „arcidiecéza Mníchov a Freising“. Diecéza Freising existovala už v 8. storočí a mala odpradávna hlavu černocha vo svojom erbe.

V dolnej časti sa nachádza „mušľa“. Podľa výkladu autorov mušľa v erbe Benedikta XVI. má trojaký význam:

1. Pripomína nám legendu zo života sv. Augustína (bol biskupom v meste Hippo v 5. storočí), podľa ktorej chlapec mušľou prečerpával morskú vodu do malej jamky. Ako nemožno more prečerpať do malej jamky, ani človek nie je schopný pochopiť Božie tajomstvá svojím ľudským rozumom.

2. Mušľa je aj starobylým symbolom pútnika. Zrejme pápež podľa vzoru svojho predchodcu chce byť pútnikom, ale zároveň nám pripomína aj putovanie Božieho ľudu do neba.

3. Mušľa sa nachádza aj v znaku benediktínskeho kláštora pri Regensburgu, ku ktorému viažu Jozefa Ratzingera blízke duchovné vzťahy. Štítom sa teda Benedikt XVI. prihlásil k svojmu rodnému Bavorsku, k arcidiecéze Mníchov a Freising (odkiaľ prišiel do Ríma) a k poslaniu Cirkvi ako Božieho ľudu, ktorý pod jeho vedením putuje do svojej nebeskej vlasti.

3.3. Heslo Benedikta XVI.

Biskupi a kardináli používajú pri erbe aj heslo. Pápeži erb používajú, ale nepoužívajú heslo. Napriek tomu sa môžeme oprávnene domnievať, že si heslo ponechávajú, hoci ho už oficiálne nepoužívajú.

Ján Pavol II. mal heslo „Totus Tuus“ (slov. celý tvoj) a vyjadrovalo jeho postoj k Panne Márii. Benedikt XVI. má úplne iné heslo: „Cooperatores Veritatis“ (slov. spolupracovníci pravdy). Je to jeho heslo, ktoré používal ako arcibiskup i ako kardinál. (45) Podľa môjho názoru ponechal si ho aj ako pápež. Vyjadruje jeho osobný životný program. Benedikt XVI. chce byť pokorným služobníkom Pravdy čiže Boha, lebo Boh je Pravda. Pán Ježiš povedal: „Ja som Cesta, Pravda a Život.“ Nový pápež sa svojím heslom zaraďuje medzi tých, ktorí chcú spolu s inými spolupracovať v prospech Pravdy i pravdy (s veľkým i malým „p“).

3.4. Domácnosť Benedikta XVI.

O domácnosť (varenie, pranie, upratovanie súkromných pápežových izieb) sa starajú sestry laického spoločenstva Memores Domini. (46) Okrem nich pápežovi pomáhajú ešte dve sekretárky nemeckého pôvodu (47) a jeho osobný sekretár Mons. Georg Ganswein, ktorý pochádza, ako pápež, z Bavorska. (48)

Záver

Na záver uvediem niekoľko poznámok, ktoré vyplývajú zo štúdie o životnej púti Benedikta XVI. Totiž fakty z jeho života a profesorskej dráhy sú východiskom, ktoré veľa naznačujú aj do budúcnosti. Avšak nakoľko mi neprináleží, aby som niečo predpovedal (čo na možno splní alebo nesplní a budúcnosť predsa prináleží Božej prozreteľnosti), ponechávam to na vlastný úsudok čitateľov. Obmedzím sa iba na niekoľko poznámok.

Mnohí komentátori zvolenie Benedikta XVI. hodnotili ako pokračovanie línie pontifikátu Jána Pavla II. On sám často spočiatku spomínal svojho predchodcu Jána Pavla II. a nazýval ho „veľkým pápežom“ a zdôrazňoval, že chce pokračovať v línii svojich veľkých predchodcov, ale nezabudol dodať, že aj v línii dvojtisícročnej tradície Cirkvi. Jeho pápežské meno, zavedenie pápežského pália z prvého tisícročia kresťanstva i odstránenie tiary z erbu pápeža naznačujú, že Benedikt XVI. akoby sa chcel „vrátiť“ do prvého tisícročia kresťanstva, kedy kresťania neboli rozdelení a obroda kresťanstva prichádzala z kláštorov, zvlášť od benediktínov. Mimochodom prvá veľká schizma sa stala v roku 1054, krátko po smrti nemeckého pápeža sv. Leva IX. a krátko pred nástupom ďalšieho nemeckého pápeža Viktora II. Druhá schizma vyšla z Nemecka reformáciou Martina Luthera. V každom prípade sa tento pápež ukazuje „iný“ od samého počiatku svojho pontifikátu. V takom krátkom čase a také významné gestá a symboly, ktoré dokázal zmeniť naznačujú veľa. Ako keby sa na pápežský stolec už dávno pripravoval a mal vopred všetko premyslené. Ale pravdepodobnejšie je, že mu to ako intelektuálovi naozaj dobre „páli“ a vie sa energicky rozhodnúť v extrémne krátkom čase. A napokon treba dodať, že tieto jeho rozhodnutia nie sú postavené „na piesku“, ale sú hlboko zakorenené v starobylej kresťanskej tradícii, ktorú má v sebe premeditovanú a vžitú.

Benedikt XVI. je mimoriadne vzdelaným človekom. Ovláda vynikajúcim spôsobom teológiu Písma svätého a učenie cirkevných otcov, zvlášť sv. Augustína. Toto ho priam predurčuje k dialógu s Východnými nekatolíkmi ohľadom úplnej jednoty. Počuť hlasy, že na slávnosť sv. Ondreja chce navštíviť Carihrad a tamojšieho patriarchu Bartolomeja I. Pozvanie od patriarchu pápež vraj už má, nemá však ešte pozvanie od tureckej vlády. Dokonca aj Ruská pravoslávna cirkev prejavila záujem o bližší kontakt s novým pápežom, čo je iste dobrým signálom.

Zdá sa, že Jozef Ratzinger si svoj život predstavoval trochu inak, než ten, ktorý žije. Splnila sa mu túžba stať sa profesorom teológie a venovať sa profesionálne teologickej vede a bádaniu. Pred svojou päťdesiatkou bol už pripravený v pokoji sa venovať iba tomu, keď si v Regensburgu dal postaviť domček so záhradou, kde sa zdržiaval so svojou sestrou Máriou, ktorá mu viedla domácnosť. Božia Prozreteľnosť mu však pripravila ďalšie životné stanice: arcibiskupskú v Mníchove, prefektskú vo Vatikáne a napokon tú najvyššiu - pápežskú už vo vysokom veku. O pokoji a odpočinku, o ktorom sníval už v Regensburgu, už nemôže byť ani reči. Bude niesť bremeno Pánovho povolania v plnej zodpovednosti a v náročných úradoch až do svoje smrti.

Napokon Benedikt XVI. je Nemcom. Ani túto skutočnosť by som neodporúčal nijako podceňovať v tom dobrom zmysle slova. Nemci sú známi svojou dôslednosťou, presnosťou. Nemec – to je iná nátura než tá slovanská Jána Pavla II. alebo románska napr. Pavla VI. V riadiacich úlohách aj nátura človeka robí svoje. Menovanie arcibiskupa Levadu na úrad prefekta Kongregácie pre náuku viery alebo pápežov postoj k médiám v tomto smere pre mnohých veľa naznačuje. Zatiaľ sú to však len prvé indície a tušenia.

Nový pápež pochádza z tradičného katolíckeho prostredia, ktoré sa opiera o silné katolícke rodinné zázemie. Jeho otec policajt chodieval v nedeľu na 3 sv. omše: na rannú, potom na hlavnú a potom ešte na večernú. Jozef a jeho brat Georg sa stali kňazmi, sestra Mária ostala slobodná a sprevádzala Jozefa na jeho životných staniciach až do svojej smrti v roku 1991. Inak sa ako rodina policajta sťahovali často z miesta na miesto po policajných staniciach Bavorska. Možno povedať, že to bola predovšetkým rodina, ktorá formovala Jozefove návyky a dala mu lásku k liturgii. Nový pápež teda vie, čo je to dobrá, pevná a katolícka rodina. Ak sa najbližšia rodina Jánovi Pavlovi II. rýchlo „pominula“ a ako 20-ročný už ostal sám, Benediktovi XVI. Pán doprial veľký dar rodinnej súdržnosti po dlhý čas.

Možno nikto nebude namietať, ak poviem, že Benedikt XVI. je pápežom veľkých očakávaní. Tieto očakávania v nemalej miere však obmedzuje jeho vysoký vek. Je to však len ľudský pohľad. V konečnom dôsledku s každým z nás má Boh svoje zámery.

Poznámky:

1. Tirolsko sa v súčasnosti nachádza prevážne na území Rakúska (hlavným centrom je Innsbruck). Južné Tirolsko sa dnes nachádza na území dnešného Talianska. Je tu po nemecky hovoriace obyvateľstvo. Po náboženskej stránke ide o katolíkov. Sám kardinál Ratzinger priznal, že jeho matka pochádzala z Tirolska, kde bol v tom čase veľmi silný katolicizmus – J. RATZINGER, Křesťanství na přelomu tisíciletí (rozhovor s P. Seewaldom), Praha 1997, s. 37. Na strane 33 tej istej knihy uvádza, že jeho „matka bola vyučenou kuchárkou.“ To, že jeho otec bol povolaním policajt v Bavorsku, je všeobecne známe – porov. J. RATZINGER, Z môjho života (autobiografia), Trnava 2005, s. 7. Pre úplnosť dodávam, že Jozef Ratzinger starší (otec súčasného pápeža) sa narodil 6. marca 1877, v roku 1937 opustil policajnú službu, pretože sa mu naplnil dôchodkový vek, a zomrel 25. augusta 1959 na ťažkú mozgovú príhodu ako 82-ročný v Traunsteine (v čase smrti otca pôsobil budúci pápež ako profesor fundamentálnej teológie na Univerzite v Bonne). Matka budúceho pápeža Mária bola od svojho manžela o 7 rokov mladšia (narodila sa v roku 1884) a zomrela 16. decembra 1963 ako 79-ročná v Traunsteine na rakovinu žalúdka. Pápežova sestra Mária bola najstaršou spomedzi troch súrodencov. Doprevádzala brata Jozefa na jeho profesorských a neskôr i biskupských štáciách. Umrela v Ríme roku 1991, keď bol kardinál Jozef Ratzinger prefektom Kongregácie pre náuku viery. Brat Georg Ratzinger je od Jozefa o tri roky starší (narodil sa v roku 1924). Po teologických štúdiách vo Freisingu bol spolu s Jozefom (teda neskôr pre dôvody vojny) vysvätený na kňaza 29. júna 1951 vtedajším mníchovským arcibiskupom kardinálom Faulhaberom. Popri pastorácii vyštudoval Vysokú hudobnú školu a stal sa v roku 1957 regenschorim v Trausteine a učiteľom hudby v tamojšom malom seminári. V roku 1964 dostal miesto hlavného regenschoriho v Regensburgu (v tom čase ich rodičia už boli vo večnosti). V súčasnosti Georg Ratzinger býva pri bratovi vo Vatikáne (podľa oznámenia oficiálnych zdrojov Svätej stolice bol Georg Ratzinger v auguste 2005 hospitalizovaný v nemocnici Gemelli a zotavuje sa v pápežskom letnom sídle Castel Gandolfo). Má už 81 rokov.

2. Porov. Annuario pontificio 1994, Cittá del Vaticano 1995, s. 2250.

3. Len pre zaujímavosť bude užitočné uviesť, že Jozef Ratzinger sa narodil v roku 1929 v Marktli na Inne, kde jeho otec pracoval na policajnej stanici . Ale už v roku 1929 sa celá rodina sťahovala do nového „domova“, do Tittmoningu, kde bol otec policajt preložený. Ani tamojší pobyt netrval dlho. Koncom roku 1932 sa sťahovali do Aschau na Inne, kde bývali v prenajatom byte. V roku 1933 jeho rodičia kúpili starý dom v Trausteine, kde už bývali pomerne dlhšie. Až v roku 1955 sa rodičia presťahovali k synovi Jozefovi do Freisingu, kde dostal profesorský byt (v tom čase prebiehala jeho habilitácia na Univerzite v Mníchove a nové profesorské miesto sa mu zdalo byť isté). Ani to ešte nebol koniec sťahovaniu jeho rodičov. V roku 1958 Jozef dostal pozvanie na Katedru fundamentálnej teológie na Univerzitu v Bonne a rodičia sa sťahovali z Freisingu opäť do Trausteinu zase ku Georgovi, ktorý tam dostal miesto regenschoriho a učiteľa hudby v malom seminári. V roku 1959 sa pre Jozefa Ratzingera staršieho pozemské putovanie skončilo (Pán si ho povolal na večnosť) a podobne v roku 1964 aj pre Máriu Ratzingerovu staršiu, matku budúceho pápeža – porov. J. RATZINGER, Z môjho života (autobiografia), Trnava 2005.

4. Vysoká škola teologická vo Freisingu existovala pri tamojšom kňazskom seminári a zabezpečovala filozofické a teologické štúdiá pastoračným kňazom. Univerzitné teologické štúdium poskytovala v Mníchove tamojšia Teologická fakulta s možnosťou ďalšieho teologického bádania. Jozef Ratzinger požiadal svojho biskupa o možnosť zapísať sa na univerzitné štúdium teológie po ukončení filozofického kurzu v roku 1947.

5. Jozefa Ratzingera vysvätil na kňaza už 82-ročný kardinál Michael von Faulhaber, mníchovský arcibiskup, ktorý 12. júna 1952 zomrel. Jeho nástupcom sa stal 51-ročný Jozef Wendel, ktorý bol od roku 1941 koadjútorom a od roku 1943 biskupom v Speyeri. Za arcibiskupa do Mníchova bol vymenovaný 9. 8. 1952 a presne o tri mesiace neskôr zaujal svoje nové pôsobisko (intronizácia). Už 12. 1. 1953 ho Pius XII. povýšil na kardinála. Koncilu sa nedožil. Zomrel náhle počas silvestrovskej noci 31. 12. 1960 ako 59-ročný. Jozef Ratzinger pôsobil v pastorácii vo farnosti Najsvätejšej krvi v Mníchove od 1. 8. 1951, ale už od 1. 10. 1952 nastúpil ako učiteľ pastorálnej teológie sviatostí na Vysokú školu teologickú vo Freisingu. V pastorácii ako kňaz (kaplán) pôsobil teda iba 14 mesiacov.

6. Freising je samostatné mestečko v Bavorsku. Od 9. storočia až do roku 1818 bolo sídlom diecézy a biskupa. V roku 1818 sa sídlom diecézy stal Mníchov a nová diecéza má podnes názov Mníchov-Freising.

7. Na téme svojej dizertačnej práce začal pracovať už v roku 1950 pod vedením profesora fundamentálnej teológie Gottlieba Söhngena, rodáka z Kolína nad Rýnom. Okrem toho bolo súčasťou dizertácie zložiť skúšku z ôsmich predmetov, a to ústne i písomne. Ústna skúška z jedného predmetu trvala celú jednu hodinu. Napokon doktorandské štúdium bolo zavŕšené verejnou dišputou nielen z témy dizertačnej práce, ale zo všetkých ôsmich teologických predmetov. Po tejto mimoriadne náročnej procedúre sa Jozef Ratzinger ako 26-ročný stal doktorom teológie v júli 1953 – J. RATZINGER, Z môjho života (autobiografia), Trnava 2005.

8. Porov. P. SEEWALD, Joseph kardinál Ratzinger: křesťanství na přelomu tisíciletí (edícia: rozhovory), Praha 2001, s. 19. Zbierať materiály na habilitáciu začal Jozef Ratzinger ihneď po získaní doktorátu v roku 1953. V roku 1955 bol rukopis jeho práce pripravený a začala dráma, o ktorej sa mu nesnívalo. V jeho habilitačnej komisii sa stretli prof. Gottlieb Söhngen, profesor fundamentálnej teológie na Teologickej fakulte Mníchovskej univerzity, a svetoznámy dogmatik Michael Schmaus z tej istej fakulty a univerzity. Práve Schmaus mu v roku 1956 oznámil, že je nútený Ratzingerovu habilitačnú prácu zamietnuť, lebo nie je vedecky dostatočná. Napokon vedecká rada Teologickej fakulty v Mníchove mu prácu nezamietla, ale vrátila na prepracovanie. Jozef Ratzinger pol roka znova pracoval na revízii svojej práce a pred Vianocami 1956 ju opäť predložil habilitačnej komisii. Tentoraz bola práca prijatá a obhajoba sa konala 21. 2. 1957. Bola to verejná obhajoba plná emócií a zápalu vedeckej diskusie predovšetkým dvoch aktérov: Söhngena a Schmausa. Nasledovala ešte búrlivá diskusia vo vedeckej rade fakulty. Napokon sa predsa len dosiahlo kladné stanovisko a Jozef Ratzinger bol habilitovaný. K životopisu a vedeckému dielu G. Söhngena pozri: Teologi; vita, opere e pensiero di 750 teologi cristiani, a cura di A. FONTANA (Dizionari Piemme), Casale Monferrato 1984, s. 224 a k životu a dielu M. Schmausa pozri: tamtiež, s. 216.

9. Gottlieb Söhngen sa narodil 21. mája 1892 v Kolíne nad Rýnom. Filozofické a teologické štúdiá absolvoval na Univerzite v Bonne a Mníchove. Už v roku 1914 ako 22-ročný obhájil dizertačnú prácu z filozofie na tému „Analyzujúce a syntetizujúce úsudky“ a v roku 1930 ako 40-ročný obhájil dizertačnú prácu z teológie na tému „Bytie a objekt“. Vo svojich obidvoch prácach sa zaoberal filozofickým a teologickým pojmom pravdy (pre porovnanie: Jozef Ratzinger si dal ako svoje biskupské i pápežské heslo: Cooperatores veritatis“). V časoch teologického štúdia Jozefa Ratzingera bol Söhngen profesorom fundamentálnej teológie na Teologickej fakulte mníchovskej univerzity. Bol Jozefovi Ratzingerovi školiteľom pri jeho dizertačnej práci (1953), ako aj pri jeho habilitačnej práci (1957). Oponentom habilitačnej práce bol profesor dogmatiky Michael Schmaus. V roku 1958 Gottlieb Söhngen opustil Katedru fundamentálnej teológie v Mníchove a utiahol sa do dôchodku. Jozef Ratzinger na svojho učiteľa nezabudol. V roku 1968 sa spolu s teológom Friesom, ktorý po Söhngenovi prevzal Katedru fundamentálnej teológie v Mníchove (od roku 1958), sa postaral o vydanie vedeckej publikácie vedeckých prednášok, ktoré zazneli na sympóziu pri príležitosti 70-tych narodením Gottlieba Söhngena (roku 1962). Názov publikácie: Einsicht und Glaube (red. J. Ratzinger a H. Fries), München 1968. Söhngen zomrel 14. 11. 1971 v Mníchove ako 79-ročný. K životu a dielu G. Söhngena pozri napr. Teologi; vita, opere e pensiero di 750 teologi cristiani, a cura di A. FONTANA (Dizionari Piemme), Casale Monferrato 1994, s. 224-225. Theologenlexikon. Von der Kirchenvatern bis zum Gegenwart, München 1987, s. 284-285.

10. Zdá sa, že Jozef Ratzinger sa chcel v Regensburgu trvalejšie usadiť. Postavil tu dom, v ktorom býval. O domácnosť sa mu starala jeho sestra Mária. Blížila sa mu životná päťdesiatka, bol svetoznámym profesorom, ale nemohol tušiť, čo ho v budúcnosti ešte čaká – Porov. J. RATZINGER, Z môjho života (autobiografia), Trnava 2005.

11. Po úspešne zvládnutej habilitácii, ktorá spôsobila v teologických kruhoch Nemecka dosť veľký rozruch vďaka polemike medzi Söhngenom a Schmausom, ku ktorej v nemalej miere prispel svojím brilantným kritickým štýlom písania aj sám Jozef Ratzinger, sa začali hrnúť pre neho ponuky na profesorské miesta. Ponuka do Bonnu prišla veľmi skoro po habilitácii, ale neviem presne, kto za touto ponukou stál. Za ponukou vyučovať do Münsteru v roku 1962 stál profesor Hermann Volk, ktorý sa stal v roku 1962 biskupom v Mainzi a musel Katedru dogmatiky opustiť. Ratzinger ponuku prijal a od roku 1963 tam začal prednášať dogmatiku, čím definitívne opustil Katedru fundamentálnej teológie. Už v roku 1959 dostal ponuku na miesto profesora v Tübingene, ktorú zopakovali v roku 1965 na dôrazný príhovor Hansa Kunga. Jozef Ratzinger ju prijal a od roku 1966 začal vyučovať v Tübingene. V roku 1969 mu ponúkli miesto profesora dogmatiky v Regensburgu. Kto presne za pozvaním stál, sa mi nepodarilo zistiť, ale vo veľkej miere o tom rozhodla dramatická, napätá a nepokojná atmosféra na tübingenskej univerzite a fakt, že Regensburg leží na území Bavorska, kam sa chcel Ratzinger vrátiť. Toto sťahovanie Jozef Ratzinger považoval za svoje posledné a zadovážil si tu malý domček so záhradkou, v ktorom býval so svojou sestrou Máriou. V tom čase netušil, že Pán Boh mu pripravuje ďalšie štácie jeho životnej cesty – porov. J. RATZINGER, Z môjho života (autobiografia), Trnava 2005, s. 97; 106.

12. Analýza jeho pôsobenia na teologických fakultách v Nemecku by si vyžadovala osobitnú štúdiu. Jeho teologické názory nemožno charakterizovať vždy ako stabilné, ale prechádzali určitým vývojovým procesom. Je to však prirodzený jav u každého seriózneho teológa.

13. Krátko pred začiatkom Druhého vatikánskeho koncilu došlo k zmene na poste mníchovského arcibiskupa. Po smrti kardinála Michaela von Faulhabera 12. júna 1952 ( 29. júna 1951 ešte vysvätil na kňaza Jozefa Ratzingera a ešte pred tým v roku 1947 mu dal povolenie prestúpiť z Vysokej školy teologickej vo Freisingu na univerzitné štúdium v Mníchove na tamojšej Teologickej fakulte) bol za mníchovského arcibiskupa vymenovaný dovtedajší biskup v Speyeri 51-ročný Mons. Jozef Wendels (9. 8. 1952 bol vymenovaný, 9. 11. 1952 intronizovaný a 12. 1. 1953 povýšený do kolégia kardinálov). Zdá sa, že vzťah Jozefa Ratzingera k biskupovi jeho rodnej arcidiecézy nebol bez problémov a komplikácií – porov. J. RATZINGER, Z môjho života (autobiografia), Trnava 2005, s. 79. Na Silvestra 1960 však kardinál Jozef Wendels náhle ako 59-ročný umrel. Na jeho miesto prišiel 48-ročný rodák z diecézy Würzburg kardinál Július Döpfner (biskupom sa stal v roku 1948 vo Würzburgu, v roku 1957 bol preložený do Berlína, v roku 1958 bol povýšený na kardinála a napokon 3. júla 1961 bol preložený za arcibiskupa do Mníchova, kde bol intronizovaný 30. 9. 1961). Zomrel náhle 24. 7. 1976 ako 63-ročný. V časoch Druhého vatikánskeho koncilu bol ešte mladým kardinálom, mal iba 49 rokov (v roku 1962). Jeho poradcom na koncile bol jezuita Karl Rahner. Zdá sa, že omnoho vplyvnejšiu pozíciu na koncile mal energický a vekom starší kolínsky arcibiskup kardinál Jozef Frings. Na začiatku koncilu mal už 75 rokov, avšak bol mimoriadne vzdelaný a energický (narodil sa 6. 2. 1887, v roku 1910 ako 23-ročný sa stal kňazom kolínskej arcidiecézy a v roku 1942 ako 55-ročný sa stal kolínskym arcibiskupom a v roku 1948 ako 59-ročný kardinálom; ako 82-ročný sa stal emeritným kolínskym arcibiskupom v roku 1969 a o 9 rokov neskôr (v roku 1978) ako 91-ročný zomrel). Bol to práve kardinál Frings, ktorý si vybral za svojho poradcu na koncile mladého teológa z bonnskej univerzity Jozefa Ratzingera.

14. Mladý teológ Jozef Ratzinger ako poradca kardinála Jozefa Fringsa zasiahol predovšetkým do zápasu o formuláciu konštitúcie Dei verbum a dotýka sa vzťahu „písma“ a „tradície“ v kontexte historicko-kritickej metódy výkladu Písma svätého. Jeho postoje sa chápali vtedy ako veľmi progresívne, voči ktorým stáli ako odporcovia tzv. tradicionalisti. Svoj postoj v tejto otázke opísal Jozef Ratzinger vo svojej autobiografii na str. 80-87. Jeho vtedajší kritický postoj a učenie opísal napr. O. H. PESCH, Druhý vatikánsky koncil, Praha 1996, s. 262-279.

15. Porov. P. SEEWALD, Joseph kardinál Ratzinger: křesťanství na přelomu tisíciletí (edícia: rozhovory), Praha 2001, s. 22. Zdá sa, že jeho zdráhanie sa prijať úrad arcibiskupa bolo úprimné. Aj ako pápež vystupuje na verejnosti celkom ináč ako jeho predchodca. Dokonca Vittorio Messori, ktorý napísal s kardinálom Ratzingerom knihu pre denník La Stampa, v súvislosti s pápežovou účasťou na 20. celosvetovom dni mládeže uviedol: „Pápež je v Kolíne nad Rýnom z pocitu zodpovednosti, ale ako ho poznám, trpí. Davy ľudí a zhromaždenia na štadiónoch, to nie je nič pre neho... Ján Pavol II. bol extrovertný, obľúbený, charizmatický a trochu herec. Jozef Ratzinger je introvertnejší rozvážny aristokrat s britkou logikou, ktorý oddávna žil v tlmenom svetle knižníc“ - Benedikt XVI. na scéne, v: Týždeň 34/2005 (22. 8. 2005), s. 9.

16. Ján Pavol II. Jozefa Ratzingera vymenoval za prefekta Kongregácie pre náuku viery 25. 11. 1981. Avšak do 15. 2. 1982 bol aj arcibiskupom v Mníchove. V uvedený deň rezignoval z postu arcibiskupa a presťahoval sa do Ríma.

17. Autor tohto článku ho na vlastné oči videl niekoľkokrát v ranných hodinách v rokoch 1990-94 (počas štúdia vo Večnom meste) kráčať samého cez Námestie sv. Petra smerom k budove Kongregácie pre náuku viery. Vyzeral naozaj nenápadne, až placho. Oblečený bol v čiernej reverende, na ktorej mal ešte dlhý, ale ľahký čierny plášť. Jeho výzor a správanie sa vôbec nenasvedčovalo, že ide o jedného z najvplyvnejších mužov Vatikánu.

18. Porov. Annuario pontificio, Cittá del Vaticano 2005, p. 1157. Pastor bonus di Giovanni Paolo II: Costituzione apostolica sulla Curia Romana, Milano 1988, s. 22, articolo 3.

19. Kardinál Jozef Ratzinger nastúpil na úrad prefekta Kongregácie pre náuku viery po chorvátskom kardinálovi Franjovi Šeperovi. Mal vtedy 54 rokov. Od roku 1984 bol sekretárom jeho Kongregácie arcibiskup Alberto Bovone, od roku 1995 arcibiskup Tarcisio Bertone a od roku 2003 arcibiskup Angelo Amato, ktorý je sekretárom aj súčasného prefekta, ktorým je Joseph Wiliams Levada zo Spojených štátov amerických. Arcibiskup Levada bol menovaný na úrad prefekta už súčasným pápežom Benediktom XVI.

20. Koniec jeho funkcie prefekta Kongregácie nastal tým, že došlo dňa 2. 4. 2005 k „sede vacante“ pápežského úradu a podľa apoštolskej konštitúcie o Rímskej kúrii ipso facto „padá“ z úradu každý, kto stojí na čele dikastéria (výnimkou je dekan Rímskej roty a Apoštolský penitenciár). To znamená, že aj Jozef Ratzinger prestal byť prefektom Kongregácie v momente smrti Jána Pavla II. Pápežom sa stal zvolením v konkláve 19. 4. 2005.

21. JOSEPH RATZINGER, O víře dnes (rozhovor s Vittoriem Messorim), Olomouc 1998.

22. JOSEPH RATZINGER, Církev jako společenství, Zvon, Praha 1995.

23. JOSEPH RATZINGER, Hledět na probodeného. Pokus o spirituálni kristologii, Centrum pro studium demokracie a kultury, Brno 1996.

24. PETER SEEWALD – J. RATZINGER, Křesťanství na přelomu tisíciletí (rozhovory), Portál, Praha 1998. Ide vlastne preklad knihy, ktorá vyšla v slovenčine pod názvom Soľ zeme (nem. Salz der Erde).

25. JOSEPH RATZINGER, Soľ zeme, SSV, 1998.

26. KARDINÁL JOSEPH RATZINGER, Boh a svet. Viera a život dnes. Rozhovor s Petrom Seewaldom, SSV, Trnava 2002.

27. KARDINÁL JOSEPH RATZINGER, Cesta veľkonočným tajomstvom, SSV, Trnava 2003.

28. JOSEPH RATZINGER, BENEDIKT XVI., Z môjho života (autobiografia), Dobrá kniha 2005.

29. KARDINÁL JOSEPH RATZINGER, Duch liturgie, Dobrá kniha, Trnava 2005.

30. Jozef Ratzinger (Benedikt XVI.) vyjadruje sa a píše jasne a presne. Má dar vyjadriť aj zložité skutočnosti jasným a zrozumiteľným spôsobom. V texte som neuviedol jeho publikácie v zahraničí.

31. V nemčine mala kniha dve vydania. Prvé v Mníchove v roku 1959 a druhé v roku 1971. Aj v angličtine mala kniha dve vydania: prvé v roku 1971 a druhé v roku 1989. Francúzi vydali knihu v roku 1988 a napokon Taliani vo Florencii v roku 1991.

32. ANONYMUS, Stalo se ve Vatikánu, Kostelní Vydří 2000, s. 9.

33. Pre posúdenie: z 8 pápežov minulého storočia iba 1 bol zvolený vo veku vyššom ako 70 rokov (Ján XXIII. – Giovanni Roncalli, ktorý bol zvolený vo veku 77 rokov a pápežom bol 5 rokov od roku 1958 do roku 1963), 2 pápeži mali pri zvolení dokonca menej než 60 rokov: Benedikt XV. (Giacomo Della Chiesa) mal pri zvolení 58 rokov, avšak pápežom bol len 8 rokov, pretože ako 66-ročný v roku 1922 umrel, a Ján Pavol II. (Karol Wojtyla), ktorý sa stal pápežom taktiež 58-ročný (zomrel v roku 2005). Až 5 pápeži boli zvolení na Petrov stolec vo veku medzi 60-70 rokom: Pius X. (Giuseppe Sarto) mal 68 rokov pri zvolení za pápeža, Pius XI. (Achille Ratti) mal 65 rokov, Pius XII. (Eugenio Pacelli) mal 63 rokov, Pavol VI. (Giovanni Battista Montini) mal 66 rokov a Ján Pavol I. (Albino Luciani) taktiež 66 rokov. Zdá sa, že Benedikt XVI. (Jozef Ratzinger) vstúpi do dejín ako vekom najstarší zvolený pápež v dejinách pápežstva vôbec.

34. Bolo by zbytočné špekulovať, kto medzi kardinálmi patril, okrem Ratzingera medzi kandidátov na úrad rímskeho biskupa. V prospech kandidatúry Ratzingera – podľa môjho ľudského názoru a neuberajúc nič na pôsobení Ducha Svätého – stáli prinajmenšom tri fakty: „nové“ (vzhľadom na rok 1978) postavenie Cirkvi voči svetu; „vízia“ kardinála Ratzingera ako s Cirkvou a v Cirkvi ďalej; jeho znalosť rímskych kuriálnych pomerov.

35. Gregor V. sa stal pápežom v čase, keď Rím bol pod politickým a vojenským vplyvom nemeckých cisárov. Boli to však veľmi nepokojné časy. Ovládal latinčinu, francúzštinu a rodnú nemčinu. Svoje pápežské meno si zvolil po pápežovi Gregorovi Veľkom, vlastným menom sa volal Bruno. Aj keď bol mladý, vynikal svojím vzdelaním - porov. J. KELLY, Pápeži dvoch tisícročí, Bratislava 1994, s. 109. Podľa historika Jozefa Špirku bol Gregor V. prvým Nemcom na pápežskom stolci; pred nástupom na Petrov stolec bol dvorným kaplánom cisára Ota III. a práve na návrh cisára sa Bruno stal pápežom – porov. J. ŠPIRKO, Cirkevné dejiny, I. časť, Martin 1943, s. 261.

36. Klement II., ktorého na úrad pápeža navrhol nemecký cisár Henrich III., sa volal vlastným menom Suidger. Pred nástupom na úrad pápeža od roku 1040 bol biskupom v Bambergu a od roku 1032 aj arcibiskupom v Hamburgu. V roku 1035 sa aj on dostal na cisársky dvor ako kaplán. Zdá sa, že Klement II., ktorý prišiel do Ríma z Bambergu (z Bavorska), si ponechal riadenie tohto biskupstva aj počas svojho pápežského pontifikátu a v Bambergu v katedrále je aj pochovaný. V roku 1731 jeho ostatky exhumovali a údajne bol postavou vysoký (mal vraj vyše 180 cm). Naposledy bol jeho hrob otvorený a ostatky preskúmané v roku 1942. Klement II. patril medzi reformných pápežov hnutia z Cluny – porov. J. KELLY, Pápeži dvoch tisícročí, Bratislava 1994, s. 117-118; J. ŠPIRKO, Cirkevné dejiny, I. časť, Martin 1943, s. 263.

37. Aj Damaza II. dosadil na pápežský stolec cisár Henrich III. Vlastným menom sa volal Poppo a bol biskupom v Bresanone (nem. Brixen) v Tirolsku. Pochádzal však z bavorského šľachtického rodu. Zomrel na maláriu - porov. J. KELLY, Pápeži dvoch tisícročí, Bratislava 1994, s. 117-118; J. ŠPIRKO, Cirkevné dejiny, I. časť, Martin 1943, s. 263.

38. Sv. Lev IX. napriek svojmu menovaniu cisárom Henrichom III. nariadil, aby riadne prebehli voľby pápeža rímskym ľudom v tom zmysle, že veriaci si sami volia svojho biskupa (bola to starobylá prax, ktorá sa veľmi skoro začala zneužívať, lebo menovanie si uzurpovali vplyvné rímske rodiny; napokon aj cisár Henrich III. sa nechal zaradiť medzi rímskych patricijov, aby mal vplyv na pápežskú voľbu). Vlastným menom sa Lev IX. volal Bruno a predtým bol biskupom v Toul a bol zástancom reforiem hnutia z Cluny. Historik Donald Attwater ho považuje za pápeža, ktorý sa usiloval „vytrhnúť“ voľbu pápeža z rúk laikov a vplyvných rímskych rodín a zveriť ju kardinálom. Nešťastným dedičstvom jeho pontifikátu bola schizma medzi Východom a Západom v roku 1054, ktorá nastala krátko (3 mesiace) po jeho smrti počas sede vacante pápežského úradu. Exkomunikačnú bulu v Haggia Sofia v Carihrade však položil jeho legát kardinál Humberto – bližšie o tom pozri napr. B. KUMOR, Cirkevné dejiny I., Levoča 2001, s. 221-225. Nebola to však vina sv. Leva IX., ale dlhodobý dôsledok vývoja jeho udalostí, ktoré tento nemecký pápež nemohol zvrátiť - J. KELLY, Pápeži dvoch tisícročí, Bratislava 1994, s. 117-118; J. ŠPIRKO, Cirkevné dejiny, I. časť, Martin 1943, s. 263; D. ATTWATER, Santi: vita, opere e spiritualitá di oltre 700 santi, Casale Monferrato 1993, s. 172-173.

39. Posledným z nemeckých pápežov dosadených cisárom Henrichom III. bol Viktor II., vlastným menom Gebhart, biskup v Eichstatte (biskupom sa stal už ako 20-ročný). Pochádzal z grófskeho švábskeho rodu. Pápežskú nomináciu sa zdráhal prijať, odmietal ju až 5 mesiacov a rozhodnutie prijať ju padlo až v roku 1055 v Regensburgu (tu sa skončila akademická kariéra Jozefa Ratzingera a nastúpila jeho biskupská služba v roku 1977). V roku 1056 cisár Henrich III. zomrel ako 39-ročný a v roku 1057 zomrel aj pápež Viktor II. počas synody v Arezze, kde je aj pochovaný. Patril medzi reformných pápežov. Nedokázal sa vzdať biskupstva v Eichstatte a ostal ním aj počas pápežského úradu - J. KELLY, Pápeži dvoch tisícročí, Bratislava 1994, s. 119-120; J. ŠPIRKO, Cirkevné dejiny, I. časť, Martin 1943, s. 264.

40. Hoci sa nedá porovnávať vek pápežov 10. storočia s vekom pápežov 20. storočia, predsa to môže byť zaujímavé. Prvý nemecký pápež Gregor V. mal pri nástupe do úradu 24 rokov (zomrel 27-ročný). V akom veku nastúpil na Petrov stolec ďalší Nemec Klement II., sa nevie, a nevie sa ani vek Damaza II. Vek sv. Leva IX. je už známy. Na Petrov stolec nastúpil ako 47-ročný (zomrel 52-ročný). Jeho nástupca Viktor II. sa stal pápežom 37-ročný (zomrel 39-ročný). Ďalšou zaujímavosťou je, že prvého nemeckého pápeža Gregora V. presadil nemecký cisár Oto III. a ďalších štyroch nemeckých pápežov Klementa II., Damaza II., sv. Leva IX. a Viktora II. presadil nemecký cisár Henrich III. Nie všetci nemeckí biskupi, ktorí sa stali rímskymi biskupmi čiže pápežmi, sa dokázali odpútať od svojich pôvodných diecéz. Gregor V. (996-999) pri nástupe za pápeža nebol biskupom, ale kancelárom Ota III. V inej situácii bol už Klement II. (1046-1047), ktorý bol biskupom v Bambergu. Nikdy, ani ako rímsky biskup – pápež, sa biskupstva v Bambergu nezriekol. Umrel v Pesare (na území dnešného Talianska), ale jeho ostatky previezli do Bambergu v Bavorsku, kde je pochovaný v tamojšej katedrále. Damaz II. (1048) bol pápežom iba niekoľko dní a pred nástupom na Petrov stolec bol biskupom v Brixene v Tirolsku. Nevie sa, či sa biskupstva zriekol, ale pravdepodobne nemal na to ani čas, lebo umrel po niekoľkých dňoch pápežstva v Palestrine. Viktor II. (1055-1057) nastúpil do úradu rímskeho biskupa – pápeža ako biskup v Eichstatte, ktorého sa nikdy nezriekol. Zomrel v Ravenne, kde je aj pochovaný. Jeho ostatky však chceli preniesť do Eichstattu, čomu však obyvatelia Ravenny zabránili. Jediným nemeckým biskupom, ktorý sa dokázal zrieknuť svojho pôvodného biskupstva, bol sv. Lev IX. (1049-1054). Do úradu rímskeho biskupa, a teda aj pápeža nastúpil z postu biskupa v Toule. Aj jemu nebolo ľahké vzdať sa pôvodnej diecézy, ktorú si ponechal až do roku 1051, kedy sa jej vzdal. Nie menej zaujímavou skutočnosťou je dôvod smrti nemeckých pápežov. Gregor V. zomrel na maláriu, Klement II. bol údajne otrávený olovom (tento údaj treba brať s rezervou; je však pravdou, že jeho telo pochované v Bambergu v Bavorsku bolo exhumované v roku 1731 a druhý raz v roku 1942), Damaz II. zomrel na maláriu, sv. Lev IX. umrel 49-ročný „sýty svojich dní“, ak by som mal použiť slová Písma svätého (v tom čase priemerný vek človeka bol oveľa nižší ako dnes), a Viktor II. pravdepodobne zomrel taktiež na maláriu (mal pri smrti vysoké horúčky). Zdá sa, že vtedajšie rímske podnebie spôsobovalo nemeckým pápežom vážne zdravotné ťažkosti.

41. Vznik praxe nosenia pália biskupmi a pápežmi nie je doposiaľ postačujúco objasnený, hoci na to existujú rôzne názory. Najpravdepodobnejšia sa ukazuje mienka, že ide o vzácny ozdobný kus látky, ktorú nosili na sebe antickí filozofi a iní vznešení ľudia pri slávnostných príležitostiach – porov. I. SIPOS, Enchiridion Iuris Canonici, Pécs 1941, s. 226 alebo J. DUDA, Náčrt právnej ekleziológie, Spišské Podhradie 2002, s. 190-191. Zato existuje pomerne veľký počet teologických interpretácií nosenia pália. Najnovší teologický výklad (možno povedať: oficiálny výklad, úradný výklad) pápežského pália poskytol Benedikt XVI. vo svojej homílii počas svätej omše, ktorú slávil na Námestí sv. Petra vo Vatikáne v nedeľu 24. apríla 2005 a ktorou slávnostným spôsobom nastúpil do úradu rímskeho veľkňaza. Je tento výklad originálny? Zdá sa, že nie. Ide o výklad sv. Augustína na Žalm 73 (72), 22-23. Text Žalmu znie takto: „Hlúpy som bol a nechápavý a pred tebou som bol ako dobytča. Ale ja som stále pri tebe a ty mi držíš pravicu.“ Výklad sv. Augustína spočíva v tom, že sám seba chápe ako „dobytča“, ktorý nesie na sebe jeho bremeno. On to bremeno netúži niesť, je pre neho skutočne bremenom, avšak na druhej strane práve vďaka tomu, že to bremeno nesie, je stále so svojím Pánom, je stále v blízkosti svojho Pána. Tento výklad použil sv. Augustín na zdôvodnenie svojej biskupskej služby: on bol filozofom, učencom a tým chcel ostať. No Boh na neho „uvalil“ bremeno biskupskej služby v Hippo. Ak na jednej strane toto bremeno niesol ťažko, na druhej strane si ho vnútorne zdôvodnil tým, že vďaka tomuto bremenu je stále so svojím Pánom, lebo nesie Pánovo bremeno. Profesor Jozef Ratzinger bol v rovnakom rozpoložení v roku 1977: v Regensburgu mal postavený dom so záhradou. Tu chcel prežiť zvyšok svojho života v pokoji a pri písaní o veľkých teologických myšlienkach. Jeho plány prekrížilo jeho vymenovanie za arcibiskupa v Mníchove. Zdráhal sa, nechcel ho prijať, ale ak ho napokon prijal, musel si ho vnútorne zdôvodniť a použil na to práve vyššie spomínaný augustínovský výklad Žalmu 73 (72). Preto neprekvapuje, že tento augustínovský výklad použil Jozef Ratzinger aj ako pápež na výklad pápežského pália na Námestí sv. Petra pri svojej pápežskej inauguračnej sv. omši – porov. J. RATZINGER, Z môjho života (autobiografia), Trnava 2005, s. 110-112, ako aj jeho homíliu z 24. apríla 2005: www.vatican.va/benedetto/omelie. Podľa Mons. Andrea Cordero Lanza di Montezemolo pálium je typicky pápežským symbolom, resp. typickým symbolom rímskeho biskupa, ktorý ho začal používať už v 4. storočí. Až o 2. storočia neskôr začína prax, že pápež odovzdával pálium metropolitom – porov. A. C. LANZA DI MONTEZEMOLO, Lo stemma di Papa Benedetto XVI, v: www.vatican.va/benedetto/stemma.

42. Tradícia, že aj pápeži majú svoj vlastný erb, je asi 800 rokov stará, začína niekedy v 11. storočí – porov. A. C. LANZA DI MONTEZEMOLO, Lo stemma di Papa Benedetto XVI, v: www.vatican.va/benedetto/stemma.

43. Všeobecne sa vie, že Pavol VI. po zvolení za pápeža dostal novú tiaru ako dar od veriacich milánskej arcidiecézy, kde bol od roku 1952 do roku 1963 arcibiskupom. Podľa informácií, ktoré priniesli niektoré médiá, aj Ján Pavol II. dostal do daru tiaru. Paradoxom však je, že mu ju nedarovali Poliaci, ale Maďari.

44. Zdá sa, že za autora erbu Benedikta XVI. niektorí autori považujú arcibiskupa Andreu Cordero Lanza di Montezemolo, ktorý napísal aj výklad k jeho erbu (ide o emeritného titulárneho arcibiskupa, ktorý pôsobil v diplomatických službách Apoštolskej stolice a v súčasnosti žije na penzii v Ríme). Iste si Benedikt XVI. mohol dať erb navrhnúť, avšak návrh musel zodpovedať jeho vlastným predstavám. Je vylúčené, aby si arcibiskup dovolil sám, či dokonca bez pápežského odobrenia odstrániť z pápežského erbu tiaru. V tomto zmysle sú kritiky, ktoré v niektorých médiách padajú na hlavu arcibiskupa Lanzu di Montezemolo za odstránenie tiary z pápežského erbu, zbytočné a neopodstatnené. Veľmi kriticky erb Benedikta XVI. napadol Mauritio Bettoia, ktorý napísal: „Pápežský erb Benedikta XVI. navrhnutý v týchto dňoch Mons. Andreom Montezemolom porušuje všetky doteraz platné heraldické zásady a odstránenie tiary je vlastne odstránením viditeľného znaku primátu Rímskeho veľkňaza v prospech pomýleného chápania kolegiality“- M. BETTOJA, Uno stemma assurdo proposto da Mons. Andrea Montezemolo, v: Una voce Venetia (20. 8. 2005).

45. „Ako biskupské heslo“ – píše Jozef Ratzinger – „som si zvolil slová z Tretieho Jánovho listu spolupracovníci pravdy lebo sa mi zdalo vhodným spojivom medzi mojou dovtedajšou úlohou (profesora) a mojím novým poslaním (biskupa)“ – porov. J. RATZINGER, Z môjho života (autobiografia), Trnava 2005, s. 109. Text 3 Jn, 1-4 znie takto: „Ja, starší, milovanému Gájovi, ktorého milujem v pravde. Milovaný, prajem ti, aby sa ti vo všetkom darilo a aby si bol zdravý – tak, ako sa darí tvojej duši. Lebo veľmi som sa zaradoval, keď prišli bratia a vydávali svedectvo o tvojej pravde, ako ty žiješ v pravde. Nemám väčšej radosti, ako keď počujem, že moje deti žijú v pravde“ – 3 Jn 1,1-4, v: Písmo sväté starého i nového zákona, Trnava 2004, s. 2277.

46. V roku 1954 Luigi Giusani ako 32-ročný zanechal miesto vyučujúceho dogmatiku v Kňazskom seminári vo Venegono pri Miláne a začal sa venovať intenzívne spiritualite stredoškolskej mládeže na klasickom Lýceu v Miláne. Vyučoval tam 10 rokov a vybudoval v rámci Katolíckej akcie celú sieť mládežníckych buniek mužských i ženských pod názvom Gioventú studentesca (slov. študujúca mládež). V roku 1964 sa Luigi Giusani stal docentom morálnej teológie na Katolíckej univerzite v Miláne a v tomto období začala v hnutí veľká kríza, ktorá vyvrcholila v tzv. mládežníckej revolúcii, ktorá zachvátila západnú Európu v roku 1968. Výsledkom tejto krízy bol rozpad katolíckych inštitúcií, rozklad katolíckej morálky a disciplíny a príklon k politickej ľavici. Počnúc rokom 1970 sa začalo hnutie opäť konsolidovať. Tentoraz sa už sformovalo ako samostatné hnutie so spoločným názvom Comunione e liberazione. Pôsobí asi v 20 krajinách sveta a usporadúva stretnutia a len v Taliansku má asi 70 tisíc priaznivcov. Vydáva časopis Litterae communionis. 11 júla 1980 ich uznal územný opát z Montecasino Martino Matronola a 11. februára 1982 spoločenstvo Comunione e liberazione bolo schválené dekrétom Pápežskej rady pre laikov ako Združenie veriacich pápežského práva s právnou subjektivitou v Katolíckej cirkvi. Prvé skupiny Spoločenstva Memores Domini vznikli v Miláne ešte v roku 1964 v rámci hnutia Gioventú studentesca. V roku 1981 ich schválil a uznal ako súkromné spoločenstvo zamerané pre napomáhanie nábožnosti biskup z Piacenze Mons. Enrico Manfredini a neskôr 8. decembra 1988 boli uznané Pápežskou radou pre laikov ako súkromné združenie veriacich pápežského práva pod názvom Memores Domini. Ich členovia žijú v skupinách (samostatne mužské a samostatne ženské skupiny) od 3 do 12 členov, žijú z práce svojich rúk a prispievajú do spoločnej pokladnice. Prijímajú na seba tri evanjeliové rady čistoty, chudoby a poslušnosti, avšak neskladajú sľuby, ale iba sanctum propositum (slov. posvätný záväzok). Habit nenosia, ale nosia slušné civilné šaty. Sestry a bratia Memores Domini sú akoby „rehoľným“ krídlom Hnutia Comunione e liberazione – porov. F. PERRENCHIO, Comunione e liberazione, v: Movimenti ecclesiastici contemporanei: dimensioni storiche, teologico-spirituali ed apostoliche, a cura di A. FAVALE (e collaboratori), Roma 1991, s. 393-424. O domácnosť Benedikta XVI. sa starajú v súčasnosti 4 sestry Memores Domini: Carmela, Loredana, Emanuela a Cristina. V minulosti sa Loredana starala o súčasného benátskeho patriarchu kardinála Angela Scolu, keď bol ešte pomocným biskupom Rímskej diecézy a rektorom Pápežskej lateránskej univerzity v Ríme.

47. Ingrid Stampa sa starala o domácnosť kardinála Ratzingera od roku 1991 (v tomto roku umrela kardinálova sestra Mária, ktorá sa o jeho domácnosť starala od jeho profesorských čias a prišla s ním aj do Ríma). Zdá sa, že v súčasnosti dohliada na rekonštrukciu a usporiadanie osobného pápežského bytu v Apoštolskom paláci, nakoľko už pozná pápežov vkus (preto Benedikt XVI. sa celý júl zdržoval na dovolenke vo Valle d´Aosta a v auguste a septembri v Castel Gandolfo). Birgit Wansing pracovala s kardinálom Ratzingerom ako jeho sekretárka na Kongregácii pre náuku viery. Napriek tomu, že chodí vypomáhať spolusestrám do pápežovej domácnosti a aj naďalej prepisuje rukopisy teraz už Benedikta XVI., písané v nemčine, ostala pracovať na Kongregácii pre náuku viery.

48. Mons. Georg Ganswein je iným typom osobného sekretára v porovnaní s Mons. Stanislavom Dziwiszom, súčasným krakovským arcibiskupom. Kým Dziwisz bol v pastorácii iba 1 rok a odvtedy bol vždy sekretárom Karola Wojtylu v Krakove a prišiel s ním aj do Vatikánu, Ganswein sa stal osobným sekretárom kardinála Ratzingera iba pred dvomi rokmi ako 46-ročný. Dovtedy vyučoval na Teologickej fakulte Univerzity sv. Kríža v Ríme, ktorú vedú členovia Opus Dei.

2/2005

Nový zákonodarca Katolíckej cirkvi

Úvod