Príhovor členom Kongregácie pre klérus

Vaše Eminencie páni kardináli, ctihodní bratia v biskupskej a kňazskej službe, milovaní bratia a sestry.

1. S veľkou radosťou vás všetkých prijímam pri príležitosti plenárneho zasadania Kongregácie pre klérus. Srdečne pozdravujem prefekta tejto Kongregácie pána kardinála Daríoa Castrillóna Hoyosa a ďakujem mu za jeho úprimné slová, ktorými sa ku mne obrátil v mene svojom i v mene všetkých tu prítomných členov. Pozdravujem pánov kardinálov, spolubratov biskupov a ostatných účastníkov plenárneho zasadania Kongregácie, ktorá zamerala svoju pozornosť na veľmi dôležitú tému života Cirkvi: kňaz ako pastier a vodca farského spoločenstva veriacich. Keď sa zdôrazňuje úloha kňaza v rámci farského spoločenstva veriacich, vždy sa vlieva viac svetla do postavenia Krista, ktorý musí stáť v centre pozornosti, čo jasne vyplýva zo samotného poslania Cirkvi.

Kristus je prítomný vo svojej Cirkvi zvlášť v Najsvätejšej Sviatosti Oltárnej. Druhý vatikánsky koncil v dogmatickej konštitúcii Lumen gentium učí, že kňaz v zastúpení samého Krista (lat. in persona Christi) slávi sv. omšu a vysluhuje sviatosti. (1) To Kristus – ako učí vhodne iný koncilový dokument Sacrosanctum Concilium v siedmom bode, ako aj môj ctihodný predchodca pápež Pavol VI. v encyklike Mysterium fidei - je prítomný pri ohlasovaní slova a pri riadení veriacich, teda pri úlohách, ku ktorým je kňaz osobne povolaný. (2)

2. Takto sa prítomnosť samého Krista uskutočňuje riadnym a každodenným spôsobom a robí z farnosti autentické spoločenstvo veriacich. Preto mať uprostred farnosti kňaza ako vlastného pastiera je pre farské spoločenstvo základnou dôležitou skutočnosťou. Byť vlastným pastierom komunity veriacich je titulom, ktorý je zvlášť rezervovaný kňazovi, lebo druhý stupeň sviatosti kňazstva je nezastupiteľným predpokladom, aby niekto mohol byť platne ustanovený za farára.(3)

Aby sa mohlo určiť toto zvláštne cirkevné poslanie kňaza, musíme poukázať na základný vzťah, aký vládne medzi Kristom Hlavou a Pastierom a tým, kto ho sviatostne zastupuje. V apoštolskej exhortácii Pastores dabo vobis som poznamenal, že „vzťah k Cirkvi je zahrnutý v jednom a tom istom vzťahu kňaza ku Kristovi v tom zmysle, že je to sviatostné sprítomnenie Krista, ktoré vzbudzuje a živí vzťah kňaza k Cirkvi.“(4) Cirkevný rozmer patrí k podstate služobného kňazstva. Je úplne v službe Cirkvi. Je natoľko v službe cirkevného spoločenstva, že toto spoločenstvo úplne potrebuje služobné kňazstvo na to, aby malo uprostred seba prítomného samého Krista Hlavu a Pastiera. Ak všeobecné (krstné) kňazstvo je potrebné, aby Boží ľud bol z Božieho ustanovenia premostením s inými ľudskými spoločenstvami, pričom sa to týka každého, kto je členom Božieho ľudu, tak služobné kňazstvo je výsledkom povolania, osobitného vyvolenia: „Ježiš povolal k sebe svojich učeníkov a vyvolil si Dvanástich.“ (5) Práve vďaka činnosti služobných kňazov veriaci sú si vedomí svojho všeobecného (krstného) kňazstva a usilujú sa ho zodpovedne vykonávať: (6) vysvätený kňaz im pripomína, že sú Božím ľudom, a robí ich spôsobilými prinášať duchovné obety, (7) prostredníctvom ktorých sám Kristus z nás pripravuje dar pre svojho Otca. (8) Bez tejto prítomnosti Krista uprostred nás, ktorého reprezentuje kňaz, vysvätený pastier komunity veriacich, táto komunita by nemohla byť cirkevným spoločenstvom v plnom zmysle slova.

3. Pred chvíľou som povedal, že Kristus je prítomný v Cirkvi osobitným vynikajúcim spôsobom v Eucharistii, ktorá je prameňom i vrcholom cirkevného života. Je to Kristus, ktorý je naozaj prítomný v slávení sv. omše, ale aj vtedy, keď je pod spôsobom chleba prítomný v bohostánku ako „duchovné srdce farského náboženského spoločenstva veriacich.“ (9)

Práve z tohto dôvodu Druhý vatikánsky koncil zveruje farárom starosť, „aby slávenie eucharistickej obety bolo centrom a vrcholom všetkého života kresťanského spoločenstva.“ (10)

Bez kultu k Eucharistii, ktorá je hybnou silou, pulzujúcim srdcom, farské spoločenstvo umiera. Bude užitočné pripomenúť, čo nám o tom hovorí apoštolský list Dies Domini: „Spomedzi mnohých činností farského spoločenstva veriacich, nijaká nie je tak životodárna a tak formačná pre veriacich, ako práve slávenie sv. omše v nedeľu, v Pánov deň.“ (11) Nijaká činnosť ju nemôže nahradiť. Ani samotná bohoslužba slova, ak nie je možné zabezpečiť prítomnosť kňaza v nedeľu, nie je v stave ju nahradiť, hoci je chvályhodná a prispieva k udržaniu živej viery v spoločenstve veriacich. Preto sa má vždy zachovať ako celotýždenný cieľ nedeľná účasť na eucharistickom slávení.

Kde niet dostatok kňazov, treba sa s vierou a neprestajne modliť k Bohu, aby poslal dostatok a svätých „robotníkov do svojej vinice“. Už v spomínanej apoštolskej exhortácii Pastores dabo vobis som zdôrazňoval, že „v súčasnej dobe sa modlitbový postoj očakávania nových povolaní stane čoraz viac stálym a rozšíreným postojom vo všetkých kresťanských spoločenstvách a vo všetkých cirkevných skutočnostiach.“ (12) Jasná kňazská identita, integrálne vykonávanie pastoračnej služby zjednotené s úsilím celého spoločenstva veriacich v modlitbe a osobnom pokání, to sú nevyhnutné a naliehavé predpoklady pastorácie povolaní. Bolo by fatálnym omylom, ak by sa preceňovali súčasné ťažkosti a správali by sme sa tak, ako keby Cirkev zajtrajška mala žiť a pôsobiť takmer bez kňazov. Takýto postoj, smerujúci k náprave súčasnej situácie, aj napriek dobrej vôli a úsiliu by mal veľmi vážne negatívne dopady na spoločenstvo Cirkvi.

4. Farnosť je aj privilegovaným miestom pre ohlasovanie Božieho slova. Toto ohlasovanie má rôzne formy a každý veriaci je povolaný k aktívnej účasti na tejto úlohe, zvlášť svedectvom vlastného kresťanského života aj slovným ohlasovaním evanjelia jednak neveriacim, aby ich priviedol k viere, ako aj veriacim, aby ich poučil, upevnil a voviedol do plodnejšieho života viery. Čo sa týka kňaza, on „ohlasuje Božie slovo ako zvlášť vyvolený služobník slova a participuje takto na prorockej úlohe Krista a Cirkvi.“ (13) Aby kňaz mohol verne plniť túto službu, ktorá zodpovedá aj Božiemu daru, ktorý od Boha prijal, „sám musí rozvíjať a zveľaďovať svoj osobný, priam familiárny vzťah k Božiemu slovu.“ (14) Aj keby ho niekto z veriacich v tom prekonal a bol od neho aj lepší v tejto oblasti, nič to neuberá na skutočnosti, že práve on, kňaz, sviatostne reprezentuje Krista Hlavu a Pastiera a že práve na tejto sviatostnej reprezentácii stojí aj účinnosť jeho ohlasovania. Túto účinnosť spoločenstvo veriacich farnosti potrebuje zvlášť v preňho typickom momente ohlasovania, ktorým je liturgické hlásanie evanjelia a homília, ktorá po tomto ohlasovaní nasleduje. Tieto úkony sú rezervované iba kňazovi.

5. Aj úloha spravovať farnosť ako pastier spoločenstva veriacich farnosti, čo je vlastnou úlohou, ktorá prináleží farárovi, je postavená na jeho zvláštnom vzťahu s Kristom Pastierom. Ide o úlohu, ktorá ma sviatostný charakter. Toto poslanie farár neprijíma od spoločenstva veriacich, ale prostredníctvom biskupa ho prijíma od samého Pána. Jasné ohlásenie a vykonávanie tejto úlohy spolu s poníženou služobnou autoritou je neodmysliteľnou službou pravde a cirkevnému spoločenstvu. Spolupráca farára s inými, ktorí neprijali vysviacku, a teda toto osobitné sviatostné poslanie od Krista, je veľmi želateľná a často aj nevyhnutná. Ale napriek tomu oni nemôžu nijakým spôsobom nahradiť úlohu vlastného pastiera spoločenstva veriacich farnosti, ktorým je práve farár. V krajných prípadoch, keď ich kňazi odporúčajú i zapájajú intenzívnejšie a častejšie do vykonávania pastorácie vo farnosti, to ešte neznamená, že ide o nejakú výnimku v porovnaní s podstatným kritériom, ktoré tu už bolo spomínané a ktoré je jednoznačne deklarované v normatíve kánonického práva. (15) V takýchto prípadoch, ktoré sú v súčasnosti dosť aktuálne, interdikasteriálna exhortácia Ecclesiae de mysterio, ktorú som schválil špecifickým spôsobom, poskytuje bezpečné odporúčania, ktoré treba dodržiavať.

Pri vykonávaní riadenia farnosti farár nesie osobnú zodpovednosť; má si však poslúžiť inštitúciami poradného charakteru, vytvorenými Kódexom kánonického práva. (16) Treba však zdôrazniť, aby tieto inštitúcie ostali verné svojmu účelu a ostali iba na báze poradenstva. Preto sa treba vyhnúť akejkoľvek snahe, ktorá by si fakticky robila nárok nahradiť úlohu farára pri vykonávaní moci riadenia a jeho zodpovednosť, inštitúciou, ktorá podľa Kódexu má iba poradný charakter. Ak by sa tak totiž stalo, zmenila by sa aj samotná štruktúra farskej komunity veriacich, čo je nemysliteľné.

6. Teraz obraciam svoju pozornosť s veľkou láskou a uznaním k všetkým farárom, roztrateným po mnohých farnostiach celého sveta, zvlášť k tým, ktorí nesú bremeno prvej evanjelizácie. S láskou ich povzbudzujem, aby pokračovali v tejto tak namáhavej, ale pre Cirkev prevzácnej úlohe. Odporúčam každému z nich, aby sa pri vykonávaní svojej každodennej pastoračnej práce utiekal k Panne Márii, našej Matke, prosil ju o pomoc a aby usiloval žiť v hlbokom spoločenstve s ňou. Ako som napísal v liste kňazom pri príležitosti Zeleného štvrtka v roku 1979, v služobnom kňazstve „existuje prekrásna a prenikavo pomáhajúca blízkosť Ježišovej Matky.“ (17) Drahí bratia kňazi, keď slávime sv. omšu, vedľa nás stojí Matka Vykupiteľa, ktorá nás vovádza do tajomstva spasiteľnej obety svojho Božského Syna. Ad Jesum per Mariam (slov. Skrze Máriu k Ježišovi): toto nech je naším každodenným programom nášho duchovného a pastoračného života!

Ubezpečujem vás o svojich modlitbách a s pocitom vďaky každému z vás udeľujem svoje apoštolské požehnanie, do ktorého s radosťou zahŕňam aj všetkých kňazov na celom svete.