Časopis Tribunál

Medzinárodná právna subjektivita Apoštolskej stolice neustále priťahuje pozornosť cirkevných i svetských právnikov. Dôvody sú viaceré. Avšak primárnym dôvodom, podľa môjho názoru, je skutočnosť, že je najvyšším orgánom Katolíckej cirkvi, ktorá má svojich členov po celom svete, ako aj to, že sa napriek svojim špecifikám správa ako rovnoprávny subjekt medzinárodného práva. Zároveň treba konštatovať, že iba najvyšší orgán Katolíckej cirkvi má takéto postavenie v rámci medzinárodného práva a nijaká iná cirkev alebo náboženská spoločnosť takéto postavenie nemá.

Vymedzenie pojmu „Apoštolská stolica“ alebo „Svätá stolica

Pojem „Svätá stolica“ (alebo „Apoštolská stolica“) má v kánonickom práve dvojaký význam: v užšom zmysle slova ide o úrad rímskeho veľkňaza, avšak v širšom zmysle sa tu zaraďuje celý komplex vatikánskych kongregácií, pápežských rád, tribunálov a vôbec úradov, ktoré pomáhajú rímskemu veľkňazovi pri správe Katolíckej cirkvi:

„Pod menom Apoštolská stolica alebo Svätá stolica sa v tomto Kódexe rozumie nielen Rímsky veľkňaz, ale ak z povahy veci alebo z kontextu nevyplýva niečo iné, aj Štátny sekretariát, Rada pre verejné záležitosti cirkvi a iné ustanovizne Rímskej kúrie.“ (1)

Problematika tézy „societas perfecta“ aplikovanej na Cirkev

Ak preskúmame učenie teológov a cirkevných právnikov, zistíme, že značná časť z nich už stáročia učí, že Katolícka cirkev je „societas perfecta“, čo znamená, že je spoločnosťou, ktorá má svoj vlastný primárny a originálny právny poriadok (hoci táto téza sa už ani v katolíckych právnických kruhoch v súčasnosti neprijíma pacifisticky, ale skôr odmietavo) (2) a že „Svätá stolica“, chápaná v užšom zmysle (=úrad rímskeho veľkňaza), je autonómnou a nezávislou inštitúciou (suverénnou inštitúciou) nielen ako najvyšší orgán Vatikánskeho štátu, ale (prinajmenšom „ad intra“) aj ako najvyšší orgán riadenia Katolíckej cirkvi. (3) Žiada sa dodať, že obidve, t. j. Katolícka cirkev i Svätá stolica, sa v kánonickom práve chápu ako právnické osoby „ex ipsa ordinatione divina“:

„Katolícka cirkev a Apoštolská stolica majú zo samého božského nariadenia povahu morálnej osoby.“ (4)

Rímsky veľkňaz ako „vládca“ Vatikánskeho štátu

Bez toho aby sme chceli zachádzať do vzdialenej histórie, treba konštatovať, že Rímsky veľkňaz je od 7. júna 1929 nielen viditeľnou hlavou Katolíckej cirkvi, ale aj suverénnou najvyššou autoritou štátu Vatikán tak, ako bol počas mnohých stáročí predtým suverénom iného štátu, ktorého názov z dejín poznáme pod rôznymi menami (Pápežský štát, Cirkevný štát, Patrimonium sv. Petra a pod.). (5)

V uvedený deň totiž vstúpila do platnosti Dohoda medzi Svätou stolicou a Talianskou republikou (Trattato Lateranense). V druhom článku tejto dohody sa uvádza nasledovné:

„Taliansko uznáva suverenitu Svätej stolice na medzinárodnej úrovni ako vlastnosť, ktorá vyplýva zo samej povahy Svätej stolice v súlade s tradíciou a jej poslaním, ktoré na svete má.“ (6)

Ak na jednej strane sa tu uznáva suverenita Svätej stolice ako subjektu medzinárodného práva, tak na druhej strane sa tu nič nehovorí o tom, že by rovnaké postavenie mala aj Katolícka cirkev. Nižšie si však povieme o tom, že Svätá stolica ako subjekt medzinárodného práva vystupuje niekedy ako orgán Vatikánskeho štátu, inokedy ako orgán Katolíckej cirkvi.

Svätá stolica ako subjekt medzinárodného práva

V súčasnosti, aj keď ani dnes nechýbajú oponenti, sa všeobecne v demokratickom svete prijíma, že Svätá stolica je subjektom medzinárodného práva. (7) Mohli sme sa o tom presvedčiť počas návštevy Svätého Otca Jána Pavla II. v dňoch 11. až 14. septembra 2003 na Slovensku (na letisku v Bratislave ho privítal a rozlúčil sa s ním nielen celý slovenský episkopát, ale aj najvyšší predstavitelia štátu: prezident, predseda parlamentu i predseda vlády). To znamená, že Svätá stolica vo vzťahu k miestnym cirkevným komunitám vystupuje ako nadriadený orgán a vo vzťahu k štátom a iným subjektom medzinárodného práva ako rovnocenný partner. (8) Ak berieme do úvahy polemiku okolo Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou z roku 2000, (9) ako aj ďalšie, či už uzavreté (Zmluva o duchovnej službe v Ozbrojených zložkách SR z roku 2002, Zmluva o školstve a vzdelávaní z roku 2004), alebo pripravované (Zmluva o výhrade svedomia), (10) vidíme, že táto skutočnosť nie je vždy pokojne prijímaná niektorými civilnými právnikmi, ba ani inými cirkvami. (11)

Tituly medzinárodnej právnej suverenity Svätej stolice

V každom prípade možno povedať, že Svätá stolica, chápaná v užšom zmysle (=Rímsky veľkňaz), vlastní medzinárodnú právnu subjektivitu z dvoch na sebe nezávislých titulov, (12) pričom každý z nich by sám osebe jej postačoval zabezpečiť medzinárodnú právnu subjektivitu:

1. Svätá stolica je najvyšším orgánom Katolíckej cirkvi (suverenita na báze funkčnosti; Krukowski to nazýva na báze duchovnosti, s. 89);

2. Svätá stolica je najvyšším orgánom štátu Vatikán (suverenita na báze teritoriality).

Teoreticky však nie je vždy ľahké odlíšiť, kedy vystupuje Svätá stolica na medzinárodnom poli ako „najvyšší orgán Katolíckej cirkvi“ alebo ako „najvyšší orgán štátu Vatikán“, alebo ako „najvyšší orgán Cirkvi i Vatikánu spolu“. Z tohto dôvodu autori oscilujú medzi dvomi tézami. Prvá hovorí, že Svätá stolica je subjektom medzinárodného práva, ktorý niekedy vystupuje v mene Katolíckej cirkvi, inokedy v mene štátu Vatikán a inokedy v mene obidvoch. Druhá hovorí, že Katolícka cirkev a štát Vatikán sú subjektmi medzinárodného práva, ale Svätá stolica je najvyšším orgánom obidvoch.

Prvú z uvedených téz odvodzujú jej zástancovia z prvých troch konkordátov, ktoré uzavrela Svätá stolica po vzniku Vatikánskeho štátu v roku 1929, kde sa spomína výslovne „medzinárodná právna subjektivita Svätej stolice a štátu Vatikán“: ide o konkordát so Španielskom z roku 1953, (13) konkordát s Dominikánskou republikou z roku 1954 (14) a dohodu s Venezuelou z roku 1964. (15)

Druhú tézu odvodzujú autori od tvrdenia, že viac zodpovedá princípom medzinárodného práva. Možnosť vzniku týchto dvoch téz umožnil tretí článok Ústavy Vatikánskeho štátu zo 7. júna 1929, v ktorom sa okrem iného uvádza, že najvyšší veľkňaz na medzinárodnom poli reprezentuje štát Vatikán (nielen Katolícku cirkev). (16)

Námietka odporcov

Odporcovia medzinárodnej právnej subjektivity Svätej stolice (je ich naozaj málo a ich názory sú v rozpore s medzinárodnou diplomatickou praxou) namietajú, že Vatikánu chýba prvok teritoriality (že ide len o symbolické územie, nad ktorým vykonáva Svätá stolica svoju územnú suverenitu) a reprezentant náboženskej komunity (Svätá stolica je najvyšším orgánom Katolíckej cirkvi), a preto odmietajú Svätú stolicu považovať za subjekt medzinárodného práva. (17)

Argumentácia zástancov

Zástancovia medzinárodnej právnej subjektivity sa opierajú: 1. o všeobecnú prax medzinárodnej komunity štátov, vládnych i mimovládnych medzinárodných organizácií, ktoré považujú Svätú stolicu za subjekt medzinárodného práva; 2. o právo aktívnej i pasívnej legácie, ktorá sa Svätej stolici neupiera (právo posielať a prijímať reprezentantov jednotlivých štátov a medzinárodných organizácií); 3. o prax, ktorá považuje zmluvy uzavreté so Svätou stolicou za dohody na medzinárodnej úrovni; 4. o vykonávanie arbitráže, ktorú vykonáva Svätá stolica v rámci medzinárodných sporov na požiadanie alebo z vlastnej iniciatívy, ktorú stránky sporu akceptujú. (18)

Záver

Nikto nepopiera, že Vatikán ako štát má svoje zvláštnosti v porovnaní s inými štátmi, ako aj inými subjektmi medzinárodného práva. Tento štát vznikol a existuje ako nástroj slobody a nezávislosti Svätej stolice od akejkoľvek svetskej moci a pre službu riadenia Katolíckej cirkvi na celom svete. Štát Vatikán je viditeľným znakom tejto slobody a nezávislosti a symbolom morálnej autority Svätej stolice a Katolíckej cirkvi uprostred spoločenstva štátov a národov.

Poznámky:

1. Porov. kán. 361 CIC 1983. Bližšie to určuje apoštolská konštitúcia Jána Pavla II. Pastor bonus z roku 1988.

2. Profesor Castano vo svojej knihe Introduzione al diritto costituzionale della Chiesa, Roma 1990, s. 103 uvádza nasledovné: „Vieme, že v súčasnosti nie je módne nazývať Cirkev pojmom „societas perfecta“. Zdôvodnenia, ktoré na to používajú, sú rôzne, ale v krátkosti by sa dali zhrnúť takto: ide o vyjadrenia, ktoré patria minulosti, lebo hoci je pravdou, že tento pojem „právne dokonalej spoločnosti“ aplikovali známi a prestížni autori verejného cirkevného práva (ius pubblicum ecclesiaticum) aj na Cirkev, autori verejného štátneho práva toto tvrdenie nikdy neakceptovali.“ Napriek tomu, že odporcovia tejto tézy v radoch Katolíckej cirkvi argumentujú predovšetkým koncilovou ekleziológiou, ostáva pravdou, že pojem „societas iuridicae perfecta“ bol aplikovaný na Cirkev aj po Druhom vatikánskom koncile v niektorých oficiálnych vyhláseniach Magistéria. Použil ho napr. pápež Pavol VI. v motu proprio Sollicitudo omnium Ecclesiarum, v: AAS 61 (1969), s. 174 a okrem toho ešte 5x vo svojich oficiálnych príhovoroch: na generálnej audiencii 25. mája 1966 (Insegnamenti di Paolo VI, IV /1966/), s. 786; v príhovore kardinálom a členom Rímskej kúrie 23. decembra 1966 (AAS 59 /1967/), s. 50; v príhovore účastníkom právnického sympózia v Miláne v roku 1972 (Communicationes 5 /1973/), s. 126; v príhovore rímskemu kléru 15. marca 1976 (Insegnamenti, XIV /1976/), s. 176-177 a v príhovore na generálnej audiencii 8. septembra 1976 (Insegnamenti, XIV /1976/), s. 695. V dokumentoch Druhého vatikánskeho koncilu sa pojem „societas iuridicae perfecta“ aplikovaný na Cirkev nikde nespomína. Na potvrdenie slov prof. José Castana uvediem stanovisko súčasného prezidenta Inštitútu Utriusque Iuris Pápežskej Lateránskej univerzity v Ríme prof. Manuela Arrobu, ktorý píše:

„Cirkev sa už nechápe ako societas perfecta: formula societas perfecta, ktorá bola v platnosti v dobe pred koncilom, je už neudržateľná, ak nemá dôjsť k deformácii koncilovej ekleziológie alebo k vyprázdneniu obsahu tejto tézy. Lebo takéto chápanie Cirkvi musí spĺňať dva predpoklady, ktoré už dnes nie sú prijateľné: Cirkev by musela byť „perfecta ad intra“ svojimi inštitúciami, organizačnými štruktúrami a zákonmi pochádzajúcimi od samého Krista; a ďalej by Cirkev musela byť „perfecta ad extra“, čo znamená, že jej organizačná štruktúra by mala byť sebestačná voči iným spoločnostiam. Jeden i druhý predpoklad bol popretý koncilovým učením, ktorý si osvojil trinitárny pôvod Cirkvi namiesto iba kristologického pôvodu a zdôraznil nezastupiteľný význam pôsobenia Ducha Svätého pri vzniku Cirkvi. Zmysel Cirkvi sa nachádza v jej poslaní, úlohe, ktorú má voči svetu. Je to úloha, ktorá si vyžaduje inkulturáciu, začlenenie Cirkvi do vecí sveta, čo samo osebe vylučuje dokonalosť „ad extra“ a vyvoláva skôr dojem ekleziálnej samoľúbosti“ - M. ARROBA, Il Diritto processuale canonico, Roma 1992, s. 15-16.

3. K hlbšej analýze tejto témy „societas perfecta“ a „primárny a originálny právny poriadok“ pozri J. Duda, Náčrt právnej ekleziológie, Spišské Podhradie 2000, s. 7 alebo J. CASTANO, Introduzione al diritto costituzionale della Chiesa, Roma 1990, s. 103-110; A. OTTAVIANI, Institutiones iuris pubblici ecclesiastici, vol. I, Typis Polyglottis Vaticanis 1958, osobitne s. 46-56 a iní. Štátni ústavní právnici nie sú spravidla ochotní uznať Katolícku cirkev ako subjekt so „suverénnym právnym poriadkom“ rovnocenným štátnemu právnemu poriadku. Takéto postavenie sú ochotní uznať iba Vatikánskemu štátu, avšak nie Katolíckej cirkvi, hoci Katolíckej cirkvi priznávajú, že je „organizovanou inštitúciou majúcou vlastný právny poriadok“ - porov. R. LUCIFREDI, Elementi di diritto pubblico, Societa editrice Dante Alighieri 1991, s. 88-89. V jednotlivých demokratických štátoch sa postavenie právneho poriadku Katolíckej cirkvi rieši prostredníctvom garancie náboženskej slobody zakotvenej v ústave štátu alebo formou zmluvy medzi konkrétnym štátom a Svätou stolicou. Táto zmluva má povahu zmluvy dvoch subjektov medzinárodného práva.

4. Porov. kán. 113 CIC 1983. To znamená, že majú právnu subjektivitu od samého Boha a nedostali ju od nijakej tuzemskej autority štátnej alebo medzinárodnej. Podľa tejto tézy deklarovanej v kán. 113 CIC 1983 Katolícka cirkev konzekventne chápe svoj právny poriadok ako suverénny právny poriadok, ktorý je nezávislý od každej inej moci. Implicitne sa to nachádza práve v ustanovení kán. 113, ktorý deklaruje (nie konštituuje), že Katolícka cirkev (ako aj Apoštolská stolica) má povahu morálnej osoby!

5. Pápežstvo v zmysle štátnej moci zaniklo v procese zjednocovania Talianska kráľom Viktorom Emanuelom. Jeho vojvodca Garibaldi vojensky obsadil Rím a dovtedajšie územia Vatikánskeho štátu v roku 1870, čím vlastne Vatikánsky štát zanikol. Obnovený bol až v 11. 2. 1929 Lateránskymi dohodami, ktoré vstúpili do platnosti 7. júna 1929. Pius XI. v tom čase vydal Ústavu Vatikánskeho štátu, ktorá bola v platnosti až donedávna. Pápež Ján Pavol II. dňa 26. novembra 2000 vydal novú Ústavu Vatikánskeho štátu, ktorá vstúpila do platnosti 22. februára 2001.

6. P. CIPROTTI, La posizione internazionale della Santa Sede alla luce di recenti documenti editi ed inediti, v: La comunitá internazionale (rivista della societá italiana per l´organizazzione internazionale), fasc. 3 (1974), s. 3-19.

7. E. Kukan, The First Anniversary of the ratification of the ba-sic Treaty between the Slovak Republic and the Holy See from the point of view of the Slovak Republic, v: International bilateral legal relations between the Holy See and States: experience and prospectives, Cittá del Vaticano 2001, s. 46.

8. P. Blaho, Punti di partenza legali-sociali e politici delle relazioni internazionali fra gli Stati e la Santa Sede, v: International bilateral legal relations..., s. 56.

9. Zmluva bola podpísaná 23. 11. 2000 a ratifikovaná 18. 12. 2000 – porov. V. JUDÁK, Historický prierez desaťročnej činnosti Konferencie biskupov Slovenska, v: Zborník zo slávnostného zasadania KBS pri príležitosti 10. výročia jej zriadenia, Bratislava 2004, s. 82.

10. Výhrada svedomia z náboženských dôvodov je špecifický problém v štátnom právnom poriadku. Stačí si prečítať štúdiu JUDr. Jany Martinkovej, LLM z Právnickej fakulty Trnavskej univerzity, ktorú vydal Ústav pre vzťahy štátu a cirkví pri MK SR v roku 2004 pod názvom „Náboženské výnimky“. Autorka tu erudovaným právnickým spôsobom poukázala na postoje niektorých súdov v oblasti výhrady svedomia z náboženských dôvodov. Uviedla príklady rozhodnutí týchto súdov: Najvyššieho súdu Spojených štátov, Spolkového ústavného súdu SRN, Európskej komisie pre ľudské práva, Európskeho súdu pre ľudské práva, Ústavného súdu Českej republiky a Ústavného súdu SR.

11. Argumentácie niektorých ústavných právnikov neboli presvedčivé, ba až vyvolávali zdanie právnej naivity, keď hovorili o nebezpečenstve „nadradenosti“ kánonického práva nad právom SR. Argumentácia iných cirkví sa niesla v duchu údajného privilegovaného postavenia Katolíckej cirkvi s následnou diskrimináciou ostatných cirkví, o čom by sa dalo naozaj polemizovať.

12. J. Krukowski, Problemi attuali e prospettive delle relazioni internazionali giuridiche fra gli Stati dell´Europa centrale e orientale e la Santa Sede, v: Internationale bilateral legal relations..., s. 89.

13. Čl. 3, v: J. T. Martín de Agar, Raccolta di concordati 1950-1999, Cittá del Vaticano 2000, s. 755.

14. Čl. 2, v: J. T. Martín de Agar, Raccolta di concordati 1950-1999, Cittá del Vaticano 2000, s. 715.

15. Čl. 3, v: J. T. Martín de Agar, Raccolta di concordati 1950-1999, Cittá del Vaticano 2000, s. 868.

16. P. Ciprotti, La posizione internazionale della Santa Sede alla luce di recenti documenti editi ed inediti, v: La comunitá internazionale (rivista della societá italiana per l´organizazzione internazionale), fasc. 3 (1974), s. 7.

17. Zástancovia tejto teórie sa striktne držia teritoriálnej definície suverenity, ktorá je definovaná ako „najvyššia moc, ktorá prináleží štátu a iba štátu (a nikomu inému) nariadiť, vnútiť vlastnú vôľu všetkým, ktorí sú členmi štátu a vo všetkých veciach existujúcich na území štátu“ - R. LUCIFREDI, Elementi di diritto pubblico, Societá editrice Dante Alighieri 1991, s. 100. V tomto smere kresťania boli vždy pre takýto štát už len svojou existenciou v opozícii, ak sa držali biblického princípu „viac treba poslúchať Boha ako ľudí“ (porov. Sk 5, 29) a hlásali, že štát je tu pre ľudí a nie naopak, deklarujúc aj „suverenitu“ vlastného náboženského svedomia nad direktívami štátu. Pravdivosť tohto tvrdenia dokazujú veľké zástupy mučeníkov v každom storočí existencie kresťanstva. K tejto téme porov. G. DALLA TORRE, Cittá sul monte. Contributo ad una teoria canonistica sulle relazioni fra Chiesa e Comunitá politica, Roma 1996, ako aj L. SPINELLO, Lo Stato e la Chiesa. Venti secoli di relazioni, Torino 1988.

18. J. Krukowski, Problemi attuali e prospettive delle relazioni internazionali giuridiche fra gli Stati dell´Europa centrale e orientale e la Santa Sede, v: Internationale bilateral legal relations..., s. 90.

1/2005

Postavenie Apoštolskej stolice v medzinárodnom práve

Úvod