Farári a kapláni

Úvod

Otec biskup ma požiadal, aby som sa k vám dnes prihovoril. Téma mi nebola stanovená, ale, pochopiteľne, vyplýva zo skutočnosti, že je to stretnutie farárov a správcov farností, ktorí majú kaplánov. Prosím, aby ste moje slová chápali ako moju „víziu“ veci, ktorá nie je neomylná, ale ktorá chce skôr prispieť k dialógu na tému, ktorú nám určuje naše stretnutie.

1. Krátky náučný exkurz k téme farárov

1.1. Obdobie po Druhom vatikánskom koncile

Po druhom vatikánskom koncile v oficiálnych dokumentoch Cirkvi (určitou výnimkou je Kódex kánonického práva, ale k tomu sa ešte vrátime) čoraz menej sa hovorí o farároch a ešte menej o kaplánoch a uprednostňuje sa téma „kňazov“ bez ich bližšej špecifikácie alebo pojem pastieri, ktorým prináleží cura animarum. (1) Nechcem v tejto chvíli hľadať hlbšie dôvody tejto skutočnosti a myslím si, že tu nie je na to ani časový priestor. Dovolím si len vysloviť dôsledok tejto skutočnosti, ktorou je, podľa môjho názoru, nedostatok rozvíjania teológie farára, aj keď farár nie je inštitúciou, ktorá vznikla z božieho ustanovenia, ale iba inštitúciou cirkevného ustanovenia.

Podľa môjho názoru na Druhom vatikánskom koncile a po ňom nastúpili v Cirkvi nové veľké témy (biskupi, všeobecné a hierarchické kňazstvo, laici a nové skutočnosti, ktoré narušili pevné postavenie farára, určené Tridentským koncilom, ktoré trvalo až do Druhého vatikánskeho koncilu. Išlo o globalizáciu, migráciu obyvateľstva, urbanizáciu a vyľudňovanie vidieka, industrializáciu a s ňou súvisiaci fenomén pracovných pobytov mimo farnosti, akými sú týždňovky alebo iné pracovné časové turnusy, alebo dokonca sťahovanie sa za prácou. Tieto skutočnosti narušili viaceré tradičné i pevné inštitúcie, ako aj niektoré inštitúcie božieho ustanovenia, akými sú manželstvo a rodina, identita služobného kňazstva a pod.). Nastúpili aj nové formy pastorácie, medzi ktoré patrí aj vznik personálnych farností a personálnych kňazov majúcich cura animarum. (2)

1.2. Disciplinárne predpisy Tridentského koncilu

Pre hlbšie myšlienky o farároch nám treba siahnuť napr. po dokumentoch Tridentského koncilu a nemusíme sa obávať, že sú príliš – takmer pol tisícročia – staré, pretože ak ich čítame, neubránime sa pocitu, že sú v rôznych oblastiach aj dnes ešte aktuálne. Dovolím si citovať jednu vetu z 24. sesie, kán. 18 a dve vety z 11. sesie, kán. 6:

„Veľmi prospieva dobr nesmrteľných duší, ak ich spravujú farári, ktorí sú schopní a čestní (sess. XXIV, can. 18). Iní však pre svoj škandalózny život skôr rúcajú, ako budujú. Preto biskupi tým, ktorým chýba vzdelanie alebo spôsobilosť viesť farnosť, ale vyznačujú sa čestným životom, môžu dať koadjútorov alebo dočasných farských vikárov, prideliac im dobrá pre slušné živobytie“ (sess. XI, can. 6). (3)

V uvedenom citáte sa stretávame s tým, aké vlastnosti pre dobro duší má vlastniť farár, ako aj s dôvodmi, pre ktoré môže biskup dať farárovi kaplána ako pomocníka (koadjútora) alebo ako vikára (zástupcu).

Z nariadenia Tridentského koncilu bol vydaný Katechizmus pre farárov, ktorý je v istom zmysle náučným, ale aj disciplinárnym manuálom farára. (4) Treba však povedať, že inštitúcia farára v minulosti bola úzko spätá s benefíciom. Ustanovenie farára bolo podmienené existenciou benefícia, ktoré zaručovalo jeho živobytie. To isté platí aj o inštitúcii kaplána. (5) Donedávna mal farár pevné postavenie nielen v štruktúrach Cirkvi, ale požíval dôveru aj občianskej spoločnosti a mal na jej život niekedy výrazný vplyv. Tento vplyv výstižne opisuje napr. nositeľ Nobelovej ceny za literatúru a presvedčený katolík Francúz Francois Mauriace v poviedke z roku 1923, pod názvom Bozk malomocnému, v ktorej farár kombinoval a dával dohromady manželstvá, ba dokonca vedel v manželskom zväzku spojiť i nespojiteľné (napr. manželstvo Noemi a Jeana). (6)

1.3. Má inštitúcia farára ešte budúcnosť?

Avšak ani v súčasnosti netreba vidieť budúcnosť tradičnej a starobylej inštitúcie farára v čiernych farbách, hoci treba priznať, často sa uprednostňujú iné formy pastorácie, ako napr. personálna pastorácia mládeže, rodín, hnutí a podobne, ktoré sú podľa názoru niektorých biskupov, kňazov i laikov viac moderné a viac účinné formy pastorácie. Nádejne a v prospech farností a farárov zazneli slová Svätého Otca Jána Pavla II., ktoré povedal členom Konferencie biskupov Slovenska dňa 1. 7. 1995 v Šaštíne:

„Ohlasovanie evanjelia má svoje ťažisko v miestnej cirkvi a vo farnosti. Preto treba aj vo vašej krajine vynaložiť všetko úsilie na to, aby starobylá a dôstojná inštitúcia, akou farnosť je, bola podnietená k rozhodujúcej obnove.“ (7)

Napriek týmto slovám, podľa môjho názoru, spomínaný pokoncilový trend pokračuje v línii, ktorú som naznačil vyššie. Dokazuje to napr. aj skutočnosť, že v roku 2002 vydala Kongregácia pre klérus inštrukciu pod názvom „Kňaz, pastier a vodca farskej komunity“, avšak toho kňaza v nadpise nenazvala farárom. (8)

2. Teologicko-kánonické ponímanie farára a kaplána

2.1. Kódex kánonického práva z roku 1917

Kódex kánonického práva z roku 1917 sa zaoberá témou farára v kánonoch 451-470 (9) a témou kaplána v kánonoch 471-478. (10)

Definícia farára je iba praktická a nemá, podľa môjho názoru, hlbší teologický základ: farárom je kňaz alebo morálna osoba, ktorej prináleží starať sa o duše farnosti pod autoritou miestneho ordinára (kán. 451, § 1 CIC 1917). Z práva boli postavení na roveň farárovi kvázifarár (mal na starosti komunitu veriacich na misijných územiach); kaplán, ktorý nadobudol vo výnimočných prípadoch vo farnosti právomoc starať sa o duše (to bol napr. kaplán ekonóm, ktorý spravoval farnosť počas sede vacante); a napokon vojenský duchovný (kán. 451, § 2 CIC 1917). (11)

Čo sa týka kaplánov, CIC 1917 pozná viacero typov kaplánov: a) vicarius actualis nazývaný tiež vicarius curatus (bol to kňaz, ktorý sa o farnosť staral v prípade, ak bola starosť o duše zverená morálnej osobe – kláštoru, kapitule kanonikov atď.); b) vicarius oeconomus (bol to kaplán ustanovený biskupom, ktorý sa v mene biskupa staral o farnosť potom, ako nastalo sede vacante); c) vicarius substitutus (kňaz, ktorý sa staral o farnosť v čase, keď bol farár na dovolenke alebo pre iné legitímne dôvody vzdialený z farnosti viac ako týždeň); d) vicarius adiutor (kaplán, ktorý pomáhal farárovi, ak bol chorý alebo starý a už si nemohol plne a niekedy už vôbec nemohol vykonávať svoje farárske povinnosti); e) vicarius cooperator (bol to kaplán, ktorý pomáhal zdravému a fungujúcemu farárovi, lebo pomoc potreboval z dôvodov teritoriálnej rozľahlosti farnosti alebo množstva veriacich).

Ku Kódexu 1917 chcem uviesť dve poznámky:

1. Kán. 476, § 3 stanovoval, že kaplána kooperátora (jedného alebo viacerých podľa potreby) menoval dekrétom miestny ordinár po tom, ako si vypočul k tomu stanovisko príslušného farára. V 20. rokoch minulého storočia sa však v Chorvátsku v Záhrebskej arcidiecéze zaužívala prax, že miestny ordinár menoval kaplánov bez toho, aby sa opýtal na mienku farára. Vznikol z toho spor, ktorý sa dostal až na Kongregáciu koncilu v Ríme, ktorá dňa 13. 11. 1920 rozhodla takto: „Standum ergo dispositioni Codicis.“ (12)

2. Ako sme mohli postrehnúť, Kódex 1917 vôbec nepoznal inštitúciu správcu farnosti. Inštitúcia správcu farnosti bola zavedená až novým Kódexom v roku 1983. Napriek tomu sa tento pojem používal aj pred rokom 1983 iba na územiach bývalého Uhorska (teda aj na Slovensku). Totiž vicarius oeconomus, čiže kaplán, ktorý spravoval farnosť počas sede vacante sa v Uhorsku nazýval administrator (13) (alebo v skratke adstor, čo nachádzame vo farských matrikách). Aby som sa vyslovil jasne: do roku 1983, kto spravoval farnosť ako administrátor, bol vlastne kaplánom.

2.2. Kódex kánonického práva 1983

V roku 1997 vyšla v Libreria editrice Vaticana kniha pod názvom La parrochia. (14) Ide o celkovú štúdiu o živote a inštitúciách vo farnosti, ktorú napísali viacerí poprední svetoví cirkevní právnici (Stickler, Arrieta, Gauthier, Marcuzzi, Cocopalmerio, Daneels, Longhitano, Grocholewski, De Paolis, Furst, Berlingo). Štúdia kardinála Grocholewského existuje aj v slovenskom preklade pod názvom Procedúra pri prekladaní a odvolávaní farárov a vyšla vo vydavateľstve Serafín v roku 1999.

2.2.1. Farár

Nový Kódex dal definícii farára hlboký biblický a teologický rozmer, keď definoval farára ako „vlastného pastiera farskej komunity veriacich, ktorú spravuje sub auctoritate episcopi dioecesani“ (porov. kán. 519). Zákonodarca vybral a aplikoval na farára biblický obraz Krista ako Dobrého Pastiera (Jn 10, 1-18), čo teologicky znamená, že farár vždy má čerpať teologickú reflexiu svojho povolania a vykonávania pastoračnej služby z obrazu Krista Dobrého Pastiera, v ktorom má vidieť vždy svoj vzor. Dôležitosť úradu farára podčiarkuje aj skutočnosť, že okrem úradu biskupa nijaký iný úrad iba úrad farára si vyžaduje k platnosti nielen listinu vymenovania, ale aj zaujatie, obsadenie úradu, aby sa farnosť stala sede plena. Ak farnosť nemá farára, iba správcu farnosti, ide vždy o sede vacante, čo znamená, že farská komunita veriacich nemá svojho vlastného pastiera, lebo tým je iba riadne ustanovený farár. (15)

2.2.2. Správca farnosti (lat. administrator)

V kán. 539 sa uvádza, že diecézny biskup má vo farnosti ustanoviť quam primum správcu farnosti (lat. administrator paroecalis) vtedy, ak sa farnosť stala vakantnou alebo ak je farár vo svojej službe hatený uväznením, vypovedaním, vyhnanstvom, slabým zdravím alebo iným dôvodom. To znamená, že správcu farnosti môže diecézny biskup do farnosti ustanoviť nielen v prípade sede vacante, ale aj v prípade sede plena (napr. ak pre starobu alebo chorobu, alebo pre iné dôvody farár je vo svojej službe hatený).

Problémom sa tu ukazujú dve záležitosti:

1. Čo sa skrýva za slovom iné dôvody (farár je hatený v službe iným dôvodom)? Adolfo Longhitano sa pýta, či sa to má chápať iba v zmysle taxatívne vymenovaných prípadov, alebo je možná otvorenosť aj pre ďalšie prípady, či dokonca ďalšiu novú kategóriu prekážok, napr. ak farár nehodne (škandalózne, nezodpovedne, neschopne) spravuje farnosť? On sa prikláňa k prvému názoru, lebo v prípade neúčinného pastoračného pôsobenia (tým menej škodlivého) diecézny biskup má povinnosť farára z farnosti odvolať (porov. kán. 1740).

2. ďalším problémom je čas, po uplynutí ktorého diecézny biskup má ustanoviť správcu farnosti, ak je farár hatený. Hoci kán. 539 čas neuvádza, ale hovorí quam primum, v rámci kodifikácie sa okolo problému rozvírila živá diskusia. Tvorcovia nového Kódexu zdôrazňovali dobu jedného roka. (16) To by znamenalo, že ak je farnosť hatená (alebo farár je mimo farnosti) počas doby jedného roka, je to dôvod na ustanovenie správcu farnosti.

Otvorená problematika:

So všetkou úctou k inštitúcii správcu farnosti musím, žiaľ, konštatovať, že ako nová inštitúcia zavedená do cirkevnej legislatívy až novým Kódexom v roku 1983 nie je ešte ani teologicky, ba ani legislatívne jasne vyprofilovaná. Nateraz správcu farnosti nemožno postaviť právne na úroveň kaplána, ale ani na úroveň farára. Je to provizórna dočasná autorita, ktorá nemôže farára vo farnosti nahradiť, iba zastúpiť (v prípade sede vacante alebo ak je farár z farnosti vzdialený, alebo ak je úplne hatený). (17)

2.2.3. Kaplán

Aj v novom Kódexe kaplán ostal pomocníkom farára. Kán. 545, § 1 ho definuje ako kooperátora (čo by sa dalo preložiť skôr ako spolupracovníka), ktorý vykonáva pastoračnú činnosť vo farnosti prostredníctvom aktivít a činností, ktoré spoločne s farárom naplánujú, a vykonáva ich pod autoritou farára. Kaplána alebo kaplánov prideľuje diecézny biskup, ak si to vyžaduje pastoračná starostlivosť o farnosť (kán. 545, § 1).

Kán. 533, § 3 ešte nepriamo predpokladá kaplána, ktorý by mal nahradiť farára vo farnosti počas farárovej dovolenky, alebo ak sa na základe iných legitímnych dôvodov vzdiali z farnosti. Čas i spôsob zabezpečenia farnosti ponecháva zákonodarca na diecézneho biskupa a na partikulárne právo. Autori sú toho názoru, že ustanoviť zastupujúceho kaplána treba v prípade, ak farár odíde z farnosti na viac ako 1 týždeň. (18)

3. Spoločný život farára a kaplána (kán. 550, § 2 CIC 1983, ako aj kán. 280)

„Miestny ordinár sa má starať, aby tam, kde je to možné, sa medzi farárom a kaplánmi podporoval na fare istý spôsob spoločného života“ (kán. 550, § 2). Keďže Kódex tento „istý spôsob spoločného života“ bližšie nedefinuje, musíme sa obrátiť na iné cirkevné dokumenty a na názory odborníkov.

3.1. V čom spočíva „spoločný život“ farára a jeho kaplánov?

Adolfo Longhitano uvádza, že tu nejde o spoločný život podobný spoločnému životu rehoľníkov alebo členov spoločnosti apoštolského života, ale o spolubývanie pod jednou strechou a spoločné stolovanie, pričom sa odvoláva na starobylý predpis, ktorý sa nachádza ešte v Dekréte Jána Gratiana z roku 1140 a opakovaný neskôr v ďalších nariadeniach a disciplinárnych predpisoch. (19)

Domenico Mogavero síce bližšie nešpecifikuje, v čom spočíva „spoločný život“ farára a kaplánov, o ktorom hovorí kán. 550, § 2, avšak uvádza, že ich spoločný život má byť vyjadrením ich spoluúčastí na tom istom poslaní. (20)

Luigi Chiappetta nepodáva vlastný výklad kánona 550, § 2, ale sa pritom odvoláva na predpis kán. 280, ktorý má totožný obsah, ale hovorí o kňazoch. Chiappetta tu cituje koncilový dekrét Christus Dominus: „Spoločný život kňazov treba úprimne odporúčať, pretože to nielen napomáha ich apoštolskej činnosti, ale veriacim takto dávajú príklad lásky a jednoty“ (Christus Dominus, 30). Bližšie spoločný život kňazov určuje Presbyterorum Ordinis 8, kde sa píše:

„Spoločný život môže mať rôzne formy podľa rôznych osobných a pastoračných potrieb: bývanie pod jednou strechou, kde je to možné, alebo spoločné stolovanie alebo aspoň časté a pravidelné stretnutia.“

To znamená, že aj koncilové dokumenty, ako aj autori zdôrazňujú to, čo sa už nachádza v Dekréte Jána Gratiána z roku 1140: život pod jednou strechou a spoločné stolovanie alebo aspoň pravidelné stretnutia. Zdá sa, že tieto dve formy, tvoriace obsah spoločného života farárov a kaplánov (ako aj diecéznych kňazov vôbec), už pretrvali prinajmenšom tisíc rokov a stali sa takto už starobylou tradíciou spôsobu spoločného života diecézneho kléru.

3.2. Je „spoločná modlitba“ povinnou alebo dobrovoľnou súčasťou spoločného života farára a kaplánov?

Musíme si položiť aj ďalšiu otázku, či farár a kapláni sú povinní spoločne sa modlievať, pričom dôraz je postavený na slove povinnosť, lebo sú mnohí, ktorí modlitbu ako povinnosť zdôrazňujú, a iní to odmietajú.

Nikto nemôže pochybovať, že modlitba a iné prostriedky svätosti, o ktorých sa píše v kán. 276 Kódexu, sa týkajú každého kňaza (vrátane farára a kaplána) a majú pre nich nezastupiteľný význam. Sú to: 1. verne a neohrozene plniť svoje pastoračné poslanie; 2. čítanie Písma svätého, sv. prijímanie a odporúča sa každodenné slúženie sv. omše; 3. modlitba breviára; 4. účasť na duchovných obnovách a duchovných cvičeniach podľa predpisov partikulárneho práva; (21) 5. pravidelná meditácia, pravidelná spoveď, úcta k P. Márii a iné prostriedky sebaposväcovania.

Otázku by som si postavil nie tak, či je napr. modlitba povinnou (to samozrejme je!), ale tak, či farár s kaplánmi sú povinní ju vykonávať spoločne! Či spoločne praktizovaná modlitba farára s kaplánmi je povinná, resp. či zapadá do rámca toho, čo kán. 550 definuje ako „spoločný život farára s kaplánmi“?

Spoločná modlitba je typickou črtou rehoľných komunít. V dejinách Cirkvi nechýbali pokusy pripodobniť v maximálne možnej miere diecézny klérus životu rehoľníkov. Taktiež v minulosti sa často zdôrazňovalo, že rehoľníci žijú svätejším životom než diecézni kňazi. V súčasnosti čoraz viac autori zastávajú presvedčenie – bez toho, aby zdôrazňovali, ktorý spôsob života je svätejší –, že ide o dva druhy života zasväteného Bohu v Cirkvi: zasvätený život diecéznych kňazov vyplýva z ich vysviacky a rehoľníkov z ich rehoľných sľubov. (22)

Adolfo Longhitano uvádza, že diskusia o spoločnej modlitbe kňazov, ktorí majú pestovať určitý spoločný spôsob života, bola predmetom diskusie pri tvorbe kán. 280 (spoločný život kňazov) a kán. 550 (spoločný život farára a jeho kaplánov). Píše:

„Ak je historicky dokázateľné, že boli pokusy transformovať spoločný život diecéznych kňazov na akýsi druh rehoľného spôsobu života, rovnako sú dokázateľné zásahy Svätej stolice za účelom zachovať obidve formy a neklásť svetským kňazom ako povinnosť to, čo je iba odporúčaním.“ (23)

Žiada sa dodať, že rehoľníci berú na seba rehoľné pravidlá, ktoré sa pre nich stávajú „povinnosťou“ (vrátane spoločných modlitieb), avšak diecézni kňazi neprijímajú na seba rehoľné pravidlá vykonaním rehoľných sľubov, preto ani spoločná modlitba nie je pre nich povinnosťou, iba odporúčaním v rámci možností. Avšak nijaký farár nemôže z vlastnej vôle stanoviť pre kaplánov spoločnú modlitbu ako niečo, čo je ich povinnosť, avšak môže im to len odporúčať. Povieme to ešte inak, pre každého farára i kaplána je modlitba povinná (a nezastupiteľne aj osožná), ale spoločná modlitba nie je pre nich povinná, iba dobrovoľná.

Použijem aj príklad z doby pred Druhým vatikánskym koncilom, ktorý načrtáva opačný postoj. Známy cirkevný právnik Istvan Sipos najprv píše o celibáte klerikov (o tom, aké ženy môžu na fare bývať a aké nie: bývať na fare môžu iba ženy, ktoré sú mimo akéhokoľvek podozrenia: matka, sestra alebo iná blízka pokrvná príbuzná, alebo vekom omnoho staršia od kňaza) a potom dodáva:

„Vhodným nástrojom pre zachovanie celibátu je „spoločný život kňazov“, čo je zvykom, ktorý chváli a odporúča aj Kódex“ (kán. 134 CIC 1917). (24)

Potom upresňuje:

„Pod spoločným životom sa tu chápe nielen to, že farár s kaplánmi bývajú v jednom dome a jedia pri jednom stole, ale že vytvárajú spoločenstvo, ktorým napodobňujú život rehoľníkov „sine votis“, o ktorých sa píše v kán. 673-681 CIC 1917 (v novom Kódexe sa rehoľné komunity „sine votis“ nazývajú „spoločnosťami apoštolského života“). (25)

CIC 1917 v kánonoch 673-691 píše o spoločnostiach „sine votis“, ktoré zaväzujú zachovávať ich konštitúcie, v ktorých medzi povinnosti patrí aj povinná spoločná modlitba (Sipos výslovne spomína Barnabitov, ktorí aj dnes sú Spoločnosťou apoštolského života a ich povinnosťou je žiť a viesť spoločný život (vrátane povinnej spoločnej modlitby). (26)

Sipos uvádza koncepciu spoločného života farára s kaplánmi, ako je to jasne vidieť, na báze napodobňovania rehoľného spôsobu života.

Súčasná koncepcia chápania spoločného života farára s kaplánmi odmieta skutočnosť, žeby diecézni kňazi mali napodobňovať rehoľníkov a imitovať určitú formu „rehoľného života“ sine votis. Skôr možno povedať, že Kódex i náuka Christus Dominus, ako aj Presbyterorum Ordinis 8, ako aj súčasní autori sa opierajú o starobylú klasickú zásadu Jána Gratiána: spoločná strecha nad hlavou a spoločný stôl! Toto tvorí obsah „vita commune“ farára s kaplánmi. V rámci tohto života sa nájde miesto aj pre spoločnú modlitbu (pred stolovaním, na sviatky alebo v čase, keď je to pre iné povinnosti možné, aj modlitba breviára, sv. ruženca a i.), ale iba ako odporúčanie, ale nie ako povinnosť. Toto uznáva aj Sipos keď píše:

„Ubi autem nondum viget, ab Ordinario imponi nequit.“ (27)

Záver

Na záver mi dovoľte citovať dve významné cirkevné autority, ktoré zodpovedne „lokalizujú“ život súčasných farárov a kaplánov. Prvým je bývalý milánsky arcibiskup kardinál Carlo Maria Martini, ktorý napísal tieto slová:

„Ako mám vyjadriť problematiku viery našich kresťanských spoločenstiev? Už nie je, ako niektoré iné komunity na svete, vystavená priamej perzekúcii, v rámci ktorej kňaz stoji na prvom mieste a znáša veľké riziká, ba i riziko straty života za svoje rozhodnutia a za svoju slobodu. Avšak naše spoločenstvá sú vystavené širokému a neustálemu protináboženskému tlaku, ktorý poškodzuje priamo korene našej viery. A tak sa rodí kríza viery, ale nie hocijaká okrajová alebo o tom, alebo inom článku viery, ale celková, všeobecná, taká, ktorá spochybňuje samotný zmysel a význam viery.“ (28)

Kardinál Tarcisio Bertone, arcibiskup Janova, v roku 2002 na jednom kongrese v Ríme povedal priam „kruté“ slová na adresu niektorých manželstiev a rodín:

„Manželstvo a rodina súčasnosti už nevychováva k viere, ale k ľahostajnosti a často priam k odporu voči náboženstvu.“ (29)

V takýchto neľahkých situáciách pre Cirkev a pre kňazov mi prichádzajú na um slová, ktoré adresoval Pán Ježiš Petrovi: „A ty keď sa raz obrátiš, utvrdzuj svojich bratov.“ (30)

Myslím však, že to nie je len úloha Svätého Otca, ale všetkých členov Cirkvi: všetci máme úlohu modliť sa a utvrdzovať jeden druhého vo viere, aby sme neklesali na duchu. Bez povznesenej mysle a bez určitej dávky optimizmu bude naša práca v Pánovej vinici skôr živorením a trýzňou pre nás i našich kaplánov, než skutočným ohlasovaním radostnej blahozvesti spásy.