Vahy Main
 
IUS ECCLESIAE ET VERITAS
Ius et iustitia XVI Časopis v PDF Archív Tiráž Kontakt
 
2/2004
úvodník
Prirodzené právo
a súčasná anglosaská filozofia práva
Marian Kuna, MA, MPhil, PhD.

dokumenty
Vyhlásenie o tajnej cirkvi v Českej republike
Kongregácia pre náuku viery

náučné články
Ľudský, odborný
a ekleziálny profil cirkevného sudcu
Kardinál Mario F. Pompedda

Blahorečenie
a svätorečenie
prof. ThDr. ICLic. Ján Duda, PhD.

Konferencia biskupov
vo vzťahu Cirkvi
s moderným štátom
Kardinál Péter Erdö

Návrh Trestného zákona Slovenskej republiky
Barbora Gurčíková

informácie
Nový prefekt
Apoštolskej signatúry
prof. ThDr. ICLic. Ján Duda, PhD.

Zaujímavosti
z kardinálskeho kolégia
Dr. Jozef Skupin

 
 
 
Valid HTML 4.0 Transitional
 
Valid CSS!

Blahorečenie a svätorečenie

prof. ThDr. ICLic. Ján Duda, PhD.

blahorecenie

Úvod


Nároku na svätosť svojich členov sa Cirkev nikdy nemôže zriecť. Je to jej podstatná úloha vychovávať a viesť ľudí do Božieho kráľovstva, čo nie je nič iné, ako vychovávať svätých, lebo do neba vstúpia iba tí, ktorí sa stanú svätými. Zaujímavým fenoménom Cirkvi je kanonizovaná svätosť, na základe ktorej vyznávame, že niektoré osoby boli Cirkvou uznané za sväté a môžeme im vzdávať verejný kult alebo, ako sa hovorí, boli pozdvihnutí k úcte oltára. V nasledujúcich riadkoch sa budeme zaoberať svätosťou nie ako celkom, ale iba kanonizovanou svätosťou čiže beatifikáciou a kanonizáciou.


1. Historická časť


1.1. Počiatky kultu svätých

Verejný kult svätých vznikol z prirodzenej úcty k zosnulým. Voči zosnulým sa vždy prejavovala určitá úcta. Mnohí kresťania však zomreli mučeníckou smrťou pre vernosť Kristovi, čo sa chápalo nielen ako „krst krvou“, ale aj ako najvyšší prejav lásky voči Bohu. Preto kresťania boli presvedčení, že mučeníci okamžite zaujímajú svoje miesto v Božom kráľovstve, a preto s nemodlili za ich spásu, ale vzývali ich o príhovor u Boha. Neskôr vznikli zoznamy mučeníkov, kde sa zapisovali ich mená, dátum a spôsob mučeníctva a miesto, kde boli pochovaní. Z týchto zoznamov vznikli martyrológiá a kalendáre mučeníkov. (1)

Po milánskom edikte v roku 313, keď Cirkev dostala slobodu, výročia smrti mučeníkov sa začali sláviť dosť okázalo za hojnej účasti kléru a veriacich. Počas týchto zhromaždení sa čítali passiones martyrum, konali sa púte k ich hrobu, ich ostatky sa vystavovali na vzdávanie úcty, stavali sa kostoly, ktoré im boli zasvätené. (2)

Milánsky edikt priniesol však ešte inú zmenu. Prestalo prenasledovanie kresťanov, a preto sa znížil aj počet mučeníkov. Postupne sa v kalendároch medzi mučeníkmi začali objavovať aj confessores (slov. vyznávači). Spočiatku išlo o kresťanov, ktorí si veľa vytrpeli pre svoju vieru, ale nezomreli mučeníckou smrťou alebo jednoducho mučenie prežili. Neskôr sa v kalendároch ako vyznávači objavujú aj osoby, známe svojím príkladným nábožným životom, kajúcim životom alebo oplývali veľkou múdrosťou, autoritou a veriaci ľud si ich veľmi vážil, alebo sa venovali asketickému životu, založili významný kláštor a pod. (3)


1.2. Prvé kanonizačné procesy

Spočiatku podstatným prvkom pre kult svätých bola iba povesť svätosti (lat. vox populi) čiže presvedčenie spoločenstva veriacich o svätosti konkrétnej osoby. Neskôr biskupi začali sami putovať k hrobom osôb, ktoré zomreli v povesti svätosti, kde sa čítali úryvky z ich života alebo niekto vyrozprával zázrak, ktorý sa stal na ich príhovor. Postupne biskupi zasiahli do kultu svätých tak, že schválili verejnú úctu tejto osoby a dali súhlas na jeho exhumáciu a prenesenie ostatkov na čestnejšie miesto, ktorým bol obvykle jemu zasvätený kostol. (4) Takýto postup kanonizácie schválili aj niektoré miestne cirkevné synody. (5)

Za prvú pápežskú kanonizáciu niektorí autori považujú výnos pápeža Jána IX. z 31. 1. 993 počas lateránskej synody, ktorým schválil verejný kult sv. Udalrika. Ale až pápež Alexander III. pápežským listom Aeterna et incommutabilis zo 6. 7. 1171, adresovanom švédskemu kráľovi, rozhodol, že procesy kanonizácie budú rezervované iba pápežovi. Pre celú Cirkev to bolo nariadené Gregorom IX., ktorý vo svojich dekretáliách z roku 1234 promulgovaných bulou Rex pacificus uvádza, že „bez pápežského dovolenia nikto nesmie byť uctievaný ako svätý“. (6)


1.3. Kongregácia pre kauzy svätých a kanonizačné normy

Pápež Sixtus V. bulou Immensa Aeterni Dei 22. 1. 1588 ustanovil Kongregáciu obradov a zveril do jej kompetencie nielen cirkevné obrady, ale aj prípady kanonizácie. (7) Výrazne do kanonizačných procesov zasiahol právnik kardinál Prosper Lambertini (neskorší pápež Benedikt XIV. v rokoch 1740-1758) svojím dielom De Servorum Dei beatificatione e Beatorum Canonizatione. (8) Jeho koncepcia mučeníka, vyznávača i procedúry s istými úpravami sa zachovala do najnovších čias. Pápež Pavol VI. bulou Regimini Ecclesiae Universae z 15. 8. 1967 reformoval Rímsku kúriu. (9) V rámci Kongregácie obradov vytvoril dve sekcie. Sectio prima mala v kompetencii záležitosti obradov (liturgických i neliturgických) a Sectio altera mala v kompetencii kanonizácie. Pápež Pavol VI. bulou Sacra Rituum Congregatio 8. 5. 1969 rozdelil Kongregáciu obradov na dve kongregácie: Sacra Congregatio pro cultu divino a Sacra Congregatio pro causis sanctorum. (10) Podľa tejto legislatívy mala Kongregácia tri úrady: sudcovský úrad, úrad generálneho promótora viery a historický úrad. Krátko predtým apoštolským listom Sanctitatis clarior dňa 19. 3. 1969 ustanovil procedúru, podľa ktorej sa riadil proces beatifikácie a kanonizácie. (11) Najnovšia reforma rímskej kúrie sa uskutočnila bulou Pastor bonus Jána Pavla II. z 28. 6. 1988, ktorá však nepriniesla podstatné zmeny. (12) Kanonizačné procesy v súčasnosti sa riadia bulou Divinus perfectionis Magister (13) Jána Pavla II. z 25. 1. 1983, doplnenými o Normae servandae in inquisitionibus ab Episcopis faciendis in causis Sanctorum zo 7. 2. 1983 (14) a o Decretum generale de servorum Dei causis quarum iuditium in praesens apud Sacram Congregationem pendet zo 7. 2. 1983. (15) Túto normatívu treba doplniť o príslušné normy procesného práva Kódexu kánonického práva z roku 1983 a o Vnútorný poriadok Kongregácie z 21. 3. 1983. (16) Za dnes už klasický komentár k týmto kanonizačným normám sa považuje publikácia, ktorú napísal bývalý podsekretár Kongregácie pre kauzy svätých S. Veraja v roku 1983, ktorý sa aj osobne podieľa na príprave týchto noriem. (17)


1.4. Právny inštitút beatifikácie

Právny inštitút beatifikácie (slov. blahorečenia) vznikal postupne. Pri exhumácii a uložení ostatkov osoby, ktorá zomrela v povesti svätosti, na nové a dôstojnejšie miesto sa stalo, že miestny biskup, inokedy diecézna synoda alebo synoda cirkevnej provincie, sa rozhodla udeliť dovolenie verejne uctievať túto osobu, hoci ešte nebola kanonizovaná. Takýto súhlas síce nebol právne cirkevnou autoritou obmedzený, ale praktizoval sa iba lokálne alebo v niektorej rehoľnej komunite. Toto sa konalo až do 15. storočia a niektorí to považujú už za inštitút beatifikácie, resp. za zárodok budúceho právneho inštitútu beatifikácie. Ale právny inštitút beatifikácie približne taký, ako ho poznáme v súčasnej dobe, začal vznikať až od 15. storočia. (18) Postupne do inštitútu beatifikácie vstúpili pápeži. Pápež Lev X. v roku 1515 aj beatifikáciu vyhlásil za rezervovanú pápežovi. (19) A prvou takouto beatifikáciou, bola beatifikácia sv. Františka Saleského 8. 1. 1662, ktorú slávil pápež v Bazilike sv. Petra v Ríme. (20) Od 17. storočia sa beatifikácia považovala za samostatný právny inštitút, po ktorom nemusí nutne nasledovať kanonizácia (svätorečenie), avšak beatifikácia sa považovala za nutnosť, aby niekto mohol byť kanonizovaný. Prosper Lambertini ako generálny promótor viery na Kongregácii obradov predložil pápežovi Klementovi XI. (1700-1721) otázku ohľadom nutnosti beatifikácie pred kanonizáciou, na ktorú pápež odpovedal pozitívne, čím potvrdil prax beatifikácie ako prvého kroku ku kanonizácii. (21)

História pozná tri typy beatifikácii. Prvým typom je formálne blahorečenie, ktoré vykonal pápež po riadnom procese beatifikácie po predbežnom právnom dokázaní mučeníctva alebo heroických čností a zázraku. Problém však bol s tými, ktorým veriaci preukazovali verejný kult blahoslaveného a neprešiel takouto procedúrou. Preto pápež Urban VIII. (1623-1644) dekrétom z 13. 3. 1925 a neskôr bulou Coelestis Ierusalem z 5. 7. 1634 vydal nariadenie, že za blahoslavených sa môžu považovať iba tí blahoslavení, ktorých za takých považuje Cirkev (v celej Cirkvi sú za takých považovaní) alebo im bol priznaný verejný kult formálnym dovolením Kongregácie obradov, alebo sa im verejný kult vzdáva od nepamäti (t. j. aspoň už sto rokov). (22) Takéto blahorečenie sa nazývalo beatificatio aequipolens (slov. rovnocenná beatifikácia). Nebola to síce beatifikácia formálna, ale situácia, ktorej pápež priznal právnu rovnocennosť s formálnou beatifikáciou. Takýto typ beatifikácií, ktoré neboli formálne po náležitom procese beatifikácie, ale iba povolené Kongregáciou, pokračovali aj po bule Urbana VIII. Preto pápež Pius X. dekrétom Cum agendis z 11. 11. 1912 ustanovil, že dovolenie verejného kultu (beatificatio aequipolens) možno udeliť až po náležitom beatifikačnom procese a po vydaní dekrétu super martyrio alebo super virtutibus. (23)


1.5. V čom je rozdiel medzi svätorečením a blahorečením?

Z teologického hľadiska pri blahorečení nejde o neomylný výrok pápeža, ale o zapísanie osoby do zoznamu blahoslavených a o povolenie verejného kultu. Kým svätorečenie sa už považuje za neomylný výrok pápeža ako učiteľa viery a ide tu nie o povolenie verejného kultu, ale o jeho nariadenie pre celú Cirkev. (24) Napr. formula blahorečenia, ktorou pápež vyhlasuje Božieho sluhu za blahoslaveného, znie takto:

„My, prijímajúc želanie nášho brata biskupa (tu povie meno biskupa, ktorý žiada o beatifikáciu) a mnohých ďalších bratov v biskupskej službe a iných veriacich, po tom, ako sme dostali vyjadrenie Kongregácie pre kauzy svätých, našou apoštolskou autoritou dovoľujeme, aby sa ctihodný Boží sluha (tu povie meno kandidáta alebo kandidátky na beatifikáciu) odteraz nazýval blahoslavený a aby sa mohol sláviť jeho sviatok na miestach a podľa noriem práva, každý rok: (potom určí deň jeho sviatku). V mene Otca i Syna i Ducha Svätého.“ (25)

V súčasnej legislatíve sa beatifikácia od kanonizácie tak prísne neoddeľuje, ale hovorí sa o jednom kanonizačnom procese, hoci sa zachováva aj dnes tradičný postup.


2. Meritórna časť


2.1. Povesť svätosti

Východiskom pre proces kanonizácie je vždy povesť svätosti. Nie je to nič iné ako presvedčenie prevažnej a nezanedbateľnej časti veriacich miestnej cirkvi o mučeníctve alebo hrdinských čnostiach konkrétnej osoby, ktorá vznikla spontánne, a o zázrakoch, ktoré sa stali na jej príhovor. (26) Povesť svätosti je predpokladom pre tzv. kánonizovanú svätosť čiže pre blahorečenie a svätorečenie, čo, zjednodušene povedané, zužuje pojem svätosti na mučeníctvo alebo hrdinské čnosti. Avšak pojem svätosti je zložitejším a širším teologickým fenoménom.

O svätosti vieme len to, že je to výlučná vlastnosť Boha. Vere Sanctus es, modlí sa kňaz pri sv. omši na začiatku najstaršej (druhej) eucharistickej modlitby. Preto človek môže byť svätým iba natoľko, nakoľko žije s Bohom, resp. nakoľko je Boh prítomný v jeho živote. Vlastne človek je iba obrazom Božej svätosti. Najdokonalejším obrazom Božej svätosti je však Ježiš Kristus, lebo on je vtelený Boh, pravý Boh a pravý človek. Ba on nie je len najvernejším obrazom Božej svätosti, ale zároveň On je svätosť sama. Preto Ježiš Kristus je pre ľudí nevyčerpateľným prameňom i obrazom svätosti.

Svätými nie sú iba tí, ktorí sú blahorečení alebo svätorečení, ale každý človek žijúci v milosti posväcujúcej na tejto zemi, ako aj tie nekanonizované osoby, ktoré sa nachádzajú v Božej sláve. Nie je však ľudsky možné kanonizovať všetkých svätých žijúcich v Božej sláve (preto existuje slávnosť všetkých svätých 1. novembra) a už vôbec nie osoby žijúce ešte na zemi v milosti posväcujúcej. Preto okrem dokazovania mučeníctva alebo hrdinských čností a zázrakov rozhoduje o beatifikácii a kanonizácii aj tzv. vhodnosť konkrétnu osobu blahorečiť alebo svätorečiť v konkrétnom čase. Táto vhodnosť, resp. nevhodnosť blahorečiť alebo svätorečiť určitú osobu nie je ničím iným, ako vyjadrením vôle Svätej stolice voči beatifikácii alebo kanonizácii konkrétnej osoby v určitom čase. Aj keď sa to v oficiálnych dokumentoch Cirkvi (de iure) nikde neuvádza, túto vôľu Svätá stolica prakticky (de facto) vykonáva. Nie však prostredníctvom Kongregácie pre kauzy svätých, ale prostredníctvom Štátneho sekretariátu. V praxi to znamená, že hoci by niektorá osoba spĺňala právnické kritériá mučeníctva alebo heroických čností, ktoré skúma Kongregácia pre kauzy svätých, napriek tomu Štátny sekretariát môže rozhodnúť, že nateraz je nevhodné pristúpiť k úkonu blahorečenia alebo svätorečenia. Konečné rozhodnutie však vždy prináleží pápežovi.


2.2. Mučeníci

Ku kanonizovanej svätosti (k blahorečeniu alebo svätorečeniu) sa najčastejšie postupuje cestou dokazovania mučeníctva. Pojem mučeník (lat. martyr) je gréckeho pôvodu a pôvodne sa ním označoval svedok, ktorý vydal ústne svedectvo o určitej udalosti. Avšak asi od polovice II. storočia nadobudol nový obsah: označuje sa ním kresťan, ktorý zomrel za vieru v Krista a tak vydal svedectvo viery preliatím vlastnej krvi (lat. effusio sanguinis). Pre kánonické dokázanie mučeníctva sa musia v rámci procesu beatifikácie identifikovať štyri konštitučné prvky: prenasledovateľ, mučeník, smrť a jej príčina.

Prenasledovateľom je fyzická osoba alebo dokonca určitý systém, ideológia, ktorá je odlišná od mučeníka. To znamená, že prenasledovateľ a mučeník nemôže byť tá istá osoba. Možno to znie banálne, ale nemohol byť vyhlásený za mučeníka ten, kto by sám sebe spôsobil smrť z náboženských dôvodov (napr. panna, ktorá by sa sama zabila pri obrane svojho panenstva, aby nebola zneuctená). Mučeníkom je osoba, ktorá trpela a zomrela pre Krista. Musí to byť kresťan. Po Druhom vatikánskom koncile sa uznáva, že aj iné kresťanské cirkvi majú dar mučeníctva, ale Katolícka cirkev vyhlasuje za blahoslavených a svätých iba katolíkov, čo je napokon samozrejmé. Materiálnym prvkom mučeníctva je smrť mučeníka.

V praxi bývalej Kongregácie obradov a súčasnej Kongregácie pre kauzy svätých sa donedávna dôsledne vyžadovalo preliatie krvi (lat. effusio sanguinis), presnejšie fyzická smrť. To znamená, že nebol mučeníkom ten, kto bol na smrť utýraný psychicky, alebo fyzické týranie prežil a umrel neskôr. Za pontifikátu Jána Pavla II. došlo k výraznému posunu chápania mučeníckej smrti: za mučeníkov sa pokladajú nielen tí, ktorí boli materiálne usmrtení pre Krista, ale aj tí, ktorí fyzické a psychické utrpenie prežili a umreli neskôr. Za podstatné sa však pokladá, aby bola dokázaná spojitosť utrpenia a smrti v tom zmysle, že mučeník umrel na následky spôsobeného utrpenia. (27) Formálnym prvkom mučeníctva je príčina smrti, ktorá sa zakladá na známej téze sv. Augustína: Martyrium non facit poena, sed causa. (28) To znamená, že u prenasledovateľa príčinou jeho konania je explicitne alebo implicitne nenávisť voči viere (lat. odium fidei) a u mučeníka láska k Bohu a Cirkvi. (29) Nie menej dôležité je, aby konanie prenasledovateľa (odium fidei) smerovalo práve proti mučeníkovi, avšak po Druhom vatikánskom koncile aj tu došlo k rozšíreniu tejto tradičnej koncepcie chápania mučeníctva, keď Ján Pavol II. sv. Maximiliána Kolbeho nazval mučeníkom lásky, lebo tento svätec nebol určený do bunkra smrti, ale sa sám prihlásil, aby ho tam poslali namiesto iného (beatifikoval ho pápež Pavol VI. v roku 1971 a kanonizoval Ján Pavol II. v roku 1982). (30)


2.3. Vyznávači

Menej často sa postupuje na dosiahnutie kanonizovanej svätosti cestou dokazovania heroických čností (za 23 rokov pontifikátu Jána Pavla II. vykonal tento pápež 131 obradov blahorečenia, pri ktorých blahorečil 1284 nových blahoslavených, z ktorých bolo 1022 mučeníkov a len 262 vyznávačov; počas 43 kanonizačných obradov toho istého pápeža za ten istý čas, bolo vyhlásených 445 blahoslavených za svätých, z ktorých bolo 400 mučeníkov a len 45 vyznávačov). (31)

Legislatíva kanonizačnej procedúry neposkytuje definíciu vyznávača. Nehovorí ani o tom, ktoré čnosti by mala osoba počas života praktizovať, aby ju bolo možné za vyznávača pokladať. A nič nehovorí ani o tom, čo znamená praktizovanie čností v heroickom stupni. V tejto oblasti sa prax opierala o učenie teológov. Až do súčasnej doby sa považuje za primeranú definícia čnosti vypracovaná právnikom Prosperom Lambertinim, ktorý prevzal učenie sv. Tomáša Akvinského a spracoval ho v kánonickej reči. Základnými sú teologické čnosti (viera, nádej a láska), potom nasledujú morálne čnosti (múdrosť, spravodlivosť, miernosť, statočnosť) a od obidvoch môžu byť odvodené ešte iné čnosti. (32) Niektorí cirkevní otcovia učili - a Prosper Lambertini sa do istej miery s tým stotožnil -, že „čnosti sú medzi sebou spojené“ a kto teda vlastní jednu, vlastní aj ostatné. Podľa tejto tézy by potom však stačilo dokázať jednu čnosť a ostatné by sa mohli prezumovať. V súčasnej kanonizačnej procedúre to však nestačí, ale sa vyžaduje dokazovanie praktizovania všetkých čností teologických i morálnych, hoci niektorá konkrétna čnosť u konkrétnej osoby môže mimoriadnym spôsobom vystupovať do popredia, pretože všetky čnosti človek nepraktizuje v rovnakom stupni. Dôležitá je definícia heroickej čnosti od Prospera Lambertiniho: musí byť praktizovaná expedite (ochotne), prompte (ihneď), delectabiliter (radostne) et supra humanum modum (heroicky, priam nadľudsky). (33) Táto definícia bola v istom zmysle pápežmi upresňovaná. Napr. Pius XI. (1921-1939) zdôrazňoval, že svätosť nespočíva vo výnimočných skutkoch, ale vo výnimočnom spôsobe vykonávania bežných každodenných skutkov. (34) Pius XII. (1939-1957) zase zdôrazňoval v rámci svätosti úlohu čnosti lásky. (35) Ján Pavol II. zase zdôrazňuje čnosť vzorného plnenia si svojich stavovských povinností. (36) Aj v budúcnosti možno predpokladať zdôrazňovanie určitých čností, pretože doba sa mení a každá doba overuje svätosť človeka v konkrétnych čnostiach.


2.4. Zázraky

Zázraky boli vždy súčasťou kanonizácie. V procesoch kanonizácie sa zázraky chápu ako potvrdenie nebies o svätosti konkrétnej osoby. Zbierky zázrakov (mnohé z nich však boli zázračnými legendami) boli v stredoveku veľmi obľúbené a rozšírené. Zázrak je však teologickým fenoménom, preto je v súčasnosti Cirkev veľmi opatrná a udalosti ašpirujúce na zázrak (lat. asserta miracula) dôsledne skúma. Z odborného hľadiska, napr. medicíny, ide skôr o konštatovanie, že určitý skutok alebo jav nedokáže vysvetliť. Pri beatifikácii alebo kanonizácii sa zázraky skúmajú osobitným procesom, (37) pričom sa rozlišuje miraculum quoad substantiam (zázrak absolútne presahujúci možnosti prírody) a miraculum quoad modum (presahujúci možnosti prírody, avšak len svojím spôsobom ako napr. okamžité uzdravenie).

Za čias Benedikta XIV. sa na blahorečenie vyžadovali dva zázraky dokázané procesom (dôkazy museli byť postavené na svedkoch „de visu“, ktorí ich videli a zažili, nielen „de auditu“ teda, že sa o nich dopočuli od iných). Na svätorečenie sa museli dokázať ďalšie dva zázraky, ktoré sa stali až po vyhlásení za blahoslaveného. Kódex kanonického práva z roku 1917 pripúšťal možnosť pápežského dišpenzu od zázraku v prípade dokázaného mučeníctva (kauzy super martyrio) a v prípade rovnocennej beatifikácie (lat. beatificatio aequipolens) trvajúcej od nepamäti. (38) Na blahorečenie vyznávačov (kauzy super virtutibus) sa vyžadovali dva zázraky v prípade, ak boli čnosti dokázané očitými svedkami alebo až štyri zázraky, ak boli čnosti dokázané len na základe svedkov z počutia (lat. de auditu) alebo na základe dokumentov. (39) Pre svätorečenie sa vyžadovali dva zázraky, ktoré sa stali po vyhlásení za blahoslaveného. (40) V prípade dokázaného mučeníctva podľa súčasnej legislatívy môže Svätý otec udeliť dišpenz od zázraku. V prípade dokázaných heroických čností sa vyžaduje aspoň jeden zázrak na beatifikáciu a ďalší, ktorý sa stal po beatifikácii, sa vyžaduje pre kanonizáciu, (41) hoci sa súčasná legislatíva vyhýba hovoriť o počte zázrakov.

2.5. Dekréty Urbana VIII.

Dekrétom Urbana VIII. (42) treba venovať náležitú pozornosť, lebo sú dodnes dôležitou súčasťou procedúry beatifikácie a kanonizácie z hľadiska praktizovania úcty ku kandidátom na blahorečenie a svätorečenie. Do jeho pontifikátu dochádzalo často k beatifikácii a ku kanonizácii prostredníctvom kultu k osobe, ktorá umrela v povesti svätosti. Jednoducho zo súkromného kultu sa postupne stával verejný kult, ktorý už znamenal faktickú beatifikáciu. Bola to dovtedy riadne praktizovaná cesta k beatifikácii a ku kanonizácii (lat. via cultus). Ak kult nejestvoval, len ťažko sa mohol niekto stať blahoslaveným alebo svätým (lat. via non cultus). Ale občas a mimoriadne sa to stávalo. Pápež Urban VIII. to úplne otočil: via non cultus sa stala riadnou cestou k beatifikácii a via cultus mimoriadnou cestou.

Dňa 13. 3. 1625 vydala Kongregácia inkvizície dekrét, v ktorom zakazovala preukazovať verejný kult osobám, ktoré neboli ešte beatifikované alebo kanonizované. Nasledovala encyklika Urbana VIII. De processibus rite conficiendis v roku 1631 a napokon bula Caelestis Hierusalem cives toho istého pápeža v roku 1634.

Bula z roku 1634 bola radikálnym zásahom do verejného kultu preukazovaným osobám, ktoré neboli beatifikované alebo kanonizované, lebo zavádzal proces dokazovania v rámci procesu kanonizácie, že kandidátovi na blahorečenie alebo svätorečenie sa nevzdáva verejný kult svätosti. (43) Avšak povolil päť výnimiek verejnej úcty k nebeatifikovaným osobám: 1. Ak ich verejný kult existoval od nepamäti (aspoň sto rokov); 2. Ak s ich verejným kultom sa celkove v Cirkvi súhlasilo (lat. per communem Ecclesiae consensum); 3. Ak ich kult vyplýval zo spisov cirkevných otcov alebo svätých spisovateľov; 4. Ak ich verejný kult bol tolerovaný Svätou stolicou; 5. Ak ich verejný kult bol tolerovaný miestnym ordinárom.

V súčasnej kanonizačnej legislatíve sa už proces na dokázanie absencie verejného kultu nevyžaduje tak prísne, ale postačuje vyhlásenie diecézneho biskupa o zachovaní dekrétov Urbana VIII. (44) Toto nám však umožňuje preskúmať, čo sa v súčasnosti považuje za súkromný kult a čo za verejný kult voči osobám ešte nepovýšeným k úcte oltára. Nemôžeme tu vstúpiť do hlbšej analýzy. Preto sa obmedzíme na konštatovanie, že v súčasnosti sa už nepovažuje na porušenie dekrétov Urbana VIII, ak postulátor šíri alebo sa stará, aby sa šíril súkromný kult k osobám, ktoré umreli v povesti svätosti: nepovažuje sa za verejný kult, ak sa Boží služobník pochová pod oltárom v kostole (napr. pri bočnom oltári; avšak na tomto oltári sa nesmie slúžiť sv. omša!), (45) klásť kvetiny na jeho hrob, zapáliť sviece na jeho hrobe, umiestniť pri jeho hrobe jeho fotografiu s modlitbou za blahorečenie, krátky životopis s uvedením úloh, ktoré zastával; šíriť knihy, články, publikácie o jeho živote a čnostiach (46) (nezabudnúť na imprimatur miestneho ordinára, aby to bolo v súlade s predpismi práva, ak ide o modlitby na blahorečenie), konať konferencie a diskusne fóra o jeho živote a diele, zriadiť pamätnú izbu a podobne. Ba mnohí zastávajú názor, že konať takéto veci je dokonca potrebné a žiaduce. (47) Zakazuje sa však predstavovať Božieho služobníka ako už blahoslaveného alebo svätého (so svätožiarou, umiestnenie jeho sochy na oltári medzi svätcami, vkladať jeho meno do litánií a podobne.


3. Procesná časť


3.1. Diecézne skúmanie

Aj keď sa niektorí autori, ba dokonca oficiálne štruktúry Cirkvi bránia (48) nazvať beatifikáciu alebo kanonizáciu procesom a uprednostňujú názov inquisitio diocesana (slov. diecézne skúmanie), predsa treba povedať, že ide o celý rad po sebe nasledujúcich právnych úkonov, ktoré obsahujú mnohé typické prvky cirkevného procesného sporového práva. (49)

Diecézne skúmanie začína u toho, kto má záujem na kanonizačnom procese konkrétnej osoby. Ten, kto má záujem a znáša ťarchu nákladov potrebných pre proces, sa nazýva aktorom. (50) Môže to byť fyzická osoba, ale je lepšie, ak je to osoba právnická (napr. diecéza, rehoľa a pod.). Aktor však môže konať jedine prostredníctvom postulátora, ktorého ustanovuje aktor a schvaľuje diecézny biskup (Normae, 1,b). Proces môže začať na území diecézy, kde kandidát umrel (Normae, 5a). V prípade, že má záujem na kanonizačnom procese niekto iný, potrebuje na to súhlas Kongregácie pre kauzy svätých (Normae, 5a). Normálne má začať proces najskôr po piatich rokoch od smrti kandidáta a najneskôr do 30 rokov. Ak sa to nestane v tomto časovom rozpätí, musí sa to zdôvodniť Kongregácii (Normae 9a,b). Postulátor predloží žiadosť o blahorečenie kompetentnému diecéznemu biskupovi, ktorý si vyžiada stanovisko ostatných biskupov a nihil obstat Kongregácie pre kauzy svätých. Potom ustanoví svojho delegáta, notára a promótora spravodlivosti a proces sa môže začať. Dôkazy predkladá postulátor delegátovi biskupa, ktorý všetko starostlivo archivuje a zaznamenáva, vypočúva svedkov a zbiera dokumenty. K tomu pomáha ešte komisia historikov a komisia teológov, prípadne aj komisia lekárov, ak je to potrebné. Postulátor sa musí rozhodnúť, či pôjde cestou dokazovania mučeníctva (super martyrio), alebo cestou dokazovania heroických čností (super virtutibus). Promótor spravodlivosti dohliada na dodržiavanie zákonnosti v procese a musí byť pozývaný ku každému dôkazu, ktorý prehodnocuje (napr. musí sa pozývať na vypočúvania svedkov). Proces dokazovania zázraku sa vedie nezávisle od procesu o mučeníctve alebo hrdinských čnostiach. V procese najviac zavážia svedkovia de visu (očití svedkovia), ale aj svedkovia, ktorí to počuli od tých, čo to videli. Po ukončení procesu je potrebné zozbierané materiály preložiť do jazyka užívaného kongregáciou a v dvoch exemplároch ich zapečatené so sprievodnými listami diecézneho biskupa, promótora spravodlivosti a overené notárom dopraviť na Kongregáciu pre kauzy svätých.


3.2. Procedúra na Kongregácii pre kauzy svätých

Pod vedením podsekretára Kongregácie pre kauzy svätých vykonajú kompetentní pracovníci skúmanie, či diecézna fáza procesu bola urobená správne. Ak nájdu nedostatky, vyžiadajú si doplňujúce diecézne skúmanie (lat. Inquisitio diocesana supplettiva). Následne sa kauza postúpi na riadny kongres kongregácie, ktorý rozhodne o pridelení relátora zo skupiny relátorov kongregácie. (51) Postulátor najneskôr v tejto fáze vymenuje relátorovi pomocníka, s ktorým bude relátor spolupracovať pri vypracovaní tzv. Positio, hoci ním môže byť i sám postulátor. Positio pozostáva z dvoch časti. Prvou je Informácia o postupovaní kauzy a druhou je Summarium testium et documentorum. Počas tejto fázy sa riešia aj všetky nedostatky a nejasnosti aj v merite mučeníctva, hrdinských čností alebo zázraku. Napokon Positio sa postúpi na riadny kongres kongregácie, ktorý spis pridelí 9 teológom, ktorým predsedá promótor viery. Ich úlohou je vypracovať odborný posudok a dať odpoveď na otázku ohľadom mučeníctva, hrdinských čností alebo zázraku. Odpovede sú iba tri: affirmative (bolo to dokázané), negative (nebolo to dokázané), sospensive (zastavené s požiadavkou doplniť dôkazy). Ak dve tretiny z 9 teológov dajú stanovisko affirmative, kauza postupuje na posúdenie kardinálom a biskupom, ktorí dajú definitívne odporúčanie Svätému otcovi, ktorý definitívne o veci rozhodne. (52)


Záver


Proces beatifikácie a kanonizácie bol načrtnutý iba v základných rysoch. V praxi je to omnoho zložitejšie a ťažšie. Sú to procesy spravidla zdĺhavé, náročné na dokazovanie. Verím, že aj tieto základné a schematické údaje pomôžu veriacim zorientovať sa v zložitých a náročných kanonizačných procesoch.


Lektorovali:
ICLic. František Šútor (Nitra)
HEDr. Peter Olexák (Spišská Kapitula)

Bibliografia:
Pramene:
Annuario pontificio, Cittá del Vaticano 1994.
CONGREGATIO DE CAUSIS SANCTORUM, Novae leges pro Causis Sanctorum A. D.1983 promulgatae, Cittá del Vaticano 1995.
CONGRÉGATION DES CAUSES DES SAINTS, Nouvelle lois pour les Causes des Saints promulguées en 1983, Cittá del Vaticano 1997.
JOANNES PAULUS PP. II, Const. Ap. Pastor bonus, v: AAS 80 (1988) 841-930.
JOANNES PAULUS PP. II, Const. Ap. Divinus perfectionis magister, v: AAS 75 (1983).
Kódex kánonického práva, latinsko-slovenské vydanie, Bratislava 1997.
MANSI, J., Sacrorum conciliorum nova et amplissima collectio, Venetiis 1759-1798.
PAULUS PP. VI, Const. Ap. Regimini Ecclesiae Universae, v: AAS 59 (1967).
PAULUS PP. VI, Const. Ap. Sacra Rituum Congregatio, v: AAS 61 (1969).
PAULUS PP. VI, Litt. Ap. Sanctitatis Clarior, v: AAS 61 (1969).
PIUS PP. X, Const. Ap. Cum agendis, v: AAS 4 (1912).
PIUS PP. XII, Allocutio, v: AAS 38 (1946).
Literatúra:
ARROBA, M., Diritto processuale canonico, Roma 1992.
Blahorečenie biskupa V. Hopku a Z. Schelingovej v Bratislave 14. 9. 2003 (D. DIAN, zost.), Trnava 2003.
DUDA, J., Pojem mučeníctva a heroickej čnosti v procesoch kanonizácie, v: DUDA, J., V službe Božieho kráľovstva, Bratislava 1997.
ESSER, A., La Congregazione delle Cause dei Santi; il nuovo ordinamento della procedra, v: La Curia Romana nella Cost. Ap. Pastor bonus (studi giuridici XXI), Cittá del Vaticano 1990.
HARTLING, L., Materiali per la storia del processo di canonizzazione, v: Gregorianum 16 (1936).
KELLY, J., Pápeži dvoch tisícročí, Bratislava 1993.
LISOWSKI, J., Koncepcja menzeństwa w praktyce Kongregacji spraw kanonizacyjnych, Wroclaw-Rzym 1992.
LOW, G., Canonizazzione, v: Enciclopedia Cattolica, 12 zväzkov, Roma 1952.
MISZTAL, H., Doskonali v milośći, Lublin 1992.
MISZTAL, H., Kanonizační právo, Olomouc 2001.
MISZTAL, H., Drogi rozwoju postepowana kanonizacyjnego, Cestochowa 1983.
MOLINARI, Martire, v: Nuovo dizionario di spiritualitá, Cinisello Balsamo 1985.
PIACENTINI, E., Concetto teologico-giuridico del martirio, Roma 1978.
RODRIGO, R., Manuale per istruire i processi di canonizazzione, Roma 1991.
SPINSANTI, S., Mučeník, v: Slovník spirituality (S. DE FIORES – T. GOFFI, zost.), Kostelní Vydří 1999.
VERAJA, F., Commento alla nuova legislazione per le Cause dei Santi, Roma 1983.

Poznámky:

1. Porov. G. LOW, Canonizazzione (kanonizácia), v: Enciclopedia Cattolica, tretí zväzok, s. 371.

2. Porov. J. DUDA, Pojem mučeníctva a heroickej čnosti v procesoch kanonizácie, v: J. DUDA, V službe Božieho kráľovstva, Bratislava 1997, s. 32. E. PIACENTINI, Concetto teologico-giuridico del martirio (teologicko-právny pojem mučeníctva), Roma 1978, s. 105. R. RODRIGO, Manuale per istruire i processi di canonizzazione (manuál ako konať kánonizačné procesy), Roma 1991, s. 16.

3. Porov. E. PIACENTINI, Concetto teologico-giuridico del martirio (teologicko-právny pojem mučeníctva), Roma 1978, s. 107. R. RODRIGO, Manuale per istruire i processi di canonizzazione (manuál ako konať kánonizačné procesy), Roma 1991, s. 17.

4. Porov. L. HARTLING, Materiali per la storia del processo di canonizzazione (materiál k histórii kánonizačného procesu), v: Gregorianum 16 (1936), s. 170. H. MISZTAL, Doskonali w milośći, Lublin 1992, s. 76. H. Misztal píše: „V ranom stredoveku prenesenie telesných ostatkov z cintorína do kostola alebo na iné dôstojné miesto malo charakter kanonizácie“- H. MISZTAL, Kánonizační právo v zákonodářství Jána Pavla II., Olomouc 2001, s. 74-75.

5. Napríklad cirkevná synoda v Mohúči v roku 845 – pozri v J. MANSI, Sacrorum Conciliorum nova et amplissisima collectio, Benátky 1759-1798, štrnásty zväzok, s. 75.

6. Porov. H. MISZTAL, Drogi rozwoju postepovania kanonizacyjnego, Čenstochova 1983, s. 191. Zdá sa, že miestni biskupi toto pápežské nariadenie nebrali príliš vážne a pokračovali vo svojich vlastných biskupských kanonizáciách. Napríklad Rodrigo uvádza, že od promulgácie buly Rex Pacificus v roku 1234 do založenia Kongregácie kultu, ktorá dostala na starosť kánonizačné procesy, biskupi bez pápežského súhlasu kánonizovali alebo dovolili verejný kult viac ako 600 Božím služobníkom – R. RODRIGO, Manuale per istruire i processi di canonizzazione (Manuál ako konať kánonizačné procesy), Roma 1991, s. 19.

7. Porov. Annuario pontificio 1994, s. 1726. Sixtus V. (vlastným menom Felice Peretti) pochádzal z okolia Ancony. Pápežom bol v rokoch 1585-1590. Osobne žil prísnym františkánskym spôsobom života, avšak pre dôrazne presadzovanie reforiem po Tridentskom koncile si vyslúžil prezývku „železný pápež“- pozri J. KELLY, Pápeži dvoch tisícročí, Bratislava 1994, s. 219-220.

8. Prosper Lambertini sa narodil v Bologni v roku 1675. Mal mimoriadne schopnosti pre právnické myslenie nakoľko bol vyštudovaným právnikom. V rokoch 1708-1727 bol promótorom viery na Kongregácii obradov, kde mal na starosti kanonizačné procesy. V rokoch 1734-1738 publikoval dnes už klasický traktát De Servorum Dei beatificazione a de Beatorum canonizatione. V rokoch 1740-1758 bol pápežom ako Benedikt XIV.- pozri J. KELLY, Pápeži dvoch tisícročí, Bratislava 1994, s. 240.

9. AAS 59 (1967), s. 885-928.

10. AAS 61 (1969), s. 297-305.

11. AAS 61 (1969), s. 149-153.

12. AAS 80 (1988), s. 841-930.

13. AAS 75 (1983), časť I., s. 349-355.

14. AAS 75 (1983), časť I., s. 349-355. Tieto normy boli vydané Kongregáciou a sú prílohou konštitúcie Divinus perfectionis Magister.

15. AAS 75 (1983), časť I., s. 349-355. Podobne aj tento dekrét je prílohou konštitúcie Divinus perfectionis Magister a jeho účelom bolo zladiť staré a nové predpisy v kauzách, ktoré už prebiehali na Kongregácii.

16. Vnútorný poriadok Kongregácie pre kauzy svätých bol vydaný 21. 3. 1983, ale zdá sa, že nikdy nebol publikovaný v AAS – porov. A. ESSER, La Congregazione delle Cause dei Santi, v: La Curia Romana nella Costituzione apostolica „Pastor bonus“ (studi giuridici XXI), Cittá del Vaticano 1990, s. 310.

17. F. VERAJA, Commento alla nuova legislazione per le Cause dei Santi (komentár k novej legistatíve Kongregácie pre kauzy svätých), Roma 1983.

18. Porov. H. MISZTAL, Kánonizační právo, Olomouc 2001, s. 86. R. RODRIGO, Manuale per istruire i processi di canonizzazione, Roma 1991, s. 23.

19. Porov. F. VERAJA, Commento alla nuova legislazione per le Cause dei Santi, Roma 1983, s. 18-19.

20. Porov. R. RODRIGO, Manuale per istruire i processi di canonizzazione, Roma 1991, s. 23.

21. Porov. R. RODRIGO, Manuale per istruire i processi di canonizzazione, Roma 1991, s. 24. Skutočnosť bola a často aj dnes je taká, že beatifikácia sa považuje za nejaké „menšie svätorečenie“, ale predsa „svätorečenie“. Kompetentné osoby sa uspokoja s blahorečením a preto sa vyvíja málo úsilia na to, aby blahoslavení boli neskôr vyhlásení za svätých.

22. Porov. H. MISZTAL, Kánonizační právo, Olomouc 2001, s. 87.

23. AAS 4 (1912), s. 705-707.

24. H. Misztal píše: „Kanonizácia v právnom zmysle sa líši od beatifikácie. Beatifikáciou sa iba povoľuje, avšak nie prikazuje, verejný kult na ohraničenom území nejakého mesta, miesta, krajiny alebo rehole... a dovoľuje iba určité úkony kultu, napr. vlastnú sv. omšu a vlastnú modlitbu liturgie hodín. Beatifikácia nie je definitívnym pápežským úkonom, lebo aj kanonizácia zavádza prikázaný verejný kult v celej cirkvi“- porov. H. MISZTAL, Kánonizační právo, Olomouc 2001, s. 71.

25. Porov. Blahorečenie biskupa V. Hopku a Z. Schelingovej v Bratislave 14. 9. 2004 (D. Dian, zost.,) SSV Trnava 2003, s. 54. Podčiarknutie je moje, aby som zvýraznil, že naozaj ide o povolenie, nie o nariadenie verejného kultu.

26. Porov. BENEDICTUS PP. XIV, Lib. II, c. 39, num. 7.

27. Porov. článok, ktorý napísal V. Carcel Ortí v Osservatore romano 17. októbra 1998 alebo P. Molinari, Martire, v: Nuovo dizionario di spiritualita, Cinisello Balsamo 1985. Pozri aj S. SPINSANTI, Mučeník, v: S. DE FIORES – T. GOFFI (red.), Slovník spirituality, Kostelní Vydří, 1999, s. 532-542.

28. Enarrationes in Ps. 34, v: Patrológia latina 36, s. 340.

29. Porov. E. PIACENTINI, Il martirio nelle Cause dei Santi, Libreria editrice vaticana, s. 23.

30. Kanonizácia sv. Maximiliána Kolbeho si zasluhuje hlbšiu analýzu. Podľa definície mučeníka od pápeža Benedikta XIV. prenasledovateľ musí určiť aj spôsob smrti mučeníka. Je isté, že sv. Maximilián Kolbe nebol esesákmi v Osvienčime vybraný do bunkra smrti, ale sám sa tam prihlásil. Bola to teda Božia vôľa, aby umrel ako mučeník? Keby sa nebol sám ponúkol na smrť, možno by prežil ako ten, ktorého nahradil: otec rodiny Gajowniczek. Postulátor v tomto prípade postavil dokazovanie mučeníctva na dvoch pilieroch: prvým bola skutočnosť, že prenasledovateľom neboli len konkrétne osoby, ale nacizmus ako celok, ako systém. Dozorca Fritz vystupoval mimoriadne nepriateľsky voči veriacim a zvlášť voči kňazom. Druhým pilierom dokazovania bolo to, že postulátor dokázal, že dozorca Fritz prijal ponuku sv. Maximiliána Kolbeho len preto, že bol katolíckym kňazom. Najprv sa ho spýtal, kým je. Keď mu povedal, že katolíckym kňazom, súhlasil s jeho nástupom do bunkra smrti. Z toho vyplýva, že v istom slova zmysle bola božia vôľa, hoci sa prejavila trochu implicitne a nie priamo, aby sv. Maximilián Kolbe umrel v bunkri smrti ako mučeník – porov. J. LISOWSKI, Koncepcja menzeństwa w praktyce Kongregacji spraw kanonizacyjnych, Wroclaw-Rzym 1992, s. 71-75.

31. Porov. príhovor arcibiskupa Edwarda Nowaka dňa 6. novembra 2001 na úvod študijného roka 2001/2002 (štúdium dáva Kongregácia pre kauzy svätých).

32. Za prvý zoznam čností v kanonizačnom procese sa pokladá zoznam, ktorý napísal právnik František z Pavie v rámci procesu sv. Bonaventúru, ktorý bol kanonizovaný v roku 1482 – porov. H. MISZTAL, Komentarz do Konstytucji Apostolskiej Divinus perfectionis Magister, Lublin 1987, s. 48.

33. Porov. J. DUDA, Pojem mučeníctva a heroickej čnosti v procesoch kanonizácie, v J. DUDA, V službe Božieho kráľovstva, Bratislava 1997, s. 39-50.

34. Porov. H. MISZTAL, Kánonizační právo, Olomouc 2001, s. 63.

35. Porov. PIUS PP. XII, Allocutio (20. 2. 1946), v: AAS 38 (1946), s. 149.

36. Porov. napr. kán. 271, § 2, bod 1 CIC 1983.

37. CONGREGATIO DE CAUSIS SANCTORUM, Novae leges pro Causis Sanctorum A.D. 1983 promulgatae, Cittá del Vaticano 1995, s. 28, bod 32.

38. K téme rovnocennej beatifikácie (lat. beatificatio aequipolens) pozri vyššie Právny inštitút beatifikácie. K tu spomínanému tvrdeniu pozri kánony 2116 a 2134 Kódexu kánonického práva z roku 1917.

39. Kódex kánonického práva z roku 1917, kán. 2117.

40. Kódex kánonického práva z roku 1917, kán. 2138.

41. CONGREGATIO DE CAUSIS SANCTORUM, Novae leges pro Causis Sanctorum A.D.1983 promulgatae, Cittá del Vaticano 1995, s. 28, bod 32.

42. Urban VIII., vlastným menom Mateo Barberini, pôvodom Riman a vyštudovaný právnik, bol pápežom v rokoch 1623-1644 - porov. J. KELLY, Pápeži dvoch tisícročí, Bratislava 1994, s. 226-227.

43. K dekrétom Urbana VIII. pozri napr. F. VERAJA, La beatificazione, storia, problemi, perspective, Roma 1983, s. 79. Dobre ho ich vysvetľuje aj H. MISZTAL, Kánonizační právo, Olomouc 2001, s. 127-130.

44. „Episcopus adiungat declarationem de observantia decretorum Urbani VIII super non cultus“- JOANNES PAULUS PP. II, Const. Ap. Divinus perfectionis Magister, pars I, 2,6.

45. Porov. Kódex kánonického práva z roku 1983, kán. 1239, § 2.

46. Sú to všetko veci, ktoré sa konajú aj iným zosnulým. Prečo by Boží služobník mal byť ukrátený o to, čo je dovolené robiť iným významným osobnostiam?

47. H. Misztal píše: „Nechápeme obavy niektorých postulátorov, ktorí sa boja zverejniť „dôkazy“ o čnostiach alebo o mučeníctve Božieho sluhu pre vedecké a bádateľské účely. Toto zverejnenie môže prispieť k tomu, aby došlo k lepšiemu vyjasneniu niektorých skutočností. Tu by nemali mať miesto nejaké tajností s výnimkou toho, čo si Apoštolská Stolica vyhradí“- H. MISZTAL, Kánonizační právo, Olomouc 2001, s. 106.

48. Osobne som to zažil pri istej diskusii na Kongregácii pre kauzy svätých. Aj názov tomu napovedá: inquisitio diocesana (diecézne skúmanie, vyhľadávanie). Iní pracovníci Kongregácie pre kauzy svätých sa nebránia názvu proces a slobodne ho používajú. Porov. napr. A. ESSER, La Congregazione delle Cause dei Santi; il nuovo ordinamento della procedra, v: La Curia Romana nella Cost. Ap. Pastor bonus (studi giuridici XXI), Cittá del Vaticano 1990, s. 309-329.

49. O sporovom kánonickom procesnom práve pozri napr. M. ARROBA, Il Diritto processuale canonico, Roma 1992.

50. SACRA CONGREGATIO PRO CAUSIS SANCTORUM, Normae servandae in Inquisitionibus ab Episcopis faciendis in Causis Sanctorum, 1a.

51. Poriadok Kongregácie pre kauzy svätých predpokladá 9 relátorov pod vedením generálneho relátora. V skutočnosti ich je 7 – porov. A. ESSER, La Congregazione delle Cause dei Santi; il nuovo ordinamento della procedra, v: La Curia Romana nella Cost. Ap. Pastor bonus (studi giuridici XXI), Cittá del Vaticano 1990, s. 316.

52. K procedúre na Kongregácii pre kauzy svätých podrobnejšie pozri A. ESSER, La Congregazione delle Cause dei Santi; il nuovo ordinamento della procedra, v: La Curia Romana nella Cost. Ap. Pastor bonus (studi giuridici XXI), Cittá del Vaticano 1990, s. 309-329.

Hore