Spovedné tajomstvo a spovedná tajnosť

Úvod

Spovedné tajomstvo je v Cirkvi od nepamäti chránená partikulár na forma tajomstva dotýkajúca sa každého kňaza, ktorý nemôže zo žiadneho motívu a nijakým spôsobom prezradiť penitenta a jeho hriechy čo i len čiastočne, čím by sa mohol konkretizovať vzťah medzi hriechom a tým, kto ho spáchal.

Historický exkurzus

Zmienky o vhodnosti zachovať tajomstvo ohľadom toho, čo bolo počuté v spovedi, nachádzame už v patristických testoch. Affrate (270?-345?), prvý otec sírskej Cirvi napomína svojich kňazov takto: “Nabádajte tých, ktorí sa hanbia vyznať svoju chorobu (hriechy), aby ju neskrývali; a keď vám ju vyznajú, nesnažte sa ju vyznať iným”. Sv. Asterio di Amasea (378/395-400/431) v jednej zo svojich homílií ubezpečuje veriacich, že otcom (kňazom) viac záleží na cti a dobrom mene veriacich (penitentov), ako na nich samých. Aj sv. Augustín (354-430) v svojom Príhovore 82 hovorí: “Musíme napomínať (veriacich) v tajomstve a v tajomstve aj vytýkať, pretože verejným napomínaním prezradíme osobu” (8, 11). Z týchto svedectiev nemožno povedať, že sa jedná o spovedné tajomstvo, ale bez pochybnosti možno konštatovať, že už prvotná Cirkev si uvedomovala dôležitosť vnútorného spovedného fóra, ochraňujúc bonum sacramenti a bonum paenitentis, čiže ochraňovala nielen samotnú sviatosť, ale aj dobrú povesť penitenta. Až IV. lateránsky koncil (1125) promulguje v tejto matérii prvý zákon a za prezradenie spovedného tajomstva stanovuje veľmi prísne tresty. Spovedník, ktorý by prezradil spovedné tajomstvo, musí byť pozbavený svojej kňazskej služby a zostatok svojho života musí vykonať pokánie v uzavretom kláštore (IV. lateránsky koncil, kap. 21).

Legislácia CIC 1917 a 1983

O spovednom tajomstve hovorí predchádzajúci kódex (kán. 889) a terajší kódex (kán. 983) takmer identicky. Malé rozdiely sú iba v lingvistickom vyjadrení, ale podstatný zmysel ostáva ten istý. Stanovuje sa, že spovedné tajomstvo je nedotknuteľné (inviolabile est) a Cirkev zaväzuje spovedníka absolútnym zákazom prezradiť slovami, ani nijakým iným spôsobom, ani z nijakého dôvodu čo i len čiastočne penitenta. Tento záväzok v tradícii nachádza dvojitý motív: ex motivo iustitiae a predovšetkým ex motivo religionis. Ak by sa teda spovedník prehrešil proti spovednému tajomstvu, dopúšťa sa nespravodlivosti voči penitentovi a svätokrádeže voči samotnej sviatosti. Je zrejmé, že to čo sa dozvie spovedník vo sviatostnom fóre, závisí jedine od dôvery penitenta k spovedníkovi a eventuálne prezradenie niečoho zo sviatostného fóra je nielen “podvodom” na penitentovi (ex motivo iustitiae), ale aj poškodenie jeho legitímneho práva na dobrú povesť a vlastnú intimitu (kán. 220). Nakoľko sa týka poškodenia samotnej sviatosti (ex motivo religionis), je nutné spomenúť dva dôvody. Prvý dôvod je tradičný: prezradenie spovedného tajomstva (ale tiež iba možnosť prezradenia) spôsobuje v penitentovi nedôveru k samotnej sviatosti a rešpektujúc fakt, že individuálna spoveď je jediným riadnym spôsobom, ktorým sa penitent zmieruje s Bohom a Cirkvou (kán. 960), je potrebné garantovať absolútnym spôsobom penitentovi túto možnosť. V opačnom prípade sa ohrozuje najvyšší zákon Cirkvi salus animarum. Druhý dôvod je viac teologický: spovedník vo sviatostnom fóre koná in persona Christi (Ordo paenitentiae, b. 10). Z tohto zorného uhla je potom eventuálne prezradenie spovedného tajomstva poškodením či prerušením vzťahu dôvery s Kristom, ktoré existuje medzi Kristom a jeho služobníkom. Prezradenie spovedného tajomstva nie je už iba niečo, čo podvedie penitenta, poškodí jeho dobrú povesť, zasiahne do jeho intimity, diskredituje samú sviatosť, ale je omnoho viac, pretože “vyprázdňuje” úlohu spovedníka zverenú samotným Kristom.

Subjekt a predmet spovedného tajomstva

Zákon o spovednom tajomstve sa v novom kódexe dotýka jedine spovedníka (kán 983 §1). V tejto skutočnosti spočíva podstatný rozdiel vzhľadom k CIC 1917, kde bol povinný dodržiavať spovedné tajomstvo aj tlmočník, alebo iná osoba, ktorá pozná obsah spovede (kán. 889 §2). Podľa súčasnej legislatívy tlmočník, alebo iná osoba poznajúca obsah spovede, má zachovať tajnosť (secretum), pod čím sa nemyslí spovedné tajomstvo (sacramentale sigillum).

Povinnosť spovedníka zachovať spovedné tajomstvo nastáva vždy vtedy, keď má penitent v úmysle získať rozhrešenie, pričom nezohráva úlohu, či rozhrešenie nakoniec získa, alebo nezíska. Od tohto momentu je spovedník viazaný spovedným tajomstvom pred kýmkoľvek, nevynímajúc i samotného penitenta. E. Miragoli vysvetľuje, že i vo vzťahu k penitentovi má byť spovedník zdržanlivý. Preto má spovedník vždy žiadať dovolenie penitenta, aby s ním mohol rozprávať o predchádzajúcich sviatosti pokánia. Naopak, nemusí žiadať dovolenie, ak sa bezprostredne po spovedi rozpráva s penitentom (považuje sa to za morálne pokračovanie sviatosti pokánia), alebo keď sa sám penitent vráti pri nasledujúcich stretnutí k obsahu predošlých spovedí (E. Miragoli, Il sacramento della penitenza, Miláno 2001, s. 149). Autori sa tiež zhodujú v tom, že spovedník neporušuje spovedné tajomstvo, ak niekto iba simuluje alebo zosmiešňuje sviatosti pokánia. F. M. Cappello dodáva, že sa nejedná o spovedné tajomstvo, ak sa veriaci vedome spovedá laikovi, alebo kňazovi zbaveného spovednej fakulty; ak veriaci nemá v úmysle získať rozhrešenie, ale žiada iba radu, alebo riešenie nejakej pochybnosti; ak nejaká osoba prichádza k sviatosti pokánia s úmyslom získať peniaze (F. M. Cappello, Tractatus canonico-moralis. De sacramentis, II, s. 569).

Doktrína jasne stanovuje, že predmetom spovedného tajomstva je: 1. osoba penitenta; 2. všetky hriechy (ťažké i ľahké); 3. eventuálne doplňujúce vysvetlenia; 4. udelené zadosťučinenie, ak by mohlo prezradiť hriech; 5. odmietnuté, alebo oddialené rozhrešenie.

Porušenie spovedného tajomstva a sankcie

Ako už bolo povedané, podľa kódexu 1917 mohol porušiť spovedné tajomstvo spovedník, tlmočník, alebo iná osoba poznajúca obsah spovede. Kódex rozlišoval u spovedníka priame a nepriame porušenie spovedného tajomstva. Ak porušil priamo spovedné tajomstvo, upadal do trestu exkomunikácie špeciálne rezervovanej Apoštolskej stolici. Ak porušil spovedné tajomstvo nepriamo, bol suspendovaný a nemohol celebrovať sv. omšu, vysluhovať sviatosť pokánia, bol pozbavený všetkých benefícií, hodnosti, pasívneho i aktívneho hlasu (kán 2369 §1). Ak porušil spovedné tajomstvo tlmočník, alebo iná osoba ktorá poznala obsah spovede zo spovede, mala byť podľa závažnosti viny potrestaná, nevynímajúc exkomunikáciu (kán 2369 § 2).

Súčasný kódex 1983 pozná porušenie spovedného tajomstva iba u spovedníka, ktoré môže byť priame, alebo nepriame. Priamym porušením spovedného tajomstva je spovedník okrem toho, že spáchal veľmi ťažký hriech aj ipso facto exkomunikovaný bez potreby vonkajšej intervencie kompetentnej autority (exkomunikácia latae sententiae). Táto exkomunikácia je výlučne rezervovaná Svätej stolici (kán. 1388 § 1). Pre vnútorné fórum je kompetentná Apoštolská Penitenciária, pre vonkajšie fórum je kompetentná S. Kongregácia pre náuku viery. V prípade nepriameho porušenia spovedného tajomstva (z ľahkovážnosti alebo nerozvážnosti, ale vždy bez prezradenia mena penitenta možno poznať alebo predpokladať obsah sviatosti pokánia) kódex 1983 nestanovuje determinovaný trest, ale predsa zaväzuje kompetentnú autoritu (Ordinára alebo sudcu) potrestať spovedníka podľa závažnosti deliktu (pro delicti gravitate puniatur)(kán. 1388 § 1). Jedná sa teda o trest ferendae sententiae, čiže po žalobe penitenta, ktorý sa cíti podvedený alebo poškodený, nasleduje riadna procesná procedúra.

Porušenie spovednej tajnosti a sankcie

V novom kódexe tlmočník alebo iné osoby poznajúce obsah spovede sú povinné dodržiavať tajnosť (secretum). Kto poruší toto tajomstvo, má byť potrestaný spravodlivým trestom (iusta poena puniantur), nevynímajúc exkomunikáciu. Aj v tomto prípade sa jedná o trest ferendae sententiae, ktorý musí byť vynesený vždy vtedy, keď to poškodený penitent ohlási kompetentnej autorite. V prípade, že to poškodený penitent neohlási, osoba ktorá prezradila tajomstvo má povinnosť spovedať sa z hriechu.

Špeciálne prísna je Cirkev v prípade, ak by sa niečo zo spovede zaznamenalo technickými prostriedkami, alebo šírilo prostredníctvom médií. Prvá intervencia cirkevnej autority nastala 23. marca 1973, kedy bola publikovaná škandalózna kniha, ktorá obsahovala prepis zaregistrovaných spovedí. Kongregácia pre náuku viery vtedy ustanovila trest exkomunikácie latae sentenctia pre autorov publikácie, vydavateľov a všetky osoby formálne zainteresované do tejto iniciatívy (AAS 65 [1973] 678). V septembri 1988 tá istá Kongregácia rozšírila ten istý trest na všetky budúce analogické prípady. Motívom je “chrániť svätosť sviatosti pokánia a [...] ochrana práv spovedníkov a veriacich“ (AAS 80 [1988] 1367).

Záver

Z prezentovanej normatívy k spovednému tajomstvu badať hlboký rešpekt Cirkvi voči sviatosti pokánia v ktorej sa odohráva najhlbší vzťah intimity medzi veriacim človekom a Bohom, preto úzkostlivo chráni nielen svätosť samotnej sviatosti, ale aj dôstojnosť penitenta. Možno preto súhlasiť s teológom A. Von Speyerom, ktorý upozorňuje, že to čo spovedník pozná zo spovede, nie je matériou na diskusiu, ale matériou modlitby (A. Von Speyer, La confessione, a cura di H. U. Balthasar, Miláno 1978, s. 218). Sv. Otec Ján Pavol II. vo svojej alokúcii k pracovníkom Apoštolskej Penitenciárie dodáva, že Boží zákon i zákon Cirkvi zaväzujú spovedníka k totálnemu silenciu usque ad sanguinis effusionem (Ján Pavol II., Allocuzione, in L’Osservatore Romano, 13. 3. 1994).