Príhovor členom Apoštolského súdu Rota Romana

Milovaní členovia Tribunálu Rota Romana!

1. Mám radosť z tohto stretnutia s vami na začiatku súdneho roku. Poskytuje mi príležitosť zdôrazniť dôležitosť vašej služby a nevyhnutnosť vašej súdnej činnosti pre Cirkev.

Z úprimného srdca pozdravujem kolégium sudcov, počnúc dekanom tohto kolégia, Mons. Rafaellom Funghinim, ktorému ďakujem za slová, ktorými vyjadril zmysel a hodnotu vašej práce. Pozdravujem aj úradníkov, advokátov a ďalších spolupracovníkov tohto Apoštolského súdu, ako aj študentov Rotálneho štúdia a všetkých tu prítomných.

2. Za posledné roky som sa počas týchto našich stretnutí zaoberal viacerými základnými aspektami manželstva: jeho prirodzenou povahou, nerozlučiteľnosťou, sviatostnou hodnosťou. Na Apoštolský súd Rota Romana prichádzajú prípady rôzneho druhu v súlade s predpismi Kódexu kánonického práva (porov. kánony 1443-1444) a apoštolskou konštitúciou Pastor bonus (porov. články 126-130). Ale je to práve manželstvo, ku ktorému Apoštolský súd musí obracať svoju pozornosť. Práve preto, želajúc si dať odpoveď na starosti vyjadrené Mons. dekanom Apoštolského súdu, chcem opäť venovať pozornosť manželským prípadom, ktoré musíte riešiť.

Osobitnú pozornosť chcem venovať právnicko-pastoračnému aspektu, ktorý z nich vyplýva. Mám na mysli favor iuris, princíp, podľa ktorého manželstvo má priazeň práva a s ním spojený právny inštitút prezumpcie platnosti manželstva v prípade pochybnosti o jeho validite, čo je stanovené v kán. 1060 Latinského kódexu a kán. 779 Kódexu kánonov východných cirkví.

Proti tomuto princípu počuť aj kritické hlasy. Pre niektorých tento princíp je zviazaný so sociálnou a kultúrnou situáciou minulosti, keď u snúbencov žiadosti o sobáš kánonickou formou predchádzalo normálne správne chápanie a prijímanie povahy manželstva. Ale v súčasnosti, keď sa, bohužiaľ, inštitúcia manželstva nachádza v hlbokej kríze v mnohých oblastiach sveta, sa niektorým zdá, že dokonca samá platnosť manželského súhlasu sa musí pokladať za kompromitujúcu pre príčiny rôznych typov neschopnosti snúbencov alebo pre vylúčenie podstatných dobier manželstva. Na základe spomenutých situácií sa autori dožadujú, či by nebolo správnejšie predpokladať neplatnosť uzavretého manželstva namiesto predpokladania jeho platnosti. V tomto kontexte priazeň manželstva (lat. favor matrimonii) by mal ponechať svoje miesto priazni osoby (lat. favor personae) alebo priazni pravdy subjektu (lat. favor veritatis subiecti), alebo priazni slobody (lat. favor libertatis).

3. Pre správne vyhodnotenie nových tendencií je vhodné predovšetkým sa sústrediť na základ a na vymedzenie spomínanej priazne. V skutočnosti ide o princíp, ktorý vysoko presahuje prezumpciu platnosti manželstva, pretože má vplyv na všetky kánonické normy týkajúce sa manželstva, podstatné i procesné normy. Napomáhanie manželstvu naozaj musí byť záujmom činnosti celej Cirkvi, pastierov i veriacich, ba i civilnej spoločnosti, jedným slovom všetkých ľudí dobrej vôle. Základom tohto postoja nie je uprednostnením tej alebo inej mienky, ale hodnotou objektívneho dobra, ktoré stelesňuje každé manželstvo a každá rodina. Ba vlastne vtedy, keď je personálne i sociálne ohrozené uznávanie tohto základného dobra, sa omnoho hlbšie ukazuje jeho význam pre osoby i spoločenstvá.

Vo svetle toho, čo tu bolo povedané, sa ukazuje jasne, že povinnosť chrániť manželstvo prináleží osobitným spôsobom posvätným pastierom, avšak je to aj povinnosťou všetkých veriacich, ba všetkých ľudí a civilných autorít podľa kompetencie, ktorú majú.

4. Princíp favor iuris, ktorému sa manželstvo teší, implicitne zahŕňa aj prezumpciu jeho platnosti dovtedy, kým sa nedokáže opak (porov. kán. 1060 CIC a kán. 779 CCEO). Aby bolo možno pochopiť význam tejto prezumpcie, je vhodné na prvom mieste spomenúť, že to nie je výnimka vzhľadom na opak. Naozaj nie. Ide tu o prezumpciu aplikovanú na manželstvo, ktorá je základným princípom každého právneho poriadku, ktorý znie: ľudské činy samy v sebe dovolené a týkajú sa právnych vzťahov, považujú sa za platné, pokiaľ sa nedokáže ich neplatnosť (porov. kán. 124, § 2 CIC a kán. 931, § 2 CCEO).

Táto prezumpcia nech sa nechápe ako ochrana zdanlivých skutočností alebo toho, čo tu doteraz platilo (lat. status quo), lebo sa umožňuje, v rámci rozumného vymedzenia, aj vznesenie námietky a napadnutia platnosti manželstva. Avšak to, čo sa zdá, že bolo navonok vykonané ako správne si zaslúži, aby bolo od samého počiatku považované aj za platné a, konzekventne, aby požívalo právnu ochranu, lebo práve vzťah k vonkajšiemu skutku je jediným východiskovým bodom, ktorým právny poriadok realisticky disponuje a ktorým aj garantuje právnu ochranu. Hypoteticky predpokladať opačný stav, to jest povinnosť podať pozitívny dôkaz platnosti právneho skutku, by znamenalo vystaviť osoby požiadavkám, ktoré by boli priam nerealizovateľné. Totiž dôkaz by mal zahŕňať aj viaceré predpoklady i prvky úkonu, ktoré často majú široký časový i priestorový rozsah a týkajú sa mnohých osôb, i predtým vykonaných skutkov, ktoré sú s dôkazom akosi späté.

5. Čo povedať na tvrdenia, podľa ktorých rozpad manželského života vytvára v istom zmysle predpoklad neplatnosti manželstva? Žiaľ, sila toho mylného chápania je niekedy tak veľká, že sa mení na zovšeobecnený predsudok. To má za následok, že sa hľadajú tituly nulity ako formálne ospravedlnenie pre rozsudok, ktorý sa v skutočnosti opiera o holý fakt neúspešného manželstva. Tento nesprávny formalizmus tých, ktorí sa usilujú narušiť tradičný favor matrimonii, môže dospieť až k zabudnutiu, že podľa ľudskej skúsenosti narušenej hriechom, môže sa manželstvo rozpadnúť aj nesprávnym užívaním slobody samotných manželov.

Zdôvodnenie manželskej nulity by sa malo skôr zamerať s väčšou serióznosťou na moment sobáša, na nevyhnutné prvky pre sobáš a zvlášť na tie, ktoré sa týkajú manželského súhlasu a na skutočnú disponovanosť stránok. Farári a tí, ktorí im pomáhajú v oblasti predmanželskej prípravy, majú vážnu povinnosť, aby neupadli do čiste byrokratického prístupu pri príprave snúbencov na manželstvo, o ktorom hovorí kán. 1067. Ich pastoračnú činnosť musí viesť vedomie, že snúbenci možno práve v tomto momente predmanželskej prípravy objavia prirodzené a nadprirodzené dobro manželstva a následne sa usilovať ich aj dosiahnuť.

6. Ba prezumpcia manželstva ide ešte nad tento rámec. Často skutočným problémom nie je prezumpcia ako taká, ako skôr komplexné chápanie samého manželstva a následne procesu, ktorý má slúžiť na zistenie platnosti jeho slávenia. Je nemysliteľné, aby tento proces išiel nad rámec zisťovania pravdy. Tento vzťah k pravde je tým, čo spája všetkých aktérov procesu aj napriek tomu, že majú v procese rozdielne úlohy. A tu možno pozorovať určitú skepsu, niekde viac a niekde menej badateľnú, týkajúcu sa nespôsobilosti poznať pravdu o platnosti manželstva. Práve tu sa žiada obnoviť dôveru v ľudský rozum čo sa týka podstatných prvkov manželstva, ako aj čo sa týka osobitných okolností každého manželského zväzku.

Tendencia účelovo rozširovať rozmery titulov neplatnosti, nerešpektujúc hranice objektívnej pravdy, narúša štruktúru celého procesu. Dôkazová fáza procesu v takomto chápaní stráca svoj charakter dôslednosti, lebo výsledok je už vopred určený. Hľadanie pravdy, k čomu je sudca zaviazaný vážne ex officio (kán. 1452 CIC a 1110 CCEO), k čomu si dokonca má poslúžiť aj prácou obhajcu zväzku i advokáta, sa nahradzuje formalizmom bez života. Až napokon rozsudok, namiesto serióznych a kritických nazbieraných dôkazov, obsahuje tendenčné konštrukcie smerujúce k vopred určenej konklúzii a ťažko narúša alebo dokonca stráca jej smerovanie k objektívnej pravde. Kľúčové pojmy ako morálna istota a slobodné hodnotenie dôkazov strácajú svoj zmysel, ak nie sú v nevyhnutnom vzťahu k objektívnej pravde (porov. kán. 1608 CIC a 1291 CCEO), ak sa súd zrieka hľadania tejto pravdy alebo ak jej nájdenie považuje za nedosiahnuteľné.

7. Poďme ešte ďalej. Problém sa týka aj manželstva vsadeného do celkovej vízie skutočnosti. Podstatný rozmer spravodlivosti manželstva, na ktorom stojí jeho právna dimenzia, sa nahrádza empirickými zornými uhlami pohľadu z oblasti sociológie, psychológie, atď. do takej miery, že sa tu môže hovoriť o určitom druhu právneho pozitivizmu. Bez toho, aby sa uberalo na význame sociologickým, psychologickým a psychiatrickým poznatkom, nesmie sa zabudnúť, že autenticky právny pohľad na manželstvo si vyžaduje metafyzický pohľad na ľudskú osobu a na manželský vzťah. Bez tohto ontologického základného pohľadu sa z manželskej inštitúcie stane bezduchá vonkajšia štruktúra vytvorená pozitívnym právom a zákonmi a púhym ovocím situácie súčasnej spoločnosti, obmedzujúcu ľudskú osobu v jej slobodnej a pravdivej sebarealizácii.

Je potrebné znova objaviť pravdu, dobro a krásu manželstva, že je dielom samého Boha, ktorý ho postavil na ľudskej prirodzenosti a na slobodnom rozhodnutí manželov ako osobnú a nerozlučiteľnú realitu, ako zväzok spravodlivosti a lásky, spätý od počiatku s plánom spásy a v plnosti časov povýšený na sviatosť. Toto je tá skutočnosť, ktorej Cirkev i svet majú napomáhať. To je skutočná priazeň manželstvu (lat. favor matrimonii)!

Napokon si želám opätovne oceniť vašu chúlostivú a zodpovednú prácu pri vysluhovaní spravodlivosti. Zvolávam na každého z vás, drahí sudcovia, úradníci a advokáti Apoštolského súdu Rota Romana každodennú Božiu pomoc a všetkým ochotne udeľujem svoje požehnanie.