Manželstvo požíva priazeň práva

Úvod

Svätý Otec Ján Pavol II. 29. januára 2004 prijal členov Apoštolského tribunálu Rota Romana na tradičnom stretnutí, ktoré sa koná obvykle na začiatku kalendárneho roka. Každý rok sa pápež venuje niektorej téme, ktorá sa dotýka práce tohto Apoštolského súdu.

Tohto roku zdôraznil niektoré aspekty právnického princípu favor iuris pri jeho aplikácii v súdnickej praxi pri kauzách manželskej nulity, ale poukázal aj na základné aspekty tohto princípu v pastoračnej oblasti. (1)

Každoročné príhovory rímskeho veľkňaza Apoštolskému súdu Rota Romana sú predmetom našej pozornosti z viacerých dôvodov. Predovšetkým sú prejavom autentického magistéria rímskeho veľkňaza. (2) Toto magistérium sa dotýka dôležitej matérie, ktorá je predmetom živého pastoračného záujmu Cirkvi, t. j. platnosti i sviatostnej hodnosti manželstva. (3) Napokon tieto príhovory sú „kormidlom“, ktorým nástupca sv. Petra apoštola riadi špeciálnu oblasť vykonávania moci riadenia v Cirkvi, (4) ktorou je vykonávanie cirkevnej justície zaoberajúcou sa v prevažnej miere manželskými kauzami.

Už len tieto tri spomenuté dôvody, hoci by sme mohli uviesť aj ďalšie, postačujú k tomu, aby objasnili dôvody, pre ktoré musíme venovať pozornosť aj tohtoročnému príhovoru Jána Pavla II. členom Apoštolského súdu Rota Romana.

I. Manželstvo požíva priazeň práva

Kán. 1060 Kódexu kánonického práva, ako aj kán. 779 Kódexu kánonov východných cirkví, stanovuje v kánonickom manželskom práve princíp: manželstvo požíva výhodu práva (lat. matrimonium gaudet favore iuris). Hľa, celý text obidvoch spomínaných kánonov. Kán. 1060 KKP: „Manželstvo má priazeň práva; preto v pochybnosti treba trvať na platnosti manželstva, kým sa nedokáže opak.“ (5) Rovnaký text má aj kán. 779 KKVC. (6) Princíp manželstvo má priazeň práva (lat. matrimonium gaudet favore iuris) a tvorí prvú časť znenia spomínaných cirkevných zákonov.

1.1. Rozmer tohto princípu

Ide o princíp, ktorý preniká svojím duchom celú manželskú legislatívu, jak meritórnu, tak procesnú, avšak nielen legislatívu kánonickú, ale každý manželský právny poriadok, nevynímajúc ani štátny a medzinárodný. Svätý Otec Ján Pavol II. to vo svojom príhovore Rímskej Rote tohto roku jasne deklaroval keď povedal, že „tento princíp... vplýva na všetky kánonické normy, tak podstatné, ako aj procesné, ktoré sa týkajú manželstva“. (7) Ba šiel ešte ďalej keď povedal, že „podporou manželstva má byť inšpirovaná celá činnosť Cirkvi, duchovných pastierov a veriacich, civilnej spoločnosti, jedným slovom všetkých ľudí dobrej vôle“ a dodal, že „základom tohto postoja nie je stanovisko postavené na výbere tej alebo onej mienky, ale na ocenení objektívnej hodnoty, ktorú reprezentuje každé manželstvo a každá rodina.“ (8)

1.2. Jeho právna sila

Sú autori, ktorí ho nazývajú základným princípom. (9) Iní ho dokonca považujú za princíp postavený na prirodzenom práve, ktorý zákonodarca kodifikoval. (10) A zase iní autori sa vyhýbajú niektorej z vyššie uvedených definícií a považujú ho za princíp s dlhou kánonickou tradíciou. (11) Napokon naozaj ide o princíp, ktorý sa dostal do kánonickej legislatívy vo vrcholnom stredoveku a pre celú Cirkev bol promulgovaný bulou (12) Rex pacificus Gregora IX. v roku 1234. (13) Povaha tohto princípu sa nám javí ako veľmi dôležitá, lebo stanovuje možnosť alebo nemožnosť jeho zmeny, o ktorú sa usilujú niektorí autori a proti ktorým reagoval Ján Pavol II. svojím príhovorom Apoštolskému súdu Rota Romana. Nikto nemôže poprieť, že príhovory Svätého Otca majú charakter autentického Magistéria Cirkvi. (14) Ján Pavol II. sa vo svojom príhovore nevyjadril explicitne, o aký princíp ide. Povedal však, že sa žiada poukázať na základ tohto princípu a potom povedal, že ide o princíp, ktorý je viac, než iba prezumpcia platnosti manželstva, že má základ a zakotvenie v dobre manželstva a rodiny, čo je zase základným dobrom osôb i spoločnosti. (15) Tým predsa implicitne naznačil, že prinajmenšom ide o princíp, ktorý má svoje korene v prirodzenom práve, lebo sa opiera o prirodzené hodnoty manželstva a rodiny. Tento poznatok má zásadný význam nielen pre cirkevných sudcov, nielen pre veriacich, ale pre všetkých ľudí vôbec.

1.3. Aplikácia princípu v cirkevnom súdnictve

Nemožno prehliadnuť, že Ján Pavol II. hovoril o princípe matrimonium gaudet favore iuris členom Apoštolského súdu Rota Romana. Z tohto hľadiska sa nám zdá dôležité poukázať na skutočnosť, že ide o princíp, ktorý Svätý Otec kládol na srdce práve sudcom spomínaného apoštolského súdu a skrze nich všetkým cirkevným sudcom. To znamená, že týmto princípom sa má riadiť každý cirkevný sudca pri vynášaní rozsudkov, v ktorých sudcovia odpovedajú na otázku: bola dokázaná platnosť manželstva v tomto prípade (lat. An constet nullitate matrimonii in casu?). Tu Svätý Otec jasne hovorí, že princíp matrimonium gaudet favore iuris implicitne zahŕňa aj právny inštitút prezumpcie v manželskom procesnom práve. To znamená, a tu prechádzame do druhej časti kán. 1060, že každé manželstvo sa musí považovať za platné, pokiaľ nie je dokázaný opak. (16) Svätý Otec učí, že manželstvo raz uzavreté manželstvo sa musí považovať za platné a dokazuje sa jeho neplatnosť a nie naopak, aby sa považovalo za neplatné a dokazovala sa jeho platnosť! (17) Ba toto považuje za základný princíp nielen kánonického, ale každého právneho poriadku. (18)

Ak by sa niekomu zdalo, že hovoríme o veciach, ktoré sú samozrejmé a pre každého sudcu nepredstaviteľné žeby mohlo to byť aj inak, chceme poukázať na nebezpečenstvá a riziká, ktoré sa vkrádajú do výkonu súdnej moci akosi podvedome. Pracovníci cirkevnej justície zaoberajúci sa takmer každodenne problémami stroskotaných manželských zväzkov, k čomu v patričnej miere prispieva súčasná sekularizovaná kultúra, zvrátenosť v medziľudských vzťahoch, komerčný systém spoločnosti založený na pôžitkoch, sú v neustálom nebezpečí, že budú strácať dôveru v súčasného človeka a v jeho spôsobilosť uzavrieť vôbec platné manželstvo. (19) Svätý Otec vo svojom príhovore otvorene hovorí o skepse, ktorá existuje, či už v otvorenej alebo skrytej forme ohľadom schopnosti súčasného človeka uzavrieť platné manželstvo a vyzýva v rámci procesného konania k obnoveniu dôvery v ľudský rozum spoznať pravdu prostredníctvom na tento účel stanovenej procesnej procedúry. Túto dôveru nech sa usilujú nadobudnúť všetci, ktorí sú aktérmi manželského procesu, teda nielen stránky, ale aj sudcovia, obhajcovia zväzku, advokáti, zástupcovia v spore a iní, ktorí sa na procese aktívne podieľajú. (20) V opačnom prípade to môže mať vážne následky na vykonávanie cirkevnej manželskej justície, na čo Ján Pavol II. primeraným spôsobom poukazuje v šiestom bode svojho príhovoru, keď uvádza:

„Tendencia účelovo rozširovať rozmery neplatnosti, nerešpektujúc hranice objektívnej pravdy, narúša štruktúru celého procesu. Dôkazová fáza procesu v takomto chápaní stráca svoj charakter dôslednosti, lebo výsledok je už vopred určený. Hľadanie pravdy, k čomu je sudca zaviazaný ťažko ex officio (kán. 1452 CIC a 1110 CCEO), k čomu si dokonca má poslúžiť aj prácou obhajcu zväzku i advokáta, sa nahradzuje formalizmom bez života. Až napokon rozsudok, namiesto serióznych a kritických nazbieraných dôkazov, obsahuje tendenčné konštrukcie smerujúce k vopred určenej konklúzii a ťažko sa narúša, alebo dokonca stráca jej smerovanie k skutočnej pravde. Kľúčové pojmy, ako morálna istota a slobodné hodnotenie dôkazov, strácajú svoj zmysel, ak nie sú v nevyhnutnom vzťahu k objektívnej pravde (porov. kán. 1608 CIC a kán. 1291 CCEO), ak sa súd zrieka hľadania tejto pravdy alebo ak jej nájdenie považuje za nedosiahnuteľné“. (21)

Napokon Ján Pavol II. otvorene odmieta nekritické kopírovanie znaleckých posudkov z oblasti sociológie, psychológie a psychiatrie v rozsudkoch cirkevných súdov. Tento nekritický postoj považuje dokonca za určitú sortu právneho pozitivizmu. Zdôrazňuje, že „bez toho, aby sa uberalo na význame sociologickým, psychologickým a psychiatrickým poznatkom, nesmie sa zabudnúť, že autentický právny pohľad na manželstvo si vyžadujú metafyzický pohľad na ľudskú osobu a na manželský vzťah. Bez tohto ontologického základného pohľadu sa z manželskej inštitúcie stane bezduchá vonkajšia štruktúra vytvorená pozitívnym právom a zákonmi a púhym ovocím situácie v súčasnej spoločnosti, obmedzujúcu ľudskú osobu v jej slobodnej a pravdivej sebarealizácii“. (22)

V tomto prípade Ján Pavol II. stavia ľudskú osobu do zorného uhla pohľadu, ktorý si má osvojiť cirkevný sudca v kauzách manželskej nulity: metafyzický pohľad a nie iba bezduchý produkt súčasnej spoločnosti. V problematike znaleckých posudkov ide o deklaráciu princípu, že sudca je peritus peritorum, čiže sudca posudzuje a priznáva výšku dôkaznej sily znaleckému posudku. (23) V rámci aplikácie princípu matrimonium gaudet favore iuris v cirkevnom súdnictve by sa žiadalo uviesť aj základné poznatky o morálnej istote, ku ktorej ak sudca dospeje, môže zvrátiť tento princíp a deklarovať v rozsudku manželstvo za neplatné. To je však už iná téma. Preto čitateľom odporúčame vedecké štúdie, ktoré sú výslovne zamerané na tému morálnej istoty. (24)

1.4. Aplikácia princípu v pastorácii

Svätý Otec Ján Pavol II. vo svojom príhovore členom Apoštolského súdu Rota Romana neobišiel ani problém pastoračného prístupu v rámci prípravy snúbencov pre manželstvo. Výslovne spomína farárov a ich spolupracovníkov, ktorí im pomáhajú pri príprave snúbencov. Pripomína im, aby nepristupovali k tejto príprave iba rutinne a byrokraticky. A hoci nedefinuje, ako sa majú vlastne pastoračne správať, čo ani nie je možné vzhľadom na to, že každý pár si vyžaduje svojím spôsobom špecifický prístup, predsa im kladie na srdce, aby predmanželskú prípravu vykonávali s vedomím, že snúbenci môžu práve v čase tejto prípravy objaviť prirodzené i nadprirodzené dobrá manželstva a následne sa usilovať ich aj dosiahnuť. (25) Implicitne Svätý Otec spomína aj príklad pekného manželského života katolíckych manželov. Urobil to v závere svojho príhovoru, keď zvolal:

„Je potrebné znova objaviť pravdu, dobro a krásu manželstva, že je dielom samého Boha, ktorý ho postavil na ľudskej prirodzenosti a na slobodnom rozhodnutí manželov ako osobnú a nerozlučiteľnú realitu, ako zväzok spravodlivosti a lásky, spätý od počiatku s plánom spásy a v plnosti časov povýšený na sviatosť. Toto je tá skutočnosť, ktorej Cirkev i svet majú napomáhať. To je skutočná priazeň manželstvu (lat. favor matrimonii).“ (26)

Vskutku nijaká predmanželská náuka nedokáže nahradiť príklad dobrého katolícky žitého manželstva. Nie je to nijaký objav, iba deklarácia známeho latinského príslovia verba movent exempla trahunt. Táto vznešená úloha leží na ramenách katolíckych manželov ako veľmi naliehavá, ale aj ťažká povinnosť.

II. Nové tendencie

Svätý Otec Ján Pavol II. svojím príhovorom reaguje na určité nové tendencie v Cirkvi, ktoré sa usilujú nahradiť princíp matrimonium gaudet favore iuris iným princípom, ktorý pápež nazýva favor matrimonii (slov. priazeň manželstva). Aj keď favor matrimonii rozsiahlejšie nedefinuje, predsa hovorí, že sa za týmto pojmom skrýva priazeň osoby (lat. favor personae), priazeň subjektívnej pravdy (lat. favor veritatis subiecti) a priazeň slobody (lat. favor libertatis). (27)

2.1. Eventuálne následky v cirkevnom súdnictve

Svätý Otec explicitne hovorí o zámere nových tendencií v oblasti cirkevného súdnictva. Ich priekopníci svoje názory zdôvodňujú tým, že princíp favor iuris aplikovaný na manželstvo bol spätý so sociálnou a kultúrnou situáciou minulosti. Avšak v súčasnosti došlo k výraznej zmene jak v sociálnej oblasti, tak aj v oblasti kultúrnej. Nastala výrazná zmena prostredia, v ktorom človek žije a ktoré stvárňuje aj jeho zmýšľanie i správanie. V mnohých kedysi typicky katolíckych krajinách došlo k zrúteniu mnohých cirkevných ustanovizní a nastala celková sekularizácia aj ľudského zmýšľania. Mnohým ľudom už tradičné náboženské pojmy a štýl života nič nehovoria, ba ich výslovne odmietajú. Na základe týchto argumentov sa dožadujú prehodnotiť doteraz platný princíp priazne práva (lat. favor iuris) v oblasti manželstva v zmysle, aby sa na cirkevnom súde nedokazovala neplatnosť manželstva, ale naopak platnosť manželstva. (28)

Pri pozornejšej analýze nových tendencií, ktoré naznačil Svätý Otec Ján Pavol II. vo svojom príhovore v bode 2, zdá sa mi vhodné dvomi poznámkami uviesť môj názor. Ako prvú poznámku uvádzam, že pozadie, z ktorých tieto tendencie vyrastajú, je vskutku hlboko zložité. Aj Ján Pavol II. pripúšťa, že inštitúcia manželstva sa v mnohých oblastiach, bohužiaľ, nachádza v hlbokej kríze. (29) Cirkevné súdy sú zavalené veľkým množstvom manželských sporov, nevynímajúc ani Apoštolský súd Rota Romana. (30) Preto úvahy ako túto situáciu riešiť, sú legitímne a opodstatnené. (31)

Ale žiaľ, navrhované riešenia nemusia byť vždy dobré a najšťastnejšie, hoci vo väčšine prípadov ide o dobromyseľné bádanie a hľadanie riešení. Ich údelom je však žiaľ aj riziko, že sa dostanú mimo správnej cesty. Avšak je nám ľúto, že sa nájdu aj takí, ktorí sa zlomyseľne postavia proti magistériu Cirkvi. Ako druhú poznámku uvádzam, že aplikáciu spomínaných nových tendencií v praxi cirkevných súdov si len ťažko dokážem predstaviť. Vychádzam totiž zo zásady, že cirkevná justícia musí byť postavená na zákonoch, ktoré majú presne definovaný, resp. známy a vysvetliteľný obsah a rozsah. Na tejto zásade stojí právna istota, ktorá má potom evidentný dopad aj na spôsob formovania a nadobúdania morálnej istoty sudcov, ktorí vynášajú rozsudok. Zrušenie princípu priazne práva (lat. favor iuris) pre kauzy manželskej nulity a jeho nahradením neistými a nedefinovanými princípmi, by podľa mňa znamenalo nielen rozšírenie titulov manželskej nulity, ale by spôsobilo radikálny prevrat vo filozofii i teológii procesného manželského práva, ktorého následkom by bola výrazná právna neistota, alebo až doslova chaos. Pre cirkevnú justíciu je však dôležité, ako nás v tejto záležitosti usmernil Svätý Otec. Ján Pavol II. venoval vo svojom príhovore novým tendenciám minimálnu pozornosť, avšak sústredil sa v maximálnej miere na vysvetlenie princípu favor iuris. (32) Postoj magistéria rímskeho veľkňaza je teda jasný a smerodajný pre prácu cirkevných súdov. Tomuto postoju a učeniu som venoval priestor v prvom bode tejto štúdie.

2.2. Eventuálne následky v pastoračnej praxi

Aplikácia spomínaných tendencií by iste mala negatívne následky aj pre vykonávanie pastoračnej činnosti, hoci sa neodvažujem ani len odhadnúť ich rozsah. Určite by však zasiahla predovšetkým predmanželskú prípravu snúbencov a mala by dopad aj na chápanie manželského a rodinného života vôbec. Znamenalo by to, že sa Katolícka cirkev výrazne prispôsobila mentalite súčasného sveta. Nemyslím si, že tak výrazný posun v chápaní manželstva by bol prínosom, ale skôr sa prikláňam k názoru, že Cirkev by podávaním zriedenej náuky pomaly prestávala byť soľou tejto zeme a svetlom sveta. (33)

Záver

Ak v úvode som uviedol dôvody, pre ktoré máme venovať príhovorom Svätého Otca Apoštolskému súdu Rímskej Rote pozornosť, v závere sa pokúsim sformulovať základné poznatky, ktoré podľa môjho názoru odhaľujú pozadie, prečo Ján Pavol II. venoval tohtoročný príhovor práve téme favor iuris.

Príhovor Jána Pavla II. na spomínanú tému bol reakciou magistéria rímskeho veľkňaza na nové tendencie smerujúce k zvráteniu doteraz zaužívanej praxe v kauzách manželskej nulity postavenej na princípe favor iuris. Zrejme to bol prvý a hlavný dôvod, prečo Ján Pavol II. prehovoril práve na túto tému.

Svätý Otec však využil možnosť a ako najvyšší učiteľ Katolíckej cirkvi podal primeraný výklad tohto princípu v oblasti manželstva a to nielen pre oblasť procesného manželského práva a prácu cirkevných súdov, ale podal cenné usmernenia aj pre pastoráciu manželstiev s osobitným zreteľom na predmanželskú prípravu snúbencov a nepriamo zdôraznil aj pastoráciu manželstiev a rodín, ktoré majú slúžiť ako príklad pre nové a vznikajúce manželstvá a rodiny.

Veľmi ma oslovilo, že Ján Pavol II. vyslovuje a vysvetľuje princípy nielen pre oblasť manželstva v Katolíckej cirkvi, ale odvážne hovorí, že ide o princípy, ktoré sa dotýkajú dobrá celej ľudskej spoločnosti vôbec. A hovorí to aj napriek tomu, že sám iste vie, aká situácia v tejto oblasti vo svete je, ale i to, že svet jeho hlas často nie je ochotný vypočuť. Verím však, že pracovníci cirkevných súdov počúvajú a budú počúvať hlas rímskeho veľkňaza a obohacovať svoje poznanie jeho učením.

Mnohí veriaci, ktorí sa nachádzajú v zložitej životnej situácii pred Bohom a Cirkvou vzhľadom na svoj nezákonný vzťah, často s nádejou hľadia na prácu cirkevných sudcov. Preto cirkevný sudca je v istom zmysle poslom nádeje pre týchto veriacich, hoci to niekomu môže znieť paradoxne. Avšak táto nádej, ktorú cirkevný sudca prináša, nemôže ísť nad rámec legitímnej pravdy, ktorej sa neustále potrebuje učiť a zdokonaľovať.