Trestné kánonické právo
Má dnes ešte zmysel?

Úvod

Chceme zodpovedne hľadať odpoveď na ťažké a vážne problémy, ktoré súvisia s existenciou trestného práva Cirkvi, zvlášť šiestej knihy CIC, ktorá má názov De sanctionibus in Ecclesia. Má trestné právo v Cirkvi po Druhom vatikánskom koncile ešte právo na svoju existenciu? Alebo má zmysel dnes ešte v Cirkvi trestať? Napokon, či si aj tak nerobia v Cirkvi mnohí to, čo chcú bez toho, aby sa museli obávať nejakých nepríjemných konzekvencií?

Na takéto otázky sa pokúsil hľadať odpoveď aj známy taliansky kánonista Velasio de Paolis v článku pod názvom Il libro VI del Codice di Diritto Canonico: diritto penale, disciplina penitenziale o cammino penitenziale? Článok bol publikovaný v časopise Periodica de re canonica XC (2001), fasc. 1, s. 85-114.

Opierajúc sa o tento článok sa zameriame na zmysel trestného práva v Cirkvi aj napriek tomu, že v nej nejestvuje fyzická donucovacia sila, ktorá by bola materiálnou zárukou, že delikvent, chtiac alebo nechtiac, sa musí podriadiť cirkevnej autorite.

Polemika

Autor cituje talianskeho právnika Artura Jemolu, ktorý už v roku 1932 napísal, že „z existencie trestného cirkevného práva vyplývajú vážne ťažkosti, z ktorých by sa dal napísať dlhý zoznam.“ Medzi tieto ťažkosti Jemolo zaradil aj starú a stále aj v súčasnosti (myslím, že aj v budúcnosti) aktuálnu otázku: „Má zmysel trestné právo tam, kde niet materiálnej donucovacej sily?“ Pritom dodáva, že ide o polemiku medzi právnikmi, či fyzické donucovanie je alebo nie je podstatným prvkom existencie právneho poriadku vôbec. Jemolo túto polemiku považuje za prekonanú, nakoľko „väčšina cirkevných právnikov učí, že donucovanie je integrálnou súčasťou práva, nie však jeho podstatným prvkom,“ pretože nemožno fyzické donucovanie chápať ako základ, na ktorom existencia práva stojí alebo padá (s. 90).

Všeobecné princípy trestného práva Cirkvi

Z filozofického hľadiska Kant vo vzťahu k právu rozlišoval dve otázky: quid iuris, ktorého predmetom bol súhrn právnych noriem regulujúcich život jednotlivcov v spoločnosti a quid ius, kde sa zaoberal právom vo vzťahu k zmyslu existencie človeka ako takej. Lebo naozaj v právnom poriadku spoločnosti môžeme nájsť „obraz“ o človeku, o jeho živote a cieľoch, o tom, ako chápe dobro a zlo, pravdu a lož, spravodlivosť a lásku, ako chápe slobodu a zodpovednosť. Preto nemožno chápať právo a zákon iba ako ovocie spoločnej vôle ľudí v spoločnosti, ale ako niečo, čo vyplýva zo samotného človeka, z pravdy o ňom. Napokon aj tomášovská definícia, ktorá chápe zákon ako „rozumné nariadenie“ sa prikláňa k princípu, že nielen auctoritas, ale predovšetkým „veritas“ facit legem.

Z teologického hľadiska, aby sa dospelo k správnemu pochopeniu trestného práva Cirkvi, treba začať zvnútra, t. j. od učenia o Cirkvi a od vlastného svedomia. Totiž samotná Cirkev učí, že „Cirkev má vrodené a vlastné právo (lat. „ius nativum“) trestnými sankciami postihovať veriacich, ktorí spáchali delikt“ (kán. 1311). Toto učenie Cirkvi patrí medzi riadne Magistérium, ktorého prameňom je tradícia. Ako potom sa má chápať také učenie, ktoré je v ostrom kontraste s učením Magistéria? Alebo ako posudzovať tvrdenia, že trestné právo Cirkvi je v rozpore so slobodou viery a každé potrestanie ide proti tejto slobode viery? Iní zase scestne tvrdia, že delikt nie je ničím iným, než hriechom a ďalší zase, že cirkevné tresty sú už implicitne obsiahnuté v konzekvenciách, ktoré vyplývajú z hriechu. V takýchto prípadoch neostáva iné, než prehodnotiť vlastné kritériá a vlastné učenie a prispôsobiť ich učeniu Magistéria Cirkvi.

Zo sociologického hľadiska niektorí autori popierajú trestné právo Cirkvi z dôvodu, že vyplýva, podľa ich tvrdenia, z dnes už prekonaného chápania Cirkvi ako „societas perfecta“. Velasio de Paolis tvrdí, že takéto chápanie je iba zjednodušovaním problému. Podľa neho Cirkev nikdy netvrdila, že jej moc donucovania stojí na báze toho, že je „dokonalou spoločnosťou“. Takýto pojem a jeho aplikácia na Cirkev vznikla z dôvodu, že Cirkev ako spoločnosť sa považuje za autonómnu a nezávislú od každej inej spoločnosti. Donucovacie právo Cirkvi nestojí na báze, že Cirkev je právne dokonalou spoločnosťou, ale na báze samotnej existencie práva ako nevyhnutného fenoménu, ktorý spoločnosť nutne potrebuje a ktorý reguluje vzťahy v spoločnosti.

Trestná moc Cirkvi

Ukazuje sa nesprávne, ak sa v Cirkvi trestná moc (potestas coercitiva) stotožňuje s fyzickým donucovaním. To by konzekventne znamenalo, že právo a zákon stojí na fyzickej donucovacej sile a nie donucovanie na práve a zákone. Takéto chápanie by bolo úplne nesprávne. Nikdy sa nesmie dopustiť, aby základom, bázou práva a zákona bola fyzická sila, ale naopak: fyzická donucovacia sila musí byť podriadená právu a zákonu. Je to jednoducho požiadavkou spravodlivosti, požiadavkou metafyzického rozmeru ľudskej osoby. Právo ako právna norma volá po tom, aby bola zachovávaná a nie porušovaná. Ale ak dôjde k jej porušeniu, má byť opäť obnovené. Úlohou cirkevnej autority je bdieť a starať sa, aby sa rešpektovali práva osôb i spoločnosti stanovené právnymi normami; avšak ak dôjde k ich porušeniu, majú opäť nastoliť zákonnosť v cirkevnej spoločnosti. Ide o základnú požiadavku spravodlivosti. Preto právo a zákonnosť stojí na báze morálky, na vnútornej povinnosti zachovávať zákony a nie na báze fyzickej sily.

Napokon treba povedať, že cirkevné tresty sa neukladajú fyzickou silou, ale silou samého práva, čiže deklaráciou pravdy. Preto trestné právo Cirkvi zodpovedne vykonávané cirkevnou autoritou je službou pravde, službou cirkevnej pospolitosti, ktorá má v pravde žiť. Je službou Cirkvi, ktorá je znakom i prostriedkom spásy. Je službou magistéria, lebo vyučuje aj vtedy, ak trestá, lebo je nutné potrestať; v opačnom prípade munus docendi zanedbáva, lebo právo a niekedy i nutnosť trestať patrí do rámca riadneho Magistéria Cirkvi, voči ktorému treba zachovať poslušnosť (porov. kán. 1311).

Záver

Celkom na záver sa mi žiada konštatovať, že vymáhanie práva a zákonnosti v Cirkvi, do rámca ktorého patrí aj trestné právo, má svoje korene v morálke, v ľudskom svedomí, v poslušnosti pravde a vo vernosti Magistériu Cirkvi, avšak rozhodne nie vo fyzickej moci. V takomto položení cirkevného trestného práva niektorí autori vidia jeho „slabosť“, kým iní zasa jeho „silu“. V každom prípade však ide o „zvláštnosť“ penálneho práva Cirkvi, ktorá zodpovedá jej povahe a poslaniu na tomto svete: byť „signum et sacramentum salutis“ (LG 8). Vráťme sa k problému nastolenému v úvode: Má zmysel donucovať aj trestami? Ak je to potrebné, a niekedy i nevyhnutné, iste áno, hoci je to vždy bolestné a krajné riešenie. V opačnom prípade by sme museli poprieť „korene“, z ktorých vymáhanie práva a zákonnosti v Cirkvi vyrastá. Napokon je to naozaj zvláštne: katolík môže svoj vzťah k morálke, obraz svojho svedomia, poslušnosť k pravde a vernosť Magistériu Cirkvi dokázať zachovávaním alebo porušovaním cirkevných zákonov; či cíti alebo necíti vo svojom vnútri „silu“ i „dôvody“, ktoré ho „donucujú“, aby ich zachovával.

Trestné právo má aj „očistnú silu“, ktorá v istom zmysle garantuje, aby sa neustále a podľa potreby „očisťoval“ obraz Cirkvi ako znaku a sviatosti spásy.