Miesto Svätej Stolice v medzinárodnom práve

Základné poznatky

Pojem „Svätá stolica“ (alebo „Apoštolská stolica“) má v kánonickom práve dvojaký význam: v užšom slova zmysle ide o úrad rímskeho veľkňaza, avšak v širšom zmysle sa tu zaraďuje celý komplex vatikánskych kongregácií, pápežských rád, tribunálov a vôbec úradov, ktoré pomáhajú rímskemu veľkňazovi pri správe Katolíckej cirkvi (porov. kán. 361).

Ak preskúmame učenie teológov a cirkevných právnikov, zistíme, že väčšina z nich už stáročia učí, že Katolícka cirkev je „societas perfecta“, čo znamená, že je spoločnosťou, ktorá má svoj vlastný primárny a originálny právny poriadok a že „Svätá stolica“, chápaná v užšom zmysle, je autonómnou a nezávislou inštitúciou ako najvyšší orgán riadenia Katolíckej cirkvi (k téme „societas perfecta“ a „primárny a originálny právny poriadok“ porov. J. DUDA, s. 7). Žiada sa dodať, že obidve, t. j. Katolícka cirkev i Svätá stolica sa v kánonickom práve chápu ako právnické osoby „ex ipsa ordinatione divina“ (porov. kán. 113).

Ďalšou skutočnosťou, ktorú nemožno obísť, je, že Svätý Otec je od 7. júna 1929 nielen viditeľnou hlavou Katolíckej cirkvi, ale aj suverénnou najvyššou autoritou štátu Vatikán tak, ako bol počas mnohých stáročí predtým suverénom iného štátu, ktorého názov z dejín poznáme pod rôznymi menami (Pápežský štát, Cirkevný štát, Patrimonium sv. Petra a pod.). V uvedený deň totiž vstúpila do platnosti Dohoda medzi Svätou stolicou a Talianskou republikou (Trattato Lateranense). V druhom článku tejto dohody „Taliansko uznáva suverenitu Svätej stolice na medzinárodnej úrovni ako vlastnosť, ktorá vyplýva zo samej povahy Svätej stolice v súlade s tradíciou a jej poslaním, ktoré na svete má“ (porov. P. CIPROTTI, s. 4).

Subjekt medzinárodného práva

V súčasnosti, aj keď ani dnes nechýbajú oponenti, sa všeobecne prijíma, že Svätá stolica je subjektom medzinárodného práva (porov. E. KUKAN: „The Holy See, which is an internationally recognised entity..., is important partner in international relations..., s. 46). Mohli sme sa o tom presvedčiť počas návštevy Svätého Otca Jána Pavla II. v dňoch 11. až 14. septembra 2003 na Slovensku (na letisku v Bratislave ho privítal a sa s ním rozlúčil nielen celý slovenský episkopát, ale aj najvyšší predstavitelia štátu: prezident, predseda parlamentu i predseda vlády). To znamená, že Svätá stolica vo vzťahu k miestnym cirkevným komunitám vystupuje ako nadriadený orgán a vo vzťahu k štátom a iným subjektom medzinárodného práva ako rovnocenný partner (porov. P. BLAHO, s. 58). Ak berieme do úvahy polemiku okolo Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou z roku 2000, ako aj ďalšie, či už uzavreté (Zmluva o duchovnej službe v Ozbrojených zložkách SR) alebo pripravované (Zmluva o školstve, o výhrade svedomia) vidíme, že táto skutočnosť nie je vždy pokojne prijímaná niektorými civilnými právnikmi, ba ani inými cirkvami. V každom prípade možno povedať, že Svätá stolica chápaná v užšom zmysle, vla-stní medzinárodnú právnu subjektivitu z dvoch na sebe nezávislých titulov (J. KRUKOWSKI, s. 89), pričom každý z nich by sám osebe jej postačoval zabezpečiť medzinárodnú právnu subjektivitu:

a) Svätá stolica je najvyšším orgánom Katolíckej cirkvi (suverenita na báze funkčnosti; Krukowski to nazýva na báze duchovnosti, s. 89);

b) Svätá stolica je najvyšším orgánom štátu Vatikán (suverenita na báze teritoriality).

Teoreticky však nie vždy je ľahké odlíšiť, kedy vystupuje Svätá stolica na medzinárodnom poli ako „najvyšší orgán Katolíckej cirkvi“ alebo ako „najvyšší orgán štátu Vatikán“ alebo ako „najvyšší orgán Cirkvi i Vatikánu spolu“. Z tohto dôvodu autori oscilujú medzi dvomi tézami: prvá hovorí, že Svätá stolica je subjektom medzinárodného práva, ktorá niekedy vystupuje v mene Katolíckej cirkvi, inokedy v mene štátu Vatikán a inokedy v mene obidvoch; druhá hovorí, že Katolícka cirkev a štát Vatikán sú subjektmi medzinárodného práva, ale Svätá stolica je najvyšším orgánom obidvoch.

Prvú z uvedených téz odvodzujú jej zástancovia z prvých troch konkordátov, ktoré uzavrela Svätá stolica po vzniku štátu Vatikán (r. 1929), kde sa spomína výslovne „medzinárodná právna subjektivita Svätej stolice a štátu Vatikán“: ide o konkordát so Španielskom z roku 1953 (čl. 3: J. T. MARTÍN DE AGAR, s. 755), konkordát s Dominikánskou republikou v roku 1954 (čl. 2: J. T. MARTÍN DE AGAR, s. 715) a dohoda s Venezuelou v roku 1964 (čl. 3: J. T. MARTÍN DE AGAR, s. 868).

Druhú tézu odvodzujú autori od tvrdenia, že viac zodpovedá princípom medzinárodného práva. Možnosť vzniku týchto dvoch téz umožnil tretí článok Ústavy vatikánskeho štátu zo 7. júna 1929, v ktorom sa, okrem iného, uvádza, že najvyšší veľkňaz na medzinárodnom poli reprezentuje štát Vatikán (nielen Katolícku cirkev) (porov. P. CIPROTTI, s. 7).

Oponenti medzinárodnej právnej subjektivity Svätej stolice (je ich naozaj málo a ich názory sú v rozpore s medzinárodnou diplomatickou praxou) namietajú, že Vatikánu chýba prvok teritoriality (že ide len o symbolické územie, nad ktorým vykonáva Svätá stolica svoju územnú suverenitu) a reprezentanta náboženskej komunity (Svätá stolica je najvyšším orgánom Katolíckej cirkvi) odmietajú považovať za subjekt medzinárodného práva.

Zástancovia medzinárodnej právnej subjektivity sa opierajú (J. KRUKOWSKI, s. 90): 1. o všeobecnú prax medzinárodnej komunity štátov, vládnych i mimovládnych medzinárodných organizácií, ktoré považujú Svätú stolicu za subjekt medzinárodného práva; 2. o právo aktívnej i pasívnej legácie, ktorú Svätej stolici sa neupiera (právo posielať a prijímať reprezentantov jednotlivých štátov a medzinárodných organizácií); 3. o prax, ktorá považuje zmluvy uzavreté so Svätou stolicou za dohody na medzinárodnej úrovni; 4. o vykonávanie arbitráže, ktorú vykonáva Svätá stolica v rámci medzinárodných sporov na požiadanie alebo z vlastnej iniciatívy, ktorú stránky sporu akceptujú.

Zvláštnosť Vatikánu

Nikto však nepopiera, že Vatikán ako štát má svoje zvláštnosti v porovnaní s inými štátmi. Tento štát vznikol a existuje ako nástroj slobody a nezávislosti Svätej stolice od akejkoľvek svetskej moci a pre službu riadenia Katolíckej cirkvi na celom svete. Štát Vatikán je viditeľným znakom tejto slobody a nezávislosti. Preto v rámci medzinárodného spoločenstva národov je Vatikán skôr symbolom morálnej autority Svätej stolice a Katolíckej cirkvi vôbec.