Kráčať po správnej ceste

Pojem disciplína sa objavuje aj v právnom poriadku Cirkvi. Pápež Ján Pavol II. promulgoval Kódex kánonického práva 25. januára 1983 apoštolskou konštitúciou Sacrae disciplinae leges. Aj v samotnom kódexe sa pojem objavuje veľa ráz: sedem ráz ako disciplina ecclesiastica, tri razy ako disciplina sacra a dva razy ako leges disciplinares (porov. X. OCHOA, Index verborum ac locutionum Codicis iuris canonici, Cittá del Vaticano 1984, s. 147).

Niektorí autori sú toho názoru, že je to pojem skôr pastoračný než právnický (porov. A. MONTAN, Il diritto nel mistero della Chiesa, prospettive di fondazione, Roma 1992, s. 5). To však nie je podstatné, nakoľko celé kánonické právo má predovšetkým pastoračný cieľ: salus animarum (porov. kán. 1752).

Podstatný je význam tohto pojmu. Sú autori, ktorí odvodzujú pojem disciplína od latinského discipulus (žiak, učeník, nasledovník), čo v oblasti kresťanstva pripomína Ježišových učeníkov. V tomto zmysle naberá pojem disciplína teologický rozmer mimoriadneho významu: nie je to niečo donucujúce alebo nanucujúce alebo ponižujúce, ale niečo, na čo môže byť človek ako kresťan právom hrdý.

V právnom zmysle cirkevná disciplína je súhrnom právnych noriem a inštitútov, ktoré určujú cirkevnému spoločenstvu vonkajšiu viditeľnú „tvár“, pretože regulujú do určitého poriadku vzťahy jednotlivcov i cirkevnej pospolitosti. Je vyjadrením putovania Božieho ľudu dejinami sveta a vyjadrením spoločenstva, ktoré pochádza od Krista a k nemu aj smeruje (porov. Notiziario della Conferenza episcopale italiana z 1. januára 1989, s. 4).

Preto kresťana pojem cirkevná disciplína nech nijako neznepokojuje. Naopak, nech sa jej zachovávaním aj vnútorne stotožní a nech v ňom rastie presvedčenie, že kráča životom po správnej ceste.