Kľúčové príncípy Trestného práva Cirkvi

Cirkev stojí v službe Bohu, ktorý „nechce smrť hriešnika, ale aby sa obrátil a žil“ (Ez 18, 23. 32; 33, 11), ktorý sa „viac raduje z jedného hriešnika, ktorý koná pokánie, ako nad 99 spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú“ (Lk 15, 7. 10. 19-32; Mt 18, 13). Preto nie je v záujme Cirkvi ako takej trestať vinníkov, ale skôr im pomáhať, aby sa obrátili. Tento postoj Cirkvi je jasne vyjadrený v kán. 1341, ktorý vyjadruje základný princíp: „Ordinár má dbať (lat. curet), aby sa súdny alebo administratívny postup na uloženie alebo vyhlásenie trestov začal iba vtedy, keď zistil, že ani bratským napomenutím, ani pokarhaním, ani inými prostriedkami pastoračnej starostlivosti sa nemôže dostatočne odstrániť pohoršenie, obnoviť spravodlivosť a napraviť vinníka“ (kán. 1341). Tento kánon, ako aj nasledujúce (kán. 1342-1353) a kánony, ktorých obsahom je trestný proces (kán. 1717-1731), uvádzajú, že niekedy existuje nevyhnutnosť potrestať. Ale cieľom takéhoto počinu Cirkvi nemôže byť iný, než je stanovený v záverečnej časti citovaného kánona 1341.

1. Nulla poena sine iudicio

V právnych poriadkoch jednotlivých štátov – aj pod vplyvom kresťanskej náuky (napr. porov. V. SCHWANDIER, Entvicklungstendenzen des heutigen Strafrechts...v: Kolektív autorov, Der Einfluss des Katholischen Denkens auf das positive Recht, Wien 1970, s. 105-137) – došlo k výraznému pokroku v spôsobe trestania, lebo sa rešpektuje dôstojnosť ľudskej osoby obvineného a jemu vlastných práv. V týchto veciach je dnes verejná mienka veľmi citlivá. Porušovanie týchto práv, ktoré zverejňuje Amnesty International, vyvoláva vo verejnosti všeobecné pobúrenie. V súčasnom civilizovanom svete je už takmer nemysliteľné, aby mohol byť niekto potrestaný bez riadneho súdneho procesu so všetkými a plnými garanciami, ktoré sú s takýmto procesom spojené a aby nebolo v plnej miere zachované právo obvineného na obhajobu. V anglosaskom právnom systéme nachádzame princíp: „nulla poena sine iudicio“ (slov. bez súdneho procesu niet potrestania). Tento princíp je prakticky zakotvený v právnych poriadkoch všetkých demokratických štátov. Napokon tento princíp v právnych poriadkoch jednotlivých štátov podporuje aj Cirkev (porov. Príhovor Pia XII. dňa 3. 10. 1953 účastníkom Šiesteho medzinárodného kongresu o trestnom práve, v: AAS 45/1953, s. 735).

2. Riadnou cestou pre aplikáciu trestu je súdny proces

V CIC 1983 – pod vplyvom náuky Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý silne deklaroval dôstojnosť ľudskej osoby a jej nedotknuteľných práv, zvlášť tzv. základných práv veriacich – došlo k zrušeniu procedúry uloženia trestu suspenzie „ex informata conscientia“ (porov. kán. 2186-2194 CIC 1917). Procedúra bola veľmi kritizovaná práve z dôvodu absencie procedurálnych záruk, čo bolo v neprospech práva obvineného na obhajobu. Ba došlo k tomu, že medzi základné práva veriacich bolo zakotvené, že „veriaci majú právo byť potrestaní kánonickými trestami iba podľa normy zákona“ (kán. 221, § 3). Paragraf tretí kán. 221 sa má chápať vo svetle ďalších dvoch paragrafov, ktoré ho predchádzajú: „Veriacim prislúcha, aby si práva, ktoré v Cirkvi majú, zákonne vymáhali a obhajovali na kompetentnom cirkevnom fóre podľa normy práva“ (kán. 221, § 1) a „veriaci majú taktiež právo, aby v prípade, že ich kompetentná vrchnosť predvoláva na súdne konanie, boli súdení pri zachovaní predpisov práva, ktoré treba uplatňovať s právnou miernosťou“ (kán. 221, § 2).

Aký je skutočný obsah troch spomínaných predpisov, to závisí od obsahu „právnych noriem“, ktoré sa v uvedených kánonoch spomínajú. To znamená, že pri definovaní rozsahu uvedených základných práv sa musia brať do úvahy „normy zákona“ (lat. ad normam legis – kán. 221, § 3), čiže kánony 1341-1353 trestného kánonického práva a kánony 1717-1731 trestného procesného práva. Ich rešpektovaním dochádza k posilneniu princípu stanovenému v kán. 221 a ich nerešpektovaním naopak k popretiu obsahu troch paragrafov kán. 221.

V predpisoch súčasného kódexu sú kľúčovými tie princípy, ktoré vyplývajú z kán. 221. Sú to nasledovné princípy:

a) Riadnou cestou k aplikácii trestu je súdny proces. Administratívnou procedúrou, čiže dekrétom, môže byť trest uložený alebo vyhlásený iba výnimočne „kedykoľvek oprávnené dôvody prekážajú, aby sa súdny proces uskutočnil“ (kán. 1342, § 1).

b) Dekrétom sa nemôžu uložiť ani vyhlásiť trvalé tresty, ba ani tie, ktoré zákon alebo príkaz zakazuje uplatniť dekrétom (porov. kán. 1342, § 2).

3. Súčasná prax je krokom dozadu

V súčasnej cirkevnej praxi napriek spomínaným kľúčovým princípom sa zriedkavo konajú trestné súdne procesy. Nekonajú sa dokonca ani vtedy, keď sa trestný súdny proces ukazuje nielen ako vhodný, ale dokonca nevyhnutný. Žiaľ, v Cirkvi sa stretávame skôr s opačnou praxou: administratívnym dekrétom sa uvaľujú dokonca aj tie najťažšie tresty, akým je napr. trest prepustenia z klerického stavu. Takáto prax je však výrazným „krokom dozadu“ z viacerých hľadísk:

a) Vo vzťahu k všeobecnému vývoju procesnej povahy ukladania trestov, k čomu sa dospelo aj vďaka kresťanskej náuke.

b) Vo vzťahu k hodnoteniu dôstojnosti ľudskej osoby a jej práv, čo bolo zdôraznené Druhým vatikánskym koncilom.

c) Vo vzťahu k rešpektovaniu predpisov kódexu, zvlášť kán. 221, ktorý patrí medzi základné a nedotknuteľné práva veriacich.

d) Vo vzťahu k tomu, ako sa dbá o ochranu a obranu spravodlivosti a lásky, lebo administratívny postup neposkytuje také prostriedky a záruky pre dosiahnutie morálnej istoty ohľadom uplatnenia trestu a pre zabezpečenie práva obvineného na obhajobu, aké poskytuje súdny proces

Vo svojom príhovore Rímskej Rote dňa 18. 1. 1990 Ján Pavol II. povedal: „Ustanovenie tohto nástroja vysluhovania spravodlivosti, ktorým je súdny proces, je vlastne pokrokom pri zveľaďovaní civilizácie a rešpektovaním dôstojnosti človeka, k čomu v nemalej miere prispela aj Cirkev kánonickým procesom. Keď Cirkev vykonáva súdny proces, nezrieka sa svojho poslania lásky a pokoja; poskytuje iba primeraný prostriedok v prospech hľadania pravdy, ktorá je neodmysliteľnou podmienkou spravodlivosti, oživovanej láskou a ovocím ktorej je opravdivý pokoj.“ (AAS 82/1990, s. 876, n. 7)

Zdá sa, že hlavným dôvodom takejto praxe je nedostatok odborníkov spôsobilých viesť trestný proces. Iné dôvody, ktoré sa uvádzajú na ospravedlnenie vyššie spomínanej praxe sú málo presvedčivé.

Žiaľ, nie je tu miesto na to, aby sme sa mohli problémom zaoberať podrobnejšie. Musíme však povedať, že nedostatok odborníkov nemôže byť rozumným dôvodom, ktorým by sa dalo ospravedlniť takéto konanie v súvislosti s rešpektovaním dôstojnosti ľudskej osoby a jej nedotknuteľných práv.

Naopak, treba sa postarať a urobiť také opatrenia, aby bolo dostatok odborníkov dôkladne spôsobilých v oblasti kánonického práva.

4. Potreba morálnej istoty

Platí to o to viac, že uvalenie alebo vyhlásenie trestu nikdy nemožno vykonať bez toho, aby sa nedospelo k morálnej istote (k téme morálnej istoty pozri Z. GROCHOLEWSKI, Morálna istota ako kľúč na čítanie noriem procesného práva, Spišská Kapitula 1999). Nadobudnutie tejto istoty musí byť objektívne (porov. PIUS XII., Príhovor Rímskej Rote dňa 1. 10. 1942, v: AAS 34/1942, s. 338-343), a musí vyplývať:

a) zo zhromaždených dôkazov so zárukami ich dôkaznej sily;

b) z diskusie o zhromaždených dôkazoch;

c) zo skutočnosti, že obvinený mal možnosť brániť sa.

Toto všetko je vlastne podstatou súdneho trestného procesu. Kto nie je spôsobilý nadobudnúť morálnu istotu týmto spôsobom v súdnom procese, len ťažko možno predpokladať, žeby bol spôsobilý k nej dospieť v rámci administratívnej procedúry.