Eucharistický pôst

Náležitosti dovoleného slávenia sv. omše

Duchovní autori vo všeobecnosti hovoria o dvoch základných predpokladoch dovoleného slávenia svätej omše.

Po prvé z negatívneho hľadiska, kňaz nesmie mať kánonicko-právnu prekážku celebrovania, ako napr. nesmie byť na neho uvalený trest exkomunikácie, interdiktu alebo suspenzie (kán. 1331-1333), alebo nesmie byť postihnutý iregularitou (kán. 1044).

Po druhé z pozitívneho aspektu, slávenie sv. omše predpokladá rešpektovanie a zachovávanie všetkých kánonických noriem týkajúcich sa ceremónií eucharistického slávenia (kán. 924-930), času a miesta slávenia Eucharistie (kán. 931-933), frekvencie celebrovania (kán. 905), eucharistického pôstu (kán. 919), stavu posväcujúcej milosti (kán. 916), prípravy na sv. omšu (kán. 909). Okrem týchto predpisov Kódexu 1983, k dovolenosti slávenia je potrebné prihliadať i na liturgické predpisy (kán. 846).

Z pohľadu osoby vysluhovateľa Eucharistie tie isté horeuvedené náležitosti na dovolené slávenie sv. omše sa dajú ešte rozdeliť na takzvané náležitosti duše (stav posväcujúcej milosti, imunita od cirkevných trestov a prekážok,...) a na náležitosti tela (eucharistický pôst).

Krátky historický prehľad

Nevieme s presnosťou určiť, v ktorom čase sa v Cirkvi zaviedol tento starobylý zvyk. Svätý Augustín je toho názoru, že eucharistický pôst nebol nariadený ani Ježišom Kristom ani apoštolmi, avšak je potrebné zachovávať tento zvyk (porov. S. AUGUSTINUS, Ad iquisitiones Januarii, ep. 54, can. 6: PL 33. 202).

Za povšimnutie stojí fakt, že eucharistický pôst nebol objektom nariadení žiadneho ekumenického koncilu. Scholastický stredovek ho definoval ako absolútnu zdržanlivosť od každého druhu jedla a nápoja od polnoci až do doby svätého prijímania. Bol to až pápež Martin V., ktorý 22. februára 1418 konštitúciou In eminentis nariadil eucharistický pôst pre celú Cirkev (porov. Fontes (I/44) 57).

Starý Kódex 1917 v kánone 808 už len opakuje toto prísne nariadenie: «Sacerdoti celebrare ne liceat, nisi ieiunio naturali a media nocte servato». Trocha neskôr, 22. marca 1923 Posvätná Kongregácia Sancti Officii dovolila tým kňazom, ktorí vo sviatočné dni museli poobede alebo večer sláviť sv. omšu, niečoho sa napiť pred sv. omšou (porov. AAS 15 (1923) s. 151-152).

Pápež Pius XII. dňa 6 januára 1953 konštitúciou Christus Dominus nariadil nasledovnú disciplínu:

a) požitie vody neruší pôst;

b) nemocným kňazom a veriacim sa dovoľuje požitie nápoja (nesmie sa jednať o alkoholické nápoje) alebo lieku v tekutom stave;

c) kňazom, ktorí celebrujú v neskoršom čase sv. omšu, alebo ak sú unavení následkom pastoračnej práce, alebo ak majú pred sebou dlhú cestu, sa dovoľuje konzumovať jedlo, ale len hodinu pred začatím sv. omše (porov. AAS 45 (1953), s. 15-24).

Opäť ten istý Pius XII. cez M. P. Sacram Communionem (AAS 49 (1957), s. 177-178) priniesol značné nóvum ohľadom svätého prijímania:

1. ordinár miesta môže dovoliť slúžiť kňazom večernú sv. omšu;

2. pokiaľ ide o jedlo a alkoholické nápoje, eucharistický pôst je zredukovaný pre kňazov na tri hodiny pred sv. omšou;

3. čo sa týka nealkoholických nápojov, pôst je zredukovaný na jednu hodinu pred sv. omšou;

4. nemocní môžu bez časových obmedzení požiť nealkoholické nápoje a lieky v tekutom alebo netekutom stave.

Súčasne platná disciplína

Pápež Pavol VI. 21. novembra 1964 skrze reskript Attentis multarum (AAS 57 (1965), s. 186) rozhodol, že eucharistický pôst je zredukovaný pre všetkých na jednu hodinu pred sv. prijímaním, čo v podstate prešlo i do kánonu 919 § 1 Kódexu 1983. Prvý paragraf spomínaného kánona obsahuje všeobecný princíp, a to zdržanlivosť od akéhokoľvek jedla a nápoja jednu hodinu pred sv. prijímaním. Avšak toto kritérium sa nevzťahuje na vodu a na lieky.

Legislátor teda stanovuje čas pôstu aspoň jednu hodinu pred sv. prijímaním. Dôvod takéhoto nariadenia je, aby veriaci prijímali najsvätejšiu Eucharistiu s úctou, rešpektom a nábožnosťou, avšak považujúc takéto nariadenie za morálnu povinnosť, minimálny čas – jedna hodina sa nemôže chápať v úzkom slova zmysle (teda matematicky presne 60 minút), ale v širšom zmysle slova «moraliter sumpta» (približne jedna hodina).

Na záver posledné upresnenie. Paragraf druhý kán. 919 dovoľuje kňazom, ktorí v ten istý deň slávia dve, alebo tri sv. omše, niečo požiť pred druhou alebo treťou sv. omšou, hoci neuplynie jedna hodina pred sv. prijímaním. Tretí paragraf spomínaného kánona dovoľuje všetkým nemocným, ako i tým, ktorí ich opatrujú, prijať najsvätejšiu Eucharistiu, hoci v predchádzajúcej hodine niečo požili.