Vahy Main
 
IUS ECCLESIAE ET VERITAS
Ius et iustitia XVI Časopis v PDF Archív Tiráž Kontakt
 
1/2003
úvodník
Opus iustitiae pax
doc. ThDr. ICLic. Ján Duda, PhD.

dokumenty
Dekrét, ktorým sa upravuje poriadok štúdia na fakultách
kánonického práva
Kongregácia pre katolícku výchovu

náučné články
Omšové víno
v predpisoch
kánonického práva
doc. ThDr. ICLic. Ján Duda, PhD.

Liturgické víno v tradícii Nekatolíckych
východných cirkví
LittLic. Jozef Píra

Štúdium kánonického práva v stredoveku
Kardinál Peter Erdö

Spovedná fakulta
doc. ThDr. ICLic. Ján Duda, PhD.

Biskupský vikár
ICDr. Miloš Pekarčík

Promótor spravodlivosti
ThDr. Alojz Frankovský, PhD.

rozhovor
Ján Duda

 
 
 
Valid HTML 4.0 Transitional
 
Valid CSS!

Štúdium kánonického práva v stredoveku

Kardinál Peter Erdö

fakulta

„Libri ordinarii“ a „libri extraordinarii“

V stredovekých školách kánonického práva sa Graciánov dekrét (publikovaný asi v roku 1140, avšak oficiálne nepromulgovaný) a Liber extra (vytvorená sv. Rajmundom z Peňafortu a promulgovaná pápežom Gregorom IX. dňa 5. 9. 1234), boli považované za riadne knihy (lat. libri ordinarii), kým Liber sextus pápeža Bonifáca VIII. (promulgovaná v roku 1298) a Constitutiones Clementinae (promulgované 25. 10. 1317 pápežom Jánom XXIII.) boli považované za mimoriadne knihy (libri extraorinarii).


„Doctores ordinarii“ a „doctores extraordinarii“

Od 12. storočia až do konca 13. storočia sa riadnymi profesormi (lat. profesores ordinarii) nazývali tí doktori (lat. doctores), ktorí prednášali tie predmety, ktoré sa považovali za hlavné, kým mimoriadnymi profesormi (lat. profesores extraodinarii) sa nazývali študenti, ktorým bola udelená fakulta prednášať. Od konca 13. storočia sa situácia zmenila a to tak, že riadnymi profesormi sa nazývali tí doktori, ktorí prednášali vyššie spomínané riadne knihy (lat. libri ordinarii) a ostatní doktori, ktorí prednášali mimoriadne knihy (lat. libri extraordinarii) sa nazývali mimoriadnymi profesormi.


„Lectura ordinaria“ a „lectura extraordinaria“

Riadnymi prednáškami (lat. lectura ordinaria) sa nazývali tie, na ktorých sa prednášali riadne knihy (lat. libri ordinarii) a obvykle sa prednášali v dopoludňajších hodinách. Mimoriadne prednášky (lat. lectura extraordinaria) sa prednášali obvykle popoludní a obsahom týchto prednášok boli mimoriadne knihy (lat. libri extraordinarii), ale aj riadne knihy (lat. libri ordinarii).


Metodológia prednášania

V stredoveku učiteľ najprv vyložil tzv. casus, ktorý spočíval v krátkom vyrozprávaní obsahu textu, ktorý mal učiteľ vyložiť. Išlo o istý druh súhrnu legislatívneho textu. Týmto spôsobom učiteľ pripravil poslucháčov na to, o čom bude výklad.

Ako druhý krok nasledoval samotný legislatívny text (lat. lectura) a zároveň jeho výklad, ktorý spočíval predovšetkým v exegéze a vykladaní jednotlivých slov textu.

Učiteľ sa však neuspokojil s výkladom textu, a preto - ako tretí krok - poslucháčom poukázal na iné podobné prípady, ktoré sa nachádzali v cirkevnej legislatíve, pričom veľmi často musel používať dištinkcie, čiže musel vedieť rozlišovať a poznať kritéria rozlišovania textov.

Ak v treťom bode učiteľ poukázal na podobné prípady, v štvrtom bode poukázal na prípady, ktoré odporovali lektúre, pričom učiteľ musel použiť svoju brilantnosť tým, že ich dokázal vyvrátiť.

V štvrtom kroku musel učiteľ vyriešiť všetky otázky, resp. možnosti, ktoré sa počas výkladu mohli vyskytnúť.

Napokon, a to je už koniec – učiteľ sformuloval určité všeobecné právne princípy, ktoré sa v tom čase nazývali notabilia.


Opakovanie a dišputy

Opakovanie je matkou múdrosti. Aj stredoveké právnické vyučovanie pozná opakovanie (lat. repetitiones), ktoré bolo považované za doplnok k štúdiu. Od 14. storočia sa repetiones konalo 1 ráz týždenne. Dátum a tému oznámi študentom učiteľ vopred. Repetiones však neslúžilo v prvom rade na preskúšanie študentov, ale predovšetkým na prehĺbenie vedomosti študentov.

Po Vianociach až do Veľkej noci sa namiesto repetitiones konali dišputy (lat. disputationes). Na rozdiel od repetitiones sa pri dišputách hojne využívali námietky (lat. oppositiones), ktoré bolo potrebné vyvrátiť. V prípade repetitiones i disputationes zohrávali študenti významnú aktívnu rolu.


Pôvodný text: Peter Erdö, Storia della scienza di diritto canonico, PUG, Roma 1999, str. 85-87

Preložil a upravil:
doc. ThDr. ICLic. Ján Duda

Hore