Vahy Main
 
IUS ECCLESIAE ET VERITAS
Ius et iustitia XVI Časopis v PDF Archív Tiráž Kontakt
 
1/2003
úvodník
Opus iustitiae pax
doc. ThDr. ICLic. Ján Duda, PhD.

dokumenty
Dekrét, ktorým sa upravuje poriadok štúdia na fakultách
kánonického práva
Kongregácia pre katolícku výchovu

náučné články
Omšové víno
v predpisoch
kánonického práva
doc. ThDr. ICLic. Ján Duda, PhD.

Liturgické víno v tradícii Nekatolíckych
východných cirkví
LittLic. Jozef Píra

Štúdium kánonického práva v stredoveku
Kardinál Peter Erdö

Spovedná fakulta
doc. ThDr. ICLic. Ján Duda, PhD.

Biskupský vikár
ICDr. Miloš Pekarčík

Promótor spravodlivosti
ThDr. Alojz Frankovský, PhD.

rozhovor
Ján Duda

 
 
 
Valid HTML 4.0 Transitional
 
Valid CSS!

Ján Duda

Duda

Narodil sa vo Veľkej Lesnej, teologické štúdiá absolvoval v Bratislave a právnické na Lateráne v Ríme. Má licenciát z kánonického práva, doktorát z teológie a z tohto istého predmetu sa aj habilitoval na Komenského univerzite. Docent kánonického práva na RKCMBF TI v Spišskom Podhradí, súdny vikár Spišskej diecézy, postulátor procesu beatifikácie biskupa Jána Vojtaššáka, autor viacerých publikácií a vedeckých článkov z teológie a kánonického práva. Študenti teológie v Spišskom Podhradí ho svojho času poctili na stránkach časopisu Brázda titulom: „Človek so zdvihnutým ukazovákom!“ Nakoľko sa výrazne angažuje v oblasti kánonického práva na Slovensku (aj časopis Tribunál je vlastne jeho myšlienkou), rozhodli sme sa, že mu položíme zopár otázok.


Pán docent, dovoľte, aby som vám položil obligátnu otázku: Prečo práve kánonické právo? Čo o tom rozhodlo?

Ponuka študovať v zahraničí prišla v čase, keď som bol tajomníkom otca biskupa Františka Tondru pomerne krátko po jeho vysviacke a nástupe do úradu spišského biskupa. Nemal som veľa času na to, aby som sa rozhodol. Zvažoval som, či mám ísť študovať Písmo sväté alebo kánonické právo. Napokon som dal prednosť kánonickému právu. Dôvod bol jednoducho praktický: ako tajomník biskupa som sa stretával s rôznou agendou, ktorá prichádzala do kancelárie biskupského úradu a neraz som si s predloženými problémami nevedel dať rady. A tak padlo rozhodnutie: právo! Písmo sväté je „dušou“ teológie a dodnes ma zaujíma a priťahuje. Kánonické právo však reguluje vonkajší život Cirkvi a vzťahy v cirkevnom spoločenstve. Je postavené na filozofii, teológii a teda aj Písme svätom. Tvorí istý druh syntézy vyjadrenej v krátkej kánonickej norme. A práve pre toto krátke a výstižné vyjadrenie niekedy veľkého bohatstva teológie i cirkevnej tradície považujem právo za ars, teda umenie.


Počul som, že vám raz istá úprimná študentka povedala: „Pán profesor, ako môžete milovať túto nemožnú vedu?!“ Spomínate si na to?

Iste, kto by si na takéto úprimné poznámky nepamätal. Bola to dobrá študentka, ale vyjadrila úprimne nechuť k štúdiu kánonického práva. Za úprimnosť sa však nemožno hnevať. Kánonické právo v predstavách niektorých študentov vyvoláva možno hrôzu, lebo je napísané v latinčine, ktorej nie všetci rozumejú. Ani ja som hneď a od samého začiatku kánonické právo nemal v láske. Príťažlivým predmetom mi ho urobili profesori Lateránskej univerzity, ktorých prednášky som mal česť navštevovať: profesor José Castano, dominikán zo Španielska, profesor Manuel Arroba, klaretián taktiež zo Španielska, profesor Tarcisio Bertone (bývalý tajomník Kongregácie pre náuku viery a súčasný arcibiskup v Janove). Predovšetkým títo profesori svojimi prednáškami mi vložili do „duše“ lásku ku kánonickému právu a k právu vôbec, za čo som im veľmi vďačný. Mimoriadne veľa pre moje právne vzdelanie a štýl práce urobil kardinál Zenon Grocholewski, ktorý každoročne prichádzal na Slovensko prednášať na sympóziá. Prekladal som mnohé jeho štúdie z taliančiny, latinčiny a poľštiny. Myslím si, že dôkladne poznám jeho právnickú metodológiu a štýl písania i prednášania. Veľmi veľa som sa od neho naučil. Považujem ho za „duchovného otca“ pokoncilovej kánonickej vedy na Slovensku. Urobil pre Slovensko veľmi veľa a zvlášť pre mladú nastupujúcu generáciu cirkevných právnikov na Slovensku.


Keď už hovoríte o mladej nastupujúcej generácii cirkevných právnikov na Slovensku, nechcete sa pokúsiť zhodnotiť ich prácu?

Myslím si, že táto generácia cirkevných právnikov je ešte príliš mladá. Prenechajme preto hodnotenie ďalším generáciám. Som však presvedčený, že sme urobili výrazný krok dopredu vďaka možnosti študovať v zahraničí, vďaka sympóziám kánonického práva v Spišskej Kapitule, ktoré sa konajú z iniciatívy Mons. Daniela Faltina a priazni Konferencie biskupov Slovenska, Slovenskej spoločnosti kánonického práva i vedenia RKCMBF UK a zvlášť TI v Spišskom Podhradí. Práve ako prednášatelia na týchto sympóziách navštívilo Slovensko mnoho významných odborníkov svetového mena z rôznych krajín sveta (Španielsko, Vatikán, Taliansko, Nemecko, Poľsko, Rakúsko, Maďarsko) a názov Spišská Kapitula sa objavilo aj v študijných učebniciach Gregorovej univerzity v Ríme i na stránkach právnických časopisov v Ríme, Poľsku, Maďarsku a inde. Mám tiež rovnakú túžbu, akú vyslovil aj Dr. Stanislav Zvolenský: aby na Slovensku vznikla Fakulta kánonického práva. To však nepôjde bez priazne a náklonnosti Konferencie biskupov Slovenska. Kto by sa do toho pustil bez požehnania a priazne otcov biskupov, pustil by sa do „boja s veterným mlynom“. Pevne však verím, že jedného dňa sa tu dospeje k presvedčeniu, že cirkevné súdy, biskupské kúrie a iné cirkevné inštitúcie sa nezaobídu bez fundovaných cirkevných právnikov. Jednoducho, doba nás k tomu pritlačí. Už teraz cirkevné súdy nestačia zvládať nápor súdnych prípadov a to sa ešte predpokladá ich nárast.


Ako vnímate prácu v cirkevnom súde?

Do práce v cirkevnom súde som nastúpil v roku 1995 na jeseň a už v januári 1996 som prevzal na základe rozhodnutia spišského biskupa vedenie súdu. Bolo to skôr riešenie z núdze: môj predchodca ochorel a ja som ako jediný spomedzi sudcov mal vtedy zákonom predpísaný licenciát z cirkevného práva. Ďakujem Pánu Bohu, že ma starší spolubratia v súde v tejto novej úlohe prijali a že dodnes tvoríme vynikajúci pracovný tím. Sú to nielen pracovití a vzácni kňazi, ale aj ozajstní priatelia a druhovia v Pánovej vinici. Prácu v súde vnímam ako náročnú po stránke odbornej. Vyžaduje si od človeka osobitnú odbornú pripravenosť. Ak človek nie je na primeranej odbornej výške, s prípadmi sa hodne utrápi. A naopak, ak je dobre odborne pripravený, dokáže riešiť prípady rýchlo a dôkladne. Špecifikum práce v cirkevnom súde nie je hľadanie víťazstiev v právnických sporoch, ale úprimné a pred Bohom ponížené hľadanie objektívnej pravdy. Preto má táto práca osobitné čaro a prináša aj vnútornú radosť a zadosťučinenie, lebo cirkevný sudca je „bádateľom“ kánonickej pravdy a spravodlivosti. A nielen bádateľom, ale ju aj ohlasuje, zvlášť tým, ktorých spory rieši.


Povedzte nám ešte niečo o práci postulátora v kauze Božieho sluhu biskupa Jána Vojtaššáka.

Musím povedať, že táto práca, ktorú konám už od roku 1996, mi priniesla veľa pracovnej námahy. Bola to pre mňa práca, ktorú som nikdy predtým nerobil a málokto mi v tom vedel poradiť. Len Pán Boh vie, koľko dní a večerov som presedel nad knihami, kým som pochopil, ako sa takýto proces vôbec robí. Na druhej strane, život otca biskupa Vojtaššáka, jeho činnosť, angažovanosť i martýrium mi priniesol množstvo pre mňa obohacujúcich poznatkov, ku ktorým by som možno nikdy nedospel, keby som tento proces nerobil. Jednoducho, otec biskup Vojtaššák korigoval mnohé v mojom myslení i konaní. I tu som vďačný tímu mojich spolupracovníkov. Som presvedčený, že raz budem môcť im poďakovať aj verejne, lebo si to naozaj zaslúžia. V súčasnosti, okrem pracovnej záťaže, mi táto práca prináša už aj radosť z nových poznatkov i vedomie, že práca, ktorú robím, možno na mnohé desaťročia ovplyvní spiritualitu veriacich na Slovensku, zvlášť veriacich Spišskej diecézy. Čoraz viac som presvedčený o tom, že Boží sluha biskup Ján Vojtaššák bol výnimočná osobnosť odskúšaná v ohni komunistického utrpenia. Keby Boh nebol s ním v týchto skúškach, nemohol by obstáť. Miloval Boha a bol verný jeho Cirkvi usque ad mortem.


Za rozhovor ďakuje ICLic. Jozef Skupin

Hore