Vahy Main
 
IUS ECCLESIAE ET VERITAS
Ius et iustitia XVI Časopis v PDF Archív Tiráž Kontakt
 
1/2003
úvodník
Opus iustitiae pax
doc. ThDr. ICLic. Ján Duda, PhD.

dokumenty
Dekrét, ktorým sa upravuje poriadok štúdia na fakultách
kánonického práva
Kongregácia pre katolícku výchovu

náučné články
Omšové víno
v predpisoch
kánonického práva
doc. ThDr. ICLic. Ján Duda, PhD.

Liturgické víno v tradícii Nekatolíckych
východných cirkví
LittLic. Jozef Píra

Štúdium kánonického práva v stredoveku
Kardinál Peter Erdö

Spovedná fakulta
doc. ThDr. ICLic. Ján Duda, PhD.

Biskupský vikár
ICDr. Miloš Pekarčík

Promótor spravodlivosti
ThDr. Alojz Frankovský, PhD.

rozhovor
Ján Duda

 
 
 
Valid HTML 4.0 Transitional
 
Valid CSS!

Biskupský vikár

ICDr. Miloš Pekarčík

Druhý vatikánsky koncil bol rozhodujúcim obdobím pre vytvorenie nových cirkevných úradov v rámci partikulárnej Cirkvi, ako dôsledok nových požiadaviek doby a hlavne spružnenia pastorálnej účinnosti jednotlivých diecéz v prospech potrieb Božieho ľudu. Jedným z takýchto úradov je aj úrad biskupského vikára (vicarius episcopalis), ktorý vznikol priamo v čase Koncilu ako jeho novinka, a neskôr v období pokoncilovej legislatívy a revízie Kódexu bol prijatý a právne včlenený i do nového Kódexu z roku 1983 (kán. 475-481). Takto sa stáva tento úrad najnovším a najmladším úradom v rámci možných vikárov v diecéze.


Predpoklady pre vznik úradu biskupského vikára

Nepriamy predpoklad pre vznik úradu biskupského vikára sa nachádza už v predprípravnej etape Koncilu v návrhoch, ktoré možno zhrnúť do dvoch základných okruhov. Prvá požiadavka mala právny charakter a spočívala v posilnení právomoci biskupov koadjútorov a auxiliárov na základe ich biskupskej hodnosti a predovšetkým posilnenie ich právomoci vo vzťahu ku generálnemu vikárovi. Druhá požiadavka mala viac pastorálny charakter, ktorý spočíval v novej organizácii i diecéznej kúrie prostredníctvom vytvárania nových cirkevných úradov, ktoré majú mať viac pastorálny ako administratívny charakter.


Dve roviny: ako biskup a ako kňaz

Výsledkom samotného Koncilu i revízie Kódexu bol fakt, že úrad biskupského vikára sa má chápať v dvoch rovinách. Prvá rovina sa dotýka titulárnych biskupov, ktorí na základe koncilového princípu kolegiality medzi biskupmi sú diferencovaní podľa aktuálnej legislativy do troch kategórií: 1) biskup koadjútor s právom nástupníctva musí byť menovaný do úradu generálneho vikára (kán 406 § 1); 2) špeciálny auxiliárny biskup bez práva nástupníctva je taktiež vždy menovaný výlučne za generálneho vikára (kán. 403 § 2 a kán. 406 § 1); 3) jednoduchý auxiliárny biskup je menovaný za generálneho vikára alebo aspoň (saltem) do úradu biskupského vikára (kán 406 § 2).

Čo sa týka titulárnych biskupov Kódex jasne stanovuje povinnosť diecéznemu biskupovi menovať titulárnych biskupov za generálnych vikárov alebo biskupských vikárov podľa týchto pravidiel. To znamená, že diecézny biskup má povinnosť vyplývajúcu z Kódexu, že musí vymenovať auxiliára za generálneho alebo aspoň za biskupského vikára. Druhá rovina ponúka diecéznemu biskupovi možnosť menovať do úradu biskupského vikára diecézneho alebo rehoľného kňaza.


Menovanie: na určitý alebo neurčitý čas?

Ak diecézny biskup menuje auxiliára za biskupského vikára, musí ho vymenovať ad tempus indefinitum. Ale ak menuje na biskupského vikára kňaza (nie biskupa), musí ho menovať ad tempus definitum, čiže na presne určený čas. Tento tempus definitum Kódex neurčuje, ale jeho časové vymedzenie ponecháva na diecézneho biskupa. Menovanie kňaza do úradu biskupského vikára na tempus definitum má dopad na platnost jeho menovania (ad validitatem) (kán. 477 § 1).


Rozsah právomocí

Úlohou biskupského vikára je pomáhať diecéznemu biskupovi v pastoračnom riadení diecézy v troch konkrétnych oblastiach: 1) alebo vo vymedzenej územnej časti diecézy; 2) alebo v istom druhu záležitostiach diecézy (je napríklad diskutabilné, že ak je biskupský vikár vymenovaný pre oblasť, ktorá priamo nemá dosah na cura animarum, či vlastní zo svojho úradu aj fakulty, ktoré sa starostlivosti o duše dotýkajú: napr. spovedná fakulta, sobášna fakulta a pod.); 3) alebo pre určenú skupinu ľudí.

Biskupskému vikárovi podľa koncilového princípu subsidiarity prislúcha riadna výkonná moc (potestas exsecutiva ordinaria) vykonávaná v mene biskupa (potestas vicaria) v jednej z troch spomínaných oblastí. Legislátor podčiarkuje jeho dôležitosť i tým, že ho zaraďuje priamo medzi ordinárov a miestnych ordinárov, čo predstavuje aj isté právne dôsledky (kán. 134).


Biskupský vikár a dekan

Na Slovensku je ešte stále uprednostňovaný tradičný úrad dekana (vicarius foraneus). Podľa Kódexu 1917 bolo rozdelenie diecézy na dekanáty, ktoré združovali viac farností, povinné. Ak to diecézny biskup považoval za nemožné alebo nevhodné, musel to konzultovať s Apoštolskou stolicou (kán. 217 § 1, 2). Po II. vatikánskom koncile sa stal úrad dekana podobný novému úradu teritoriálneho biskupského vikára. Obidva úrady mali pastoračný charakter a osoby v týchto úradoch bolí považované za blízkych spolupracovníkov diecézneho biskupa. Práve preto počas revízie Kódexu bolo navrhované rozdeliť diecézy do pastoračných zón, na čele ktorých by stál biskupský vikár a takto združoval viac dekanátov. Výsledkom konečného rozhodnutia bolo ponechať právomoc diecéznemu biskupovi, ako sa rozhodne riešiť pastoračné záležitosti v diecéze; či prostredníctvom biskupských vikárov alebo dekanov, alebo zvolí kombinovaný model.

Nový Kódex neurčuje povinnosť diecézneho biskupa menovať biskupských vikárov, alebo dekanov. Taktiež súčasná legislatíva nedefinuje dekanov, ale určuje iba podmienky pre ich nomináciu a úlohy vlastné tomuto úradu (kán. 553-555). Treba zdôrazniť, že dekan má dve základné úlohy: koordinovať spoločnú pastoračnú činnosť v dekanáte a napomáhať duchovnému a intelektuálnemu rastu klerikov vo svojom dekanáte a dozerať naň. Kardinálny rozdiel medzi dekanom a biskupským vikárom spočíva v tom, že biskupskému vikárovi stanovuje samotné právo (ipso iure) riadnu zástupnú moc. Naopak, dekan iba pomáha diecéznemu biskupovi v jeho horeuvedených dvoch základných oblastiach. Samozrejme, vždy ostáva možnosť diecézneho biskupa delegovať dekana na právne úkony v oblasti výkonnej moci, alebo presne špecifikovať, prípadne rozšíriť jeho právomoci prostredníctvom partikulárneho zákona. Úmyslom Koncilu i revízie Kódexu však bolo uplatniť princíp subsidiarity, a teda prerozdelenia moci. Uvedomujúc si rôznosť pastoračných požiadaviek legislátor ponecháva konečné rozhodnutie na diecézneho biskupa. Ten si môže vybrať medzi tradičným úradom dekana, alebo môže ustanoviť nový, moderný a dynamický úrad biskupského vikára vybavený patričnými právomocami.


Hore