Vahy Main
 
IUS ECCLESIAE ET VERITAS
Ius et iustitia XVI Časopis v PDF Archív Tiráž Kontakt
 
1/2002
úvodník
Princíp legality v Cirkvi
doc. ThDr. ICLic. Ján Duda, PhD.

dokumenty
Dôležitosť kňazskej služby pre Cirkev
Ján Pavol II.

"Ženatí" kňazi
a slávenie Eucharistie
Pápežská rada pre výklad legislatívnych textov

náučné články
Normy "de delictis gravioribus" rezervované Kongregácii pre náuku viery
doc. ThDr. ICLic. Ján Duda, PhD.

Problémy s morálnou istotou v procese manželskej nulity
Kardinál Peter Erdö

Slováci pri revízii Kódexu
ICDr. Róbert Brtko, CSc.

Licencia, delegácia, fakulta
doc. ThDr. ICLic. Ján Duda, PhD.

Communicatio in sacris
ICLic. František Čitbaj

Inštitút utriusque iuris Pápežskej Lateránskej univerzity v Ríme
ICLic. Miloš Pekarčík

rozhovor
Stanislav Zvolenský

 
 
 
Valid HTML 4.0 Transitional
 
Valid CSS!

Problémy s morálnou istotou v procese manželskej nulity

Kardinál Peter Erdö

Nezriedka sa stane, že cirkevní sudcovia majú veľké ťažkosti pri skúmaní manželskej nulity. Stránky si predstavujú cirkevný proces dosť ľahkovážne a často odmietajú ísť do hĺbky dokazovania a ostávajú vo svojich výpovediach pri všeobecných a dôkazne málo presvedčivých formuláciách. Mnohí odmietajú zaťahovať do procesu dokazovania iných ľudí ako svedkov a svedkovia sa tiež často vyjadrujú veľmi opatrne, zdržanlivo a všeobecne. Sú aj prípady, v ktorých svedkov niet. Ako teda má sudca dospieť k morálnej istote?

Touto problematikou sa podrobne zaoberal Mons. Péter Erdö, biskup a známy maďarský kánonista v odbornom článku Morálna istota v rozhodnutiach sudcu; aktuálne problémy publikovanom v Periodica de re canonica 87 (1998), s. 81-104. Našim čitateľom sa pokúsime priblížiť nové možnosti, ktoré podľa spomínaného rektora Katolíckej univerzity v Budapešti dovoľuje nová kánonická legislatíva.

V úvode autor uviedol, že odborných článkov na tému morálnej istoty sudcu pri vynášaní rozsudku sa v poslednej dobe objavilo pomerne dosť. Dal som si tu námahu a narátal som 14 odborných článkov na túto tému, ktoré boli publikované v rôznych svetových rečiach, medzi ktorými nechýbal ani odborný článok kardinála Grocholewského v slovenskom preklade pod názvom Morálna istota ako kľúč na čítanie noriem procesného práva, Spišská Kapitula 1999.


Definícia morálnej istoty

Pri definícii morálnej istoty autor najprv zdôrazňuje, že pojem morálnej istoty bol prevzatý zo scholastickej filozofie a jasne sa vyprofiloval až v neskorej scholastickej filozofii. Podľa autora prvým oficiálnym dokumentom, v ktorom bol použitý pojem „morálna istota“, bola inštrukcia Sacra haec Posvätnej Kongregácie pre biskupov a rehoľníkov v roku 1880, publikovanej v ASS 13 (1884), s. 329. V súčasnej kánonickej vede sa všeobecne prijíma definícia morálnej istoty tak, ako ju definoval pápež Pius XII. vo svojom príhovore sudcom Rímskej roty 1. októbra 1942: na jednej strane sa odlišuje od pravdepodobnosti tým, že vylučuje každú odôvodnenú a rozumnú pochybnosť a na druhej strane sa odlišuje od absolútnej istoty tým, že ponecháva absolútnu možnosť opaku. Jednou vetou: morálnou istotou je také rozhodnutie sudcu, proti ktorému chýba rozumný dôvod pochybovať! Morálna istota nie je iba subjektívnym presvedčením sudcu, ale musí byť objektívne podložené dôkazmi uvedenými v súdnych spisoch (lat. ex actis et probatis).


Otvorené problémy

Ján Pavol II. vo svojom príhovore Rímskej rote dňa 4. februára 1980 potvrdil aktuálnosť definície morálnej istoty Pia XII. Príhovor bol publikovaný v AAS 72 (1980), s. 176. Ten istý pápež v príhovore sudcom Rímskej roty dňa 26. januára 1984, ktorý bol publikovaný v AAS 76 (1984), s. 648, uviedol, že sudcovia majú významnú úlohu aplikácie práva na konkrétne prípady, avšak na základe správneho výkladu cirkevných zákonov. Pripustil však, že sú tu aj otvorené problémy (napr. kán. 1095, body 2-3 alebo kán. 1098), ktoré sú ponechané na jurisprudenciu Rímskej roty, avšak nie na jej ľubovôľu, ale vždy v súlade s aplikáciou zásad výkladu legislatívneho textu.


Tri problémy a hľadanie odpovede

V závere odborného článku si Mons. Erdö postavil tri problémy, na ktoré hľadal odpoveď. Prvým problémom je rozpor medzi osobným poznaním sudcu a nedostatkom dôkazov v prospech nulity manželstva. Môže sa stať, že sudca je osobne presvedčený z mimosúdnych zdrojov, že manželstvo je skutočne neplatné (má o tom morálnu istotu), ale zo súdnych spisov táto morálna istota jednoducho nevyplýva, nie je dokázaná. Môže sudca vyhlásiť platnosť manželstva v rozpore so svojím svedomím? Tento problém autor rieši tradičnou zásadou, že sudca musí rozhodovať „ex actis et probatis“ a nie z poznatkov, ktoré má z mimosúdneho poznania, teda musí deklarovať „non constare nullitate in casu“. Dodáva však, že isté garancie vidí v tom, že o kauze rozhodujú traja sudcovia (nie jeden) a že existuje možnosť apelácie, a napokon v kánonickom práve existuje princíp, že kauzy týkajúce sa stavu osôb nikdy sa nestávajú rozsúdenou vecou a súd sa môže znova nimi zaoberať (porov. kán. 1643 CIC).

Druhý problém je podobný prvému, ale tentoraz je to opačne: zo súdnych spisov jasne vyplýva morálna istota o nulite manželstva, ale sudca z mimosúdneho poznania je morálne presvedčený o opaku. Takáto situácia môže vzniknúť z rôznych príčin: svedok sa bojí prísť svedčiť, ale sudca sa o jeho vyjadreniach dozvedel z mimosúdnych zdrojov, ktoré sú objektívne isté a nespochybniteľné. Čo má v takomto prípade sudca robiť? Môže vyhlásiť nulitu manželstva proti svojmu presvedčeniu, proti svojmu svedomiu? Aj tu, ako sa zdá, problém nie je uzavretý. Niektorí sú za to, že sudca musí rozhodnúť iba „ex actis et probatis“, iní sú toho názoru, že sudca nemôže vydať rozhodnutie proti svojmu svedomiu, ďalší navrhujú, aby sa sudca vzdal a nastúpil v procese ako svedok. Erdö určité riešenie vidí nie v škrupulóznom prístupe sudcov pri riešení manželských prípadov, ale v ich morálnej a právnickej odbornej pripravenosti. Sudcovia majú mať presné a hlboké poznanie kánonického práva, ale i jurisprudenciu Apoštolskej stolice.


Nové možnosti

Tretí problém, ktorý si Erdö nastolil, nie je ani tak problémom, ako skôr poukázaním na vhodné prostriedky, prostredníctvom ktorých sudca môže dospieť k morálnej istote v rámci tých „nových možností“, ktoré mu poskytuje CIC z roku 1983 a ktoré môže využiť pri spomínaných ťažko dokazovateľných prípadoch. Súčasný kódex umožňuje dať plnú dôkaznú silu vyhláseniam stránok v spore, alebo dokonca aj jednej z nich, ak sa jej vyhlásenie zabezpečí a podoprie svedectvami vierohodnosti alebo dokonca inými indíciami a pomôckami (kán. 1536 § 2; 1679 CIC), ak nemožno získať iné dôkazy. Taktiež starobylý princíp „unus testis nullus testis“ sa ukazuje v značnej miere ako prekonaný nielen v jurisprudencii, ale aj v predpise kán. 1573 CIC. CIC 1983 dáva možnosť sudcovi hľadať dôkazy aj z vlastnej iniciatívy, a tak suplovať nečinnosť stránok kedykoľvek považuje za potrebné predísť nespravodlivému rozsudku (porov. kán. 1452 § 2 CIC). Dokonca v kauzách manželskej nulity po uvedení žalobného spisu sudca môže pokračovať ďalej aj z vlastnej iniciatívy (porov. kán. 1452 § 1 CIC). Sú to významné možnosti, ktoré poskytuje Kódex kánonického práva 1983 sudcom, aby mohli dospieť k morálnej istote a vylúčiť v maximálnej miere rozpor medzi ich svedomím a rozhodnutím „ex actis et probatis“.

V novom kódexe nedošlo k zmene definície morálnej istoty, ktorú musí mať sudca pri vynášaní rozsudku, ale výrazne sa rozšírili možnosti a prostriedky, na základe ktorých sudca ľahšie môže dospieť k morálnej istote – uvádza v závere Mons. Erdö.


Pôvodný článok:
P. Erdö: La certezza morale nella pronuncia del giudice, problemi attuali, in: Periodica de re canonica 87 (1998), 81-104.

Podľa talianskeho originálu spracoval:
doc. ThDr. ICLic. Ján Duda, PhD.

Hore