Princíp legality v Cirkvi

Nielen cirkevní právnici, ale každý veriaci by mal mať vo veľkej úcte cirkevné zákony. Generálny sekretár Druhého vatikánskeho koncilu a „duchovný otec“ Kódexu kánonického práva z roku 1983 Pericle Felici vyslovil pri jednej príležitosti slová, že „zákonov Cirkvi sa máme dotýkať chvejúcimi sa rukami“ teda s bázňou, s úctou (porov. Communicationes 1980, s. 224). Dôvody sú viaceré a jednoznačné.

Cirkev má zákony, ktorých cieľom je „spása duší“ (lat. salus animarum, kán. 1752). A spása duší je hodnotou, ktorú si musíme vážiť, ctiť a napomáhať jej, lebo ide o spásu iných ľudí, ale aj o našu spásu. Kresťan musí vyznávať hodnotu spásy človeka, lebo pre túto spásu prišiel na tento svet Spasiteľ Ježiš Kristus a „vylial“ pre túto hodnotu aj svoju krv. Preto ak kresťan verí v hodnotu spásy človeka, nutne musí mať v úcte aj všetky prostriedky, ktoré k tejto spáse privádzajú a medzi ne patria aj cirkevné zákony, úcta k princípu legality v Cirkvi. Pre tento dôvod kardinál Pericle Felici zdôrazňuje, že „zákonov Cirkvi sa musíme dotýkať chvejúcimi sa rukami“ (porov. Communicationes 1980, s. 224).

Je tu však aj iný dôvod, pre ktorý máme mať v úcte cirkevné zákony. Stanovujú zásadu „clara pacta, boni amici“. Ak sú dané jasné pravidlá života a správania sa (a zákony tieto zásady do Cirkvi vnášajú), vytvára to dobrý predpoklad pre priateľské a dobré medziľudské vzťahy. Svätý Otec Ján Pavol II. sa v apoštolskej konštitúcii Sacrae disciplinae leges jasne vyjadril, že úlohou „kódexu nie je nahradiť vieru, milosť, charizmy... (ale) utvoriť v Cirkvi taký poriadok, ktorý by (ich) uprednostňoval a uľahčoval (ich) usporiadaný rozvoj...“ (KKP, s. XVII.). Už spomínaný kardinál Felici to isté vyjadril trochu radikálnejšie, keď povedal: „Kto nepozná, nerešpektuje, alebo dokonca odmieta zákony, skončí tak, že namiesto zákonov postaví samého seba a ostatných podrobí vlastnej svojvôli a táto je príčinou despotizmu u predstavených, neposlušnosti u podriadených, a napokon neporiadku v celej spoločnosti“ (Communi-cationes 1969, s. 75).

Princíp legality v Cirkvi však treba chápať v kontexte povahy Cirkvi a jej poslania. Kódex nie je Svätým písmom a Cirkev je „viac“ než súhrn kánonických zákonov. Nemožno poprieť, že zákony Cirkvi sú iba nástrojom, nie cieľom. Ale ak cieľ je vznešený a máme ho v úcte, treba mať v úcte aj prostriedky, ak sú dobré, ktoré nás k tomu cieľu privádzajú. „Autorita Cirkvi“ (teda aj cirkevný zákonodarca) – poznamenáva kardinál Felici – „nevznikla sama od seba, ale existuje z vôle samého Krista. Ide o myšlienku a vôľu samého Krista! Preto ak stojíme pred cirkevnou autoritou, mali by sme priam cítiť, akoby sme stáli pred samým Kristom... Avšak každá cirkevná autorita vždy bude iba nástrojom Božej lásky. Táto autorita bola ustanovená Kristom na to, aby pracovala na spáse duší napĺňaním Kristovho príkazu lásky“ (Communicationes 1973, s. 247).

Princíp legality v Cirkvi – to nie je nič iné, než cirkevné zákony poznávať a mať ich v úcte tak, že sa budeme podľa nich aj riadiť. Pre vec spásy a pre dobré spolunažívanie veriacich v cirkevných spoločenstvách.