Vahy Main
 
IUS ECCLESIAE ET VERITAS
Ius et iustitia XVI Časopis v PDF Archív Tiráž Kontakt
 
1/2002
úvodník
Princíp legality v Cirkvi
doc. ThDr. ICLic. Ján Duda, PhD.

dokumenty
Dôležitosť kňazskej služby pre Cirkev
Ján Pavol II.

"Ženatí" kňazi
a slávenie Eucharistie
Pápežská rada pre výklad legislatívnych textov

náučné články
Normy "de delictis gravioribus" rezervované Kongregácii pre náuku viery
doc. ThDr. ICLic. Ján Duda, PhD.

Problémy s morálnou istotou v procese manželskej nulity
Kardinál Peter Erdö

Slováci pri revízii Kódexu
ICDr. Róbert Brtko, CSc.

Licencia, delegácia, fakulta
doc. ThDr. ICLic. Ján Duda, PhD.

Communicatio in sacris
ICLic. František Čitbaj

Inštitút utriusque iuris Pápežskej Lateránskej univerzity v Ríme
ICLic. Miloš Pekarčík

rozhovor
Stanislav Zvolenský

 
 
 
Valid HTML 4.0 Transitional
 
Valid CSS!

Dôležitosť kňazskej služby pre Cirkev

Príhovor k členom plenárneho zasadania Kongregácie pre klérus dňa 23. novembra 2001

Ján Pavol II.

Jan Pavol II

Vaše Eminencie páni kardináli, ctihodní bratia v biskupskej a kňazskej službe, milovaní bratia a sestry, s veľkou radosťou vás všetkých vítam pri príležitosti plenárneho zasadania Kongregácie pre klérus. Srdečne pozdravujem prefekta tejto Kongregácie pána kardinála Daría Castrillóna Hoyosa a ďakujem mu za jeho úprimné slová, ktorými sa ku mne obrátil v mene svojom i v mene všetkých tu prítomných členov. Pozdravujem pánov kardinálov, spolubratov biskupov a ostatných účastníkov plenárneho zasadania Kongregácie, ktorá zamerala svoju pozornosť na veľmi dôležitú tému života Cirkvi: Kňaz ako pastier a vodca farského spoločenstva veriacich. Keď sa zdôrazňuje úloha kňaza v rámci farského spoločenstva veriacich, vždy viac svetla sa vlieva do postavenia Krista, ktorý musí stáť v centre pozornosti, čo jasne vyplýva zo samotného poslania Cirkvi.

Kristus je prítomný vo svojej Cirkvi najviac v Najsvätejšej Sviatosti oltárnej. A Druhý vatikánsky koncil v dogmatickej konštitúcii Lumen gentium učí, že kňaz v zastúpení samého Krista (lat. in persona Christi) slávi sv. omšu a vysluhuje sviatosti (porov. LG 10). To Kristus – ako učí vhodne iný koncilový dokument Sacrosanctum Concilium v siedmom bode, ako aj môj ctihodný predchodca pápež Pavol VI. v encyklike Mysterium fidei - je prítomný pri ohlasovaní slova a pri riadení veriacich, teda pri úlohách, ku ktorým je kňaz osobne povolaný (porov. AAS 57 (1965), s. 762).


Takto sa prítomnosť samého Krista uskutočňuje riadnym a každodenným spôsobom a robí z farnosti autentické spoločenstvo veriacich. Preto mať uprostred farnosti kňaza ako vlastného pastiera je pre farské spoločenstvo základnou dôležitou skutočnosťou. Byť vlastným pastierom komunity veriacich je titulom, ktorý je zvlášť rezervovaný kňazovi, lebo druhý stupeň sviatosti kňazstva je nezastupiteľným predpokladom, aby niekto mohol byť platne ustanovený za farára (porov. Kódex kánonického práva, kán. 521 § 1).

Aby sa mohlo určiť toto zvláštne cirkevné poslanie kňaza, musíme poukázať za základný vzťah, aký vládne medzi Kristom Hlavou a Pastierom a tým, kto ho sviatostne zastupuje. V apoštolskej exhortácii Pastores dabo vobis som poznamenal, že „vzťah k Cirkvi je zahrnutý v jednom a tom istom vzťahu kňaza ku Kristovi v tom zmysle, že je to sviatostné sprítomnenie Krista, ktoré vzbudzuje a živí vzťah kňaza k Cirkvi“ (Pastores dabo vobis, 16). Cirkevný rozmer patrí k podstate služobného kňazstva. Je úplne v službe Cirkvi. Je natoľko v službe cirkevného spoločenstva, že toto spoločenstvo úplne potrebuje služobné kňazstvo k tomu, aby malo uprostred seba prítomného samého Krista, Hlavu a Pastiera. Ak všeobecné (krstné) kňazstvo je potrebné, aby Boží ľud bol z Božieho ustanovenia premostením s inými ľudskými spoločenstvami a týka sa to každého, kto je členom Božieho ľudu, tak služobné kňazstvo je výsledkom povolania, osobitného vyvolenia: „Ježiš povolal k sebe svojich učeníkov a vyvolil si Dvanástich“ (Lk 6, 13-16). Práve vďaka činnosti služobných kňazov veriaci si sú vedomí svojho všeobecného (krstného) kňazstva a usilujú sa ho zodpovedne vykonávať (porov. Ef 4,11-12): vysvätený kňaz im pripomína, že sú Božím ľudom a robí ich spôsobilými prinášať duchovné obety (porov. 1 Pt 2, 5), prostredníctvom ktorých sám Kristus z nás pripravuje dar pre svojho Otca (porov. 1 Pt 3,18). Bez tejto prítomnosti Krista uprostred nás, ktorého reprezentuje kňaz, vysvätený pastier komunity veriacich, táto komunita by nemohla byť cirkevným spoločenstvom v plnom slova zmysle.


Pred chvíľou som povedal, že Kristus je prítomný v Cirkvi osobitným vynikajúcim spôsobom v Eucharistii, ktorá je prameňom i vrcholom cirkevného života. Je to Kristus, ktorý je naozaj prítomný v slávení sv. omše, ale aj vtedy, keď je pod spôsobom chleba prítomný v bohostánku ako „duchovné srdce farského náboženského spoločenstva veriacich“ (PAULUS PP. VI, Litt. Enc. Mysterium fidei, in: AAS 57 (1965), s. 772).

Práve z tohto dôvodu Druhý vatikánsky koncil zveruje farárom starosť, „aby slávenie eucharistickej obety bolo centrom a vrcholom všetkého života kresťanského spoločenstva“ (Christus Dominus 30).

Bez kultu k Eucharistii, ktorá je hybnou silou, pulzujúcim srdcom, farské spoločenstvo umiera. Bude užitočné pripomenúť, čo nám o tom hovorí apoštolský list Dies Domini: „Spomedzi mnohých činností farského spoločenstva veriacich, nijaká nie je tak životodárna a tak formačná pre veriacich, ako práve slávenie sv. omše v nedeľu, v Pánov deň“ (Dies Domini, 35). Nijaká činnosť ju nemôže nahradiť. Ani samotná bohoslužba slova, ak nie je možné zabezpečiť prítomnosť kňa-za v nedeľu, nie je v stave ju nahradiť, hoci je chvályhodná a prispieva k udržaniu živej viery v spoločenstve veriacich. Preto sa má vždy zachovať ako celotýždenný cieľ nedeľná účasť na eucharistickom slávení.

Kde niet dostatok kňazov, treba sa modliť s vierou a neprestajne k Bohu, aby poslal dostatok a svätých „robotníkov do svojej vinice“. V už spomínanej apoštolskej exhortácii Pastores dabo vobis som zdôrazňoval, že „v súčasnej dobe sa modlitbový postoj očakávania nových povolaní stane čoraz viac stálym a rozšíreným postojom vo všetkých kresťanských spoločenstvách a vo všetkých cirkevných skutočnostiach“ (Pastores dabo vobis, 38). Jasná kňazská identita, integrálne vykonávanie pastoračnej služby zjednotené s úsilím celého spoločenstva veriacich v modlitbe a osobnom pokání, to sú nevyhnutné a naliehavé predpoklady pastorácie povolaní. Bolo by fatálnym omylom, ak by sa chápali súčasné ťažkosti a správali by sme sa tak, ako keby Cirkev zajtrajška mala žiť a pôsobiť takmer bez kňazov. Takýto postoj smerujúci k náprave súčasnej situácie, aj napriek dobrej vôli a úsiliu, by mal veľmi vážne negatívne dopady na spoločenstvo Cirkvi.

Farnosť je aj privilegovaným miestom pre ohlasovanie Božieho slova. Toto ohlasovanie má rôzne formy a každý veriaci je povolaný k aktívnej účasti na tejto úlohe, zvlášť svedectvom vlastného kresťanského života a aj slovným ohlasovaním evanjelia jednak neveriacim, aby ich priviedol k viere, ako aj veriacim, aby ich poučil, upevnil a voviedol do plodnejšieho života viery. Čo sa týka kňaza, on „ohlasuje Božie slovo ako zvlášť vyvolený služobník slova a participuje takto na prorockej úlohe Krista a Cirkvi“ (Pastores dabo vobis, 26). Aby kňaz mohol verne plniť túto službu, ktorá zodpovedá aj Božiemu daru, ktorý od Boha prijal, „sám musí rozvíjať a zveľaďovať svoj osobný, priam familiárny vzťah k Božiemu slovu“ (Pastores dabo vobis, 26). Aj keby ho niekto z veriacich v tom prekonal a bol od neho aj lepší v tejto oblasti, nič mu to neuberá na skutočnosti, že práve on, kňaz, sviatostne reprezentuje Krista Hlavu a Pastiera, a že práve na tejto sviatostnej reprezentácii stojí aj účinnosť jeho ohlasovania. Túto účinnosť spoločenstvo veriacich farnosti potrebuje zvlášť v preňho typickom momente ohlasovania, ktorým je liturgické hlásanie evanjelia a homília, ktorá po tomto ohlasovaní nasleduje. Tieto úkony sú rezervované iba kňazovi.


Aj úloha spravovať farnosť ako pastier spoločenstva veriacich farnosti, čo je vlastnou úlohou, ktorá prináleží farárovi, je postavená na jeho zvláštnom vzťahu s Kristom Pastierom. Ide o úlohu, ktorá má sviatostný charakter. Toto poslanie farár neprijíma od spoločenstva veriacich, ale prostredníctvom biskupa ho prijíma od samého Pána. Jasné ohlásenie a vykonávanie tejto náuky spolu s poníženou služobnou autoritou je neodmysliteľnou službou pravde a cirkevnému spoločenstvu. Spolupráca farára s inými, ktorí neprijali vysviacku, a teda toto osobitné sviatostné poslanie od Krista, je veľmi želateľné a často aj nevyhnutné. Ale napriek tomu títo nemôžu nijakým spôsobom nahradiť úlohu vlastného pastiera spoločenstva veriacich farnosti, ktorým je práve farár. V krajných prípadoch, hoci ich kňazi odporúčajú i zapájajú intenzívnejšie a častejšie do vykonávania pastorácie vo farnosti, to ešte neznamená, že v týchto prípadoch ide o nejakú výnimku v porovnaní s podstatným kritériom, ktorý tu už bol spomínaný a ktorý je jednoznačne deklarovaný v normatíve kánonického práva (porov. Kódex kánonického práva, kán. 517 § 2). V takýchto prípadoch, ktoré sú v súčasnosti dosť aktuálne, interdikasteriálna exhortácia Ecclesiae de mysterio, ktorú som schválil špecifickým spôsobom, poskytuje bezpečné odporúčania, ktoré treba dodržiavať.

Pri vykonávaní riadenia farnosti farár nesie osobnú zodpovednosť; má si však poslúžiť inštitúciami poradného charakteru, vytvorenými Kódexom kánonického práva (porov. Kódex kánonického práva, kán. 536-537). Treba však zdôrazniť, aby tieto inštitúcie ostali verné svojmu účelu a ostali iba na báze poradenstva. Preto sa treba vyhnúť akejkoľvek forme, ktorá by si fakticky robila nárok nahradiť úlohu farára pri vykonávaní moci riadenia a jeho zodpovednosti, inštitúciou, ktorá podľa Kódexu má iba poradný charakter. Ak by sa tak totiž stalo, zmenila by sa aj samotná štruktúra farskej komunity veriacich, čo je nemysliteľné.

Teraz obraciam svoju pozornosť s veľkou láskou a uznaním k všetkým farárom, roztrateným po mnohých farnostiach celého sveta, zvlášť k tým, ktorí nesú bremeno prvej evanjelizácie. S láskou ich povzbudzujem, aby pokračovali v tejto tak namáhavej, ale pre Cirkev prevzácnej úlohe. Odporúčam každému z nich, aby pri vykonávaní svojej každodennej pastoračnej práce sa utiekali a prosili o pomoc Pannu Máriu, našu Matku, aby sa s ňou usilovali žiť v hlbokom spoločenstve. Ako som napísal v liste kňazom pri príležitosti Zeleného štvrtka v roku 1979, v služobnom kňazstve „existuje prekrásna a prenikavo pomáhajúca blízkosť Ježišovej Matky“ (List kňazom pri príležitosti Zeleného štvrtka roku 1979, 11). Drahí bratia kňazi, keď slávime sv. omšu, vedľa nás stojí Matka Vykupiteľa, ktorá nás vovádza do tajomstva spasiteľnej obety svojho Božského Syna. Ad Jesum per Mariam (slov. Skrze Máriu k Ježišovi): toto nech je naším každodenným programom nášho duchovného a pastoračného života!

Ubezpečujem vás o svojich modlitbách a s pocitom vďaky každému z vás udeľujem svoje apoštolské požehnanie, do ktorého s radosťou zahŕňam aj všetkých kňazov na celom svete.


Pôvodný text bol publikovaný v AAS 94 (2002), s. 213-217.

Z talianskeho originálu preložil:
doc. ThDr. ICLic. Ján Duda, PhD.

Hore