Prechodní pápeži

Tridentský misál

Tento názov nie je v Katolíckej cirkvi v obľube a aj ja zdieľam názor, že je nesprávny. Každý – pápeža nevynímajúc - je predsa v úrade len akoby prechodne, dočasne, nie navždy. Preto pomenovať pontifikát niektorých pápežov ako „prechodný“, nie je správne. No tí, čo a priori neodmietajú tento názov a považujú ho za nedôstojný, argumentujú, že tento pojem berie do úvahy vyšší vek zvoleného pápeža, z čoho konzekventne vyplýva aj jeho relatívne krátkodobejšia možnosť ovplyvňovať cirkevné dianie. Logicky by to teda malo byť v poriadku. Za takého považovali Jána XXIII., ktorý bol zvolený za pápeža v konkláve v roku 1958 ako 77-ročný a jeho pontifikát trval 5 rokov (1958-1963). Keď v roku 2005 bol zvolený za pápeža 78-ročný Benedikt XVI. akosi podvedome aj jemu tento názov „prischol“. Roky sú predsa len roky a nedá sa ich ani zastaviť, ani otočiť, aby plynuli smerom nazad. A nech si nahovára kto chce, čo chce, roky vedia s človekom urobiť svoje. Avšak predsa títo, povedal by som, „vekom zrelší“ pápeži prekvapujúco vynikajú mimoriadnou odvahou urobiť v Cirkvi neočakávané, priam „revolučné“ kroky.

Kto by bol o blahoslavenom Jánovi XXIII. povedal, že zvolá Druhý vatikánsky koncil a vyvolá takú búrlivú diskusiu vo vnútri Cirkvi, čo niekedy dospelo aj k neočakávaným konzekvenciám. Ale napriek niektorým negatívnym javom, ktoré mu niektorí pripisujú – odhliadnuc od toho, či oprávnene, alebo nie – bol to skutočne bezprecedentný a pozitívny „manéver“ Petrovho nástupcu s Petrovou loďou v celom minulom storočí. Zdá sa, že tento „manéver“ sme v Cirkvi nedokázali doposiaľ „predýchať“, lebo kde-kto sa oháňa koncilom, ale vysvetľuje si ho po svojom, ako keby sa koncil natrvalo vysporiadal s tradíciou, ktorou Cirkev žila pred koncilom. Asi tak nejako podobne, ako rozhodnutie Jána XXIII. zvolať koncil, pôsobí na mňa apoštolský list Summorum Pontificum súčasného pápeža, ktorým „vmanévroval“ pokoncilovú liturgickú reformu späť do vôd potridentskej tradície. Mnohí sme sa cítili už tak vyrovnaní s minulosťou, mali sme už svoje vychodené liturgické chodníčky, mysleli sme, že s klasickými jazykmi už máme „pokoj“ a módou sa stalo pestovať moderné živé reči a tu odrazu pápežovo motu proprio...

Iste, ako sa píše v sprievodnom pápežovom liste biskupom, je to len mimoriadna forma, ale pri pozornejšom čítaní človek veľmi skoro pochopí, že ak príde veriaci na spoveď a požiada o pápežom nazvanú mimoriadnu formu, alebo ak určitá komunita požiada o sv. omšu podľa misálu z roku 1962, kňaz nemá dvakrát na výber, iste, ak nechce Boží ľud presvedčiť o tom, že nevie, čo by vedieť mal, alebo čo k jeho povolaniu patrí, ba čo je jeho povinnosťou v službe veriacim. Možno to niektorí v súvislosti so Slovenskom podceňujú, iní nedoceňujú a ďalším to možno ešte nedošlo a možno niektorým počas ich pozemského života ani vôbec nedôjde, o čo tu ide a budú si stále obhajovať svoj vlastný pokoj, svoj vlastný spôsob pastorácie. Avšak podľa môjho názoru, ide tu o bezprecedentný odvážny „manéver“ v posledných desaťročiach, ktorý sleduje dôležitý cieľ: chce rozhýbať „stojaté cirkevné vody“. Niektorí si totiž až príliš zvykli na svoje obvyklé návyky alebo na „pokoj od všetkého, čo narúša ich pokoj alebo na uprednostňovanie síce hrmotne viditeľných, ale menej podstatných aktivít. Možno už blízka budúcnosť ukáže, či som sa mýlil, alebo uvažoval správne.